III. Pastorálne listy

1. Názov. Pastorálne listy sú spoločným názvom listov adresovaných dvom najbližším Pavlovým spolupracovníkom: Timotejovi (PrvýDruhý list Timotejovi) a Títovi (List Títovi). Obsahujú rozličné pokyny pre život, organizáciu a správu cirkevných obcí a pre pastiersku činnosť ich predstavených. Sú dôležitou dokumentáciou o počiatočnom formulovaní článkov viery, o katechéze v prvotnej Cirkvi a o jej hierarchickom zriadení. Pre tieto osobitné historicko-teologické vlastnosti Pastorálnych listov viacerí protestantskí biblisti vidia v nich začiatky tzv. „raného katolicizmu“ (Frühkatholizismus) a »buržoázneho kresťanstva«, t. j. odklonu od charizmatického spôsobu kresťanského života a od eschatologickej orientácie, ktorými sa vyznačujú protopavlovské spisy a Pavlova teológia. Tieto závery sú však prehnané, lebo vo všetkých troch spomínaných listoch je zjavná historická a vieroučná kontinuita s pôvodnou prvokresťanskou a Pavlovou tradíciou. V Pastorálnych listoch ide teda skôr o prirodzený, Pavlom pripravovaný a Duchom Svätým vedený vývoj, ktorý bol potrebný na zachovanie zjavených právd.

2. Formálne a obsahové zvláštnosti Pastorálnych listov. Po formálnej, ako aj po obsahovej stránke je evidentné, že Pastorálne listy sa líšia od ostatných Pavlových listov. Preto medzi nimi tvoria osobitnú skupinu. Pozoruhodné sú tieto ich štylistické a literárne zvláštnosti:

1. Veľký počet slov (305 z celkového počtu asi 900 slov použitých v Pastorálnych listoch) sa v iných Pavlových listoch vôbec nevyskytuje a 175 slov sú novozákonné hápax legómena. V Pastorálnych listoch chýbajú viaceré Pavlove charakteristické výrazy (napr. »sloboda«, pojmová dvojica »telo/duch«, »múdrosť«, »vzdávať vďaky« a iné), a naopak sú v nich výrazy prevzaté zo židovsko-helenistickej sapienciálnej náuky, ľudovej filozofie a nábožnosti (porov. napr. »dôstojnosť«, »nábožnosť«, »dobré« alebo »čisté svedomie«, »zdravé učenie«).

2. Reč je pokojná, vyrovnaná (úplne chýbajú nedokončené frázy čiže anakolúty, časté v iných Pavlových listoch) a podobá sa skôr literárnej gréčtine ako hovorovej reči koiné.

3. Namiesto náukových výkladov, dôkazov a záverov sa v Pastorálnych listoch používajú zásadné tvrdenia, opakujú sa ustálené vieroučné formuly a pastoračné ponaučenia a sú v nich aj výstrahy pred diskusiami a spormi s falošnými učiteľmi (porov. 1 Tim 6,20; 2 Tim 2,16 n. 24; Tít 1,10.13; 3,9-11).

Z obsahovej stránky je teológia Pastorálnych listov značne odlišná od teológie veľkých Pavlových listov. Hlavné rozdiely sú tieto:

1. Viera, ktorá sa v Pavlových listoch predstavuje ako životné spojivo človeka s Kristom, sa v Pastorálnych listoch stáva náukou, úradným krédom a kritériom ortodoxie.

2. Kladie sa väčší dôraz na potrebu konať »dobré skutky« ako na život podľa Ducha.

3. Kresťanská morálka sa podobá vyrovnanému humanizmu, ktorého centrom je »nábožnosť« a bohumilý, počestný život.

4. Duch Svätý je pôvodca krstného znovuzrodenia, ale ešte viac je garantom tradovanej náuky viery (depositum fidei); nepredstavuje sa už ako darca chariziem (porov. 1 Kor 12-14).

5. Láska je jednou z kresťanských čností (porov. 1 Tim 2,15; 4,12) a nevyzdvihuje sa ako najväčšia čnosť, prevyšujúca všetky charizmy (porov. 1 Kor 12,31 – 13,13).

6. Zdôrazňovanie, aby kresťania žili v očakávaní blízkeho druhého Pánovho príchodu (parúzia), ktoré je charakteristickou črtou Pavlových listov, ustupuje v Pastorálnych listoch do úzadia; kresťania a Cirkev sa majú prispôsobiť podmienkam života na tomto svete, a to na dlhší čas.

7. S touto orientáciou života Cirkvi na svete súvisí aj zriadenie vonkajšej organizácie Cirkvi a jej predstavených: presbyterov – biskupov (porov. 1 Tim 3,1-7; Tít 1,5-9). Charizmatici a proroci sa už nespomínajú.

Pre tieto formálne a obsahové odlišnosti Pastorálnych listov mnohí biblisti popierajú, že ich autorom je apoštol Pavol a pripisujú ich neznámemu Pavlovmu učeníkovi alebo nasledovníkovi, ktorý ich vraj napísal pod Pavlovým menom po jeho smrti medzi r. 70 až 100 po Kr. v Efeze alebo Korinte. Zástancovia tejto mienky sa odvolávajú aj na to, že historická situácia, ako ju zachycujú Pastorálne listy, nedá sa uviesť do súladu so správami o Pavlovi v jeho posledných listoch a tým menej s údajmi v Skutkoch apoštolov. Podľa týchto biblistov bol Pavol po svojom väznení v Ríme (porov. Sk 28,16-31) odsúdený na smrť.

3. Pavlovo autorstvo Pastorálnych listov. Pastorálne listy uvádzajú o Pavlovi niektoré biografické a chronologické údaje, ktoré predpokladajú jeho vyslobodenie z rímskeho väzenia, ďalšiu apoštolskú činnosť a druhé uväznenie. Podľa Prvého listu Timotejovi (1,3) nechal Pavol pred odchodom do Macedónska Timoteja na čele cirkvi v Efeze v nádeji, že sa tam bude môcť čoskoro vrátiť (porov. 1 Tim 3,14). Na základe údaja v Liste Títovi (1,5) Pavol poveril Títa, aby zorganizoval cirkev, ktorú on sám založil na Kréte, a aby sa po príchode Artemasa a Tychika poponáhľal za ním do Nikopolu (porov. Tít 3,12). Druhý list Timotejovi poskytuje ešte viac údajov: Pavol je v Ríme vo väzení (porov. 1,6-8), ale v horších podmienkach, ako uvádzajú Skutky apoštolov (28,30). Je v okovách ako nejaký zločinec (porov. 1,16; 2,9) a je ťažké navštíviť ho (porov. 1,17). Je presvedčený o tom, že jeho životná dráha sa skončila (porov. 4,6 n.). Žiada Timoteja, aby k nemu čo najskôr prišiel (porov. 4,9). Pavol je sám: Démas ho opustil (porov. 4,9); Krescent a Títus odišli (porov. 4,10); iba Lukáš zostal pri ňom (porov. 4,11). Keď sa pri procese prvý raz bránil, nik nebol pri ňom, všetci ho opustili (porov. 4,16). Preto žiada Timoteja, aby k nemu prišiel ešte pred začiatkom zimy (porov. 4,21).

Tieto údaje Pastorálnych listov potvrdzuje a dopĺňa Euzébius, podľa ktorého bol Pavol druhý raz väznený v Ríme a zomrel tam mučeníckou smrťou r. 67 (porov. Historia Eccl. 2.25,5), a Muratoriho kánon, ktorý spolu s Klementom Rímskym hovoria o Pavlovej ceste do Španielska (porov. 1 Clem 5,7).

Na základe týchto údajov rekonštruovali zástancovia Pavlovho autorstva Pastorálnych listov Pavlovu činnosť a jeho životné osudy od r. 63 do r. 67 takto: Po vyslobodení z rímskeho väzenia r. 63 išiel Pavol pravdepodobne do Španielska (porov. Rim 15,23-28). Na spiatočnej ceste sa zastavil na Kréte, zanechal tam Títa (porov. Tít 1,5) a odišiel s úmyslom prezimovať v Nikopole (porov. Tít 3,12). V Efeze zveril tamojšiu cirkevnú obec Timotejovi (porov. 1 Tim 1,3) a pobral sa do Macedónska. Tu v r. 64-65 napísal Prvý list TimotejoviList Títovi. Keď bol v Troade, nechal u Karpa plášť, knihy a najmä pergameny (porov. 2 Tim 4,13) a v Miléte musel nechať chorého Trofima (porov. 2 Tim 4,20). V Ázii bol Pavol pravdepodobne zatknutý (v Troade? alebo v Efeze?) a prevezený do rímskeho väzenia, kde krátko pred svojou smrťou r. 67 napísal Druhý list Timotejovi.

Zástancovia Pavlovho autorstva Pastorálnych listov sa usilujú vysvetliť ich štylistické a obsahové zvláštnosti tým, že Apoštol použil pri písaní týchto listov sekretára, ktorý ich koncipoval na podklade Pavlovho náčrtu. Lexikálne svojráznosti podmienila aj nová tematika a použitý materiál (napr. normy, predpisy, citácie atď.); viaceré hápax legómena závisia od situačných okolností (napr. výrazy »stará matka«, »žalúdok«, »plášť«, »pergameny« atď.). Teologická náuka je úzko spojená s polemikou proti falošným učiteľom a kresťanská morálka je zásadne zameraná na prax, ktorá sa uskutočňuje dobrými skutkami. Teda podľa spomínaných zástancov nie sú v Pastorálnych listoch podstatné rozdiely vzhľadom na Pavlovo učenie v iných listoch, iba sa kladie dôraz na osobitné aspekty pavlinizmu, ako vyžadovali nové životné podmienky a potreby vtedajších cirkevných spoločenstiev.

4. Cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu v Pastorálnych listoch. Podľa mienky nekatolíckych biblistov cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu apoštolského učenia v Pastorálnych listoch poukazujú na začiatky tzv. „raného katolicizmu“, čiže odklonu od kresťanstva prvotnej Cirkvi, ako je opísané v Pavlových listoch.

Pokiaľ ide o cirkevné zriadenie naznačené v Pastorálnych listoch, jeho štruktúra predstavuje skôr vývoj, ktorý je na polceste medzi Pavlovými spoločenstvami (porov. Sk 20,17.28; Flp 1,1) a hierarchickým zriadením, o ktorom svedčí Ignác Antiochijský vo svojich listoch na začiatku 2. storočia. Obraz cirkevnej organizácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne zhrnúť takto: Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri – biskupi. Obidva názvy označujú tie isté osoby. Keďže však názov »biskup« (gr. epískopos) sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že »biskup« bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova. Podľa Pastorálnych listov presbyteri majú trojakú úlohu: predsedať zhromaždeniu (porov. 1 Tim 5,17), učiť (porov. 1 Tim 3,2; 5,17; Tít 1,11) a bojovať proti falošným náukám, aby sa zachovala čistota viery (porov. 1 Tim 1,3-7; 4,1-7; Tít 1,10-16; 2 Tim 2,14 – 3,9). Vzor biskupa a vlastnosti, ktoré sa od neho vyžadovali, sa uvádzajú na dvoch paralelných miestach: 1 Tim 3,1-7Tít 1,6-9. Nad presbytermi sú, ako hlavní zodpovední vedúci, priami Pavlovi spolupracovníci Timotej a Títus. Sú vyslaní na určitý čas s plnou právomocou do cirkevných obcí, aby pokračovali v Apoštolovej práci. Ako učitelia majú vykladať náuku (porov. 1 Tim 6,20; Tít 2,1; 2 Tim 1,13; 3,14), ktorá im bola zverená, a rázne bojovať proti tým, čo šíria bludné učenie (porov. 1 Tim 1,3; Tít 1,10-13). Ako duchovní pastieri musia pripomínať veriacim ich stavovské povinnosti (porov. 1 Tim 5,1-2; 2,2-10), sú zodpovední za bohoslužbu (porov. 1 Tim 2,8-10) a za výber a ustanovenie »starších« (porov. 1 Tim 3,2-7; Tít 1,5). Diakoni sú spolupracovníci miestnych cirkevných predstavených a musia mať viac-menej tie isté vlastnosti ako presbyteri (porov. 1 Tim 3,8-13).

Charakteristickou črtou Pastorálnych listov je, že veľkú časť ich obsahu tvoria smernice, ako treba zachovať ortodoxiu čiže pravú vieru proti falošným učiteľom, šíriacim náuky so židovskou a predgnostickou tendenciou. Židovský charakter ich učenia sa prejavuje v tom, že sa pokladajú za znalcov Zákona (porov. 1 Tim 1,7) a vyžadujú rozlišovanie medzi čistými a nečistými pokrmami (porov. 1 Tim 4,3); ich reči sa v Pastorálnych listoch označujú ako »židovské bájky« (porov. Tít 1,14) a Títovi sa odporúča, aby neveril tým, čo sú z obriezky (porov. Tít 1,10n.). Predgnostické tendencie falošných učiteľov spočívajú v dualistickom učení, že duch je dobrý a hmota zlá (preto zavrhujú manželstvo, porov. 1 Tim 4,3), v prepiatom asketizme (porov. 1 Tim 4,8-10) a v tvrdení, že zmŕtvychvstanie sa už uskutočnilo (porov. 2 Tim 2,18); pritom sa vystatujú, že majú osobitné ,poznanie‘ Boha (porov. Tít 1,16). Z uvedených náznakov nemožno presnejšie definovať bludný smer týchto falošných učiteľov. Ide tu pravdepodobne o synkretické hnutie v židovsko-helenistickej diaspóre, ktoré ohrozovalo kresťanské obce v rímskej provincii Ázii a ktorému bolo treba čeliť pravou vierou v podobe presne formulovaných právd.

5. Text a kánonickosť Pastorálnych listov. Text Pastorálnych listov je dobre zachovaný. Nie sú v papyruse P46 (Chester Beattyho papyrusy), ale z toho nemožno uzavierať, že v ňom pôvodne neboli, lebo posledné listy papyrusu chýbajú. Veľké unciálové kódexy (Sinajský, Alexandrijský, Efremov codex rescriptus) ich uvádzajú v plnom znení. O ich kánonickosti niet pochybnosti: Irenej a Klement Alexandrijský ich citujú ako inšpirované spisy a Muratoriho kánon ich výslovne uvádza medzi knihami Nového zákona.

6. Teologické a duchovné posolstvo Pastorálnych listov. Z teologického hľadiska sa v týchto troch listoch kladie hlavný dôraz na ortodoxiu čiže pravovernosť kresťanskej náuky, označovanej typickými výrazmi »zdravé učenie« (porov. 1 Tim 1,10; 2 Tim 4,3; Tít 1,9; 2,1), »zdravé slová« (porov. 1 Tim 6,3; 2 Tim 1,13), a na nutnosť brániť ju pred bludným učením novotárov. Základom pravej viery je evanjelium Ježiša Krista. Jeho hlásateľom, apoštolom a autoritatívnym učiteľom je Pavol (porov. 2 Tim 1,11), ktorý ho tradoval svojim učeníkom, aby ho ako ,poklad‘ zverovali spoľahlivým ľuďom (porov. 2 Tim 2,2; 1 Tim 6,20; 2 Tim 1,12-14), a to aj po jeho smrti (porov. 2 Tim 4,1-8).

Teológia Pastorálnych listov je zásadne zameraná na pastoračnú činnosť, a preto sa v nich venuje osobitná pozornosť kristológii, ekleziológii a kresťanskému životu, čo je podklad, záruka a cieľ pravej pastoračnej praxe.

a) Kristológia. V diele spásy, ktorého iniciátorom je Boh Otec, má hlavnú úlohu Ježiš Kristus (porov. 2 Tim 1,9-11). Takisto ako Boh Otec (porov. 1 Tim 1,1; 2,3; 4,10; Tít 1,3; 2,10; 3,4) aj Ježiš Kristus je nazývaný „naším Spasiteľom“ (porov. Tít 1,4; 2,13; 3,6; 2 Tim 1,10) a „naším Pánom“ (porov. 1 Tim 1,2.12; 6,3.14; 2 Tim 1,2.8). On je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1 Tim 2,5 n.) vo všetkých etapách dejín spásy (porov. 1 Tim 3,16). Svoje poslanie Spasiteľa uskutočnil tým, že „vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (porov. 1 Tim 2,6) a „vykúpil nás z každej neprávosti“ (porov. Tít 2,14). Ako opravdivý Spasiteľ sa prvý raz zjavil vo svojom vtelení; tým sa ukázala Božia milosť, dobrota a láska Boha k ľuďom (porov. Tít 2,11; 3,4). Druhý raz sa zjaví vo svojej sláve (porov. Tít 2,13). V očakávaní tohto druhého Kristovho zjavenia má Timotej zachovávať prikázanie bez úhony (porov. 1 Tim 6,14), verne plniť službu evanjelistu (porov. 2 Tim 4,1-5) a všetci veriaci sa majú „zrieknuť bezbožnosti a svetských žiadostí a žiť v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (porov. Tít 2,12 n.). V ten deň Pán, spravodlivý sudca, dá veniec spravodlivosti všetkým, čo milujú jeho príchod (porov. 2 Tim 4,8).

b) Ekleziológia. Mimoriadna pozornosť venovaná v Pastorálnych listoch organizácii a správe cirkevných obcí má za cieľ povzbudiť predstavených, aby lepšie slúžili veriacim v Cirkvi, definovanej ako »Boží dom« (porov. 1 Tim 3,15) a »Boží ľud« (porov. Tít 2,14). Pojem a výraz »dom« pripomína ducha rodiny, v akom majú predstavení vykonávať svoju službu v Cirkvi (porov. 1 Tim 3,4.5.12; 5,4). Ich prvou povinnosťou je zabezpečovať a udržiavať poriadok a disciplínu v cirkevnom spoločenstve (porov. 1 Tim 5,1-16; Tít 2,1-10; 3,1-2), riadiť liturgickú modlitbu, bohoslužbu (porov. 1 Tim 2,1-12) a liturgiu slova (1 Tim 4,13), ale nadovšetko byť príkladom pre veriacich (porov. 1 Tim 4,12; Tít 2,7-8). Veľmi sa nástojí na bezúhonnosti duchovných pastierov (porov. 1 Tim 3,2; Tít 1,7) a uvádzajú sa podrobné požiadavky na ich vlastnosti (porov. 1 Tim 3,1-7.8-13; 5,17-22; Tít 1,5-6.7-9), lebo im je zverené vychovávateľské poslanie v Cirkvi a svojím životom majú svedčiť o ortodoxii a ortopraxi svojho Učiteľského úradu.

V Pastorálnych listoch je Cirkev definovaná ako »stĺp a opora pravdy« (porov. 1 Tim 3,15), lebo zachováva a chráni pravdu pred bludom. Táto pravda však zároveň zaväzuje Cirkev, aby vytrvalo stála na pevnom Božom základe (porov. 2 Tim 2,19). I keď sa tieto výroky vzťahujú predovšetkým na miestnu cirkev v Efeze, zverenú Timotejovi, viacerí biblisti ich aplikujú na všeobecnú Cirkev.

c) Kresťanský život. V Pastorálnych listoch sa veriacim predkladá ideál kresťanského života, ktorý je dôsledkom toho, že »poznali pravdu« (porov. 1 Tim 2, 4; 2 Tim 2, 25; 3, 7; Tít 1, 1; pozri aj 1 Tim 4, 3). V tomto zmysle je významný text Listu Títovi (2, 11-14), v ktorom sa kresťanský život predstavuje ako výsledok Božej milosti, „ktorá nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali … príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého…“ (pozri aj Tít 3, 4-7). Svedectvom kresťanského života sú »dobré skutky«: Ježiš Kristus nás vykúpil, aby sme boli horliví v dobrých skutkoch (porov. Tít 2, 14) a aby „tí, čo uverili Bohu, usilovali sa vynikať v dobrých skutkoch“ (Tít 3, 8; porov. aj Tít 3, 14). Kresťanský život je životom zriekania (porov. Tít 2, 12), ale najmä životom „nábožnosti“, ktorá „je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život“ (1 Tim 4, 7 n.; porov. aj 1 Tim 3, 16; 6, 3.5.6.11; 2 Tim 3, 5; Tít 1, 1). Spolu s ňou sa vyžaduje „spravodlivosť, viera, láska, trpezlivosť, miernosť“ (porov. 1 Tim 6, 11; 2 Tim 2, 22) a iné čnosti potrebné najmä na plnenie stavovských povinností (porov. 1 Tim 5, 1 – 6, 2; Tít 2, 1 – 3, 11). Pastorálne listy so zdravým realizmom, ale zároveň aj s kresťanským optimizmom zdôrazňujú, že kresťanský život má byť svedectvom viery pre tých, čo nie sú kresťanmi (porov. 1 Tim 3, 7), ale najmä pred Bohom a Ježišom Kristom (porov. 1 Tim 5, 21; 6, 13; 2 Tim 2, 15; 4, 1).