30. Lev XIII. v encyklike Rerum novarum pomocou rôznych argumentov presvedčivo dokazoval proti socializmu tých čias prirodzený charakter práva na súkromné vlastníctvo.65
Toto pre samostatnosť a rozvoj človeka základné právo Cirkev až do dnešných čias neustále obhajovala. Cirkev rovnako učí, že vlastniť majetok nie je právo absolútne, ale vo svojej povahe ľudského práva má vpísané svoje hranice.
Keď pápež ohlasoval právo na súkromné vlastníctvo, zároveň jasne zdôraznil, že „užívanie“ majetku, patriace do sféry slobody, je podriadené pôvodnému spoločnému určeniu stvoreného majetku a vôli Ježiša Krista zjavenej v evanjeliu. Pápež napísal: „Zámožným sa pripomína…, že boháči sa majú chvieť pri pomyslení na nezvyklé hrozby Ježiša Krista…, že raz budú musieť veľmi prísne účtovať pred Božím súdom, ako využívali svoj majetok“, a citujúc svätého Tomáša Akvinského, dodal: „Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev… neváha odpovedať, že ,… človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné‘“, pretože „nad ľudskými zákonmi a súdmi stojí Kristov zákon a súd“.66
Nástupcovia Leva XIII. zopakovali obidve výpovede: Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené.67
Aj Druhý vatikánsky koncil potvrdil tradičnú náuku slovami, ktoré si zasluhujú presnú citáciu: „Človek, užívajúc tieto bohatstvá, má pokladať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, že môžu byť na osoh nielen jemu, ale aj iným.“ A ďalej: „Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému potrebný priestor na osobnú a rodinnú nezávislosť; a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody… Súkromné vlastníctvo má svojou povahou aj sociálny charakter, ktorý sa zakladá na zákone určenia bohatstiev.“68
Túto náuku sme aj my zopakovali najprv v prejave na III. konferencii latinskoamerického episkopátu v Pueble a potom v encyklikách Laborem exercens a Sollicitudo rei socialis.69
31. Keď znova čítame učenie o vlastníckom práve a spoločnom určení majetku z pohľadu dnešných čias, môžeme položiť otázku o pôvode majetku, ktorý udržiava život človeka, uspokojuje jeho potreby a je predmetom jeho práva.
Počiatkom všetkého, čo je dobré, je čin samého Boha, ktorý stvoril zem i človeka a človeku dal zem, aby ju svojou prácou ovládal a užíval jej plody (porov. Gn 1, 28 – 29). Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, že by bol niekto vylúčený alebo uprednostnený. V tom je koreň všeobecného určenia pozemských majetkov. Zem, pretože je úrodná a schopná uspokojiť potreby človeka, je pravým darom Boha na udržiavanie ľudského života. Zem však nevydáva svoje plody bez osobitnej odpovede človeka na Boží dar, teda bez práce. Človek prácou, používajúc svoj um a slobodu, si ju podriaďuje a robí svojím dôstojným príbytkom. Takto si privlastňuje tú časť zeme, ktorú si nadobudol prácou. Tu je pôvod súkromného vlastníctva. Samozrejme, človeka viaže povinnosť nebrániť iným ľuďom, aby aj oni mali podiel na Božom dare, ba musí s nimi spolupracovať, aby spoločne ovládali celú zem.
V dejinách na počiatku každej ľudskej spoločnosti jestvujú dva faktory: práca a zem. Nemajú však k sebe vždy ten istý vzťah. Prirodzená úrodnosť zeme sa kedysi zdala a v skutočnosti aj bola hlavným faktorom bohatstva, kým práca bola pomocníkom a podporou jej úrodnosti. V našich časoch ľudská práca zohráva stále dôležitejšiu úlohu ako produktívny faktor duchovného a materiálneho bohatstva. Čoraz viac vidíme, ako sa práca jednoduchého človeka prirodzeným spôsobom splieta s prácou iných ľudí. Dnes viac ako inokedy pracovať znamená pracovať s druhými a pracovať pre druhých, čiže robiť niečo pre niekoho. Práca je tým plodnejšia a produktívnejšia, čím je človek schopnejší poznať produktívnu silu zeme a uznávať ozajstné potreby druhého človeka, pre ktorého pracuje.
32. V dnešných časoch sa vyskytuje ešte iná forma vlastníctva a nemá menší význam ako vlastníctvo zeme. Je ním vlastníctvo poznania, techniky a vedy. Bohatstvo priemyselne vyspelých krajín spočíva oveľa viac na tomto druhu vlastníctva ako na vlastníctve prírodných zdrojov.
Poukázali sme práve na skutočnosť, že človek pracuje s inými ľuďmi, podieľa sa na „sociálnej práci“, ktorá postupne zahŕňa stále širšie okruhy, ba až celú zem. Kto niečo vyrobí, nerobí to len pre svoj úžitok, ale najmä preto, aby mali z toho osoh iní, ktorí za to zaplatia vzájomne a slobodne dohodnutú spravodlivú cenu. Už aj schopnosť spoznať v pravý čas potreby iných ľudí a zloženie najvhodnejších výrobných činiteľov na ich uspokojenie je ďalším významným prameňom bohatstva v modernej spoločnosti. Okrem toho jestvuje veľa hodnôt, ktoré nedokáže efektívne vytvoriť práca jednotlivca, ale je potrebná spolupráca mnohých ľudí zameraná na ten istý cieľ. Organizovať takýto proces, plánovať jeho trvanie, starať sa, aby naozaj zodpovedal uspokojovaniu potrieb, a vziať na seba nutné riziká znamená tiež hojný prameň bohatstva v dnešnej spoločnosti. Takto sa stáva zrejmejšia a stále rozhodujúcejšia úloha organizovanej a tvorivej ľudskej práce a – ako podstatnej časti tejto práce – schopnosti iniciovať a podnikať.70
Tento proces, ktorý dáva na svetlo jednu, kresťanstvom oddávna zdôrazňovanú konkrétnu pravdu o osobe, treba postupne a so záujmom sledovať. Hlavným bohatstvom človeka spolu so zemou je sám človek. Jeho rozum objavuje produktívnu silu zeme a mnohoraké spôsoby uspokojovania ľudských potrieb. Jeho organizovaná činnosť v úzkej spolupráci s inými umožňuje utvárať stále širšie a spoľahlivejšie pracovné spoločenstvá na pretváranie prírodného a ľudského prostredia. Do tohto procesu sú zapojené také dôležité čnosti, ako je usilovnosť, pracovitosť, obozretnosť pri podstupovaní rozumných rizík, spoľahlivosť a vernosť v medziľudských vzťahoch, odvaha pri vykonávaní ťažkých a nepríjemných, ale pre pracovné spoločenstvo podniku nevyhnutných rozhodnutí a pri prekonávaní prípadných neúspechov.
Moderné hospodárske podnikanie má pozitívne stránky. Ich základom je sloboda človeka, ktorá sa uplatňuje nielen v hospodárstve, ale aj v iných oblastiach. Hospodárstvo je jednou z oblastí všestrannej ľudskej činnosti a v nej ako na každom inom poli platí právo na slobodu, ako aj povinnosť zodpovedne ju používať. Treba však poznamenať, že medzi tendenciami modernej a nedávnej spoločnosti sú špecifické rozdiely. Kým kedysi rozhodujúcim činiteľom produkcie bola zem a neskôr kapitál chápaný ako súhrn strojov a výrobných prostriedkov, dnes je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných.
33. Predsa však musíme upozorniť na nebezpečenstvá a problémy, ktoré s procesom takéhoto druhu súvisia. Veľa ľudí, možno je ich veľká väčšina, nedisponuje prostriedkami, ktoré by im dovolili skutočne a ľudsky dôstojným spôsobom vstúpiť do systému podnikania, v ktorom práca zaujíma naozaj ústredné miesto. Títo ľudia nemajú nijakú možnosť získať základné poznatky, ktoré by im dovolili realizovať svoju tvorivosť a rozvíjať svoje schopnosti. Nemajú ani možnosť sa poznať a vzájomne komunikovať, možnosť, ktorá by im dala pocítiť, že ich schopnosti sú ocenené a využité. Jedným slovom, ak aj nie sú celkom vykorisťovaní, žijú na okraji spoločnosti. Hospodársky vývoj sa uberá takpovediac ponad ich hlavy, ak sa náhodou beztak úzky priestor ich tradičného spôsobu hospodárenia ešte viac nezúži len na obstarávanie výživy. Neschopní čeliť konkurencii tovaru, vyrábaného novým spôsobom a uspokojujúceho potreby, ktoré boli prv navyknutí zvládnuť tradičnými organizačnými formami, lákaní leskom očarujúceho, ale im nedostupného bohatstva a zároveň sužovaní biedou, tiesnia sa títo ľudia v mestách tretieho sveta, kde často stratili svoje kultúrne korene a žijú v násilnej neistej situácii bez možnosti zapojiť sa do spoločnosti. Nepriznáva sa im žiadna dôstojnosť a sú vystavení snahe vymazať ich z dejín násilnými prostriedkami na zníženie pôrodnosti, ktoré odporujú ľudskej dôstojnosti.
Mnoho iných ľudí, aj keď ešte nie sú úplne vytlačení na okraj spoločnosti, žije v takých podmienkach, v ktorých boj o prežitie je absolútne prvoradý, kde ešte platia pravidlá prvotného „neľútostného“ kapitalizmu, ktoré v ničom nezaostávajú za krutosťou prvej fázy industrializácie. V iných prípadoch je ešte pôda hlavným faktorom hospodárskeho pokroku a tí, čo ju obrábajú, sú z jej vlastnenia vylúčení a ocitajú sa v podmienkach feudalizmu.71
V takých prípadoch možno ešte aj dnes, tak ako v čase encykliky Rerum novarum, hovoriť o neľudskom vykorisťovaní. Napriek veľkým zmenám, ktoré sa udiali v najvyspelejších spoločnostiach, neľudskosť kapitalizmu a z neho vyplývajúce panstvo vecí nad ľuďmi vôbec neboli prekonané. Ba u chudobných pribudol k hmotnému nedostatku ešte aj nedostatok vedomostí a vzdelania, ktorý im prekáža vyslobodiť sa z položenia ponižujúceho poddanstva.
Žiaľ, v podobných podmienkach žije ešte vždy veľká väčšina obyvateľov tretieho sveta. Bolo by zavádzajúce vnímať tretí svet len v geografickom zmysle. V niektorých jeho krajinách a spoločenských oblastiach sa dali do pohybu také rozvojové procesy, ktoré sa neorientujú na využívanie materiálnych zdrojov, ale skôr „ľudských schopností“.
V nedávnych rokoch sa tvrdilo, že chudobné krajiny sa budú rozvíjať vtedy, ak budú izolované od svetového trhu a budú vkladať dôveru len vo vlastné sily. Najnovšia skúsenosť však ukázala, že krajiny, ktoré sa izolovali, zažili stagnáciu a pokles, kým tie krajiny, ktorým sa podarilo vstúpiť do všeobecného systému medzinárodných hospodárskych vzťahov, zaznamenali rozkvet. Najväčší problém, zdá sa, je získať spravodlivý prístup k medzinárodnému trhu, ktorý nespočíva na jednostrannom princípe využívania prírodného bohatstva, ale na lepšom používaní „ľudského potenciálu“.72
Typické javy tretieho sveta sa však vynárajú aj vo vyspelých krajinách, kde ustavičná zmena v spôsobe výroby a spotreby znehodnocuje už získané poznatky a dlhoročné profesionálne skúsenosti a vyžaduje stále vynakladanie síl na rekvalifikáciu a prispôsobovanie sa zmenám. Tí, čo nevládzu držať krok s dobou, ľahko sú vytláčaní na okraj spoločnosti a spolu s nimi starí, mladiství, ktorým sa nedarí zapojiť sa do spoločnosti, a všeobecne slabí ľudia a takzvaný „štvrtý svet“. Ani postavenie ženy nie je v týchto podmienkach ľahké.
34. Na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni voľný trh sa zdá najúčinnejším nástrojom na investovanie prostriedkov a na najlepšie uspokojovanie potrieb. Platí to len pre tie potreby, za uspokojenie ktorých možno „zaplatiť“, čiže disponujú kúpnou silou, a pre tie prostriedky, ktoré možno „predať“ za primeranú cenu. Jestvuje však aj veľa ľudských potrieb, ktoré vôbec nemajú prístup na trh. Je vážnou povinnosťou spravodlivosti a pravdy zabraňovať, aby základné ľudské potreby zostali neuspokojené a ľudia, ktorých trápia, hynuli. Týmto núdzou trpiacim ľuďom sa musí pomáhať, aby nadobudli potrebné vedomosti, vstupovali do vzájomných vzťahov, rozvíjali svoje vlohy, a tak lepšie využívali svoje schopnosti a možnosti. Ešte pred logickou výmenou vecí tej istej ceny a foriem spravodlivosti, ktoré sú jej vlastné, jestvuje niečo, čo patrí človeku ako človekovi pre jeho jedinečnú dôstojnosť. Toto jemu patriace niečo je nerozlučne spojené s možnosťou prežiť a aktívne prispievať k spoločnému dobru ľudstva.
Ciele vytýčené v encyklike Rerum novarum zabrániť tomu, aby sa práca človeka i sám človek zdegradovali len na úroveň tovaru, si zachovávajú plnú platnosť – v niektorých prípadoch sa ich treba dokonca domáhať – v podmienkach tretieho sveta. Ide o mzdu dostačujúcu na udržanie rodiny, sociálne zabezpečenie v starobe a nezamestnanosti a o primeranú ochranu pracovných podmienok.
35. Tu sa otvára veľké a plodné pole činnosti a zápasov v mene spravodlivosti pre odbory a iné robotnícke organizácie, ktoré bránia práva robotníkov a chránia ich subjektivitu. Plnia tým podstatnú funkciu kultúrneho charakteru prispievať k tomu, aby sa robotníci plnohodnotne a dôstojne podieľali na živote národa a pomáhali mu na ceste pokroku.
V tomto zmysle možno právom hovoriť o boji proti hospodárskemu systému chápanému ako metóda, ktorá zabezpečuje absolútnu nadvládu kapitálu, nadvládu vlastnenia výrobných prostriedkov a pôdy nad slobodnou subjektivitou ľudskej práce.73
Ako alternatívny model boja proti takémuto systému nezodpovedá socialistický systém, ktorý v skutočnosti neznamená nič iné ako štátny kapitalizmus, ale spoločnosť, v ktorej jestvuje sloboda práce, podnikania a účasti. Takáto spoločnosť sa nestavia proti trhu, ale vyžaduje, aby spoločenské sily a štát primeranou kontrolou zaručovali uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti.
Cirkev uznáva oprávnenú funkciu zisku ako ukazovateľa prosperity podniku. Ak podnik prináša zisk, znamená to, že náležite používa výrobné faktory a ľudské potreby primerane uspokojuje. Lenže zisk nie je jediným ukazovateľom skutočného stavu podniku. Môže sa stať, že hospodárska bilancia je v poriadku, ale ľudia tvoriaci drahocenné dedičstvo podniku sú ponižovaní a vo svojej dôstojnosti urážaní. To je nielen morálne neprípustné, ale treba predvídať aj negatívne účinky na hospodársku výkonnosť podniku. Veď cieľom podniku nie je výlučne tvorba zisku, ale existencia samého podniku ako spoločenstva ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom usilujú naplniť svoje základné potreby a zároveň tvoria aj zvláštnu skupinu slúžiacu celej spoločnosti. Zisk je síce regulátorom života podniku, ale nie jediným. Okrem neho treba brať do úvahy ľudské a morálne faktory, ktoré sú z perspektívneho hľadiska takisto podstatné pre život podniku.
Videli sme, aké neprijateľné je tvrdenie, že po porážke takzvaného „reálneho socializmu“ ostáva kapitalizmus ako jediný model hospodárskej organizácie. Treba prelomiť bariéry a monopoly, ktoré nedovoľujú toľkým národom podieľať sa na rozvoji, zabezpečiť všetkým – jednotlivcom a národom – základné podmienky, ktoré umožňujú účasť na ňom. Takto postavený cieľ vyžaduje plánovité a zodpovedné úsilie zo strany celého medzinárodného spoločenstva. Mocnejšie krajiny musia slabším poskytnúť príležitosť zapojiť sa do medzinárodného života a slabšie sa musia vedieť chopiť týchto príležitostí vynakladaním síl a potrebných obiet, zabezpečovaním politickej a hospodárskej stability, istoty perspektív do budúcnosti, rozvoja odborných schopností vlastných robotníkov a výchovy schopných podnikateľov, vedomých si svojej zodpovednosti.74
Všetky pozitívne úsilia, ktoré sa v príslušných smeroch podnikajú, sťažuje dnes zväčša ešte nevyriešený problém zahraničnej zadlženosti najchudobnejších krajín. Zásada, že sa dlhy musia splatiť, je iste správna. Nie je však prípustné žiadať alebo vymáhať splácanie, ktoré by viedlo k takým politickým opatreniam, čo by celé národy vohnali do hladu a zúfalstva. Nesmie sa nástojiť, aby sa zmluvné dlžoby splácali za neznesiteľných obiet. V takých prípadoch je nanajvýš potrebné – ako sa to napokon už sčasti robí – hľadať spôsoby, ako zmierniť, oddialiť alebo aj odpustiť dlh v zhode so základným právom národov na existenciu a rozvoj.
36. Teraz treba poukázať na zvláštne problémy i nebezpečenstvá, ktoré sa rodia vo vnútri vyspelých ekonomických systémov a spájajú sa s ich špecifickými vlastnosťami. Na predchádzajúcich stupňoch vývoja človek žil pod neustálym tlakom nedostatku. Jeho potreby boli skromné, akoby dané už objektívnou štruktúrou jeho telesnej prirodzenosti, a hospodárska činnosť sa zameriavala na ich uspokojovanie. Je jasné, že dnešný problém už nespočíva len v ponuke dostatočného množstva tovaru, ale v tom, ako vyhovieť požiadavkám na kvalitu. Ide o kvalitu vyrábaného a spotrebného tovaru, o kvalitu služieb, po ktorých je dopyt, o kvalitu životného prostredia a života vôbec.
Požiadavka na kvalitatívne uspokojujúcejší a bohatší život je sama osebe oprávnená. Nemožno však pritom nevidieť nové zodpovednosti a nové nebezpečenstvá, ktoré s touto historickou fázou súvisia. V spôsobe, ako nové potreby vznikajú a ako sa určujú, je obsiahnutá viac alebo menej vyhovujúca koncepcia človeka a jeho skutočného dobra. Výber určitej formy výroby a spotreby je vyjadrením aj určitej kultúry ako celkovej koncepcie života. Tu vzniká jav konzumizmu. Pri určovaní nových potrieb a nových možností ich uspokojovania treba sa riadiť integrálnym pohľadom na človeka, ktorý prihliada na všetky dimenzie jeho bytia a materiálne i pudové podriaďuje dimenziám vnútorným a duchovným. Ak sa človek priamo zameria na svoje pudy a odhliadne pritom nejakým spôsobom od toho, že je vedomou a slobodnou osobou, môžu vzniknúť konzumné návyky a štýl života, ktoré sú objektívne neprípustné a telesnému i duševnému zdraviu nezriedka škodlivé. Hospodársky systém nemá v sebe žiadne kritériá, ktoré by mu dovoľovali jasne rozlišovať nové a vyššie formy uspokojovania ľudských potrieb od nových a umelo vytvorených potrieb prekážajúh výchove zrelej osobnosti. Preto je naliehavo potrebná veľká práca na poli výchovy a kultúry, ktorá by obsiahla výchovu spotrebiteľov k zodpovednému konzumnému správaniu, prebudila vysoké vedomie zodpovednosti u výrobcov, najmä však u činiteľov v oblasti oznamovacích prostriedkov, a podnietila potrebné zásahy štátnych orgánov.
Výrazným príkladom umelého konzumu, ktorý sa prieči zdraviu a dôstojnosti človeka a fakticky ťažko sa dá kontrolovať, je droga. Jej rozšírenie je príznakom závažnej choroby spoločenského systému a súčasne nesie v sebe materialistický a v istom zmysle deštruktívny „výklad“ ľudských potrieb. Obnovujúca schopnosť slobodnej ekonomiky sa tak realizuje jednostranne a nedostatočne. Droga, ako aj pornografia a iné formy konzumizmu zneužívaním náchylností slabých sa pokúšajú zaplniť vzniknutú duchovnú prázdnotu.
Túžba lepšie žiť nie je zlom. Ale pomýlený je taký spôsob života, ktorý sa predstavuje ako lepší, keď sa zameriava na „mať“, a nie na „byť, keď chce mať viac nie preto, aby sám bol viac, ale preto, aby ho mohol tráviť v prázdnom pôžitkárstve.75
Preto treba pestovať také formy života, v ktorých hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu, úspory a investovanie. So zreteľom na to nemôžeme pripomínať len povinnosť lásky, čiže povinnosť dávať z „prebytkov“ a občas aj z toho, čo je „potrebné“, aby sa chudobným dostalo to, čo potrebujú pre život. Pripomíname, že aj rozhodnutie, kde sa bude investovať a do ktorého sektora produkcie, je morálna a kultúrna voľba. Splnenie konkrétnych hospodárskych podmienok a politickej stability, ktoré vôbec nemožno obísť, rozhodnutie investovať, čiže poskytnúť niektorým národom príležitosť mať osoh z vlastnej práce, vychádza aj z postoja sympatie a dôvery v Prozreteľnosť, čo svedčí o humánnosti toho, kto sa tak rozhoduje.
37. Okrem problému konzumizmu vyvoláva obavu aj s ním úzko spojená otázka ekológie. Človek ovládaný túžbou viac mať a užívať, ako byť a rozvíjať sa, prehnane a nezriadene spotrebúva bohatstvo zeme, ako aj samého života. Nerozumné ničenie prírodného prostredia má koreň vo veľmi rozšírenom antropologickom omyle dnešných čias. Človek, ktorý odkrýva svoju schopnosť, že vlastnou prácou môže meniť a v určitom zmysle „tvoriť“ svet, zabúda, že sa to deje vždy na základe pôvodného darovania stvorených vecí zo strany Boha. Nazdáva sa, že môže ľubovoľne nakladať so zemou a bezvýhradne ju podriaďovať svojej vôli, akoby nemala svoju vlastnú tvár a Bohom vopred dané určenie, ktoré môže človek rozvíjať, ale nesmie zrádzať. Človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia sa na jeho miesto a tým vyvoláva naostatok vzburu prírody, ktorú skôr tyranizuje, ako spravuje.76
V tomto postoji možno poznať predovšetkým biedu či úbohosť pohľadu i rozhľadu človeka, posadnutého túžbou veci radšej vlastniť, ako ich dávať do vzťahu s pravdou; chýba mu nezištné, nesebecké i estetické správanie vyvierajúce z obdivu nad bytím a krásou, ktoré vo viditeľných veciach dovoľuje poznať posolstvo neviditeľného Boha. V tejto súvislosti súčasné ľudstvo si musí uvedomovať svoje povinnosti a úlohy voči budúcim generáciám.
38. Okrem nezmyselného ničenia prírodného prostredia musíme spomenúť ešte závažnejšie ničenie ľudského prostredia, ktorému sa ani zďaleka nevenuje náležitá pozornosť. Kým sa človek právom stará, aj keď oveľa menej, než je potrebné, o ochranu životného prostredia rôznych druhov vyhynutím ohrozeného živočíšstva, lebo vie, že každý z nich osobitne prispieva k všeobecnej rovnováhe na zemi, oveľa menej sa zasadzuje za ochranu morálnych podmienok autentickej „humánnej ekológie“. Nielen zem daroval Boh človeku, aby ju užíval, rešpektujúc pôvodný cieľ, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro, ale človek dostal od Boha ako dar aj seba samého. Preto musí rešpektovať prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený. V tejto súvislosti sa treba zmieniť o vážnych problémoch modernej urbanizácie, o potrebe takej urbanistiky mestskej kultúry, ktorá berie do ohľadu život človeka, ako aj o potrebe venovať náležitú pozornosť „sociálnej ekológii“ práce.
Človek prijíma od Boha svoju bytostnú dôstojnosť a s ňou schopnosť prekročiť každý spoločenský poriadok smerom k pravde a dobru. Súčasne je podmienený spoločenskou štruktúrou, v ktorej žije, výchovou, ktorej sa mu dostalo, a prostredím. Tieto faktory mu môžu uľahčiť, ale aj brániť, aby žil podľa pravdy. Rozhodnutia, na základe ktorých sa tvorí ľudské prostredie, môžu plodiť špecifické štruktúry hriechu, ktoré hatia plnú realizáciu tých ľudí, ktorých tieto štruktúry rôznym spôsobom ultáčajú. Také štruktúry zbúrať a nahradiť autentickejšími formami spolužitia je úloha, ktorá vyžaduje odvahu a trpezlivosť.77
39. Prvá a základná štruktúra, ktorá slúži „ľudskej ekológii“, je rodina, v lone ktorej dostáva človek prvé a určujúce poznatky o pravde a dobre, učí sa, čo je milovať a byť milovaný a čo konkrétne znamená byť osobou. Tu sa myslí na rodinu založenú na manželstve, kde vzájomné darovanie sa muža a ženy tvorí životné prostredie, v ktorom sa dieťa môže narodiť a rozvíjať svoje schopnosti, kde sa naučí uvedomovať si svoju dôstojnosť a pripraviť sa na zvládnutie svojho jedinečného a neopakovateľného osudu. Často sa stáva, že človek stráca odvahu spĺňať podmienky ľudského plodenia a podlieha predstave, že on sám a jeho život sú skôr súhrnom zážitkov, ktoré treba vyskúšať, než dielo, ktoré treba vyplniť. Vzniká tak akási medzera v slobode, ktorá sa vzpiera povinnosti trvalo sa zviazať s druhou osobou a plodiť deti alebo ho vedie k tomu, že deti pokladá za jednu z takých vecí, ktoré možno mať alebo nemať podľa vlastnej chuti a ktoré konkurujú s inými možnosťami.
Rodinu treba znova ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. Proti takzvanej kultúre smrti rodina predstavuje sídlo kultúry života.
Zmýšľanie človeka v tejto záležitosti namiesto ochrany a otvárania cesty životu, zdá sa, inklinuje skôr k obmedzovaniu, potláčaniu a záhube prameňov života, žiaľ, až po praktiku potratov rozšírenú po celom svete. V encyklike Sollicitudo rei socialis boli podrobené veľmi otvorenej kritike systematické kampane proti pôrodnosti na základe prekrúteného chápania demografického problému. V ovzduší „najhrubšieho znemožňovania slobodného rozhodovania sa zainteresovaných mužov a žien“ bývajú tieto osoby často vystavené „neznesiteľnému nátlaku“, aby sa podvoľovali tejto novej forme útlaku.78
Ide o politiku, ktorá pomocou nových techník sa tak rozširuje, že podobne ako „chemická vojna“ ničí milióny bezbranných ľudí.
Táto kritika sa neupriamuje ani tak proti hospodárskemu, ako skôr proti eticko-kultúrnemu systému. Veď hospodárstvo je len jeden aspekt a jedna dimenzia mnohorakého ľudského konania. Ak sa však príliš absolutizuje, ak výroba a spotreba tovarov zaujmú ústredné miesto v spoločenskom živote a stanú sa pre spoločnosť jedinou hodnotou, ktorá žiadnej inej nepodlieha, potom príčinu netreba hľadať len a tak veľmi v samom hospodárskom systéme, ako v skutočnosti, že celý spoločensko-kultúrny systém zanedbávaním etického a náboženského rozmeru zoslabol a obmedzuje sa už len na výrobu tovarov a poskytovanie služieb.79
Toto všetko možno zhrnúť ešte raz do tvrdenia, že hospodárska sloboda je len jednou zložkou ľudskej slobody. Ak sa vyhlási za samostatnú, čiže aj sa bude nazerať na človeka ako na výrobcu, respektíve na spotrebiteľa dobier, a nie ako na subjekt, ktorý vyrába a konzumuje preto, aby mohol žiť, potom táto sloboda stráca svoj nutný vzťah k ľudskej osobe a napokon ju odcudzuje a utláča.80