Stačí sama spravodlivosť?

12. Dá sa ľahko zistiť, že v terajšej spoločnosti sa na široko-ďaleko prebudil cit pre spravodlivosť; tento cit bezpochyby dôraznejšie upozorňuje na všetko, čo sa protiví spravodlivosti tak medzi jednotlivými ľuďmi, ako aj spoločenskými „triedami“, medzi národmi, štátmi, občianskymi systémami, ba dokonca – ako sa hovorí – i medzi celými svetmi. Tieto hlboké a mnohotvárne duchovné snahy, ktoré v povedomí dnešných ľudí položili za základ spravodlivosť, svedčia o etickej povahe zápasov a bojov, ktoré prebiehajú svetom.

S ľuďmi našej doby si aj Cirkev osvojuje túto hlbokú a vrúcnu túžbu po všestrannom spravodlivom živote a neprestáva predkladať na uváženie rozličné aspekty spravodlivosti, ako ich vyžaduje život ľudí a spoločnosti. Dokladom tejto snahy je aj katolícka sociálna náuka, ktorá sa v priebehu posledného storočia veľmi rozvinula. Podľa jej zásad prebieha výchova a utváranie ľudského svedomia v duchu spravodlivosti a jednotlivé podujatia v oblasti apoštolátu laikov sú vedené tým istým duchom.

Avšak dosť ľahko zbadáme i to, že také úmysly a skutky, ktoré údajne vychádzajú z pojmu spravodlivosti a mali by napomáhať uskutočňovanie spravodlivosti v živote medzi ľuďmi, skupinami a spoločenstvami, bývajú často znetvorené. Hoci sa aj naďalej odvolávajú na ideu spravodlivosti, skúsenosť dokazuje, že nad spravodlivosťou nadobúdajú prevahu záporné sily, ako sú nedorozumenie, nenávisť alebo aj krutosť. V takomto prípade hlavnou pohnútkou činnosti sa stáva túžba po zničení nepriateľa, po obmedzení jeho slobody a po jeho uvedení do stavu úplnej závislosti od iného. To sa však protiví podstate spravodlivosti, ktorá svojou povahou sa snaží utvrdiť rovnosť a nestrannosť medzi spornými stranami. Tento druh zneužitia pojmu spravodlivosti a jej sfalšovanie dokazujú, ako veľmi sa môže ľudský skutok líšiť od samej spravodlivosti aj vtedy, keď sa vlastne koná v jej mene. Kristus nie bez príčiny vyčítal svojim poslucháčom, oddaným učeniu Starého zákona, ich zmýšľanie, vyjadrené slovami: „Oko za oko, zub za zub.“111 V tom čase to bola forma skrivenej spravodlivosti; dnešné formy ju však nasledujú ako svoj vzor. Vidno totiž, že pod zámienkou nejakej údajnej spravodlivosti (napríklad dejinnej alebo triednej) býva blížny niekedy zničený, zabitý, pozbavený slobody alebo základných ľudských práv. Skúsenosť predošlej i našej doby dokazuje, že spravodlivosť sama nestačí, ba môže viesť k popieraniu a k zničeniu seba samej, ak nedovolí vyššej čnosti, ktorou je láska, aby riadila ľudský život v jeho rozličných okolnostiach. Dejinná skúsenosť došla medziiným aj k tomuto výroku: Zvrchované právo – zvrchovaná nespravodlivosť (summum ius – summa iniuria). Táto výpoveď neumenšuje spravodlivosť, ani nijako nezľahčuje vážnosť toho poriadku, ktorý sa na nej zakladá; ale z iného hľadiska poukazuje na to, ako veľmi je potrebné pribrať aj hlbšie duchovné sily, ktoré podmieňujú sám poriadok spravodlivosti.

Pri pohľade na obraz doby, do ktorej patríme, Cirkev prejavuje svoju účasť na obavách toľkých dnešných ľudí. Okrem toho jej robí starosť úpadok mnohých základných hodnôt, ktoré tvoria nesporný poklad nielen kresťanskej mravouky, ale vôbec ľudskej dôstojnosti a mravnej kultúry; takými sú bezpochyby: ochrana ľudského života od okamihu počatia, ochrana manželstva v jeho nerozlučiteľnej jednote, zachovanie trvácnosti rodín. Uvoľnenie mravov postihuje práve tieto citlivé stránky ľudského života a spolužitia. S tým však prichádza aj kríza pravdivosti v medziľudských vzťahoch, menšia pravdovravnosť, snaha, ktorá v styku s inými ľuďmi hľadá len svoj prospech, zmenšený zmysel pre skutočné spoločné dobro a väčšia náklonnosť k jeho zanedbávaniu. Takže nakoniec stráca svoju posvätnú povahu a stáva sa často akosi neľudským: lebo človek a spoločenstvo, ktorému nič nie je „sväté“, napriek všetkému vonkajšiemu zdaniu mravne upadá.

VII.
BOŽIE MILOSRDENSTVO V POSLANÍ CIRKVI

Tento pohľad na našu dobu, ktorý nevyhnutne vyvoláva hlbokú obavu, nás upamätúva na slová, ktoré v dôsledku vtelenia Syna Božieho zazneli v Máriinom chválospeve Magnifikat a oslavujú milosrdenstvo „z pokolenia na pokolenie“. Cirkev dnešnej doby zachováva krásu týchto nebeských slov vo svojom srdci a používa ich vzhľadom na skúsenosti a bolesti veľkej ľudskej rodiny. Pritom si hlbšie a presnejšie uvedomuje, že musí celou svojou činnosťou vydávať svedectvo o Božom milosrdenstve podľa náuky Starého i Nového zákona, najmä však samého Ježiša Krista a jeho apoštolov. Je potrebné, aby Cirkev vydávala svedectvo o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v Kristovi celým jeho mesiášskym poslaním; má vyznávať toto milosrdenstvo na prvom mieste ako spásonosnú pravdu viery a potrebnú pre život podľa tejto viery; má sa snažiť toto milosrdenstvo uvádzať a akoby stelesňovať v živote svojich veriacich a podľa možnosti aj v živote všetkých ľudí dobrej vôle. Napokon keď Cirkev vyznáva milosrdenstvo a ostáva mu stále verná, má právo a povinnosť dovolávať sa Božieho milosrdenstva, vzývať ho vo všetkých prípadoch fyzického a mravného zla a vo všetkých hrozbách, ktoré zatemňujú celú budúcnosť dnešného ľudstva.

Cirkev vyznáva a ohlasuje Božie milosrdenstvo

13. Cirkev teda musí vyznávať a hlásať Božie milosrdenstvo v celej jeho pravde, ako nám ju zjavenie predkladá. Na prvých stránkach tohto dokumentu som sa pokúsil aspoň naznačiť obrysy tejto pravdy, ktorá je tak hojne objasnená v celom Svätom písme a v tradícii. Táto pravda o Božom milosrdenstve, zvestovaná vo Svätom písme, sa v každodennom živote Cirkvi stále ozýva v mnohých čítaniach posvätnej liturgie. Boží ľud ju pociťuje a prežíva vo svojej viere, ako to dosvedčujú prejavy zbožnosti jednotlivcov i celých spoločenstiev. Bolo by zaiste ťažko všetky tieto prejavy vypočítať a poukázať na ne, keďže väčšinou sú so živou vrúcnosťou vpísané do duše a svedomia ľudí. Ak niektorí teológovia sú toho názoru, že milosrdenstvo je súhrnom Božích vlastností a dokonalostí, podáva o tom zvláštne dôkazy i Biblia, i tradícia, i celý život viery Božieho ľudu. Nie je tu však reč o nepochopiteľnej dokonalosti Božej podstaty v samom tajomstve božskej bytosti, ale o tej dokonalosti a vlastnosti, na základe ktorej sa človek v hĺbke svojho vnútorného života veľmi často a veľmi zblízka stretáva so živým Bohom. Primerane Kristovým slovám, ktoré povedal Filipovi,112 „videnie Otca“ – totiž videnie Boha vierou – nachádza v stretnutí s jeho milosrdenstvom zvláštny zážitok vnútornej jednoduchosti a pravdivosti, ako to badáme aj v podobenstve o márnotratnom synovi.

„Kto mňa vidí, vidí Otca.“113 Cirkev hlása Božie milosrdenstvo a z neho žije v bohatej skúsenosti svojej viery a svojej náuky; pritom stále hľadí na Krista a celá sa obracia k nemu, k jeho životu a evanjeliu, k jeho krížu a vzkrieseniu, k celému jeho tajomstvu. Všetko totiž, čo nám umožňuje „vidieť“ Krista v živej viere a náuke Cirkvi, nás privádza k „videniu Otca“ vo svätosti jeho milosrdenstva. Tak sa vidí, že Cirkev najmä vtedy vyznáva a uctieva Božie milosrdenstvo, keď sa utieka k Ježišovmu srdcu. Prístup ku Kristovi v tajomstve jeho srdca nám dovoľuje, aby sme sa oddali tomuto akoby ústrednému a pre ľudí najprístupnejšiemu spôsobu zjavenia lásky milosrdného Otca, ktoré tvorí najvnútornejšie jadro mesiášskeho poslania Syna človeka.

Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo – túto najpodivuhodnejšiu vlastnosť Stvoriteľa a Vykupiteľa – a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré ona opatruje a rozdáva. V tomto ohľade má veľkú dôležitosť stále rozjímanie o Božom slove a predovšetkým uvedomelé a náležité prijímanie Eucharistie i sviatosti pokánia, t. j. zmierenia. Lebo Eucharistia nás vždy privádza k tej láske, ktorá je silnejšia než smrť: „Kedykoľvek jeme tento chlieb a pijeme tento kalich“, nielen zvestujeme Pánovu smrť, ale vyznávame aj jeho vzkriesenie, „kým nepríde“ v sláve.114 Eucharistická obeta, ktorú slávime na pamiatku toho, ktorý nám vo svojom mesiášskom poslaní ukázal Otca slovom i krížom, nám dosvedčuje tú nevyčerpateľnú lásku, ktorou sa chce s nami stále spájať a priam do nás vstupovať, keď ide v ústrety všetkým ľudským srdciam. Sviatosť pokánia alebo zmierenia však urovnáva cestu každému, aj keď je obťažený veľkými hriechmi. V tejto sviatosti môže každý človek zvláštnym spôsobom zakúsiť milosrdenstvo, totiž tú lásku, ktorá je mocnejšia než hriech. O tomto už bola reč v encyklike Redemptor hominis; je však vhodné znova pripomenúť túto dôležitú skutočnosť.

Keďže vo svete, ktorý „Boh tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna“,115 sa nachádza hriech, Boh, ktorý „je láska“,116 sa nevie inak zjaviť, len ako milosrdenstvo. Lebo ono zodpovedá nielen najvyššej pravdivosti tej lásky, ktorou je Boh, ale aj celej vnútornej pravde o človekovi a o svete, ktorý je jeho dočasnou vlasťou.

Ako dokonalosť nekonečného Boha, aj jeho milosrdenstvo je v sebe nekonečné. Preto je nekonečná a nevyčerpateľná Otcova ochotná vôľa prijať aj márnotratných synov, ktorí sa vracajú do jeho domu. Taktiež je nekonečná i radosť a moc odpustenia, ktoré ustavične vyvierajú z podivuhodnej ceny Synovej obety. Nijaký ľudský hriech túto moc nemôže prevýšiť ani obmedziť. V človekovi jej môže postaviť hrádzu jedine nedostatok dobrej vôle, neochota obrátiť sa a robiť pokánie, t. j. zotrvávanie v zatvrdlivosti, odporovanie milosti a pravde, najmä odmietaním svedectva kríža a Kristovho zmŕtvychvstania.

Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie. Obrátenie sa k Bohu spočíva v tom, že niekto objaví jeho milosrdenstvo, totiž lásku, ktorá je trpezlivá a dobrotivá117 podľa miery Stvoriteľa a Otca; lásku, ktorej „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“118 v dejinách zmluvy s človekom ostáva verný až do posledných dôsledkov: až po kríž, t. j. až po smrť a vzkriesenie svojho Syna. Obrátenie sa k Bohu je teda vždy výsledkom „nájdenia“ Otca, ktorý je bohatý na milosrdenstvo.

Opravdivé poznanie Božieho milosrdenstva a dobrotivej lásky je tiež večným a nesmiernym prameňom obrátenia, nielen ako prechodného vnútorného úkonu, ale aj ako trvalého zmýšľania a duševného stavu. Lebo tí, čo touto cestou poznávajú Boha a týmto spôsobom ho „vidia“, nemôžu žiť inakšie, iba tak, že sú k nemu stále obrátení. Žijú teda v stave obrátenia; tento stav znamená základnú zložku putovania jednotlivých ľudí na zemi, kde sa zdržujú ako pútnici. Je zrejmé, že Cirkev hlása Božie milosrdenstvo, prejavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi nielen slovami svojej náuky, ale najmä vrúcnym životným úsilím celého Božieho ľudu. Týmto svedectvom života vykonáva Cirkev vlastnú úlohu Božieho ľudu, ktorá znamená účasť na mesiášskej úlohe samého Krista a v istom zmysle v nej pokračuje.

Cirkev terajšej doby si je plne vedomá toho, že len na základe Božieho milosrdenstva môže splniť úlohy vyplývajúce z uznesení Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým dielo ekumenizmu, ktorého cieľom je zjednotiť všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovi. V tomto ohľade Cirkev podniká mnohé podujatia, pričom pokorne vyznáva, že len láska, ktorá je silnejšia, než je slabosť ľudskej nesvornosti, môže navždy uskutočniť tú jednotu, za ktorú Kristus prosil Otca a ktorú Duch Svätý pre nás stále vyprosuje „nevysloviteľným vzdychaním“.119

Cirkev sa snaží uskutočňovať milosrdenstvo

14. Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám „bol milosrdný“ voči iným: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“120 V týchto slovách vidí Cirkev výzvu k činnosti a usiluje sa konať milosrdenstvo. Všetky blahoslavenstvá v reči na vrchu ukazujú síce cestu obrátenia a zmeny života, avšak blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje na milosrdných, je v tejto veci zvlášť výrečné. Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k blížnemu.

Tento zjavne evanjeliový postup nie je iba raz navždy uskutočnený duchovný obrat, ale znamená celý spôsob života, určitú potrebnú a stálu vlastnosť kresťanského povolania. Okrem toho spočíva v ustavičnom odkrývaní a vytrvalom uskutočňovaní lásky ako čnosti, ktorá spojuje a pozdvihuje, a to napriek akýmkoľvek psychologickým alebo spoločenským ťažkostiam; lebo ide o milosrdnú lásku, ktorá je podľa svojej podstaty tvorivá. V medziľudských vzťahoch milosrdná láska nikdy nie je úkonom alebo postupom iba jednej strany. I tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že iba jedna strana dáva a ponúka, kým druhá len dostáva a prijíma (ako napríklad v prípade lekára, ktorý ošetruje, učiteľa, ktorý vyučuje, rodičov, ktorí poskytujú deťom výživu a vychovávajú ich, dobrodincu, ktorý podporuje núdznych), i tam v skutočnosti aj darca býva vždy obdarovaný. Aj on sa ľahko môže dostať do položenia, že bude dostávať a prijímať milosrdenstvo.

Sám ukrižovaný Kristus je nám v tom príkladom i mocným povzbudením a dôraznou výzvou. Keď nasledujeme tento pôsobivý príklad, môžeme so všetkou pokorou duše preukazovať iným milosrdenstvo v povedomí, že Kristus to uzná ako jemu preukázanú službu.121 Podľa toho istého vzoru musíme očistiť všetky svoje úkony a úmysly, ktorými by sa milosrdenstvo chápalo a vykonávalo iba jednostranne, len ako dobrodenie, ktoré my poskytujeme iným ľuďom. Len vtedy je ono skutočne úkonom milosrdnej lásky, keď pri jeho výkone sme pevne presvedčení, že aj my ho dostávame od tých, ktorým ho preukazujeme. Keď však tento vzájomný vzťah chýba, vtedy naše skutky nie sú úkonmi milosrdenstva a nie je úplné ani naše obrátenie, ktorého cestu nám Kristus ukázal slovom i príkladom až po kríž. Ani nemáme plnú účasť na veľkolepom prameni jeho milosrdnej lásky, ktorý nám on otvoril.

Takto teda cesta, ktorú nám Kristus v reči na vrchu ukázal v blahoslavenstve o milosrdných, je oveľa priestrannejšia, než sú všeobecné názory ľudí o podstate milosrdenstva. Tieto názory totiž považujú milosrdenstvo za úkon alebo za postup iba jednej strany, ktorá si nárokuje a udržuje odstup medzi človekom, ktorý koná milosrdenstvo, a medzi tým, ktorému sa ono dostáva, medzi tým, kto koná dobro, a tým, kto ho prijíma. Odtiaľ vzniká požiadavka, aby vzťahy medzi ľuďmi a v spoločnosti boli oslobodené od milosrdenstva a upevňované iba samou spravodlivosťou. Také názory o milosrdenstve nechápu ten vnútorný súvis medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou, o ktorom hovorí celá biblická tradícia a predovšetkým mesiášske Kristovo dielo. Možno totiž povedať, že opravdivé milosrdenstvo je najhlbším prameňom spravodlivosti. Lebo ak je spravodlivosť sama v sebe schopná toho, aby spravodlivo rozhodovala medzi ľuďmi o vzájomnom rozdelení pozemských majetkov, z druhej strany iba láska (a to aj tá dobrotivá láska, ktorú nazývame „milosrdenstvom“) môže prinavrátiť človeka sebe samému.

Teda opravdivé kresťanské milosrdenstvo je v určitom zmysle akoby najdokonalejším stelesnením „rovnosti“ medzi ľuďmi, a preto aj najdokonalejším uskutočnením spravodlivosti, ktorá vo svojom okruhu pôsobnosti smeruje k tomu istému účinku. Avšak rovnosť, ktorá je založená na spravodlivosti, je ohraničená na vonkajšie vecné hodnoty, kým láska a milosrdenstvo privádzajú ľudí k vzájomnému hodnoteniu toho, čo predstavuje človek sám so svojou vlastnou ľudskou dôstojnosťou. Spolu však touto „trpezlivou a dobrotivou“122 láskou spôsobená „rovnosť“ ľudí nenarušuje ich rozdielnosť: ten, kto dáva, stane sa láskavejším, lebo pocítili, že aj on dostáva dar od obdarovaného; kto vie prijať dobrodenie s povedomím, že jeho prijatím tiež koná určité dobro, zo svojej strany prejavuje službu vznešenému pochopeniu osobnej ľudskej dôstojnosti; to prispieva k hlbšiemu zjednoteniu ľudí medzi sebou.

Takto sa teda milosrdenstvo stáva nevyhnutnou zložkou pri utváraní vzájomných ľudských vzťahov v duchu najväčšej úcty voči tomu, čo je ľudské, a prejavuje sa vo vzájomnom bratstve. Tento zväzok však nemôže medzi ľuďmi vzniknúť, ak chcú svoje vzájomné vzťahy riadiť jedine spravodlivosťou. Lebo táto potrebuje na všetkých úsekoch medziľudských vzťahov určitú – možno povedať – „opravu“ pomocou tej lásky, ktorá – podľa slov svätého Pavla – je „trpezlivá“ a „dobrotivá“, skrátka, má tie vlastnosti milosrdnej lásky, ktoré sú také dôležité pre evanjelium a pre kresťanské náboženstvo. Spolu si pripomíname, že milosrdná láska zahrňuje tú srdečnú nežnosť a jemnosť, ktorú tak výstižne znázorňuje podobenstvo o márnotratnom synovi,123 taktiež i podobenstvá o stratenej ovci a o stratenej drachme.124 Preto je veľmi potrebné udržiavať milosrdnú lásku medzi tými, ktorí si blízko stoja: medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi; nesmie však chýbať ani vo výchove, ani v pastorálnej činnosti.

Okruh pôsobnosti milosrdnej lásky však nie je obmedzený iba na tieto oblasti. Pápež Pavol VI. častejšie spomínal „civilizáciu lásky“125 ako taký cieľ, ku ktorému majú smerovať všetky snahy na poli spoločenskom, kultúrnom, hospodárskom i politickom. Tu treba dodať, že tento cieľ sa nikdy nedosiahne, ak sa vo svojom zmýšľaní a vo svojich skutkoch vzťahujúcich sa na široké a spletité problémy ľudského spolužitia budeme pridŕžať zásady: „oko za oko, zub za zub“126 a nebudeme sa usilovať túto formulu dôkladne opraviť a zdokonaliť novým duchom. K tomuto nás pobáda aj Druhý vatikánsky koncil, keď opätovne prízvukuje, že treba urobiť svet ľudskejším127 a poslanie Cirkvi v súčasnom svete vidí práve v uskutočňovaní tejto úlohy. Svet ľudí sa však môže stať ľudskejším len vtedy, ak do mnohotvárnych medziľudských a spoločenských vzťahov spolu so spravodlivosťou vnesieme aj tú „milosrdnú lásku“, ktorá tvorí mesiášske posolstvo evanjelia. Ďalej sa svet ľudí môže stávať „stále ľudskejším“ iba vtedy, ak pre všetky vzájomné vzťahy, ktoré vyjadrujú jeho mravnú tvárnosť, zaistíme miesto a dobu odpúšťania, ktoré je podľa evanjelia tak veľmi potrebné. Lebo odpustenie dokazuje, že vo svete jestvuje láska, ktorá je silnejšia než hriech. Okrem toho je toto odpustenie základnou podmienkou zmierenia nielen vo vzťahu Boha voči človekovi, ale aj vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi. Svet bez odpúšťania by bol svetom iba studenej a bezohľadnej spravodlivosti, v mene ktorej by každý vyžadoval od ostatných len svoje práva. Rozličné formy takzvaného egoizmu, ktoré v človekovi driemu, by mohli takto zmeniť ľudský spoločný život na systém utláčania slabších mocnejšími alebo na javisko stáleho boja jedných proti druhým.

Preto musí Cirkev v každej dejinnej dobe – zvlášť v tejto našej – považovať za jednu zo svojich hlavných úloh to, aby hlásala a do života vnášala tajomstvo milosrdenstva, ktoré bolo v najväčšom stupni zjavené v Ježišovi Kristovi. Avšak nielen pre Cirkev, ako pre spoločenstvo veriacich, ale v určitom zmysle pre všetkých ľudí je toto tajomstvo prameňom iného života, než aký by vybudoval človek vystavený náporu trojitej žiadostivosti, ktorá v ňom pôsobí.128 V mene tohto tajomstva nám Kristus káže, aby sme vždy odpúšťali. Ako často opakujeme v modlitbe, ktorú nás on sám naučil, túto prosbu: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ – totiž tým, ktorí sa voči nám nejako previnili!129 Je naozaj veľmi ťažko vyjadriť jedinečnú vznešenosť duševného stavu, ktorý tieto slová označujú a zdôrazňujú. Ako veľa hovoria tieto slová každému človekovi o jeho blížnom, ale aj o ňom samom! Lebo vedomie, že všetci sú si navzájom dlžníkmi, súčasne povoláva ľudí utvoriť bratské spoločenstvo, ktoré naznačil svätý Pavol, keď naliehavo povzbudzoval veriacich, aby sa znášali „navzájom v láske“.130 Ako nás to veľmi poučuje, aby sme zachovávali poníženosť voči človekovi, tak voči blížnemu, ako aj voči sebe samému! Aká škola dobrej vôle je tu naporúdzi pre každodenné spolužitie v rozličných okolnostiach nášho života! Ak nebudeme dbať na túto náuku, čo nám ostane z akéhokoľvek humanistického usporiadania života a výchovy?

Kristus tak veľmi zdôrazňuje nutnosť odpúšťania, že na Petrovu otázku, koľkokrát má vôbec odpustiť hriech svojmu blížnemu, odpovedá symbolickým číslom „sedemdesiatsedem ráz“.131 Tým mu naznačuje, že má odpustiť každému a vždy. Je však samozrejmé, že tento rozkaz veľkodušného odpúšťania nezrušuje oprávnené požiadavky spravodlivosti. Lebo cieľom odpúšťania je – možno povedať – správne chápaná spravodlivosť. Odpustenie – a jeho prameň: milosrdenstvo – nikde v evanjeliu neznamená povoľnosť voči zlu, voči pohoršeniu, voči utrpenej krivde alebo urážke. Podmienkou odpustenia je totiž v týchto prípadoch náprava zla a pohoršenia, náhrada za krivdu, odčinenie potupnej urážky.

Základná štruktúra spravodlivosti sa teda vždy uplatňuje pri výkone milosrdenstva. Ale toto vie dať spravodlivosti nový obsah, ktorého celkom jednoduchým a najúplnejším prejavom je odpustenie. Ono totiž ukazuje, že okrem „zadosťučinenia“ a „prímeria“, ktoré je požiadavkou spravodlivosti, je potrebná aj láska, aby sa človek ukázal opravdivo ľudským. Podmienky spravodlivosti musia byť dokonale splnené, aby tvár lásky zažiarila v celej jasnosti. Už pri rozbore podobenstva o márnotratnom synovi bola zdôraznená myšlienka, že ten, kto odpúšťa, a ten, komu je odpustené, sa stretajú v určitom dôležitom bode, totiž v dôstojnosti, ktorá tvorí prirodzené dobro človeka; toto nesmie byť stratené; jeho potvrdenie alebo nájdenie je prameňom najväčšej radosti.132

Cirkev právom považuje za svoju povinnosť a za cieľ svojho poslania chrániť vlastnú povahu odpúšťania v živote a v mravoch, ako aj vo výchove a v pastorálnej činnosti. Cirkev to koná tak, že chráni samotný prameň odpúšťania, ktorým je tajomstvo Božieho milosrdenstva zjavené v Ježišovi Kristovi.

Činnosť Cirkvi na všetkých úsekoch, ako ich mnohonásobne naznačuje posledný koncil a dlhodobá skúsenosť apoštolskej práce, nemá iný základ, než „čerpať z prameňov Spasiteľových“.133 Tým sú zdôraznené viaceré smernice pre poslanie a činnosť Cirkvi v živote jednotlivých kresťanov i spoločenstiev a celého Božieho ľudu. Avšak „čerpať z prameňov Spasiteľových“ nemožno inak, iba v duchu tej chudoby, ku ktorej nás Pán povolal slovom i príkladom: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“134 Takto evanjeliová chudoba služobníkov a rozdávačov milosti i všetkého ľudu, vydávajúceho svedectvo „o veľkých skutkoch“ svojho Pána, bude oveľa jasnejšie dokazovať, že Boh je „bohatý na milosrdenstvo“.