1. Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi. Jedným z výsadných činiteľov v tomto smere sa v ostatnom čase stal Učiteľský úrad rímskych pápežov, ktorý už od encykliky Leva XIII. Rerum novarum, ktorá je akýmsi orientačným bodom,1
často rozoberal túto otázku. Vydania rozličných sociálnych dokumentov často pripadali na nejaký výročitý deň tohto prvého dokumentu.2
Pápeži dbali tiež na to, aby svojimi zásahmi objasňovali i nové charakteristické črty sociálneho učenia Cirkvi. A tak sa od spomenutého a veľmi dôležitého prínosu Leva XIII., obohacovaného potom aj ďalšími príspevkami, vytvoril akýsi stále dopĺňaný náukový kódex, ktorý je vždy obsažnejší podľa toho, ako Cirkev náplňou slova, zjaveného Ježišom Kristom a pôsobením Ducha Svätého (porov. Jn 14, 16. 26; 16, 13 – 15), vysvetľuje3
udalosti, postupne sa odvíjajúce v priebehu dejín. Takto sa Cirkev usiluje viesť ľudí, aby pomocou rozumového uvažovania a ľudských vied mohli splniť svoje poslanie zodpovedných budovateľov pozemskej spoločnosti.
2. Do tohto bohatého zborníka sociálneho učenia sa zaraďuje a v ňom vyniká encyklika Populorum progressio,4
ktorú náš ctihodný predchodca Pavol VI. zverejnil 26. marca 1967.
O stálej časovosti tejto encykliky sa môžeme ľahko presvedčiť, ak pripomenieme celý rad spomienkových osláv, ktoré sa konali v tomto roku v rôznych formách a v mnohých prostrediach cirkevného i občianskeho sveta. S týmto cieľom pápežská komisia Iustitia et pax rozoslala minulého roku okružný list synodám katolíckych východných cirkví a biskupským konferenciám, žiadajúc mienky a návrhy, ako najlepšie osláviť výročie encykliky a súčasne ako obohatiť jej učenie a prispôsobiť ho dnešku. Tá istá komisia zorganizovala na sklonku jej dvadsiateho výročia slávnostné zhromaždenie, na ktorom som sa zúčastnil a predniesol som na ňom záverečnú reč.5
Teraz, berúc do úvahy aj odpovede na spomenutý obežník, pokladám za vhodné na sklonku roku 1987 vydať novú encykliku, venovanú tématike, o ktorej sa hovorilo v encyklike Populorum progressio.
5. Dokument pápeža Pavla VI. hneď po jeho vydaní vyvolal pozornosť verejnej mienky svojou novosťou. Umožnil veľmi konkrétne a jasne overiť si spomenuté charakteristické črty kontinuity a obnovy v sociálnej náuke Cirkvi. Preto úmysel znova odhaliť početné aspekty tejto náuky pozorným čítaním tej encykliky bude vedúcou líniou týchto úvah.
Ale najprv sa chceme pozastaviť pri dátume jej vydania: ide o rok 1967. Sama skutočnosť, že pápež Pavol VI. sa rozhodol uverejniť sociálnu encykliku v tom roku, nás pobáda uvažovať o tomto dokumente vo vzťahu k Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý sa skončil 8. decembra 1965.
6. V tejto skutočnosti mali by sme vidieť čosi viac než jednoduchú časovú blízkosť. Encyklika Populorum progressio je určitým spôsobom dokumentom o uplatňovaní koncilového učenia. A to nie natoľko preto, že sa stále odvoláva na koncilové texty,8
ale skôr preto, že vyviera zo starostlivosti Cirkvi, ktorá inšpirovala celú koncilovú prácu – osobitným spôsobom pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes – ku koordinácii a ďalšiemu rozvoju mnohých tém jej sociálnej náuky.
Môžeme preto tvrdiť, že encyklika Populorum progressio je akoby odpoveďou na koncilovú výzvu, ktorou sa začína konštitúcia Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“9
Tieto slová vyjadrujú základný dôvod, čo inšpiroval veľký koncilový dokument, ktorý vychádza z pozorovania biedy a pomalého rozvoja, v ktorom žijú milióny ľudských bytostí.
Táto bieda a nedostatočný rozvoj sú inými slovami „smútkom a úzkosťou dnešných ľudí, zvlášť chudobných“: pri pohľade na panorámu bolesti a utrpenia koncil chce ukázať obzory radosti a nádeje. Na ten istý cieľ je zameraná aj encyklika Pavla VI., dokonale verná inšpirácii koncilu.
10. Ako tretí bod: encyklika Populorum progressio je značným novým prínosom k celkovému sociálnemu učeniu Cirkvi i k samému chápaniu rozvoja. Táto novosť sa prejavuje vo svete, čo čítame v záverečnom paragrafe dokumentu a čo môžeme považovať za súhrnnú formulu, odhliadnuc od jej historickej hodnoty: „Rozvoj je novým menom pokoja.“27
Ak sociálna otázka skutočne nadobudla celosvetový rozmer, tak preto, lebo požiadavke spravodlivosti sa môže urobiť zadosť len na tej istej, t. j. celosvetovej úrovni. Nevšímať si túto požiadavku by mohlo vzbudiť podnet na násilný zásah zo strany obetí nespravodlivosti, ako to býva pri vypuknutí mnohých vojen. Národy, vylúčené zo spravodlivého rozdeľovania majetkov, pôvodne určených všetkým ľuďom, by sa mohli pýtať: „Prečo by sme nemohli odpovedať násilím tým, ktorí s nami prv začali násilne zaobchádzať?“ A ak túto situáciu skúmame vo svetle sveta rozdeleného na ideologické bloky – ktoré jestvovali už v r. 1967 – a z toho vyplývajúcich následkov a odoziev v hospodárskej a politickej súvislosti, potom to nebezpečenstvo sa ukáže ešte väčšie.
K tejto prvej úvahe o dramatickom obsahu formuly encykliky sa pripája ešte iná, na ktorú poukazuje ten istý dokument:28
Ako ospravedlniť skutočnosť, že ohromné sumy peňazí, ktoré by mohli a mali byť určené na podporu rozvoja národov, sú, naopak, upotrebúvané na obohacovanie jednotlivcov či skupín, alebo sa nimi ešte viac zásobujú skladiská zbraní tak v rozvinutých, ako aj v rozvojových krajinách, čím sa odvracia pozornosť od opravdivých potrieb? Tento stav ešte viac zhoršujú veľké ťažkosti, ktoré nezriedka prekážajú priamemu prevodu kapitálov určených na pomoc krajinám na ceste rozvoja. Ak „rozvoj je novým menom pokoja“, tak vojna a vojenské prípravy sú najväčšími nepriateľmi všestranného rozvoja národov.
Takto vo svetle spomenutého výroku Pavla VI. cítime výzvu, aby sme znova preskúmali pojem rozvoja, ktorý sa istotne nekryje s pojmom, čo sa obmedzuje na uspokojovanie hmotných potrieb rastom bohatstva bez toho, že by sa venovala pozornosť utrpeniam väčšiny, a čo zo sebectva jednotlivých osôb a celých národov robí svoju hlavnú pohnútku. To nám dôrazne pripomína List svätého Jakuba, že odtiaľto „sú medzi vami boje a rozbroje… z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch. Žiadostiví ste, a nemáte“ (porov. Jak 4, 1 – 2).
Naopak, v inom svete, ovládanom starostlivosťou o všeobecné dobro celého ľudstva, čiže starostlivosťou o „duchovný a ľudský rozvoj všetkých“, namiesto vyhľadávania osobného zisku mier by bol možný ako ovocie „dokonalejšej spravodlivosti medzi ľuďmi“.29
Aj táto novosť encykliky má trvalú a časovú hodnotu vzhľadom na dnešnú mentalitu, ktorá je taká citlivá na súvis medzi rešpektovaním spravodlivosti a nastolením pravého pokoja.
12. Prvá skutočnosť, ktorú treba zdôrazniť, je, že nádeje na rozvoj, vtedy také živé, zdajú sa dnes veľmi ďaleko od uskutočnenia.
V tomto ohľade si encyklika nerobila nijaké ilúzie. Jej vážna, niekedy priam výstražná reč chcela iba zdôrazniť závažnosť situácie a vyburcovať svedomie všetkých, a naliehala na povinnosť prispievať k jej riešeniu. V tých rokoch bol rozšírený určitý optimizmus ohľadom možnosti bez mimoriadneho úsilia vyrovnať hospodársku zaostalosť chudobných národov, dať im prostriedky a pomáhať im v ich procese industrializácie.
V tejto všeobecnej historickej spojitosti okrem úsilí každej krajiny aj Organizácia Spojených národov sa postupne podujala na dve desaťročia rozvoja.30
Urobili sa naozaj niektoré dvojstranné alebo mnohostranné opatrenia na pomoc mnohým národom, medzi ktorými niektoré už boli dávnejšie nezávislé, ale väčšina z nich práve vychádzala z procesu dekolonizácie. Cirkev zo svojej strany si pokladala za povinnosť študovať problémy, ako ich nastoľovala nová situácia, a zamýšľala pritom podporovať svojou náboženskou a ľudskou inšpiráciou tieto snahy, aby im tak dala „dušu“ a účinnú pohnútku.
13. Nemožno povedať, že tieto rôzne náboženské, humánne, hospodárske a technické iniciatívy vyzneli naprázdno, pretože dosiahli určité výsledky. Ak sa však vezmú do úvahy rozličné činitele, vo všeobecnosti nemožno poprieť, že súčasná svetová situácia, pokiaľ ide o rozvoj, pôsobí skôr záporným dojmom.
Preto by sme chceli obrátiť pozornosť všetkých na niektoré všeobecné javy, ale bez toho, že by sme vylúčili iné, majúce špecifický ráz. Nechávam stranou rozbory čísel alebo štatistík, pretože stačí sa pozrieť na skutočnosť, t. j. na nespočetné množstvo mužov a žien, detí, dospelých a starých, teda na konkrétne a neopakovateľné ľudské osoby, ktoré trpia pod neznesiteľnou ťarchou biedy. Je mnoho miliónov tých, čo stratili nádej, pretože ich situácia sa v mnohých častiach sveta citeľne zhoršila. Pred týmito drámami krajnej biedy a nedostatku, v ktorých žije toľko našich bratov a sestier, sám Pán Ježiš burcuje naše svedomie (porov. Mt 25, 31 – 46).
14. Prvé záporné konštatovanie, ktoré sa nanucuje, je trvalá a často ešte viac prehlbovaná priepasť medzi oblasťami takzvaného rozvinutého Severu a rozvíjajúceho sa Juhu. Táto zemepisná terminológia iba čiastočne naznačuje skutočný stav, lebo nemožno prehliadnuť, že hranice medzi bohatstvom a chudobou prechádzajú vnútrom samotných spoločností, a to tak rozvinutých, ako aj ešte len v rozvoji. Ako aj v bohatých krajinách jestvujú zlé sociálne pomery, dosahujúce až stupeň biedy, tak aj v menej vyvinutých krajinách nezriedka možno pozorovať výstrednosti egoizmu a okázalého bohatstva, ktoré uvádzajú do nespokojnosti a vyvolávajú pohoršenie.
Hojnosti majetkov a služieb, ktoré majú k dispozícií ľudia v niektorých častiach sveta, nadovšetko v rozvinutom Severe, zodpovedá na Juhu neprípustná zaostalosť, a práve v tejto zemepisno-politickej oblasti žije väčšina ľudského pokolenia.
Keď sa dívame na celý rad rôznych sektorov – výroba a rozdeľovanie potravín, hygiena, zdravotníctvo a ubytovanie, pitná voda, pracovné podmienky, zvlášť pre ženy, dĺžka života a iné hospodárske a spoločenské javy –, tento celkový obraz je rozčarujúci, či sa už berie tak, ako sa javí sám osebe, alebo vo vzťahu k zodpovedajúcim danostiam rozvinutých krajín. Spontánne prichádza na jazyk slovo „priepasť“.
Možno to nie je primeraný výraz na vyjadrenie opravdivej skutočnosti, pretože môže vyvolať dojem nejakého ustáleného javu. To však nie je správne. V živote rozvinutých krajín a tých, čo sa ešte len vyvíjajú, sa v posledných rokoch prejavil nerovnomerný stupeň zrýchlenia, ktorý ešte viac zväčšuje vzdialenosti. Tak krajiny na ceste rozvoja, zvlášť tie najchudobnejšie, nachádzajú sa v situácii vážneho zaostania.
Treba ešte pripojiť rozdiely v kultúre a vo vzájomných postojoch medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktoré sa vždy nekryjú so stupňom hospodárskeho rozvoja, ale, naopak prispievajú k vytváraniu vzdialeností. Tieto prvky a aspekty robia sociálnu otázku oveľa zložitejšou práve preto, že dosiahla všeobecný rozmer.
Ak pozorujeme rôzne časti sveta, oddelené stále väčšou priepasťou, zdá sa nám, akoby každá z nich sledovala svoju vlastnú cestu a uskutočňovala svoje vlastné záujmy. Takto chápeme, prečo v bežnom spôsobe vyjadrovania sa hovorí o odlišných svetoch vnútri tohto nášho jediného sveta: prvý svet, druhý svet, tretí svet a niekedy i štvrtý svet.31
Hoci si podobné výrazy nenárokujú presné roztriedenie všetkých krajín, predsa majú svoj význam: sú znakom rozšíreného pocitu, že jednota sveta, inými slovami jednota ľudského pokolenia, je vážne ohrozená. Táto terminológia okrem svojej viac-menej objektívnej hodnoty nepochybne skrýva mravný obsah, voči ktorému Cirkev, ktorá je „sviatosťou alebo znamením a nástrojom… jednoty celého ľudského pokolenia“,32
nemôže ostať ľahostajná.
24. Ak výroba zbraní je vážnym neporiadkom, ktorý vládne v dnešnom svete na úkor skutočných ľudských potrieb i prostriedkov vhodných uspokojiť tieto potreby, potom je takým istým neporiadkom aj obchod s týmito zbraňami. Dokonca v tejto veci mravný úsudok je ešte prísnejší. Ako je známe, ide tu o obchod nekontrolovaný, schopný preniknúť aj hranice blokov. Je schopný prekonať rozdelenia medzi Východom a Západom a predovšetkým medzi Severom a Juhom a – čo je najhoršie – preniká do rôznych zložiek južnej časti sveta. Tu stojíme teda pred podivným zjavom: zatiaľ čo hospodárska pomoc a rozvojové plány narážajú na prekážku neprekonateľných ideologických barikád, ako aj colných a obchodných bariér, naproti tomu zbrane, nech prichádzajú odkiaľkoľvek, sa predávajú skoro celkom slobodne v rôznych častiach sveta. A každý vie – ako zdôrazňuje nedávny dokument pápežskej komisie Iustitia et pax42
o medzinárodnom zadlžení –, že v istých prípadoch kapitály požičané rozvojovým krajinám boli použité práve na nadobudnutie zbraní. Ak k tomu všetkému sa pripojí strašné, všeobecne známe nebezpečenstvo atómových zbraní, neuveriteľne nahromadených, potom je logickým záverom iba toto: namiesto toho, aby dnešný svet, vrátane hospodárskeho, prejavoval starostlivosť o ozajstný rozvoj, ktorý by všetkých viedol k „ľudskejšiemu životu“ – ako si to želala encyklika Populorum progressio43
–, zdá sa, že ešte rýchlejšie vedie k smrti.
Dôsledky takéhoto stavu sa prejavujú aj v tom, že sa stále viac zhoršuje typická rana, ktorá upozorňuje na nerovnováhu a konflikty dnešného sveta: sú to milióny utečencov, ktorým vojny, prírodné pohromy, prenasledovania a diskriminácie každého druhu odobrali domov, prácu, rodinu a vlasť. Tragédia tohto množstva ľudí sa odzrkadľuje na znetvorených tvárach mužov, žien a detí, ktorí v rozdelenom a nehostinnom svete nemôžu nájsť rodinný kozub.
Nemožno zatvárať oči ani pred inou bolestnou ranou dnešných čias: je to terorizmus, chápaný ako úmyselné zabíjanie ľudí a nivočiaci zdroje bohatstva s úmyslom vyvolať strach a neistotu, často spojený aj s unášaním rukojemníkov. Aj keď sa uvádza ako dôvod tejto neľudskej praxe nejaká ideológia alebo budovanie lepšej spoločnosti, teroristické činy nemožno nikdy ospravedlniť. Tým menej sú ospravedlniteľné, ako sa dnes stáva, určité rozhodnutia a činy, ktoré vedú k ozajstným masakrám, a práve tak aj únosy nevinných osôb, ktoré nemali s konfliktmi nič spoločné, iba preto, aby teroristi robili propagandu svojim záujmom; alebo ešte horšie, ak tieto akcie sú samoúčelné, pretože sa zabíja len preto, aby sa zabíjalo. Pri pohľade na toľkú hrôzu a na toľké utrpenie vždy platia slová, ktoré som pred niekoľkými rokmi povedal a chcel by som ich ešte raz zopakovať: „Kresťanstvo zakazuje… nastúpiť na cestu nenávisti a vraždenia bezbranných osôb a siahnuť po teroristických metódach“.44
35. Vo svetle tejto podstatnej morálnej zložky rozvoja treba uvažovať aj o prekážkach, ktoré ho zdržiavajú. Ak cez roky, ktoré ubehli od vydania encykliky Pavla VI., rozvoj sa neuskutočnil – alebo šiel pomaly, alebo nepravidelne, alebo aj protikladne –, príčiny nemôžu byť len hospodárskeho rázu. Ako sme už naznačili, pôsobia tu aj politické záujmy. Rozhodnutia, ktoré napomáhajú alebo brzdia rozvoj národov, sú činitele čiste politickej povahy. Aby sa prekonali už spomenuté zvrátené mechanizmy a nahradili ich nové, spravodlivejšie a spoločnému dobru ľudstva primeranejšie, na to je potrebná účinná politická vôľa. Bohužiaľ, po analýze situácie prichádzame k nevyhnutnému uzáveru, že táto vôľa bola nedostatočná.
V pastorálnom dokumente, akým je táto encyklika, analýza výlučne hospodárskych a politických príčin nedostatočného rozvoja (a s patričným rozlíšením i takzvaného nadrozvoja) by bola neúplná. Preto je nevyhnutné zistiť príčiny morálneho rázu v konaní ľudí majúcich zodpovednosť, ktoré pôsobia svojím spomaľujúcim vplyvom na proces rozvoja a jeho úplné dosiahnutie.
Aj v prípadoch, že sú poruke vedecké a technické prostriedky, ktoré by vhodnými politickými rozhodnutiami mohli a mali pomôcť národom k rozvoju, na odstránenie najväčších prekážok zase len budú potrebné rozhodnutia morálnej povahy. Tieto rozhodnutia pre veriacich, najmä pre kresťanov, sa zakladajú na princípoch viery a počítajú s Božou pomocou.