35. Dôvodom slávenia Eucharistie však nesmie byť len rozvoj spoločenstva, ktoré predpokladá ako jestvujúce, aby ho upevňovalo a viedlo k dokonalosti. Najsvätejšia sviatosť vyjadruje puto spoločenstva tak v neviditeľnom rozmere, kde nás v Kristovi pôsobením Ducha Svätého spája s Otcom a medzi sebou navzájom, ako aj vo viditeľnom rozmere, ktorý zahŕňa spoločenstvo v náuke apoštolov, sviatostí a v hierarchickom usporiadaní. Hlboký vnútorný vzťah, ktorý jestvuje medzi neviditeľnými a viditeľnými prvkami cirkevného spoločenstva, je základom Cirkvi ako sviatosti.71 Len v tomto kontexte je možné legitímne slávenie Eucharistie a pravá účasť na nej. Z toho vyplýva potreba vlastná samotnej Eucharistii – aby sa slávila v spoločenstve a konkrétne v integrite svojich zväzkov.

36. Neviditeľné spoločenstvo – i keď svojou povahou je v procese stáleho rastu –, ktorým sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4), a v praktizovaní čností viery, nádeje a lásky. Len tak jestvuje pravé spoločenstvo s Otcom, so Synom a s Duchom Svätým. Nestačí len viera, potrebné je vytrvať v posväcujúcej milosti a láske, zostávajúc v lone Cirkvi s „telom“ i so „srdcom“72; teda to, čo svätý Pavol vyjadril slovami „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov“.73

V tejto línii Katechizmus Katolíckej cirkvi právom stanovuje: „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.“74 Chcel by som preto pripomenúť, že v Cirkvi platí a vždy bude platiť norma, ktorou Tridentský koncil konkretizoval prísne napomenutie apoštola Pavla, keď tvrdí, že na hodné prijatie Eucharistie „musí predchádzať vyznanie hriechov, keď si je človek vedomý ťažkého hriechu“.75

37. Eucharistia a spoveď sú dve sviatosti, ktoré sú navzájom úzko späté. Ak Eucharistia sprítomňuje vykupiteľskú obetu kríža, sviatostne ju predlžujúc, znamená to, že z nej vyplýva aj trvalá požiadavka na obrátenie, osobná odpoveď na výzvu, ktorou sa svätý Pavol obracia na kresťanov v Korinte: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20) Ak teda kresťana ťaží vo svedomí ťažký hriech, pokánie prostredníctvom sviatosti zmierenia sa stáva záväznou cestou umožňujúcou plnú účasť na eucharistickej obete.

Keďže ide o hodnotenie svedomia, úsudok o stave milosti sa týka, prirodzene, samého zainteresovaného. V prípade vonkajšieho správania, ktoré je závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí cítiť povolaná zasiahnuť. Na túto situáciu jasnej morálnej indisponovanosti sa vzťahuje norma Kódexu kánonického práva o nepripustení k eucharistickému prijímaniu tých, „ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu“.76

38. Cirkevné spoločenstvo, ako som už spomenul, je aj viditeľné a vyjadruje sa vo vzťahoch, ktoré vymenúva samotný koncil, keď učí: „Sú plne včlenení do spoločenstva Cirkvi tí, čo majúc Ducha Svätého, prijímajú neporušenú celú jej štruktúru a všetky prostriedky spásy, ktoré sú v nej ustanovené, a v jej viditeľnom organizme sú zjednotení s Kristom – ktorý ju vedie prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov – putami vyznávania viery, sviatosťami, ako aj cirkevnou správou a spoločenstvom“.77

Keďže Eucharistia je najvyšším sviatostným prejavom spoločenstva Cirkvi, vyžaduje si, aby bola slávená v kontexte úplnosti aj vonkajších vzťahov spoločenstva. Osobitným spôsobom, lebo je „zavŕšením duchovného života a cieľom všetkých sviatostí“,78 si Eucharistia vyžaduje, aby boli putá spoločenstva vo sviatostiach, osobitne v krste a kňazskej vysviacke, reálnymi. Nie je možné dať sväté prijímanie osobe, ktorá nie je pokrstená alebo odmieta úplnú pravdu viery o eucharistickom tajomstve. Kristus je pravda a vydáva svedectvo pravde (porov. Jn 14, 6; 18, 37), preto sviatosť jeho tela a krvi nepripúšťa pretvárky.

39. Okrem toho, pre samotnú povahu cirkevného spoločenstva a vzťahu, ktorý má k nemu sviatosť Eucharistie, treba pripomenúť, že „eucharistická obeta, i keď sa vždy slávi v určitom konkrétnom spoločenstve, nikdy nie je slávením iba tohto spoločenstva: tým, že prijíma Pánovu eucharistickú prítomnosť, prijíma celý dar spásy a tak sa aj prejavuje, hoci v pretrvávajúcej viditeľnej partikularite, ako obraz a pravá prítomnosť Cirkvi, ktorá je jedna, svätá, katolícka a apoštolská“.79 Z toho vyplýva, že skutočne eucharistické spoločenstvo sa nemôže stiahnuť samo do seba, akoby bolo sebestačné, ale musí byť v zhode so všetkými ostatnými katolíckymi spoločenstvami.

Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym pápežom. Biskup je totiž viditeľným princípom a základom jednoty vo svojej partikulárnej cirkvi.80 Bolo by teda veľkým nepochopením, ak by sa sviatosť, ktorá je výsostne sviatosťou jednoty Cirkvi, slávila bez pravého spoločenstva s biskupom. Svätý Ignác Antiochijský napísal: „Nech sa považuje za istú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod biskupom alebo tým, ktorému on dal na to poverenie.“81 Pretože „rímsky pápež, ako Petrov nástupca, je trvalým a viditeľným princípom a základom jednoty tak biskupov, ako aj množstva veriacich“,82 spoločenstvo s ním je vnútornou požiadavkou slávenia eucharistickej obety. Tu pramení veľká pravda, vyjadrená v liturgii rozličnými spôsobmi: „Každé slávenie Eucharistie sa koná nielen v jednote s vlastným biskupom, ale aj s pápežom, s biskupským zborom, s celým klérom a so všetkým ľudom. Každé platné slávenie Eucharistie vyjadruje toto všeobecné spoločenstvo s Petrom a s celou Cirkvou, alebo sa na ňu objektívne odvoláva, ako je to v prípade kresťanských cirkví oddelených od Ríma.“83