280. Toto rozlišovanie, „i keď zahŕňa rozum a rozvážnosť, ich presahuje, pretože ide o pochopenie tajomstva jedinečného a neopakovateľného plánu, ktorý má Boh s každým jedným z nás. [...] Ide o zmysel môjho života pred tvárou Otca, ktorý ma pozná a miluje; ide o opravdivý zmysel môjho života, ktorý nikto nepozná lepšie ako on“.154

281. Tu má svoje miesto formovanie svedomia, ktoré umožňuje, aby rozlišovanie rástlo do hĺbky a vernosti Bohu: „Formovanie svedomia je cesta na celý život, na ktorej sa učíme živiť v sebe to isté zmýšľanie, aké má Ježiš Kristus, a osvojujeme si kritériá jeho voľby a úmysly jeho konania (porov. Flp 2, 5).“155

282. Obsahom tejto formácie je dať sa premieňať Kristom a zároveň je to „stále konanie dobra, ktoré si overujeme pri spytovaní svedomia – je to cvičenie, pri ktorom nejde len o zistenie hriechov, ale aj o uvedomenie si Božieho pôsobenia v našej každodennej skúsenosti; v udalostiach dejín a kultúr, do ktorých sme začlenení, vo svedectve iných mužov a žien, ktorí nás predišli a sprevádzajú nás svojou múdrosťou. To všetko nám pomáha rásť v čnosti rozvážnosti, spájajúc celkovú orientáciu života s konkrétnymi voľbami, pričom si jasne uvedomujeme svoje dary a hranice“.156

Ako spoznáš svoje povolanie?

283. Prejavom duchovného rozlišovania je úsilie o spoznanie svojho povolania. Je to úloha, ktorá si vyžaduje priestor samoty a ticha, lebo ide o veľmi osobné rozhodnutie, ktoré nemôže miesto nás urobiť nikto iný: „Aj keď k nám Pán hovorí rozličnými spôsobmi – uprostred práce, prostredníctvom druhých, a to v každej chvíli – nie je možné zanedbať ticho modlitby, aby sme lepšie zachytili jeho reč, aby sme objasnili skutočný zmysel inšpirácií, o ktorých si myslíme, že sme ich dostali, aby sme prekonali svoj strach a usporiadali celú svoju existenciu v Božom svetle.“157

284. Toto ticho nie je formou izolácie. „Treba pamätať, že rozlišovanie v modlitbe si vyžaduje, aby sme začali pripravení počúvať: Pána, druhých, realitu, ktorá na nás dolieha vždy novými spôsobmi. Len ten, kto je disponovaný počúvať, bude slobodný a dokáže sa vzdať svojho čiastkového a nedostatočného zorného uhla. [...] Bude disponovaný na prijatie volania, ktoré búra jeho istoty, ale zároveň ho vedie k lepšiemu životu, pretože nestačí len to, že všetko ide dobre, že všetko je v pokoji. Boh nám môže ponúknuť čosi viac, my to však v našej lenivej rozptýlenosti nespoznáme.“158

285. Keď ide o rozlíšenie povolania, je potrebné klásť si rôzne otázky. Nemá sa začať tým, že sa pýtame, kde sa dá viac zarobiť alebo kde možno získať slávu či spoločenskú prestíž, ale ani tým, aké úlohy by boli pre nás väčším potešením. Aby sme sa nezmýlili, treba zmeniť perspektívu a pýtať sa: Poznám sám seba nezávisle od mojich ilúzií a emócií? Viem, čo môjmu srdcu spôsobuje radosť a z čoho smúti? Aké sú moje silné a slabé stránky? Hneď potom nasledujú ďalšie otázky: Ako môžem lepšie slúžiť a byť užitočnejší pre svet a Cirkev? Aké je moje miesto na tejto zemi? Čo by som mohol ja ponúknuť spoločnosti? Po týchto otázkach nasledujú ďalšie, veľmi realistické: Mám dostatočné schopnosti, aby som mohol poskytnúť takúto službu? Mohol by som ich nadobudnúť a rozvíjať?

286. Tieto otázky si musíme klásť nie natoľko vo vzťahu k sebe, ale skôr vo vzťahu k iným, vzhľadom na nich, aby rozlišovanie postavilo náš život do súvislosti s druhými. Preto chcem pripomenúť veľkú otázku: „Často v živote strácame čas, keď sa pýtame: ,Kto som ja?‘ Môžeš sa pýtať, kto si, a stráviť celý život takýmto hľadaním. Ale pýtaj sa: ,Pre koho som tu?‘“159 Nepochybne si tu pre Boha. Ale on chce, aby si tu bol aj pre druhých, a preto do teba vložil mnoho vlastností, sklonov, darov a chariziem, ktoré nie sú pre teba, ale pre druhých.

Volanie Ježiša, nášho priateľa

287. Na spoznanie svojho povolania treba vedieť, že je to volanie priateľa – Ježiša. Keď chceme dať priateľovi dar, dáme mu to najlepšie. A to nemusí byť nevyhnutne najdrahšia vec alebo taká, ktorú je najťažšie zohnať; musí to byť niečo, o čom vieme, že to druhému urobí radosť. Priatelia sú veľmi vnímaví, takže si vedia predstaviť úsmev na tvári toho druhého, keď otvorí dar. Takéto rozlišovanie v priateľstve predkladám mladým ako vzor, keď chcú pochopiť, aká je Božia vôľa pre ich život.

288. Chcem, aby ste vedeli, že keď Pán myslí na každého jedného z nás, na to, čo mu chce darovať, myslí na neho ako na svojho osobného priateľa. A ak sa rozhodol darovať ti milosť, charizmu, vďaka ktorej budeš prežívať svoj život v plnosti a premení ťa na osobu užitočnú pre iných, na niekoho, kto zanechá pečať v dejinách, bude to určite niečo, čo ťa v najhlbšom vnútri urobí šťastným a nadchne ťa viac ako čokoľvek iné na tomto svete. Nie preto, že to, čo sa ti chystá dať, bude mimoriadna alebo vzácna charizma, ale preto, že bude práve na tvoju mieru, na mieru celého tvojho života.

289. Dar povolania bude nepochybne náročným darom. Božie dary sú interaktívne, a aby si sa z nich mohol tešiť, treba na to veľa staviť, treba riskovať. No nebude to požiadavka povinnosti uloženej niekým zvonka, ale niečo, čo ťa bude podnecovať rásť a robiť rozhodnutia, aby tento dar dozrieval a stal sa darom pre druhých. Keď Pán vzbudzuje povolanie, myslí nielen na to, čím si, ale na všetko, čím sa spolu s ním a s ostatnými môžeš stať.