1. Božie slovo nábožne počúvať a s dôverou ohlasovať znamená pre posvätný cirkevný snem konať zhodne so slovami svätého Jána, ktorý hovorí: „Zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 – 3). A preto, kráčajúc v šľapajach Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu, chceme predložiť pravé učenie o Božom zjavení a o jeho odovzdávaní, aby celý svet, počúvajúc zvestovanie spásy, uveril, veriac dúfal, dúfajúc miloval.1
2. Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Dielo Zjavenia (revelationis oeconomia) sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže Božie pôsobenie v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskej spáse nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia.2
3. Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo (porov. Jn 1, 3), dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe (porov. Rim 1, 19 – 20). Okrem toho, keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil už od začiatku seba samého prarodičom. Po ich páde však vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia (porov. Gn 3, 15) a ustavične sa staral o ľudstvo, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život (porov. Rim 2, 6 – 7). V príslušnom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (porov. Gn 12, 2), ktorý po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, starostlivého Otca a spravodlivého sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjeliu.
4. Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, „v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Poslal totiž svojho Syna – to jest večné Slovo, ktoré osvecuje každého človeka –, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im Božie tajomstvá (porov. Jn 1, 1 – 18). A tak Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa stalo telom –, poslaný „ako človek k ľuďom“,3
„hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spásy, ktoré mu zveril Otec (porov. Jn 5, 36; 17, 4). Preto on – ktorého kto vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14, 9) – celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život.
Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (porov. 1 Tim 6, 14 a Tit 2, 13).
5. Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery“ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, „podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu“4
a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duchovný zrak a dal „všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu“.5
Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo, ten istý Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.
6. Svojím zjavením chcel Boh ukázať a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle spasiť človeka, „aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu“.6
Posvätný cirkevný snem vyznáva, že „Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (porov. Rim 1, 20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, „že aj v súčasnom stave ľudstva všetci môžu ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať to, čo samo v Božích veciach osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu“.7
7. Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam. Preto Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha (porov. 2 Kor 1, 20; 3, 16 – 4, 6), prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal,8
všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy a tak im sprostredkovali Božie dary. A to verne splnili jednak apoštoli, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí apoštoli a apoštolskí mužovia, ktorí z vnuknutia Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne.9
Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a „odovzdali im svoje miesto v učiteľskom úrade“.10
Táto posvätná Tradícia a Sväté písmo Starého i Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého prijíma všetko, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2).
8. Apoštolské ohlasovanie – ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách – malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias. Práve preto apoštoli, odovzdávajúc, čo oni sami prijali, napomínajú veriacich, aby sa pridŕžali podaní, ktorých sa im dostalo ústne alebo písomne (porov. 2 Sol 2, 15), a aby bojovali za vieru, ktorú raz navždy prevzali (porov. Júd 3).11
A v tom, čo apoštoli odovzdali, je všetko, čo pomáha Božiemu ľudu sväto žiť a rásť vo viere. Takto Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.
Táto apoštolská Tradícia sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého:12
prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a slov jednak rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19. 51), jednak dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti, ako aj kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy. Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová.
Výroky svätých otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo preniká do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi. Prostredníctvom nej Cirkev poznáva aj celý kánon posvätných kníh a cez ňu dôkladnejšie chápe Sväté písmo a ustavične ho uvádza do praxe. Takto Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať (porov. Kol 3, 16).
9. Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A tak Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba oboje prijímať a vážiť si s rovnakou úctou.13