240. Mnohí svoje detstvo ukončia bez toho, aby zažili bezpodmienečnú lásku, a to zraňuje ich schopnosť dôverovať a darovať sa. Zle prežívaný vzťah s vlastnými rodičmi a súrodencami, ktorý nebol nikdy uzdravený, znovu vychádza na povrch a poškodzuje manželský život. Treba teda prejsť cestu oslobodenia, na ktorú sa nikdy nenastúpilo. Keď vzťah medzi manželmi dobre nefunguje, pred uskutočnením vážnych rozhodnutí je vhodné uistiť sa, že obaja prešli touto cestou uzdravenia vlastného príbehu. To si vyžaduje uznať potrebu uzdravenia, naliehavo prosiť o milosť odpustenia a odpustenia sebe samému, prijať pomoc, hľadať pozitívne motivácie a skúšať to stále znova. Každý musí byť veľmi úprimný k sebe samému, aby uznal, že jeho spôsob prežívania lásky obsahuje tieto nezrelosti. Akokoľvek sa môže zdať evidentné, že chyba je na strane druhého, nikdy nie je možné prekonať krízu s očakávaním, že sa zmení len ten druhý. Treba sa tiež pýtať, ktoré veci by človek mal nechať dozrieť alebo uzdraviť, aby pomohol prekonať konflikt.
241. V niektorých prípadoch ohľad na vlastnú dôstojnosť a dobro detí núti stanoviť pevné medze prílišným nárokom druhého, veľkej nespravodlivosti, násiliu alebo nedostatku úcty, ktorý sa stal chronickým. Treba uznať, že „existujú prípady, v ktorých je rozluka nevyhnutná. Niekedy sa dokonca môže stať morálne nutnou, keď ide o uchránenie slabšieho manželského partnera alebo malých detí od najťažších rán spôsobených aroganciou a násilím, ponižovaním a zneužívaním, odcudzením a ľahostajnosťou“.257
V každom prípade rozluku „treba pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus ukázal ako neúspešný“.258
242. Otcovia poukázali na to, že „osobitné rozlišovanie je nenahraditeľné pre pastoračné sprevádzanie odlúčených, rozvedených, opustených. Treba predovšetkým prijať a prejaviť pochopenie pre utrpenie ľudí, ktorí nespravodlivo podstúpili odlúčenie, rozvod, zostali opustení – alebo pre týranie zo strany manželského partnera boli nútení prerušiť spolužitie. Odpustenie podstúpenej nespravodlivosti nie je ľahké, je to však cesta, ktorú milosť umožňuje. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pastorácie zmierenia a sprostredkovania, mediácie – aj pomocou špecializovaných poradenských centier, ktoré treba v diecéze zriadiť“.259
Zároveň „rozvedené, ale nie znovuzosobášené osoby, ktoré sú často svedkami manželskej vernosti, treba povzbudiť, aby v Eucharistii našli pokrm pre posilnenie vo svojom rozpoložení. Miestne spoločenstvo a pastieri musia sprevádzať tieto osoby so starostlivosťou, predovšetkým ak majú deti alebo ak žijú v ťažkej situácii chudoby“.260
Rozpad manželstva je oveľa traumatickejší a bolestnejší, keď sú ľudia chudobní, pretože majú k dispozícii omnoho menej zdrojov na nové nasmerovanie svojej existencie. Chudobný človek, ktorý stratí ochranné prostredie rodiny, zostáva dvojnásobne vystavený zanedbaniu a všetkým rizikám ohrozujúcim jeho integritu.
243. Rozvedeným, ktorí žijú v novom zväzku, je dôležité dať pocítiť, že sú súčasťou Cirkvi, že „nie sú exkomunikovaní“ a nikto sa k nim tak nespráva, pretože stále tvoria cirkevné spoločenstvo.261
Tieto situácie „si vyžadujú pozorné rozlišovanie a sprevádzanie s veľkým rešpektom; treba sa vyhnúť každému výrazovému prostriedku a postoju, ktorý by spôsobil, že sa budú cítiť diskriminovaní, ale podnecovať ich účasť na živote spoločenstva. Starať sa o nich neznamená pre kresťanské spoločenstvo oslabenie jeho viery a jeho svedectva o nerozlučnosti manželstva; práve naopak, v tejto starostlivosti kresťanské spoločenstvo prejavuje svoju lásku“.262
244. Na druhej strane mnohí synodálni otcovia „zdôraznili potrebu, aby procesy posudzovania prípadov manželskej nulity boli prístupnejšie, pružnejšie a podľa možnosti bez poplatkov“.263
Dlhé trvanie týchto procesov spôsobuje ťažkosti a ľudí unavuje. Moje dva nedávne dokumenty na túto tému264
viedli k zjednodušeniu postupov na eventuálne vyhlásenie nulity manželstva. Ich prostredníctvom som tiež chcel „urobiť evidentným, že sám biskup vo svojej cirkvi, v ktorej bol ustanovený za pastiera a hlavu, je z toho istého dôvodu sudcom jemu zverených veriacich“.265
Preto „uvedenie týchto dokumentov do praxe znamená veľkú zodpovednosť pre diecéznych ordinárov, ktorí sú sami povolaní súdiť niektoré kauzy a v každom prípade zabezpečiť jednoduchší prístup veriacich k spravodlivosti. To znamená prípravu dostatočného množstva personálu, zloženého z klerikov i laikov, ktorý sa tejto cirkevnej službe bude venovať prioritným spôsobom. Bude tiež nevyhnutné dať rozvedeným osobám alebo manželským párom v kríze k dispozícii službu zameranú na poskytovanie informácií, poradenstvo a sprostredkovanie – spojenú s pastoráciou rodín –, ktorá bude zároveň prijímať osoby v perspektíve predbežného zisťovania pred začatím procesu skúmania platnosti manželstva (porov. Mitis Iudex, čl. 2 – 3)“.266
245. Synodálni otcovia tiež zdôraznili „dôsledky rozluky alebo rozvodu na deti, ktoré sú v každom prípade nevinnými obeťami danej situácie“.267
Ponad všetky možné zvažovania práve ony sú prvou starosťou, ktorá nesmie zostať zatienená nijakým iným záujmom alebo úmyslom. Na rozdelených rodičov sa obraciam s touto prosbou: „Nikdy, nikdy, nikdy neberte dieťa ako rukojemníka! Rozišli ste sa kvôli mnohým ťažkostiam a dôvodom, život vám priniesol túto skúšku, ale deti nech nemusia znášať ťarchu tohto rozchodu, nech nie sú použité ako rukojemníci proti manželskému partnerovi, nech vyrastajú s pocitom, že mama hovorí dobre o otcovi, aj keď nie sú spolu, a že otec hovorí dobre o mame.“268
Je nezodpovedné ničiť obraz otca alebo matky s cieľom získať si náklonnosť dieťaťa, pomstiť sa alebo sa obhájiť, pretože to poškodí vnútorný život dieťaťa a spôsobí zranenia, ktoré sa ťažko hoja.
246. Cirkev, i keď chápe konfliktné situácie, ktorými manželia musia prejsť, nemôže prestať byť hlasom tých najzraniteľnejších, teda detí, ktoré trpia neraz potichu. Dnes „napriek našej zdanlivo lepšie rozvinutej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, pýtam sa, či sme neumŕtvili našu citlivosť voči ranám na detskej duši. […] Cítime váhu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých dochádza k zlému zaobchádzaniu a ubližovaniu, až k roztrhnutiu puta manželskej vernosti?“269
Tieto zlé skúsenosti nepomáhajú deťom, aby dozreli a boli schopné prijať celoživotné záväzky. Preto kresťanské spoločenstvá nesmú nechať osamote rozvedených rodičov, ktorí žijú v novom zväzku. Naopak, musia ich začleniť a sprevádzať v ich výchovnom poslaní. Vskutku, „ako by sme mohli odporúčať týmto rodičom, nech robia všetko pre výchovu svojich detí ku kresťanskému životu, nech im poskytujú príklad presvedčivej viery, uvádzanej do praxe, ak by sme ich držali na dištanc od života spoločenstva, akoby boli exkomunikovaní? Nesmieme pridávať ďalšie bremená k tým, ktoré deti v týchto situáciách už musia niesť!“270
Pomáhať hojiť rany rodičov a duchovne sa ich ujímať – to prináša dobro aj pre samotné deti: potrebujú rodinnú tvár Cirkvi, ktorá im v tejto traumatickej skúsenosti poskytne prijatie. Rozvod je zlo, a je veľmi znepokojivé, že počet rozvodov stúpa. Práve preto je bezpochyby našou najdôležitejšou pastoračnou úlohou vzhľadom na rodiny posilňovať lásku a napomáhať hojenie rán takým spôsobom, aby sme zabránili ďalšiemu šíreniu tejto drámy našej doby.
247. „Problematika týkajúca sa miešaných manželstiev si vyžaduje osobitnú pozornosť. Hoci manželstvá medzi katolíkmi a inými pokrstenými kresťanmi ,majú svoju osobitnú podobu, predsa obsahujú mnohé prvky, ktoré sa oplatí napomáhať a rozvíjať tak pre ich vnútornú hodnotu, ako aj pre prínos, ktorým môžu prispieť k ekumenickému hnutiu‘. S týmto cieľom ,treba hľadať […] srdečnú spoluprácu medzi katolíckym a nekatolíckym duchovným pastierom, a to už od prípravy na manželstvo a samého sobáša‘ (Familiaris consortio, 78). Čo sa týka prijímania Eucharistie, treba pripomenúť, že ,rozhodnutie o prijatí či neprijatí nekatolíckej manželskej stránky do eucharistického spoločenstva treba urobiť v zhode so všeobecnými normami, ktoré platia pre túto oblasť – tak pre východných, ako aj pre iných kresťanov – berúc do úvahy aj konkrétnu situáciu, teda to, že sviatosť kresťanského manželstva prijímajú dvaja pokrstení kresťania. I keď manželia v miešanom manželstve majú spoločné sviatosti krstu a manželstva; prijímanie Eucharistie nemôže byť než výnimočné, a v každom prípade treba dodržať uvedené ustanovenia‘ (Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Direttorio per l’Applicazione dei Principi e delle Norme sull’Ecumenismo, 25. marca 1993, 159 – 160).“271
248. „Manželstvá osôb s rozdielnym vierovyznaním sú privilegovaným miestom medzináboženského dialógu... predstavujú niektoré osobitné ťažkosti – tak vzhľadom na kresťanskú identitu rodiny, ako aj na náboženskú výchovu detí. […] Počet rodín založených na manželských zväzkoch osôb s rozdielnym vierovyznaním – ktorý narastá v misijných oblastiach i v krajinách s dlhou kresťanskou tradíciou – vyvoláva naliehavú potrebu poskytovať pastoračnú starostlivosť odlíšenú podľa rôznych spoločenských a kultúrnych kontextov. V niektorých krajinách, kde neexistuje sloboda náboženského vierovyznania, je kresťanský manželský partner nútený prejsť k inému náboženstvu, aby vôbec mohol vstúpiť do manželstva – a nemôže sláviť kánonické manželstvo pri rozdielnom vierovyznaní, ani dať pokrstiť deti. Musíme preto zdôrazniť nutnosť, aby náboženská sloboda bola rešpektovaná u všetkých.“272
„Je potrebné venovať osobitnú pozornosť osobám, ktoré sa spájajú v takýchto manželstvách, a to nielen v období predchádzajúcom sláveniu manželstva. Svojráznym výzvam čelia manželské páry a rodiny, v ktorých je jeden partner katolík a druhý neveriaci. V daných prípadoch je nevyhnutné svedčiť o schopnosti evanjelia vstupovať aj do takýchto situácií, aby sa umožnila výchova detí v kresťanskej viere.“273
249. „Osobitnú ťažkosť predstavujú situácie, ktoré sa týkajú krstu osôb nachádzajúcich sa v zložitom rozpoložení kvôli svojmu manželstvu. Ide o osoby, ktoré uzavreli stabilný manželský zväzok v čase, keď aspoň jedna z nich ešte nepoznala kresťanskú vieru. Biskupi sú v týchto prípadoch povolaní k pastoračnému rozlišovaniu, ktoré je primerané ich duchovnému dobru.“274