30. V tejto línii nadobúda téma integrálneho ľudského rozvoja ešte komplexnejší význam: vzájomný vzťah medzi jeho rozmanitými prvkami si vyžaduje úsilie o integráciu rôznych úrovní ľudského poznania s ohľadom na podporu pravého rozvoja národov. Často sa predpokladá, že rozvoj alebo príslušné sociálno-ekonomické opatrenia si vyžadujú len to, aby sa uskutočnili ako ovocie spoločného konania. Toto spoločné konanie však potrebuje orientáciu, pretože „každá sociálna činnosť zahŕňa určitú doktrínu“.74 Ak zoberieme do úvahy komplexnosť problémov, je jasné, že rôzne disciplíny musia spolupracovať v usporiadaných interdisciplinárnych vzťahoch. Láska (caritas) nevylučuje poznanie, naopak, vyžaduje si ho, rozvíja ho a zvnútra ho oživuje. Poznanie nikdy nie je iba dielom inteligencie. Iste, možno ho zredukovať na kalkuláciu alebo experiment, ale ak má byť múdrosťou schopnou orientovať človeka vo svetle prvotných princípov a jeho posledných cieľov, musí byť „dochutené soľou lásky“. Konanie bez poznania je slepé a poznanie bez lásky je sterilné. Veď „koho vedie opravdivá láska, je shopnejší než ktokoľvek iný odhaliť korene biedy, nájsť prostriedky boja proti nej a spôsob, ako s ňou rozhodne skoncovať“.75 Pri pohľade na javy, čo máme pred sebou, láska v pravde si vyžaduje predovšetkým poznanie a pochopenie. Zároveň si treba uvedomiť a rešpektovať špecifické kompetencie každej roviny poznania. Láska nie je nejaký neskorší dodatok, akoby akýsi prívesok k už skončenej práci rôznych disciplín, ale už od začiatku vedie s nimi dialóg. Požiadavky lásky neprotirečia požiadavkám rozumu. Ľudské poznanie je nedostatočné a závery vied samy nemôžu ukázať cestu k integrálnemu rozvoju človeka. Stále je potrebné vydávať sa oným „ďalej za“: vyžaduje si to láska v pravde.76 Ísť „ponad“ však nikdy neznamená nebrať do úvahy závery rozumu ani odporovať jeho výsledkom. Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska: jestvuje láska plná inteligencie a inteligencia plná lásky.

31. Z uvedeného vyplýva, že morálne hodnotenie a vedecké bádanie musia rásť spoločne a že láska ich musí oživovať v harmonickom interdisciplinárnom celku, tvorenom jednotou i rozlišovaním. Sociálna náuka Cirkvi, ktorá má „dôležitú interdisciplinárnu dimenziu“,77 môže z tohto pohľadu plniť mimoriadne účinnú úlohu. Umožňuje viere, teológii, metafyzike a vedám nachádzať ich miesto v rámci spolupráce v službe človeku. Predovšetkým tu sociálna náuka Cirkvi uplatňuje svoju sapienciálnu dimenziu. Pavol VI. jasne videl, že jednou z príčin zaostalosti je nedostatok múdrosti, reflexie, myslenia, ktoré by bolo schopné vypracovať orientujúcu syntézu,78 ktorá si vyžaduje „jasný pohľad na všetky ekonomické, sociálne, kultúrne a duchovné aspekty“.79 Prílišná rozdrobenosť poznania,80 uzavretosť humanitných vied pred metafyzikou,81 ťažkosti v dialógu medzi vedami a teológiou sú na škodu nielen vývoju poznania, ale aj rozvoju národov. Takáto situácia totiž prekáža vízii celkového dobra človeka v rozmanitých dimenziách, ktoré ho charakterizujú. „Rozšírenie nášho ponímania rozumu a jeho používania“82 je nevyhnutné, aby sme dokázali primerane zvažovať všetky pojmy týkajúce sa otázok rozvoja a riešenia sociálno-ekonomických problémov.

32. Veľké novoty, ktoré dnes ponúka rámec rozvoja národov, si v mnohých prípadoch vyžadujú nové riešenia. Treba ich však hľadať spolu s rešpektovaním zákonov, vlastných každej skutočnosti, a vo svetle integrálnej vízie človeka, ktorá by mala odrážať rôzne aspekty ľudskej osoby a na ktorú sa zameriava kontemplatívny pohľad, očistený láskou. Tak možno objaviť jednotlivé konvergencie a konkrétne možnosti riešení bez toho, aby sa prehliadol ktorýkoľvek základný komponent ľudského života.

Dôstojnosť osoby a požiadavky spravodlivosti si najmä dnes vyžadujú, aby ekonomické rozhodnutia nespôsobovali prílišný a morálne neprijateľný nárast rozdielov v bohatstve83 a aby naďalej ako prioritu sledovali dostupnosť zamestnania a jeho udržanie pre všetkých. Napokon vyžaduje si to aj „ekonomická logika“. Systematické zvyšovanie nerovnosti medzi sociálnymi skupinami v rámci jednej krajiny a medzi obyvateľmi rôznych krajín, teda masívny rast chudoby v relatívnom zmysle nielenže vedie k erózii sociálnej súdržnosti a ohrozuje tak demokraciu, ale má aj negatívny dosah na ekonomickú rovinu prostredníctvom postupnej erózie „sociálneho kapitálu“, teda toho súhrnu vzťahov dôvery, dôveryhodnosti a rešpektovania pravidiel, ktoré sú nevyhnutné pre každé občianske spolužitie.

Je to opäť práve ekonomická veda, ktorá nám hovorí, že situácia štrukturálnej neistoty plodí kontraproduktívne postoje a spôsobuje plytvanie ľudskými zdrojmi a pracujúci sa skôr prikláňa k pasívnemu prispôsobeniu sa automatickým mechanizmom než k slobodnej kreativite. Aj v tomto bode jestvuje konvergencia medzi ekonomickou vedou a morálnym hodnotením. Ľudské výdaje sú vždy aj ekonomickými výdajmi a ekonomické disfunkcie zahŕňajú vždy aj ľudské náklady.

Treba pripomenúť aj to, že nivelizácia kultúr na ich technologickú dimenziu, čo môže z krátkodobého pohľadu prinášať zisk, dlhodobo bráni vzájomnému obohacovaniu sa a dynamikám spolupráce. Potrebné je rozlišovať medzi krátkodobým a dlhodobým sociologickým hodnotením. Pokles úrovne ochrany práv pracujúcich alebo upustenie od mechanizmov prerozdeľujúcich výnosy s cieľom dosiahnuť väčšiu medzinárodnú konkurencieschopnosť danej krajiny kladie prekážky dlhodobému rozvoju. Preto treba pozorne prehodnocovať dôsledky aktuálnych tendencií, zameraných na krátky a neraz veľmi krátky efekt a ich dosah na ľudí. To si vyžaduje novú a prehĺbenú reflexiu o zmysle ekonómie a jej cieľoch,84 ako aj hlbokú a prezieravú revíziu modelov rozvoja s cieľom korigovať ich disfunkcie a deformácie. V skutočnosti si to vyžaduje aj stav ekologického zdravia planéty a predovšetkým morálna kultúrna kríza človeka, ktorej príznaky sú už dlhší čas evidentné vo všetkých častiach sveta.

33. Viac než štyridsať rokov po vydaní encykliky Populorum progressio zostáva jej základná téma, rozvoj, stále otvoreným problémom, ktorý sa v dôsledku prebiehajúcej ekonomicko-finančnej krízy stal ešte prenikavejším a naliehavejším. Ak niektoré oblasti planéty, už dlhý čas zaťažené chudobou, pocítili značné zmeny, čo sa týka rastu a podielu na svetovej produkcii, v iných oblastiach pretrváva situácia biedy, porovnateľná s tou, ktorá existovala za Pavla VI., a v niektorých prípadoch možno dokonca hovoriť o jej zhoršení. Významné je, že niektoré príčiny tejto situácie pomenovala už encyklika Pupulorum progressio, ako napríklad vysoko stanovené colné sadzby, určované ekonomicky rozvinutými krajinami, čím stále znevýhodňujú produkty pochádzajúce z chudobných krajín, aby sa mohli dostať na trh v bohatých krajinách. Iné príčiny, ktoré encyklika len naznačila, sa neskôr vynorili s väčšou naliehavosťou. Takým je prípad hodnotenia procesu dekolonizácie, ktorá bola vtedy v plnom prúde. Pavol VI. vyjadril prianie, aby to bol autonómny proces, uskutočňovaný v slobode a pokoji. Po viac ako štyridsiatich rokoch musíme uznať, že je to ťažká cesta, a to tak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemonistických krajín, ako aj z dôvodu závažných nezodpovedností vnútri samotných osamostatnených krajín.

Základnou novotou bola explózia vzájomnej planetárnej závislosti, všeobecne známa ako globalizácia. Pavol VI. ju čiastočne predvídal. Prekvapujúci je však rozsah a rýchlosť, s akou sa rozvinula. Tento proces, ktorý sa zrodil v ekonomicky rozvinutých krajinách, svojou povahou zahrnul do seba všetky ekonomiky. Bol hlavným hýbateľom, aby sa celé oblasti vymanili zo zaostalosti, a sám v sebe predstavuje obrovskú príležitosť. Ak však nebude vedený láskou k pravde, môže tento planetárny rozmach viesť k rizikám doteraz neznámych škôd a k novým rozdeleniam ľudskej rodiny. Preto nás láska a pravda stavajú pred nevídané tvorivé úlohy, ktoré sú zaiste veľmi rozsiahle a komplexné. Ide o rozšírenie hraníc rozumu a jeho uschopnenie rozoznávať a usmerňovať tieto mohutné nové dynamiky a oživovať ich v perspektíve tej „civilizácie lásky“, ktorej zárodok Boh vložil do každého národa a do každej kultúry.

Tretia kapitolaBratstvo, ekonomický rozvoj a občianska spoločnosť

34. Láska v pravde stavia človeka pred úchvatnú skúsenosť daru. Vo svojom živote je obdarovaný v mnohých formách, ktoré si často ani neuvedomuje v dôsledku takej vízie života, ktorá je zameraná len na produktivitu a utilitarizmus. Ľudská bytosť je utvorená ako dar, ktorý vyjadruje a uskutočňuje jeho transcendentný rozmer. Moderný človek je niekedy mylne presvedčený, že je jediným autorom samého seba, svojho života a života spoločnosti. Takáto domnienka je dôsledkom egoistickej uzavretosti do samého seba a má – povedané slovníkom viery – svoj pôvod v dedičnom hriechu. Múdrosť Cirkvi vždy pripomínala, že treba mať na zreteli dedičný hriech aj pri interpretovaní sociálnych skutočností a pri budovaní spoločnosti: „Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov.“85 Do zoznamu oblastí, v ktorých sa prejavujú zhubné následky hriechu, patrí už dlhý čas aj oblasť ekonomiky. Jasne nám to dokazuje aj súčasné obdobie. Presvedčenie o vlastnej sebestačnosti a o schopnosti odstrániť zlo, prítomné v dejinách, len vlastným pričinením priviedlo človeka k tomu, že imanentne spája šťastie a spásu s formami materiálneho blahobytu a sociálnej činnosti. Presvedčenie o nezávislosti ekonomiky, ktorá nemusí prijímať „vplyvy“ morálnej povahy, človeka priviedlo k používaniu ekonomického nástroja dokonca ničivým spôsobom. Ak zájdeme viac do minulosti, toto presvedčenie priviedlo k ekonomickým, sociálnym a politickým systémom, ktoré šliapali po slobode ľudskej osoby i sociálnych útvarov a ktoré práve pre toto neboli schopné zabezpečiť nimi sľubovanú spravodlivosť. Ako som zdôraznil v encyklike Spe salvi, takto sa dejinám odníma kresťanská nádej,86 ktorá je inak mocným sociálnym zdrojom v službách integrálneho ľudského rozvoja, dosahovaného v slobode a v spravodlivosti. Nádej povzbudzuje rozum a dáva mu silu orientovať vôľu.87

Prítomná je už vo viere, ktorá ju vlastne vzbudzuje. Láska v pravde sa ňou živí a zároveň ju prejavuje. Pretože je absolútne nezištným Božím darom, vstupuje do nášho života ako niečo nezaslúžené, čo presahuje každý zákon spravodlivosti. Dar samotnou svojou povahou presahuje zásluhy a jeho pravidlom je prekypujúca hojnosť. Predchádza nás v našej vlastnej duši ako znamenie Božej prítomnosti v nás a jeho očakávanie voči nám. Pravda, ktorá je darom rovnako ako láska, je väčšia než my, ako to učí svätý Augustín.88

Aj pravda o nás samých a o našom osobnom svedomí je nám predovšetkým darovaná. V každom poznávacom procese pravda totiž nie je nami vytvorená, ale nami objavená alebo, lepšie povedané, nami prijatá. Aj pravda podobne ako láska sa „nerodí z premýšľania ani z rozhodnutí, ale sa v istom zmysle ľudskej bytosti ukladá“.89

Keďže láska je darom, ktorý dostali všetci, láska v pravde je silou, ktorá utvára spoločenstvo a zjednocuje ľudí takým spôsobom, v ktorom nie sú bariéry ani hranice. Spoločenstvo ľudí môžeme vytvárať my sami, no nikdy nebudeme môcť iba svojimi silami vytvoriť plne bratské spoločenstvo, ani nebude podnecované ísť ponad svoje limity, inými slovami, stať sa skutočne univerzálnym spoločenstvom. Jednota ľudského rodu, bratské spoločenstvo, presahujúce každé rozdelenie, sa rodí tým, že ho dovedna zvoláva slovo Boha – Lásky. Aby sme sa vyrovnali s touto rozhodujúcou otázkou, musíme z jednej strany spresniť, že logika daru nevylučuje spravodlivosť a nestavia sa proti nej následne a zvonku. Na druhej strane treba spresniť, že ekonomický, sociálny a politický rozvoj, ak chce byť autenticky humánny, potrebuje, aby sa vytvoril priestor na princíp nezištnosti ako výrazu bratstva.

35. Kým existuje vzájomná a všeobecná dôvera, trh je ekonomickou inštitúciou umožňujúcou stretnutie medzi ľuďmi ako ekonomickými činiteľmi, ktorí používajú zmluvu ako pravidlo svojich vzťahov a navzájom si vymieňajú tovar a služby, aby uspokojili svoje potreby a túžby. Trh je podriadený princípom takzvanej komutatívnej spravodlivosti (výmennej), ktorá riadi práve vzťahy dávania a prijímania medzi rovnocennými subjektmi. Sociálna náuka Cirkvi však nikdy neprestala zdôrazňovať význam distributívnej spravodlivosti a spravodlivosti sociálnej pre samotnú trhovú ekonomiku. Činí tak nielen preto, že trhová ekonomika je súčasťou širšieho sociálneho a politického prepojenia, ale aj pre sústavu vzťahov, v ktorých sa uskutočňuje. Ak je totiž trh ponechaný len na princíp ekvivalencie hodnôt vymieňaného tovaru, nedokáže vytvoriť takú sociálnu súdržnosť, ktorú potrebuje samotný trh, aby mohol dobre fungovať. Bez vnútorných foriem solidarity a vzájomnej dôvery trh nemôže plne vykonávať svoju ekonomickú funkciu. Dnes sa vytratila práve táto dôvera a strata dôvery je skutočne vážna strata.

Pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio vhodne zdôraznil skutočnosť, že samotný ekonomický systém by mohol mať úžitok zo všeobecného praktizovania spravodlivosti, pretože medzi prvými by práve bohaté krajiny mali prospech z rozvoja chudobných krajín.90 Podľa pápeža nejde len o nápravu disfunkcií prostredníctvom poskytovanej pomoci. Chudobných nemožno považovať len za „bremeno“,91 ale za zdroj, a to aj z čisto ekonomického hľadiska. Treba však považovať za mylnú takú víziu, podľa ktorej trhová ekonomika potrebuje určitú kvótu chudoby a zaostalosti, aby mohla čo najlepšie fungovať. Záujmom trhu je presadzovať emancipáciu. Aby sa tak skutočne stalo, nemôže sa spoliehať len sám na seba, keďže trh nie je schopný sám vyprodukovať to, čo ho presahuje. Morálnu silu musí čerpať z iných subjektov, ktoré sú schopné ju vytvárať.

36. Ekonomická činnosť nemôže vyriešiť všetky sociálne problémy prostredníctvom rozšírenia logiky trhu. Musí byť zameraná na dosahovanie spoločného dobra, o ktoré sa má starať aj a predovšetkým politická moc. Preto treba pamätať na to, že príčina veľkých nevyvážeností spočíva v oddeľovaní ekonomickej činnosti, ktorej úlohou by bolo len vytvárať bohatstvo, od politickej činnosti, v ktorej by sa mala uplatňovať spravodlivosť prostredníctvom prerozdeľovania.

Cirkev bola vždy presvedčená, že ekonomickú činnosť nemožno považovať za antisociálnu. Trh sám osebe nie je miestom prevahy silnejšieho nad slabším, a preto by sa takým ani nemal stať. Spoločnosť sa nemá pred trhom brániť, akoby jeho rozvoj ipso facto prinášal smrť autentických ľudských vzťahov. Zaiste je pravda, že trh môže byť orientovaný negatívnym spôsobom, nie však preto, že to patrí k jeho podstate, ale že ho istá ideológia môže usmerňovať týmto smerom. Nemožno zabúdať, že trh neexistuje v čírom stave. Svoje formy nadobúda z kultúrnych konfigurácií, ktoré ho špecifikujú a orientujú. Ekonomiku a financie ako nástroje možno využívať zle, ak ten, čo ich spravuje, sleduje egoistické ciele. Takto možno dosiahnuť, že nástroje, ktoré sú samy osebe dobré, sa stanú škodlivými nástrojmi. Príčinou však je zatemnený rozum človeka, ktorý vyvoláva takéto následky, a nie nástroj sám osebe. Nemožno teda volať na zodpovednosť nástroj, ale človeka, jeho mravné svedomie a jeho osobnú a sociálnu zodpovednosť.

Podľa sociálnej náuky Cirkvi možno autenticky ľudské vzťahy ako priateľstvo a spoločenskosť, solidaritu a vzájomnosť žiť aj v rámci ekonomickej činnosti a nielen mimo nej alebo „po“ nej. Ekonomická sféra nie je ani eticky neutrálna, ani svojou povahou nehumánna a antisociálna. Je súčasťou ľudskej činnosti, a práve preto, že je ľudská, musí byť štruktúrovaná a inštitucionalizovaná eticky.

Pred nami je veľká výzva, vynárajúca sa z problémov rozvoja v súčasnom období globalizácie. Táto výzva sa stala ešte naliehavejšou v dôsledku ekonomicko-finančnej krízy a spočíva v tom, aby sa v rovine myslenia a konania odrazilo, že nemožno nebrať do úvahy alebo popierať nielen tradičné princípy sociálnej etiky, ako je transparentnosť, poctivosť a zodpovednosť, ale že v obchodných vzťahoch môže a má mať v normálnej ekonomickej činnosti svoje miesto aj princíp nezištnosti a logika daru ako prejav bratstva. Je to požiadavka človeka v súčasnej dobe, ale aj požiadavka samotnej ekonomickej logiky. Ide zároveň o požiadavku lásky, ako aj pravdy.

37. Sociálna náuka Cirkvi vždy tvrdila, že spravodlivosť sa týka všetkých etáp ekonomickej činnosti, pretože má vždy do činenia s človekom a s jeho požiadavkami. Nachádzanie zdrojov, financovanie, výroba, spotreba a všetky ďalšie fázy ekonomického cyklu nevyhnutne majú aj morálny rozmer. Každé ekonomické rozhodnutie má teda dôsledok morálnej povahy. Toto všetko potvrdzujú aj sociálne vedy a tendencie súčasnej ekonómie. Azda pred časom ešte bolo mysliteľné zveriť najskôr ekonómii úlohu vytvárať bohatstvo a potom ponechať na politiku úlohu rozdeľovať ho. Dnes sa také niečo javí oveľa ťažšie, keďže ekonomické aktivity nie sú viazané na územné celky, kým autorita vlád je naďalej účinná predovšetkým miestne. Preto treba požiadavky spravodlivosti rešpektovať už od počiatku ekonomického procesu a nie až dodatočne alebo len okrajovo. Okrem toho treba, aby sa v rámci trhu otvorili priestory na ekonomické aktivity tých subjektov, ktoré sa samy rozhodli utvárať vlastné konanie podľa princípov odlišných od zásad zameraných výhradne na zisk, ale bez toho, že by sa tým zriekli vytvárania ekonomickej hodnoty. Mnohé prejavy ekonomiky, ktoré majú pôvod v rehoľných či laických charizmách, dokazujú, že to je konkrétne možné.

Ekonomika pociťuje v čase globalizácie následky konkurenčných modelov viazaných na kultúry, ktoré sú od seba veľmi odlišné. Ekonomicko-podnikateľské správanie, ktoré z toho vyplýva, nachádza styčný bod predovšetkým v rešpektovaní komutatívnej spravodlivosti. Ekonomický život isteže potrebuje kontrakt, aby bolo možné riadiť výmenné vzťahy medzi ekvivalentnými hodnotami. Potrebuje však aj spravodlivé zákony a formy prerozdeľovania, riadené politikou, a okrem toho také diela, ktoré by mu vtlačili ducha daru. Zdá sa, že globalizovaná ekonomika uprednostňuje logiku zmluvnej výmeny, no priamo i nepriamo dokazuje, že potrebuje aj ďalšie dve, politickú logiku a logiku bezodplatného daru.

38. Môj predchodca Ján Pavol II. naznačil túto problematiku, keď v encyklike Centesimus annus zdôraznil nevyhnutnú potrebu systému, ktorý tvoria tri subjekty: trh, štát a občianska spoločnosť.92 Poukázal, že v občianskej spoločnosti má najvlastnejší priestor oblasť ekonomiky nezištnosti a bratstva, pričom nemal úmysel upierať ju aj ostatným dvom oblastiam. Dnes môžeme povedať, že ekonomický život musí byť chápaný ako viacrozmerná realita: rôznou mierou a špecifickými spôsobmi musí byť všade prítomný aj aspekt bratskej vzájomnosti. V čase globalizácie nemôže ekonomická činnosť prehliadať nezištnosť, ktorá zasieva a živí solidaritu a zodpovednosť za spravodlivosť a spoločné dobro v svojich rozmanitých subjektoch a aktéroch. V konečnom dôsledku ide o konkrétnu a hlbokú formu ekonomickej demokracie. Solidarita znamená predovšetkým cítiť, že všetci sú zodpovední za všetkých,93 a preto zodpovednosť nemôže byť delegovaná len na štát. Kým kedysi bolo možné domnievať sa, že najskôr sa treba usilovať o spravodlivosť a že nezištnosť prichádza až neskôr ako doplnok, dnes treba povedať, že bez nezištnosti nemožno uskutočniť ani spravodlivosť. Preto je potrebný taký trh, na ktorom budú môcť slobodne pôsobiť pod podmienkou rovnakej príležitosti podniky, ktoré sledujú inštitucionálne odlišné ciele. Popri súkromných podnikoch, orientovaných na zisk, a verejných podnikoch rôzneho typu musia mať možnosť zaradiť sa a prejaviť sa aj také výrobné organizácie, ktoré sledujú ciele vzájomnej a sociálnej pomoci. Z ich vzájomnej konfrontácie na trhu možno očakávať určitý druh nového podnikateľského správania, a teda aj vnímavý záujem o scivilizovanie ekonomiky. Láska v pravde v tomto prípade znamená, že treba dať formu a organizáciu takým ekonomickým iniciatívam, ktoré bez toho, že by odmietali zisk, majú úmysel prekročiť logiku výmeny ekvivalentných hodnôt a zisku, ktorý má cieľ sám v sebe.

39. Pavol VI. v encyklike Populorum progressio žiadal vytvoriť model trhovej ekonomiky tak, aby bola schopná aspoň v náznakoch zahrnúť všetkých ľudí, nielen tých, čo sú primerane vybavení. Žiadal, aby sa vynakladalo úsilie o vytvorenie ľudskejšieho sveta pre všetkých, sveta, v ktorom všetci „budú dávať a prijímať bez toho, že by pokrok jedných bol na prekážku rozvoja druhých“.94 Týmto spôsobom rozširoval na univerzálnu rovinu tie isté požiadavky a očakávania, ktoré obsahovala encyklika Rerum novarum, napísaná v čase priemyselnej revolúcie. Tu bola prvý raz vyslovená na svoju dobu ešte veľmi pokroková myšlienka, že spoločenský poriadok potrebuje na svoje udržanie aj štátny redistribučný zásah. Takáto vízia – okrem toho, že ju spochybňujú dôsledky otvoreného trhu a spoločnosti – sa dnes javí ako neúplná na uspokojenie požiadaviek plne ľudskej ekonomiky. To, čo vždy hlásala sociálna náuka Cirkvi, počínajúc jej víziou človeka a spoločnosti, si dnes vyžadujú aj sily charakteristické pre globalizáciu.

Keď sa logika trhu a logika štátu zhodujú, aby pokračovali v monopolizácii vzájomných zón vplyvu, vo vzťahoch medzi občanmi sa postupne stráca solidarita, aktívny prístup a túžby, nezištné konanie, ktoré znamená niečo iné, ako je postoj dám, aby som mal, vlastný logike výmeny, a dám z povinnosti, teda postoj verejného správania sa určeného štátnymi zákonmi. Prekonanie zaostalosti si vyžaduje nielen zlepšenie transakcií založených na výmene, nielen samotnú premenu asistenčných štruktúr verejnej povahy, ale najmä úsilie o postupnú otvorenosť k takým formám ekonomickej činnosti, ktoré sú v celosvetovom meradle charakterizované kvótami nezištnosti a spoločenstva. Ak je výlučne prítomná len dvojčlenka trh – štát, ničí sa sociabilita, kým ekonomické formy, ktoré nachádzajú svoj najlepší priestor v občianskej spoločnosti, no neobmedzujú sa len na ňu, sociabilitu vytvárajú. Trh založený na nezištnosti nie je možný a ani nemožno vymáhať nezištnosť prostredníctvom zákonov. Napriek tomu tak trh, ako i politika potrebujú ľudí otvorených pre vzájomné obdarovávanie.