5. Tento správny úsudok Cirkvi sa stáva smernicou na udržanie a uplatnenie celej pravdy a plnej dôstojnosti manželstva a rodiny.
Uskutočňuje sa to zmyslom pre vieru,10
ktorý je darom Ducha, udelený všetkým veriacim.11
Je to teda dielo celej Cirkvi podľa rozdielnosti rôznych darov a chariziem, ktoré všetky spolu a podľa zodpovednosti každému vlastnej spolupracujú na hlbšom pochopení a uskutočňovaní Božieho slova. Cirkev teda nevykonáva vlastné evanjeliové rozlišovanie iba prostredníctvom duchovných pastierov, ktorí učia v Kristovom mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov. „(Kristus) ich preto ustanovil za svojich svedkov a vystrojuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2, 17-18; Zjv 19,10), aby sa sila evanjelia prejavovala v každodennom rodinnom a spoločenskom živote.“12
Laici majú dokonca – vďaka osobitnému povolaniu – zvláštnu úlohu, aby totiž v Kristovom svetle vysvetľovali dejiny tohto sveta, lebo sú povolaní osvecovať a vytvárať pozemskú skutočnosť a záležitosti podľa úmyslov Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa.
„Nadprirodzený zmysel pre vieru“13
nespočíva však iba a ani nevyhnutne v súhlase veriacich. Cirkev ako Kristova nasledovníčka hľadá pravdu a tá sa vždy nezhoduje s mienkou väčšiny. Počúva svedomie, nie moc, a práve tým bráni úbohých a opovrhovaných. Cirkev si veľmi cení aj sociologický a štatistický výskum, pokiaľ je užitočný pre určenie historickej skutočnosti, v ktorej má prebiehať pastoračná činnosť, a pre lepšie poznanie pravdy. No takýto výskum sám osebe nemožno hneď považovať za prejav zmyslu pre vieru.
Pretože úlohou apoštolského úradu je starať sa, aby Cirkev vytrvala v Kristovej pravde a stále hlbšie do nej vnikala, duchovní pastieri majú napomáhať vo všetkých veriacich zmysel pre vieru, mocou svojho úradu hodnotiť a posudzovať rýdzosť jeho prejavu a veriacich viesť k stále zrelšiemu chápaniu evanjeliovej pravdy.14
Kresťanskí manželia a rodičia môžu a majú poskytnúť svoj vlastný a nenahraditeľný prínos na vypracovanie opravdivého evanjeliového rozlišovania v rôznych situáciách a kultúrach, v ktorých muž a žena prežívajú manželstvo a svoj rodinný život. Na plnenie tejto úlohy ich uschopňuje ich charizmatický dar, čiže vlastný dar, t. j. dar sviatosti manželstva.15
6. Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Prvé sú znamením pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú dôkazom, že človek odmieta Božiu lásku.
V skutku tu na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu. Okrem toho si človek tiež uvedomuje, aké je potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc. A znova objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti. No na druhej strane nechýbajú ani príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt. Napríklad je chybou teoretické a praktické chápanie vzájomnej nezávislosti medzi manželmi, dvojakosti v autorite rodičov voči deťom, ďalej sú to konkrétne ťažkosti, s ktorými sa rodina často stretáva pri sprostredkovaní hodnôt, rastúci počet rozvodov, zlo, akým je umelý potret, stále častejšie používanie sterilizácie a prenikanie antikoncepčnej mentality.
Koreňom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a uplatňovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnosť uskutočňovať pravdu Božieho plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatňovať, často aj na úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt.
Našu pozornosť zasluhuje aj fakt, že v krajinách takzvaného Tretieho sveta často chýbajú rodinám také základné prostriedky pre život, ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých krajinách prílišný blahobyt a spotrebná mentalita, spojená napodiv s určitou neistotou a úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. A tak sa potom život často chápe nie ako požehnanie, ale ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť. Historická situácia, v ktorej žije rodina, javí sa teda ako súhrn svetlých i tienistých stránok.
To dokazuje, že dejiny nie sú len nevyhnutným pokrokom k lepšiemu, ale skôr výsledkom slobody, alebo ešte lepšie, bojom medzi rôznymi slobodami, ktoré sú vzájomne protikladné, čiže podľa známeho výroku svätého Augustína, je tu zrážka medzi dvoma láskami, medzi láskou k Bohu, dospievajúcej až k pohŕdaniu sebou samým, a sebaláskou, siahajúcou až k pohŕdaniu Bohom.16
Z toho vyplýva, že len výchova k láske, zakorenenej vo viere, môže viesť k nadobudnutiu schopnosti vysvetľovať znamenia čias, ktoré sú historickým výrazom tejto dvojakej lásky.
7. Veriaci – pretože žijú v takomto svete pod tlakom vykonávaným hlavne hromadnými oznamovacími prostriedkami – nie vždy vedeli a vedia sa vyhnúť nákaze, prameniacej z úpadku základných hodnôt, a stať sa akoby kritickým svedomím tejto rodinnej kultúry a aktívnymi činiteľmi pri budovaní ozajstného rodinného humanizmu.
Ako jeden z najpovážlivejších znakov tohto javu synodálni otcovia zdôraznili najmä rast počtu rozvodov a nadväzovania nového spolužitia zo strany samých veriacich a tiež uzatváranie iba občianskeho manželstva, čo je v rozpore s povolaním pokrstených veriacich, ktorí sa majú „sobášiť v Pánovi“. Ďalej je to uzatváranie manželstva bez živej viery z iných dôvodov a odmietanie mravných noriem, ktoré riadia a povznášajú z ľudskej i kresťanskej stránky manželský pohlavný život.
8. Celej Cirkvi sa takto ukladá úloha hlboko uvažovať a usilovať sa o to, aby nová vynárajúca sa kultúra bola do hĺbky preniknutá evanjeliom, aby sa uznávali skutočné hodnoty, aby sa bránili práva muža a ženy a aby sa presadzovala spravodlivosť v samých spoločenských štruktúrach. Potom takzvaný nový humanizmus nebude odvádzať ľudí od ich vzťahu k Bohu, ale naopak, bude ich k nemu ešte plnšie privádzať.
Pri budovaní tohoto humanizmu veda a jej praktické uplatňovanie poskytujú nové a nespočetné možnosti. No veda sa v dôsledku politických zameraní, rozhodujúcich o zameraní bádania a jeho uplatňovaní, často používa proti svojmu pôvodnému cieľu, to je proti povzneseniu ľudskej osobnosti.
Je teda zrejme nevyhnutné, aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovupochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti. Len vedomie o prvenstve týchto hodnôt umožňuje využiť nesmierne možnosti, ktoré dala človeku veda, a to tak, aby sa ich uplatňovanie zameriavalo na povznesenie ľudskej osobnosti v celej pravde, slobode a dôstojnosti. Veda má povinnosť spojiť sa s múdrosťou.
Preto možno aj na rodinné otázky uplatniť slová Druhého vatikánskeho koncilu, v dokumentoch ktorého čítame: „Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby sa ľudia nestali múdrejší.“17
Výchova mravného svedomia, ktoré uschopňuje človeka posudzovať a rozlišovať vhodné spôsoby, ako plne uskutočniť svoj život podľa rýdzej a pôvodnej pravdy o ňom, sa stáva teda prvoradou a neodvolateľnou požiadavkou.
V dnešnej kultúre sa musí znova a hlbšie uskutočniť spojenie s Božou múdrosťou. Na tejto múdrosti urobil Boh svojím stvoriteľským gestom účastným každého človeka. Dnešné rodiny len potiaľ, pokiaľ zostanú verné tomuto spojeniu, budú schopné kladne ovplyvňovať budovanie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.
9. Proti nespravodlivosti zavinenej hriechom, ktorý hlboko prenikol i do štruktúr dnešného sveta a často bráni rodine naplno rozvinúť jej život a základné práva, musíme sa všetci vzoprieť obrátením mysle a srdca a nasledovať Ježiša Krista v premáhaní vlastného sebectva. Takéto obrátenie bude mať blahodarný a obnovujúci vplyv na spoločenské štruktúry.
Vyžaduje sa stále a nepretržité obrátenie, ktoré síce vyžaduje vnútorný odstup od všetkého zla a prilipnutie k dobru v celej jeho plnosti, v skutočnosti sa však uskutočňuje postupne, čo vedie vždy o kúsok ďalej. Rozvíja sa tak dynamický proces, ktorý pozvoľne napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov a požiadaviek jeho definitívnej a absolútnej lásky do celého osobného a spoločenského života človeka. Je preto nevyhnutná pedagogická cesta, ktorá vedie k postupnému rastu, aby jednotlivých veriacich, rodiny, národy ba dokonca samu ľudskú kultúru trpezlivo viedlo to, čo už prijali z Kristovho tajomstva, postupne ďalej k získaniu bohatšieho poznania a plnšieho včlenenia tohto tajomstva do ich života.