1. Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi. Jedným z výsadných činiteľov v tomto smere sa v ostatnom čase stal Učiteľský úrad rímskych pápežov, ktorý už od encykliky Leva XIII. Rerum novarum, ktorá je akýmsi orientačným bodom,1
často rozoberal túto otázku. Vydania rozličných sociálnych dokumentov často pripadali na nejaký výročitý deň tohto prvého dokumentu.2
Pápeži dbali tiež na to, aby svojimi zásahmi objasňovali i nové charakteristické črty sociálneho učenia Cirkvi. A tak sa od spomenutého a veľmi dôležitého prínosu Leva XIII., obohacovaného potom aj ďalšími príspevkami, vytvoril akýsi stále dopĺňaný náukový kódex, ktorý je vždy obsažnejší podľa toho, ako Cirkev náplňou slova, zjaveného Ježišom Kristom a pôsobením Ducha Svätého (porov. Jn 14, 16. 26; 16, 13 – 15), vysvetľuje3
udalosti, postupne sa odvíjajúce v priebehu dejín. Takto sa Cirkev usiluje viesť ľudí, aby pomocou rozumového uvažovania a ľudských vied mohli splniť svoje poslanie zodpovedných budovateľov pozemskej spoločnosti.
2. Do tohto bohatého zborníka sociálneho učenia sa zaraďuje a v ňom vyniká encyklika Populorum progressio,4
ktorú náš ctihodný predchodca Pavol VI. zverejnil 26. marca 1967.
O stálej časovosti tejto encykliky sa môžeme ľahko presvedčiť, ak pripomenieme celý rad spomienkových osláv, ktoré sa konali v tomto roku v rôznych formách a v mnohých prostrediach cirkevného i občianskeho sveta. S týmto cieľom pápežská komisia Iustitia et pax rozoslala minulého roku okružný list synodám katolíckych východných cirkví a biskupským konferenciám, žiadajúc mienky a návrhy, ako najlepšie osláviť výročie encykliky a súčasne ako obohatiť jej učenie a prispôsobiť ho dnešku. Tá istá komisia zorganizovala na sklonku jej dvadsiateho výročia slávnostné zhromaždenie, na ktorom som sa zúčastnil a predniesol som na ňom záverečnú reč.5
Teraz, berúc do úvahy aj odpovede na spomenutý obežník, pokladám za vhodné na sklonku roku 1987 vydať novú encykliku, venovanú tématike, o ktorej sa hovorilo v encyklike Populorum progressio.
3. Týmto zamýšľame dosiahnuť hlavne dva dosť náročné ciele: z jednej strany vzdať hold tomuto historickému dokumentu Pavla VI. a jeho učeniu; z druhej strany, v línii vytýčenej našimi ctihodnými predchodcami na Petrovom stolci, znova potvrdiť kontinuitu cirkevného sociálneho učenia a zároveň aj jeho ustavičnú obnovu. Kontinuita a obnova sú vlastne novým dôkazom nemeniteľnej platnosti cirkevného učenia.
Tieto dve zložky sú typické pre jej náuku v sociálnej oblasti. Na jednej strane je stála, pretože zostáva rovnaká vo svojej základnej inšpirácii, v „zásadách myslenia“, vo svojich „kritériách hodnotenia“ a v základných „smerniciach pre činnosť“,6
ale predovšetkým vo vernej a životnej závislosti od evanjelia Pána; na druhej strane je stále nová, pretože sa nevyhnutne a vhodne prispôsobuje menlivým historickým pomerom a nepretržitému prúdu nových udalostí, v ktorom prebieha život ľudí a spoločnosti.
4. S presvedčením, že učenie encykliky Populorum progressio, určenej ľuďom a spoločnosti šesťdesiatych rokov, si zachováva všetku silu, ktorou hovorí ľuďom do svedomia aj dnes, na sklonku osemdesiatych rokov, a v snahe určiť vedúce línie dnešného sveta – ale vždy v perspektíve toho inšpirujúceho motívu, akým je rozvoj národov, doteraz ešte ani zďaleka nedosiahnutý – máme v úmysle predĺžiť jej ozvenu a zároveň aj pripojiť rôzne aplikácie na súčasné historické obdobie, ktoré nie je menej dramatické než obdobie spred dvadsiatich rokov.
Čas – ako dobre vieme – prebieha stále určitým rytmom; dnes však máme dojem, akoby podliehal stálemu zrýchľovaniu hlavne preto, že sú stále zložitejšie a početnejšie javy, uprostred ktorých žijeme. I keď si svet, ako sa utváral v priebehu posledných dvadsiatich rokov, udržal niektoré základné prvky, jednako prekonal značné zmeny a prejavuje celkom nové črty.
Terajšie obdobie na vigíliu tretieho kresťanského tisícročia je osobitne preniknuté očakávaním, akoby novým „adventom“,7
ktorý sa určitým spôsobom vzťahuje na všetkých ľudí. To nám poskytuje príležitosť hlbšie vniknúť do učenia encykliky a vidieť, aké obzory otvára do budúcnosti.
Cieľom tejto našej úvahy je pomocou teologického rozboru súčasnej skutočnosti zdôrazniť nevyhnutnosť získať v duchu onej encykliky obsažnejší a podrobnejší obraz o rozvoji a poukázať tiež na niektoré spôsoby jeho uplatňovania.
5. Dokument pápeža Pavla VI. hneď po jeho vydaní vyvolal pozornosť verejnej mienky svojou novosťou. Umožnil veľmi konkrétne a jasne overiť si spomenuté charakteristické črty kontinuity a obnovy v sociálnej náuke Cirkvi. Preto úmysel znova odhaliť početné aspekty tejto náuky pozorným čítaním tej encykliky bude vedúcou líniou týchto úvah.
Ale najprv sa chceme pozastaviť pri dátume jej vydania: ide o rok 1967. Sama skutočnosť, že pápež Pavol VI. sa rozhodol uverejniť sociálnu encykliku v tom roku, nás pobáda uvažovať o tomto dokumente vo vzťahu k Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý sa skončil 8. decembra 1965.
6. V tejto skutočnosti mali by sme vidieť čosi viac než jednoduchú časovú blízkosť. Encyklika Populorum progressio je určitým spôsobom dokumentom o uplatňovaní koncilového učenia. A to nie natoľko preto, že sa stále odvoláva na koncilové texty,8
ale skôr preto, že vyviera zo starostlivosti Cirkvi, ktorá inšpirovala celú koncilovú prácu – osobitným spôsobom pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes – ku koordinácii a ďalšiemu rozvoju mnohých tém jej sociálnej náuky.
Môžeme preto tvrdiť, že encyklika Populorum progressio je akoby odpoveďou na koncilovú výzvu, ktorou sa začína konštitúcia Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“9
Tieto slová vyjadrujú základný dôvod, čo inšpiroval veľký koncilový dokument, ktorý vychádza z pozorovania biedy a pomalého rozvoja, v ktorom žijú milióny ľudských bytostí.
Táto bieda a nedostatočný rozvoj sú inými slovami „smútkom a úzkosťou dnešných ľudí, zvlášť chudobných“: pri pohľade na panorámu bolesti a utrpenia koncil chce ukázať obzory radosti a nádeje. Na ten istý cieľ je zameraná aj encyklika Pavla VI., dokonale verná inšpirácii koncilu.
7. Ale encyklika aj tematicky nadväzuje na veľkú tradíciu sociálnej náuky Cirkvi a pritom podáva nový výklad a bohatú syntézu, ako ju vypracoval koncil zvlášť v konštitúcii Gaudium et spes.
Čo sa týka obsahu a tém, ktoré sa znova vynárajú v encyklike, treba zdôrazniť tieto: vedomie povinnosti, ktorú má Cirkev, – „skúsená znalkyňa ľudstva“, „skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“;10
rovnako hlboké vedomie svojho poslania „slúžiť“, ktoré je odlišné od funkcie štátu i vtedy, keď sa stará o osudy ľudí ako jednotlivcov,11
poukazovanie na krikľavé rozdiely v postavení týchto ľudí;12
potvrdenie koncilového učenia – verejnej to ozveny stáročnej tradície Cirkvi – týkajúceho sa „všeobecného určenia dobier“;13
správne oceňovanie kultúry a technických vymožeností civilizácie, ktoré majú byť usmernené na oslobodenie človeka14
bez toho, že by sa prehliadali ich medze;15
a konečne tému rozvoja, ktorá je vlastnou témou encykliky, naliehanie na „najhlavnejšiu povinnosť“, ktorú majú rozvinutejšie národy, „napomáhať krajiny na ceste rozvoja“.16
Sám pojem rozvoja, ako ho chápe encyklika, vyplýva priamo z toho, ako tento problém predstavuje sama pastorálna konštitúcia.17
Tieto a iné odvolávania sa na pastorálnu konštitúciu vedú k záveru, že encyklika sa javí ako aplikácia sociálnej náuky koncilu na špecifický problém rozvoja národov, ako aj na nedostatok tohto rozvoja.
8. Táto krátka analýza nám pomáha lepšie oceniť novosť encykliky, ktorú možno presnejšie vyjadriť v troch bodoch:
Prvý tvorí sama skutočnosť dokumentu, vydaného najvyššou autoritou Katolíckej cirkvi „všetkým ľuďom dobrej vôle“,18
i keď sa táto látka na prvý pohľad zdá len ako hospodárska a sociálna: rozvoj národov. Výraz „rozvoj“ je tu totiž prebraný zo slovníka sociálnych a hospodárskych vied. Z tohto hľadiska encyklika Populorum progressio priamo kráča v šľapajách encykliky Rerum novarum, ktorá sa zaoberá „postavením robotníkov“.19
Pri povrchnom rozbore obe tieto témy by sa mohli zdať cudzie oprávnenej starostlivosti Cirkvi ako náboženského zriadenia; „rozvoj“ dokonca ešte viac než „postavenie robotníkov“.
Ak sa uváži kontinuita s encyklikou Leva XIII., treba uznať, že dokument Pavla VI. má zásluhu v tom, že zdôraznil etickú a kultúrnu črtu problematiky týkajúcej sa rozvoja, a takisto aj oprávnenosť a potrebu cirkevného zásahu v tejto oblasti.
Kresťanská sociálna náuka tým znova vyjadrila svoju črtu a požiadavku aplikovať Božie slovo na život ľudí a spoločnosti, ako i na pozemské skutočnosti, ktoré s ním súvisia, poskytujúc zároveň zásady, ako „správne uvažovať“, „správne súdiť“ a „správne konať“.20
V dokumente Pavla VI. sa nachádzajú spolu všetky tri prvky s ich prevažne praktickým zameraním, t. j. na morálne správanie.
Preto ani Cirkev, keď sa zaoberá „rozvojom národov“, nemôže byť obviňovaná, že prekračuje vlastnú oblasť svojej kompetencie, a tým menej poslania, ktoré dostala od Pána.
9. Druhým bodom je novosť encykliky Populorum progressio, pokiaľ ide o rozsiahlosť obzorov otvárajúcich sa problému, ktorý sa všeobecne nazýva „sociálna otázka“.
Do týchto širších obzorov v skutočnosti vstúpila už encyklika Jána XXIII. Mater et magistra,21
takže koncilová konštitúcia Gaudium et spes vyznieva ako jej ozvena.22
Pritom však Učiteľský úrad Cirkvi na sociálnom poli ešte neprišiel k celkom jasnému tvrdeniu, že sociálna otázka nadobudla celosvetový rozmer,23
a ani neurobil z toho tvrdenia a príslušnej analýzy vedúcu „smernicu pre činnosť“, ako to robí Pavol VI. vo svojej encyklike.
Také zaujatie stanoviska poskytuje veľké obsahové bohatstvo, na ktoré je vhodné poukázať.
Treba v prvom rade vylúčiť jedno možné nedorozumenie. Uznanie, že „sociálna otázka“ nadobudla celosvetový rozmer, vôbec neznamená, že stratila svoju dôležitosť alebo význam na celonárodnej a miestnej úrovni. Naopak, to znamená, že problémy v továrňach alebo v robotníckom a odborovom hnutí určitej krajiny alebo oblasti nemožno považovať za ostrovčeky bez vzájomného spojenia, ale že v rastúcej miere závisia od vplyvu činiteľov, jestvujúcich mimo hraníc jednotlivých oblastí a národov.
Z hospodárskeho hľadiska je, bohužiaľ, oveľa viac krajín na ceste vývoja, ako tých, čo sú už rozvinuté: zástupy ľudí, pozbavené dobier a služieb, ktoré poskytuje rozvoj, sú oveľa početnejšie než tie, ktoré ich majú k dispozícii.
Stojíme teda pred vážnym problémom nerovnomerného rozdelenia prostriedkov nevyhnutných pre život, ktoré pôvodne boli určené všetkým ľuďom, ako aj z nich plynúcich dobrodení. Za tento stav nenesú zodpovednosť nemajetné národy, tým menej akýsi ich osud, vyplývajúci z prírodných podmienok alebo z celého súhrnu okolností.
Keď encyklika Pavla VI. vyhlasuje, že „sociálna otázka dosiahla celosvetový rozmer“, chce tým predovšetkým upozorniť na morálnu skutočnosť, ktorá má svoj základ v objektívnej analýze skutočnosti. Podľa slov tejto encykliky „každý si musí uvedomiť túto dôležitú skutočnosť“,24
a to práve preto, lebo sa priamo týka svedomia, ktoré je prameňom morálneho rozhodovania.
V tomto rámci novosť encykliky Populorum progressio nespočíva natoľko v upozornení na historický fakt univerzálnosti sociálnej otázky, ale skôr v morálnom ohodnocovaní tejto skutočnosti. Preto tí, čo sú zodpovední za verejný poriadok, ako i jednotliví občania bohatých krajín, zvlášť ak sú kresťania, majú morálnu povinnosť – podľa príslušného stupňa zodpovednosti – v osobných i vládnych rozhodovaniach mať na zreteli tento univerzálny vzťah, túto vzájomnú závislosť, ktorá jestvuje medzi ich správaním a medzi biedou a nedostatočným rozvojom toľkých miliónov ľudí. Ešte presnejšie povedané, encyklika Pavla VI. chápe tento morálny záväzok ako „povinnosť solidarity“,25
toto tvrdenie, aj keď sa vo svete už mnoho zmenilo, má dnes takú istú vážnosť a platnosť ako vtedy, keď bolo napísané.
Na druhej strane bez toho, že by sme odbočovali od tohto morálneho hľadiska, novosť encykliky spočíva aj v zásadnom postavení problému, podľa ktorého sám pojem rozvoja sa značne mení, ak uvažujeme o ňom z hľadiska univerzálnej vzájomnej závislosti. Opravdivý rozvoj nemôže spočívať v jednoduchom hromadení bohatstva alebo hojnejšom používaní majetkov a služieb, ak sa to dosahuje za cenu nedostatočného rozvoja obrovského množstva ľudí a bez patričného ohľadu na spoločenský, kultúrny a duchovný rozmer ľudskej bytosti.26