25. Úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše, je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so slávením eucharistickej obety. Kristova prítomnosť pod eucharistickým spôsobom uchovávaným po svätej omši – ktorá pretrváva, pokiaľ sa zachováva podstata chleba a vína45
– pochádza zo slávenia tejto obety a vedie k sviatostnému i duchovnému spoločenstvu.46
Je úlohou pastierov, aby povzbudzovali, aj osobným príkladom, eucharistický kult, zvlášť vystavenie Najsvätejšej sviatosti, ako aj spočinutie v adorácii pred Kristom prítomným pod eucharistickým spôsobom.47
Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým „umenie modlitby“48, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!
Príkladom tejto praxe, ktorú opakovane chváli a odporúča Magistérium,49
nám môžu byť mnohí svätí. Osobitným spôsobom je v tomto smere známy svätý Alfonz Mária de Liguori, ktorý napísal: „Medzi všetkými pobožnosťami je adorácia sviatostného Ježiša po sviatostiach prvá, Bohu najmilšia a pre nás najužitočnejšia.“50
Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo svätej omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti. Kresťanská komunita túžiaca po hlbšej kontemplácii Kristovej tváre v tom duchu, ako som navrhol v apoštolských listoch Novo millennio ineunte a Rosarium Virginis Mariae, nemôže nerozvíjať aj tento aspekt eucharistickej úcty, v ktorom sa predlžuje a rozmnožuje ovocie prijímania Kristovho tela a krvi.
26. Ak, ako som uviedol, Eucharistia buduje Cirkev a bez Cirkvi nemožno sláviť Eucharistiu, potom z toho vyplýva, že medzi Cirkvou a Eucharistiou existuje najužšie spojenie. To je pravda až do tej miery, že na eucharistické tajomstvo môžeme vzťahovať to, čo hovoríme o Cirkvi, keď v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery vyznávame, že je „jedna, svätá, katolícka a apoštolská“. Jedna a katolícka je aj Eucharistia. Ona je aj svätá – je Najsvätejšou sviatosťou. No teraz chceme upriamiť pozornosť predovšetkým na jej apoštolskosť.
27. Keď Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje, že Cirkev je apoštolská, čiže založená na apoštoloch, špecifikuje trojitý význam tohto výrazu. Prvým významom je to, že „bola a je postavená ,na základe apoštolov‘ (Ef 2, 20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním“.51
Aj základom Eucharistie sú apoštoli nie preto, že by táto sviatosť nesiahala až k samému Kristovi, ale preto, lebo ju Ježiš zveril apoštolom a oni ju odovzdali svojim nástupcom až po nás. Je v kontinuite s konaním apoštolov, poslušných Pánovmu príkazu, že Cirkev počas stáročí slávi Eucharistiu.
Druhý význam, ktorý o apoštolskosti Cirkvi naznačuje Katechizmus, je, že „s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov“.52
Eucharistia je apoštolská aj v tomto druhom zmysle, lebo sa slávi v súlade s vierou apoštolov. Magistérium Cirkvi pri rozličných príležitostiach v priebehu dvojtisícročných dejín ľudu Novej zmluvy spresňovalo náuku o Eucharistii aj preto, aby nadobudla presnú terminológiu a uchovala apoštolskú vieru v toto vznešené tajomstvo. Ich viera zostáva nezmenená a pre Cirkev je podstatné, aby takou aj zotrvala.
28. Cirkev je napokon apoštolská aj v tom zmysle, že „až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“.53
Sviatosť posvätného stavu nutne zahŕňa nástupníctvo po apoštoloch v ich pastoračnom poslaní, čiže neprerušenú reťaz, ktorá siaha až k počiatkom; teda platné biskupské vysviacky.54
Táto postupnosť je nevyhnutná, aby tu bola Cirkev v pravom a plnom zmysle.
Eucharistia vyjadruje aj tento zmysel apoštolskosti. Veď ako učí Druhý vatikánsky koncil, „veriaci na základe ich kráľovského kňazstva pristupujú k eucharistickej obete“,55
no je to služobný kňaz, ktorý „koná eucharistickú obetu v osobe Krista a obetuje ju Bohu v mene celého ľudu“.56
Preto Rímsky misál spresnil, že výlučne kňaz môže vyslovovať slová eucharistickej modlitby, kým ľud sa k nemu pripája vo viere a v mlčaní.57
29. Výraz, ktorý opakovane používa Druhý vatikánsky koncil, že „služobný kňaz koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe“,58
bol už dobre zakorenený v náuke pápežov.59
Ako som mal možnosť ujasniť pri inej príležitosti, „in persona Christi znamená viac než v mene alebo v zastúpení Krista. In persona: teda v osobitnej, sviatostnej identifikácii s najvyšším a večným Kňazom, pôvodcom a podstatným subjektom tejto jeho vlastnej obety, v ktorej ho v skutočnosti nikto nemôže nahradiť“.60
Služba kňazov, ktorí prijali sviatosť posvätného stavu v pláne spásy, aký si Kristus vybral, dokazuje, že Eucharistia, ktorú slávia, je darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva, a preto je nenahraditeľná na platné spojenie eucharistickej konsekrácie s obetou kríža a Poslednou večerou.
Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým. Na druhej strane, spoločenstvo nie je v stave samo si dať vysväteného služobníka. On je darom, ktorý toto spoločenstvo prijíma prostredníctvom biskupskej postupnosti siahajúcej až po apoštolov. Je to biskup, kto prostredníctvom sviatosti posvätného stavu ustanovuje nového kňaza a udeľuje mu moc premieňať Eucharistiu. Preto „eucharistické tajomstvo sa nesmie sláviť v žiadnom spoločenstve bez ordinovaného kňaza, ako to výslovne učí Štvrtý lateránsky koncil“.61