10. Iný dôležitý poznatok, bohatý na poučenie pre dnešnú dobu, je koncepcia vzťahov medzi štátom a občanmi. Encyklika Rerum novarum kritizuje dva sociálne a ekonomické systémy: socializmus a liberalizmus. Socializmu venuje úvodnú časť, v ktorej sa potvrdzuje právo na súkromné vlastníctvo. Liberalizmom sa síce zaoberá v osobitnom odseku, ale – čo si zasluhuje pozornosť – podrobuje ho kritike, keď preberá tému o povinnostiach štátu.32 Štát sa nemôže obmedzovať na „starostlivosť o jednu časť občanov“, ktorá je bohatá a prosperujúca, a „zanedbávať druhú“, ktorá predstavuje veľkú väčšinu spoločnosti; inak uráža spravodlivosť, ktorá prikazuje dať každému, čo mu patrí. „Pri ochrane práv jednotlivcov treba však mať zvláštny ohľad na slabých a chudobných. Vrstva bohatých, ktorá je už sama osebe silná, potrebuje verejnú obranu menej, avšak biedny ľud, ktorý nemá vlastnú oporu, s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsť v obhajobe zo strany štátu. Preto práve na robotníkov, ktorí sa nachádzajú medzi slabými a núdznymi, musí štát prednostne zamerať svoju starostlivosť a opateru.“33

Tieto state encykliky majú dnes svoju váhu najmä so zreteľom na nové formy biedy jestvujúce vo svete. Sú to výpovede, ktoré nezávisia od určitej koncepcie štátu ani od zvláštnej politickej teórie. Pápež tu zdôrazňuje len elementárny princíp každého zdravého politického zriadenia, podľa ktorého čím sú jednotliví ľudia v spoločnosti bezbrannejší, tým väčšmi potrebujú pomoc a starostlivosť druhých, hlavne však podporu štátnej vrchnosti.

Takto sa princíp, ktorý dnes nazývame princípom solidarity a ktorého platnosť tak vo vnútornom poriadku každého národa, ako aj v medzinárodnom poriadku sme pripomenuli v encyklike Sollicitudo rei socialis,34 ukazuje ako jeden zo základných princípov kresťanského chápania spoločenského a politického usporiadania. Lev XIII. ho častejšie uvádza podobne ako grécka filozofia pod názvom „priateľstvo“. Pius XI. ho nemenej zmysluplne označuje pomenovaním „sociálna láska“. Pavol VI., ktorý ho obohatil o moderné a mnohostranné dimenzie sociálnej otázky, hovoril o „civilizácii lásky“.35

11. Nové čítanie encykliky pod zorným uhlom súčasnej reality nám dovoľuje oceniť ustavičnú starostlivosť a oddanosť Cirkvi tým kategóriám ľudí, ktorých Pán Ježiš osobitne miluje. Obsah encykliky je vynikajúcim svedectvom kontinuity v Cirkvi takzvanej „prednostnej voľby v prospech chudobných“. My sme túto voľbu definovali ako „zvláštnu formu prvenstva v uplatňovaní kresťanskej lásky“.36 Encyklika o „robotníckej otázke“ je encyklika o chudobných a o ich hroznom položení, do ktorého nový a nezriedka násilný proces industrializácie uvrhol obrovské masy ľudí. V mnohých častiach sveta aj dnes podobné procesy ekonomickej, sociálnej a politickej premeny spôsobujú to isté zlo.

Keď Lev XIII. apeluje na štát, aby zmierňoval podľa noriem spravodlivosti postavenie chudobných, robí tak preto, lebo správne spoznal, že povinnosťou štátu je bdieť nad všeobecným dobrom a starať sa o to, aby každá oblasť spoločenského života vrátane hospodárskej pri rešpektovaní jej oprávnenej samostatnosti prispievala k jeho podpore. To však nesmie viesť k domnienke, že podľa pápeža Leva každé riešenie sociálnej otázky má pochádzať od štátu. Naopak, pápež viackrát zdôrazňuje nevyhnutné hranice zasahovania štátu a jeho inštrumentálny charakter, pretože jednotlivec, rodina a spoločnosť jestvovali už pred ním, a štát je tu na to, aby práva jedných i druhých chránil, a nie potláčal.37

Aktuálnosť týchto úvah nemôže nikomu uniknúť. K vážnej téme o hraniciach spočívajúcich v samej povahe štátu sa ešte vrátime. Spomenuté otázky, ktoré nie sú jediné v tejto encyklike, patria k trvalej sociálnej náuke Cirkvi aj vo svetle správneho chápania súkromného vlastníctva, práce, ekonomického procesu, reality štátu a hlavne samého človeka. O ďalších otázkach sa ešte zmienime pri rozoberaní niektorých aspektov súčasnej skutočnosti. Lenže už teraz treba mať pred očami, že čo zabezpečuje cestu a udáva smer encyklike, ale aj celej sociálnej náuke Cirkvi, je správne ponímanie ľudskej osoby a jej jedinečnej hodnoty, pretože „človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“.38

Do neho totiž vytesal svoj obraz a podobu (porov. Gn 1, 26) a obdaril ho neopakovateľnou dôstojnosťou, ktorú encyklika tak často zdôrazňuje. V skutočnosti okrem práv, ktoré človek nadobúda svojou prácou, vlastní aj také práva, ktoré nesúvisia so žiadnou ním vykonávanou prácou, ale vyvierajú z jeho samej podstaty ako osoby.

II.
NA CESTE K „NOVÝM VECIAM“ DNEŠKA

12. Jubilejná oslava encykliky Rerum novarum by bola neúplná, keby sme nemali pred očami aj dnešnú situáciu. K takejto úvahe nás vedie už sám obsah dokumentu, pretože v ňom načrtnutý historický obraz a predpovede sa ukazujú vo svetle toho, čo sa udialo neskôr, ako prekvapujúco presné.

Potvrdzujú to zvlášť udalosti posledných mesiacov roku 1989 a prvých mesiacov roku 1990. Tieto udalosti a po nich následné hlboké zmeny sa dajú vysvetliť len na základe situácie, ktorá im predchádzala a dala inštitucionálnu podobu tomu, čo predvídal Lev XIII., i čoraz viac a viac znepokojujúcich signálov, ktoré vybadali jeho nástupcovia. Lev XIII. predvídal z každého aspektu – politického, sociálneho i ekonomického – negatívne dôsledky spoločenského zriadenia, ktoré predkladal „socializmus“ nachádzajúci sa v tom čase len v štádiu sociálnej filozofie a viac-menej organizovaného hnutia. Dnes sa možno divíme, ako kritiku predkladaných riešení „robotníckej otázky“ začína pápež od „socializmu“, keď ešte nejestvoval, ako sa to stalo neskôr, v podobe mocného štátu, ktorý disponuje všetkými možnými prostriedkami. Presne odhadol nebezpečenstvo, ktoré číhalo v tom čase na masy z lákavého návrhu na jednoduché, ale radikálne riešenie „robotníckej otázky“. Stáva sa to ešte zrejmejším, ak berieme do úvahy hroznú situáciu nespravodlivosti, v ktorej sa ocitli masy proletariátu v nedávno spriemyselnených krajinách.

Tu treba podčiarknuť dve veci: na jednej strane prenikavú jasnosť, ktorou pápež vnímal skutočné postavenie proletárov – mužov, žien a detí – v celej jeho krutosti; na druhej strane nie menej jasnú intuíciu zla, ktoré malo priniesť riešenie budiace dojem, že vymení postavenia chudobných a bohatých, čo v skutočnosti šlo na škodu tých, ktorým sa sľubovala pomoc. Liek na zlo sa takto ukázal horší ako samo zlo. Lev XIII. prišiel na koreň otázky, keď podstatu socializmu tých čias videl v zrušení súkromného vlastníctva.

Jeho slová si zaslúžia, aby sme si ich ešte raz pozorne prečítali: „Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok… Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok.“39 Výstižnejšie sa už nedalo označiť zlo, zapríčinené budovaním socializmu tohto druhu ako štátneho systému, ktorý mal neskoršie dostať pomenovanie „reálny socializmus“.

13. Ak sa hlbšie zamyslíme a vezmeme do úvahy aj výpovede našich encyklík Laborem exercens a Sollicitudo rei socialis, musíme dodať, že základný omyl „socializmu“ má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu. Z druhej strany tvrdí, že to isté dobro sa môže realizovať aj bez samotného rozhodovania a bez jedinečnej a výlučnej zodpovednosti za dobro alebo zlo. Človek sa tak redukuje na akúsi sieť sociálnych vzťahov a vytráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu mravného rozhodovania, ktorý nimi buduje spoločenský poriadok. Z takto mylného pojmu osoby pochádza deformácia práva, ktoré určuje priestor slobode človeka, ako aj popieranie súkromného vlastníctva. Človek, ktorý nemá nič, čo by mohol nazývať „svojím vlastným“, a zbavený možnosti zarábať si na živobytie podľa vlastnej iniciatívy, stáva sa závislým od spoločenského mechanizmu a od tých, čo ho kontrolujú. To mu veľmi sťažuje spoznať svoju dôstojnosť ako osoby, a tak zahatáva cestu k vytvoreniu pravého ľudského spoločenstva.

Naproti tomu z kresťanského učenia o ľudskej osobe nevyhnutne vyplýva správne videnie spoločnosti. Podľa Rerum novarum a celej sociálnej náuky Cirkvi spoločenská povaha človeka sa nevyčerpáva v štáte, ale sa realizuje v rôznych stredných združeniach, začínajúc rodinou až po ekonomické, sociálne, politické a kultúrne združenia, ktoré ako prejav tej istej ľudskej prirodzenosti tešia sa vždy pri rešpektovaní spoločného dobra svojej vlastnej samostatnosti. A to je to, čo sme nazvali „subjektivitou“ spoločnosti a tú spolu so subjektivitou jednotlivca „reálny socializmus“ zničil.40

Ak sa potom nastolí otázka, odkiaľ pochádza táto falošná koncepcia ľudskej osoby a „subjektivity“ spoločnosti, musíme odpovedať, že ich hlavným žriedlom je ateizmus. V odpovedi na výzvu Boha, ktorá je obsiahnutá aj vo veciach tohto sveta, človek si uvedomuje svoju transcendentnú dôstojnosť. Každý človek musí dať takúto odpoveď. V nej vrcholí jeho ľudskosť a žiaden spoločenský mechanizmus alebo kolektívny subjekt ho nemôže nahradiť. Popieranie Boha zbavuje osobu jej základu a vedie k vzniku spoločenského poriadku, ktorý neberie do úvahy dôstojnosť a zodpovednosť ľudskej osoby.

Ateizmus, o ktorom sa tu hovorí, úzko súvisí s osvietenským racionalizmom, ktorý ľudskú a spoločenskú realitu chápe mechanisticky. Tým sa popiera najhlbší pohľad na opravdivú veľkosť človeka, jeho transcendencia vo vzťahu k svetu vecí, ale aj rozpor, ktorý objavuje vo svojom srdci medzi túžbou po plnosti dobra a vlastnou bezmocnosťou ho dosiahnuť, a predovšetkým z toho prameniaca túžba po spáse.

14. Z toho istého ateistického koreňa pochádza aj voľba prostriedkov činnosti vlastnej socializmu, ktorý encyklika Rerum novarum odsudzuje. Ide o triedny boj. Pápež, prirodzene, nemá v úmysle odsúdiť každú a akúkoľvek formu sociálneho konfliktu. Cirkev dobre vie, že v histórii nepochybne vznikajú záujmové konflikty medzi rôznymi sociálnymi skupinami a kresťan musí k nim neraz zaujať rozhodné a dôsledné stanovisko. Napokon encyklika Laborem exercens veľmi jasne uznala pozitívnu úlohu konfliktu, ak predstavuje „boj za sociálnu spravodlivosť“.41 Už v encyklike Quadragesimo anno sa píše: „Triedny boj totiž ak sa vzdá prejavov nepriateľstva a vzájomnej nenávisti, postupne sa premení na počestnú diskusiu, založenú na hľadaní spravodlivosti.“42

Čo sa na triednom boji najviac odsudzuje, je podstata takého konfliktu, ktorý neberie do úvahy ani etické, ani právne dôvody, zdráha sa rešpektovať osobnú dôstojnosť druhého a tým aj svoju vlastnú, vylučuje rozumové urovnanie sporu, nesleduje všeobecné dobro spoločnosti, ale partikulárny záujem povyšuje nad spoločné dobro a usiluje sa zničiť všetko, čo mu stojí v ceste. Jedným slovom, je to v rámci vnútornej konfrontácie medzi sociálnymi skupinami nové použitie učenia o „totálnej vojne“, ktorú militarizmus a imperializmus tej doby vnucovali do oblasti medzinárodných vzťahov. Toto učenie nahrádzalo úsilie nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami rôznych krajín absolútnym presadzovaním vlastných záujmov až po zlomenie sily odporu protivníka pomocou všetkých prostriedkov, nevylučujúc pritom lož, teror proti civilnému obyvateľstvu a zbrane masového ničenia, ktoré práve v tých rokoch začali navrhovať. Triedny boj v marxistickom zmysle a militarizmus majú rovnaké korene: ateizmus a pohŕdanie ľudskou osobou, čo dáva prednosť princípu moci pred princípom rozumu a práva.

15. Encyklika Rerum novarum sa stavia proti zoštátneniu výrobných prostriedkov, ktoré by premenilo každého občana na „súčiastku“ ozubeného súkolesia štátneho mechanizmu. Nie s menšou rozhodnosťou kritizuje koncepciu štátu, ktorá vylučuje ekonomiku zo záujmovej oblasti štátu. Ekonomika má iste svoj legitímny priestor na činnosť, do ktorého štát nesmie zasahovať. Jeho povinnosťou je vytvárať taký právny rámec, vo vnútri ktorého sa rozvíjajú hospodárske vzťahy. Tým vytvára základné predpoklady slobodnej ekonomiky, ktorá podmieňuje istú rovnosť medzi stranami, takú, aby ani jedna z nich nemala toľkú prevahu moci, ktorou by mohla druhú prakticky zotročiť.43

V tejto súvislosti encyklika Rerum novarum ukazuje cestu vhodným reformám, ktoré vrátia práci jej dôstojnosť slobodnej činnosti človeka. Tieto reformy vyžadujú, aby spoločnosť a štát vzali zodpovednosť predovšetkým za zabezpečenie človeka pred hrozbou nezamestnanosti. V histórii sa to uskutočnilo v dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich pokusoch. Prvým bola hospodárska politika s cieľom zabezpečenia vyrovnaného rastu a plnej zamestnanosti. Druhým pokusom bolo poistenie proti nezamestnanosti v spojení s politikou odbornej rekvalifikácie, ktorá uľahčuje robotníkovi prechod z krízového sektora do takého, ktorý sa rozvíja.

Spoločnosť i štát musia ďalej zabezpečiť primeranú úroveň mzdy, aby robotník a jeho rodina mali zaistené životné potreby a aby si mohli aj niečo ušetriť. To vyžaduje zvýšené úsilie sprostredkúvať robotníkom vždy lepšie odborné vedomosti a schopnosti, aby ich práca bola čím kvalifikovanejšia a produktívnejšia. Potrebná je aj vytrvalá bdelosť a primerané zákonodarné kroky, aby sa zamedzilo hanebné vykorisťovanie, najmä na škodu slabších robotníkov, prisťahovalcov a tých, čo sa ocitli na okraji spoločnosti. Rozhodnú úlohu v tom zohrávajú odbory, ktoré pri uzavieraní dohôd vyžadujú minimálnu mzdu a pracovné podmienky.

Napokon treba zabezpečiť rešpektovanie „ľudsky“ rozdeleného času na prácu a na oddych, ako aj právo na realizáciu vlastnej osobnosti na pracovisku bez akejkoľvek ujmy na vlastnom svedomí alebo ľudskej dôstojnosti. A tak musíme znova pripomenúť úlohu odborov nielen ako nástrojov na uzatváranie dohôd, ale aj ako „miesto“, na ktorom sa prejavuje osobnosť robotníkov. Slúžia rozvoju skutočnej kultúry práce a pomáhajú robotníkom, aby sa mohli naozaj ľudsky podieľať na živote podniku.44

Štát sa musí priamo i nepriamo pričiniť o dosiahnutie týchto cieľov. Nepriamo a podľa princípu subsidiarity vytvorí čo možno najpriaznivejšie podmienky na slobodné vykonávanie hospodárskej činnosti, ktorá prináša hojnú ponuku pracovných príležitostí a prameňov bohatstva. Priamo a podľa princípu solidarity štát prispieva tak, že v záujme ochrany slabšieho do istej miery obmedzuje slobodu tých, čo rozhodujú o pracovných podmienkach, a nezamestnaným robotníkom zabezpečuje existenčné minimum.45

Encyklika a s ňou spojené sociálne učenie mali v rokoch na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia mnohoraký vplyv. Tento vplyv sa odráža v početných reformách zavedených v oblasti sociálneho zabezpečenia, dôchodkov, nemocenského poistenia, ochrany pred úrazom, v rámci väčšieho zabezpečenia práv robotníkov.46

16. Tieto reformy realizovali sčasti štáty, ale významnú úlohu v boji za ich dosiahnutie zohrávala činnosť robotníckeho hnutia. Toto sa zrodilo ako reakcia morálneho svedomia proti bezpráviu a krivdám. Vzdialené hmlistým ideológiám a blízke každodenným potrebám robotníkov rozvinulo širokú odborársku a reformnú činnosť. Jeho úsilie sa v tejto oblasti často spájalo s úsilím kresťanov dosiahnuť zlepšenie životných podmienok robotníkov. Časom toto hnutie do istej miery ovládla marxistická ideológia, proti ktorej sa postavila na odpor encyklika Rerum novarum.

Tieto reformy boli výsledkom aj voľného procesu sebaorganizovania spoločnosti za pomoci účinných prostriedkov solidarity, vhodných podporiť ekonomický rast, ktorý berie väčší ohľad na hodnoty ľudskej osoby. Treba tu pripomenúť všestrannú činnosť, na ktorej sa značne podieľali aj kresťania, ako aj zakladanie výrobných, spotrebných a úverových družstiev, podpora ľudovej osvety, odborná kvalifikácia, hľadanie rôznych foriem účasti na živote podniku a všeobecne na živote spoločnosti.

Keď sa pozrieme do minulosti, je za čo Bohu ďakovať, lebo táto vynikajúca encyklika nezostala bez ozveny v srdci ľudí, ale podnietila činnú veľkodušnosť. Jednako treba však uznať, že v nej obsiahnuté prorocké posolstvo ľudia tej doby neprijali v plnom rozsahu. Práve preto prišlo k dosť vážnym katastrofám.

17. Keď čítame encykliku v kontexte celého bohatého učenia pápeža Leva,47 zistíme, že poukazuje, aké dôsledky mal na ekonomicko-sociálnu oblasť jeden ďalekosiahly omyl. Tento omyl, ako sme už spomenuli, spočíva v takom ponímaní ľudskej slobody, ktoré ju zbavuje poslušnosti voči pravde a tým aj povinnosti rešpektovať práva iných ľudí. Obsahom slobody sa potom stáva sebaláska, ktorá vedie až k opovrhovaniu Bohom a blížnym, láska, ktorá v sebeckých záujmoch nepozná hranice a nedá sa zviazať žiadnou požiadavkou spravodlivosti.48

Tento omyl vstúpil do extrémnych dôsledkov v tragickej sérii vojen, ktoré otriasli Európou a svetom v rokoch 1914 – 1945. Boli to vojny, ktoré pochádzali z militarizmu, vybičovaného nacionalizmu a s tým spojených foriem totalitarizmu, vojny vyrastajúce z triedneho boja, občianske a ideologické vojny. Keby sa nebolo nahromadilo toľko strašnej nenávisti a závisti, spôsobených veľkou nespravodlivosťou na medzinárodnej úrovni i vnútri jednotlivých krajín, neboli by možné také ukrutné vojny, do ktorých veľmoci vložili tak veľa energie. Necúvalo sa v nich pred porušovaním najsvätejších ľudských práv a plánovalo sa i uskutočňovalo vyhubenie celých národov a spoločenských skupín. Myslíme tu zvlášť na židovský národ, ktorého krutý osud sa stal symbolom poblúdenia, akého sa môže dopustiť človek, keď sa obráti proti Bohu.

Celých národov sa zmocňuje nenávisť a nespravodlivosť a tie ich podnecujú k činnosti zvlášť vtedy, keď ich uzákoňujú a organizujú ideológie, ktoré sa zakladajú skôr na nich než na pravde o človekovi.49 Encyklika Rerum novarum sa postavila proti ideológiám nenávisti a ukázala cesty na zdolávanie násilia a závisti prostredníctvom spravodlivosti. Kiež spomienka na tie strašné udalosti zapôsobí na konanie všetkých ľudí a najmä na konanie zodpovedných štátnych činiteľov našej doby, keď nové neprávosti živia novú nenávisť a na horizonte sa vynárajú nové ideológie, ktoré velebia násilie.

18. Od roku 1945 zbrane na európskom kontinente mlčia. Pamätajme však, že skutočný pokoj nikdy nie je výsledkom vojnového víťazstva, ale zahŕňa odstránenie príčin vojny a úprimné zmierenie medzi národmi. Miesto toho v Európe a vo svete vládol skôr akýsi bezvojnový stav než skutočný pokoj. Polovica európskeho kontinentu sa dostala pod nadvládu marxistickej diktatúry, kým druhá polovica sa organizovala do obrany pred týmto nebezpečenstvom. Mnohé národy prichádzajú o moc rozhodovať nad sebou, zostávajú uzavreté v tiesnivých hraniciach mocenského bloku, pričom sa vymazáva ich historická pamäť a ničia stáročné kultúrne korene. Veľké množstvo ľudí po tomto násilnom rozdelení je donútené opustiť svoju vlasť a je násilne deportované.

Šialené preteky v zbrojení pohlcujú prostriedky potrebné na rozvoj hospodárstva jednotlivých národov a na pomoc zaostalým štátom. Pokrok vo vede a technike, ktorý by mal prispievať blahobytu človeka, mení sa na nástroj vojny. Veda a technika sa využívajú na výrobu čím dokonalejších a ničivejších zbraní, kým od ideológie, ktorá je zvrátením pravej filozofie, sa žiada teoretické zdôvodnenie novej vojny. Takáto vojna sa nielen očakáva a pripravuje, ale sa vedie za nesmierneho krviprelievania v rôznych častiach sveta. Správanie sa blokov alebo mocností, ktoré sa v rôznych cirkevných dokumentoch a najnovšie v encyklike Sollicitudo rei socialis50 dostalo na pranier, umožňuje systematicky rozdúchavať vznikajúce spory a nezhody v krajinách tretieho sveta a využívať ich na spôsobovanie ťažkostí protivníkovi.

Extrémistické skupiny, ktoré neváhajú riešiť tieto konflikty zbraňou, ľahko dostávajú politickú a vojenskú podporu. Sú vyzbrojení a prechádzajú vojenským výcvikom. Tí však, čo pri rešpektovaní oprávnených záujmov všetkých zúčastnených strán sa usilujú o pokojné a ľudské riešenie problémov, ostávajú izolovaní a často bývajú obeťou svojich odporcov. Militarizácia veľkého počtu krajín tretieho sveta a bratovražedné boje, ktoré ich zachvátili, šírenie terorizmu a stále barbarskejšie prostriedky používané v politicko-vojenských zápasoch sú hlavnou príčinou toho, že mier po druhej svetovej vojne je taký krehký. Napokon nad celým svetom visí vážna hrozba atómovej vojny schopnej zahubiť ľudstvo. Veda, využívaná na vojnové ciele, poskytuje ideologicky živenej nenávisti rozhodujúci prostriedok. Lenže vojna sa môže skončiť samovraždou ľudstva bez víťazov a porazených. Preto sa musí radikálne odmietnuť správanie, ktoré k nej vedie, najmä však predstava, že boj za zničenie protivníka, spory a vôbec vojna sú činiteľmi rozvoja a historického pokroku.51 Ak pochopíme nevyhnutnosť tohto odmietnutia, potom sa nutne stáva pochybným učenie tak o „totálnej vojne“, ako aj o „triednom boji“.

19. Na konci druhej svetovej vojny sa takýto vojnový vývoj vo vedomí človeka ešte len formuje. To, čo si zasluhuje pozornosť, je rozšírenie komunistického totalitarizmu na viac ako polovicu Európy a na ďalšie časti sveta. Vojna, ktorá mala priniesť slobodu a nastoliť práva národov, sa končí bez toho, že by sa tieto ciele dosiahli. Dokonca mnohé národy, najmä tie, čo najviac trpeli, boli o ne obrané. Možno povedať, že nová situácia vyvolala rôzne reakcie.

V niektorých krajinách možno pozorovať z istého hľadiska pozitívne úsilie vybudovať po vojnovej skaze demokratickú, sociálnou spravodlivosťou preniknutú spoločnosť, ktorá odníma komunizmu jeho revolučný potenciál utvorený z vykorisťovaných a utláčaných más. Tieto pokusy všeobecne sa snažia zachovať mechanizmy voľného trhu, upevniť pomocou stabilnej meny a pevných sociálnych vzťahov podmienky stabilného a zdravého rastu hospodárstva, v ktorom budú môcť ľudia svojou prácou pripravovať lepšiu budúcnosť pre seba a svoje deti. Zároveň chcú zabrániť tomu, aby sa trhové mechanizmy stali jediným bodom vzťahov celého spoločenského života a snažia sa podriadiť ich verejnej kontrole, ktorá by uplatňovala princíp o všeobecnom určení bohatstva zeme.

Pomerne dobré pracovné príležitosti, solídny systém sociálneho zabezpečenia a odbornej prípravy, sloboda združovania a dôrazná činnosť odborov, zabezpečenie pre prípad nezamestnanosti, prostriedky demokratickej účasti na spoločenskom živote, toto všetko by malo v tomto kontexte zbaviť prácu jej „tovarového“ charakteru a zaistiť možnosť dôstojne ju vykonávať.

Sú aj iné sociálne sily a myšlienkové hnutia, ktoré odporujú marxizmu zavádzaním akejsi „národnej bezpečnosti“. Jej cieľom je kontrolovať spoločnosť až do krajných podrobností, aby sa zamedzilo marxistickej infiltrácii. Zvelebovaním a posilňovaním moci štátu chceli svoje národy uchrániť pred komunizmom, lenže týmto činom sa podujímajú na vážne riziko, že bude zničená práve tá sloboda a tie hodnoty človeka, v mene ktorých sa mu treba postaviť na odpor.

Ďalšia forma praktickej odpovede na komunizmus je blahobytná spoločnosť alebo konzumná spoločnosť. Chce poraziť marxizmus na pôde čistého materializmu, keď ukazuje, ako môže spoločnosť voľného trhu plnšie uspokojovať materiálne potreby človeka než komunizmus, pričom podobne neberie do úvahy duchovné hodnoty.

V skutočnosti ak je na jednej strane pravda, že tento sociálny model ukazuje, ako marxizmus pri budovaní novej a lepšej spoločnosti sklamal, na druhej strane upieraním samostatného jestvovania a hodnoty morálke, právu, kultúre a náboženstvu sa s ním stretáva v totálnom redukovaní človeka na sféru ekonomiky a na uspokojovanie materiálnych potrieb.