Nový zákon

1. Názov a obsah. Obsah druhej časti Biblie, ktorá sa bežne označuje názvom „Nový zákon“ alebo „Nová zmluva“, je pokračovaním, uskutočnením a zavŕšením Božieho zjavenia a Božieho plánu spásy, o ktorom nás poučujú spisy Starého zákona, čiže Starej zmluvy. Boh, ktorý „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom skrze prorokov, v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1-2). „On celou svojou prítomnosťou a zjavom, svojimi slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, no najmä smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy napĺňa a završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že je totiž medzi nami Boh a chce nás vyslobodiť z tmy hriechu a smrti a vzkriesiť k večnému životu“ (Dei Verbum, č. 4). „Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, skutkami a slovami zjavil svojho Otca i seba samého a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dovŕšil svoje dielo (...). Spisy Nového zákona sú trvácim a božským svedectvom o týchto veciach“ (Dei Verbum, č. 17).

V Novom zákone sú hlavným svedectvom o živote a učení Ježiša Krista evanjeliá, ktoré verne podávajú to, čo Ježiš počas svojho pozemského života konal a učil na večnú spásu ľudí a čo jeho učeníci počuli a videli. Evanjelisti vychádzali zo svedectva apoštolov a podľa zamerania jednotlivých evanjelií zachytili príslušný tradovaný materiál písomne. Historická pravda (historickosť) evanjelií nespočíva teda v tom, že evanjelisti jednoducho rozprávajú o živote a učení Ježiša Krista, aby ostali v pamäti, ale že ich „ohlasujú“, aby mohli byť základom viery a života Cirkvi.

Nový zákon okrem štyroch evanjelií obsahuje Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla, Katolícke listyKnihu zjavenia. „Tieto spisy podľa múdreho Božieho ustanovenia potvrdzujú všetko, čo sa týka Krista Pána, čím ďalej tým jasnejšie vysvetľujú jeho pravé učenie, ohlasujú spasiteľné účinky Kristovho božského diela, opisujú počiatky Cirkvi a jej obdivuhodné šírenie a predpovedajú jej slávne zavŕšenie“ (Dei Verbum, č. 20).

2. Reč Nového zákona. Novozákonné spisy, ako písomné svedectvá ohlasovania evanjelia a života v prvotnej Cirkvi, boli napísané v hovorovej gréčtine, nazývanej koiné. Bola to forma gréčtiny, ktorá sa od 4. stor. pred Kr. do 7. stor. po Kr. používala ústne i písomne ako bežná dorozumievacia reč v krajinách okolo Stredozemného mora a na Blízkom východe. Novozákonná reč koiné je však silne ovplyvnená semitskými jazykmi (hebrejčinou a aramejčinou). To preto, že autori Nového zákona používali do gréčtiny preložený Starý zákon, tzv. Septuagintu, v ktorej je mnoho semitizmov, čiže typických gramatických zvratov a výrazov, prevzatých zo semitských rečí. Okrem toho treba vziať do úvahy, že prví hlásatelia novozákonného posolstva, počnúc samým Ježišom, boli aramejsky hovoriaci Židia. To isté platí aj o autoroch novozákonných spisov. Preto na vyjadrenie a formulovanie kresťanského posolstva museli tvoriť nové pojmy i nové grécke termíny (porov. napr. pojmy agápe = láska; ekklesía = Cirkev; pístis = viera; pnéuma = Duch; Lógos = Slovo; Kýrios = Pán).

Evanjelista Lukáš píše peknou literárnou gréčtinou, ale rád napodobňuje reč Septuaginty a používa materiál pochádzajúci z tradície, ktorý je poznačený semitským vplyvom (porov. napr. Lk hl. 1-2). Marek píše nenáročnou ľudovou gréčtinou s príznakmi vplyvu aramejčiny a latinčiny. Matúšovo evanjelium je aj napriek častým hebraizmom napísané dobrou gréčtinou. Ján píše normálnou gréčtinou, ale pôsobivým slávnostným štýlom s výraznými semitskými odtienkami. Pavol má svoj osobný štýl, používa dobrú gréčtinu a niekedy využíva aj jej rečové finesy (porov. 1 Kor 13; Rim 8, 31-39). Pastoračné listy a zvlášť Jakubov listPrvý Petrov list sa vyznačujú čistou a krásnou gréčtinou. Najkrajšou gréčtinou z literárneho hľadiska je napísaný List Hebrejom. Tieto charakteristické jazykové črty novozákonných spisov treba vziať do úvahy pri výklade pojmov a foriem vyjadrovania jednotlivých autorov kníh Nového zákona.

3. Text Nového zákona. Originály, čiže pôvodiny novozákonných spisov, tzv. autografy, sa asi v polovici 2. stor. stratili, a tak z početných dodnes zachovaných starých rukopisov ani jeden nepodáva úplne presné znenie originálu. Pôvodný text však možno rekonštruovať pomocou textovej kritiky z jeho starých odpisov, z citátov a výťahov novozákonných textov v spisoch prvokresťanských cirkevných spisovateľov, ako aj z prekladov gréckeho originálu do starých rečí.

Podľa údajov z r. 1985 je zachovaných 88 rukopisov, tzv. kódexov, napísaných na papyruse; na pergamene je napísaných 274 majuskulových a 2795 minuskulových kódexov a okolo 2200 lekcionárov. Najčastejšie odpisovali evanjeliá a Pavlove listy, veľmi zriedka Knihu zjavenia. Asi päťdesiat rukopisov obsahuje celý Nový zákon. Štyri veľké kódexy: Sinajský (zo 4. stor.), Vatikánsky (zo 4. stor.), Alexandrijský (z 5. stor.) a Efrémov (z 5. stor.) obsahovali pôvodne celú Bibliu, ale iba v Sinajskom kódexe sa zachoval celý Nový zákon a vo Vatikánskom jeho veľká časť.

4. Staré preklady Nového zákona. So šírením kresťanstva v rozličných krajinách vtedajšieho sveta sa začalo s prekladaním Nového zákona do jazykov príslušných národov. Tieto preklady sú vo väčšine prípadov začiatkom ich národnej kultúry a ich prvými literárnymi dielami. Pre biblické vedy majú veľký význam najmä preklady urobené na základe rukopisov gréckeho textu Nového zákona. Zo starých prekladov najdôležitejšie sú preklady do latinčiny, sýrčiny, koptčiny a etiópčiny; okrem toho si zasluhujú spomienku arménske, gruzínske, gótske, arabské a staroslovienske preklady.

Z latinských prekladov treba zvlášť spomenúť preklad Vetus latina (lat. = starolatinský) z 3. stor., často označovaný názvom Itala, a najmä Hieronymov preklad z konca 4. stor., ktorý je známy pod menom Vulgáta [lat. Vulgata = „všeobecne rozšírený (preklad)“]. Sýrske preklady sa začínajú Taciánovým zjednoteným textom štyroch evanjelií, nazvaným Diatessaron (gréc. = „(evanjelium) zo štyroch“) z konca 2. stor., ktorý preložil sám autor. Potom vznikli Vetus Syra [lat. = „starosýrsky (preklad)“] zo 4. stor., Pešitta (sýr. = „spoločná“, „všeobecná“; odtiaľ aj jej iný názov: Sýrska Vulgáta) z 5. stor. a ďalšie tri sýrske preklady. V koptčine (ktorou sa hovorilo v Egypte na začiatku kresťanského letopočtu) vzniklo už v 3. a 4. stor. viacero prekladov do jej rozličných nárečí. Etiópske preklady pochádzajú z 5.-6. stor., arménske z 5. stor., gruzínske z 5.-7. stor., gótske už zo 4. stor. a arabské z 9.-10. stor.