70. Zaujímavé je, ako sa rozdiely medzi postavami v príbehu úplne menia v konfrontácii s bolestným výrazom padnutého a poníženého človeka. Niet viac rozdielu medzi obyvateľom Judey a obyvateľom Samárie, niet kňaza ani obchodníka; jednoducho sú dva druhy ľudí: tí, ktorí prijmú bolesť, a tí, ktorí robia veľkú obchádzku; tí, ktorí sa skláňajú, keď zbadajú padnutého človeka, a tí, ktorí odvracajú zrak a zrýchľujú krok. Skutočne padajú naše rozličné masky, naše nálepky a prestrojenia: je tu hodina pravdy. Skloníme sa, aby sme sa dotkli a ošetrili rany druhých? Skloníme sa, aby sme sa navzájom vzali na plecia? To je súčasná výzva, z ktorej nesmieme mať strach. V momentoch krízy stojíme takpovediac pred naliehavou alternatívou: Ten, kto v tomto okamihu nie je zbojníkom alebo tým, kto robí zachádzku, je buď zranený, alebo nesie na pleciach niekoho zraneného.
71. Príbeh dobrého Samaritána sa opakuje: stáva sa čoraz zrejmejším, že spoločenská a politická nevšímavosť robí z mnohých miest na svete spustnuté cesty, kde vnútorné i medzinárodné spory a oportunistické drancovanie nechávajú mnohých, ktorí žijú na okraji spoločnosti, padnutých na zemi na okraji cesty. Vo svojom podobenstve Ježiš nepredstavuje alternatívne možnosti, ako napríklad, čo by bolo s ťažko raneným človekom alebo s tým, ktorý mu pomohol, ak by v ich srdciach našiel miesto hnev alebo smäd po pomste. Ježiš má dôveru v lepšiu časť ľudského ducha a podobenstvom človeka povzbudzuje, aby sa pridŕžal lásky, zachraňoval trpiaceho a budoval spoločnosť, ktorá je hodna tohto mena.
72. Podobenstvo sa začína zbojníkmi. Východiskový bod, ktorý si Ježiš vyberá, je prepadnutie, ku ktorému už došlo. Nechce, aby sme sa zastavili a lamentovali nad skutkom, neobracia náš zrak k zbojníkom. Poznáme ich. Videli sme na náš svet zostupovať temné tiene opustenosti, násilia používaného pre malicherné mocenské záujmy, chamtivosť a konflikty. Otázka by mohla znieť, či necháme zranenú osobu na zemi, aby sme sa skryli do bezpečia alebo prenasledovali banditov. Môžeme sa pred zraneným ospravedlniť svojím nezmieriteľným rozdelením, krutou ľahostajnosťou, vnútornými spormi?
73. Ďalej nás podobenstvo vedie k tomu, aby sme upriamili zrak na tých, čo robia veľkú okľuku. Táto nebezpečná ľahostajnosť prejsť okolo bez povšimnutia – s väčším či menším pocitom viny –, ovocie pohŕdania alebo smutnej roztržitosti, robí z postáv kňaza a levitu nemenej smutný obraz odtrhnutia od reality. Jestvuje mnoho komplementárnych spôsobov, ako sa niekomu z diaľky vyhnúť. Jedným z nich je uzavrieť sa do seba, nezaujímať sa o druhých, byť nevšímavým. Druhým spôsobom by bolo pozerať inde. Čo sa týka posledného spôsobu vyhýbania sa, v niektorých krajinách alebo v niektorých ich oblastiach je prítomné pohŕdanie chudobnými a ich kultúrou. Niektorí odvracajú zrak, akoby sa projekt rozvoja importovaný z inej krajiny pokúšal zaujať ich miesto. Takto možno ospravedlňovať nezáujem niektorých: pretože tí, ktorí by sa mohli dotknúť ich srdca svojimi žiadosťami, jednoducho neexistujú. Sú mimo horizontu ich záujmu.
74. V tých, ktorí robia veľkú zachádzku, je jedna zvláštnosť, ktorú nemôžeme ignorovať – boli to zbožní ľudia. Navyše sa venovali bohoslužbe – kňaz a levita. To je hodné osobitnej poznámky. Naznačuje to, že ak niekto verí v Boha a uctieva ho, ešte to nezaručuje, že žije tak, ako sa páči Bohu. Človek viery nemusí byť verný všetkému, čo vyžaduje viera, a napriek tomu sa cítiť blízky Bohu a pokladať sa za hodnejšieho než ostatní. Naopak, existujú spôsoby prežívania viery vedúce k otvorenosti srdca pre blížnych a to je záruka autentickej otvorenosti pre Boha. Svätý Ján Zlatoústy dospel veľmi jasne k vyjadreniu tejto výzvy pre kresťanov: „Chcete skutočne ctiť telo Kristovo? Nepohŕdajte ním, keď je nahé. Neuctievajte ho v chráme v hodvábnych odevoch, zatiaľ čo vonku ho nechávate trpieť chladom a nahotou.“58
Paradoxom je, že niekedy tí, ktorí hovoria, že neveria, môžu plniť Božiu vôľu lepšie než veriaci.
75. „Pouliční zbojníci“ majú zvyčajne za tajných spojencov tých, ktorí „prejdú po ulici a dívajú sa inde“. Uzatvára sa kruh medzi tými, ktorí spoločnosť využívajú a podvádzajú, aby z nej čo najviac vyťažili, a tými, ktorí si myslia, že si vo svojej dôležitej funkcii zachovajú čistotu, ale zároveň žijú z toho istého systému a jeho zdrojov. Je to smutné pokrytectvo, keď sa beztrestnosť zločinov, využívanie inštitúcií na osobné či podnikateľské záujmy a ďalšie zlá, ktoré nedokážeme odstrániť, spájajú s neustálou diskvalifikáciou všetkého, s neustálym rozsievaním podozrení či rozširovaním podozrievavosti a zmätku. S klamstvom „všetko je zlé“ korešponduje klamstvo „nikto to nemôže napraviť“ a „čo už len ja môžem robiť?“. Takýmto spôsobom sa živí sklamanie i strata nádeje, a nepodporuje to ducha solidarity a štedrosti. Keď dovolíme, aby národ prepadol skľúčenosti, uzavrie sa dokonalý „začarovaný kruh“. Tak funguje neviditeľná diktatúra skutočných skrytých záujmov, ktoré sa zmocnili zdrojov i schopnosti mať názor a premýšľať.
76. Pozrime sa napokon na zraneného človeka. Niekedy sa cítime ako on ťažko zranení a na zemi pri kraji cesty. Cítime, že nás naše bezmocné a zle fungujúce inštitúcie nechali v štichu alebo slúžia len záujmom niekoľkých jedincov, externe aj interne. Lebo „v globalizovanej spoločnosti existuje elegantný spôsob odvrátenia zraku, ktorý sa bežne praktizuje: pod rúškom politickej korektnosti alebo ideologickej módy sa pozerá na osobu, ktorá trpí bez toho, aby sa jej niekto dotkol; ukazujeme ju v priamom prenose v televízii a osvojíme si aj zdanlivo tolerantný predslov plný eufemizmov“.59
77. Každý deň sa nám ponúka nová príležitosť, nová etapa. Nesmieme čakať všetko od tých, ktorí nám vládnu, bolo by to detinské. Máme možnosť spoločnej zodpovednosti, ktorá nám dovoľuje spúšťať a vyvolávať nové procesy či zmeny. Musíme sa aktívne zúčastňovať na rehabilitácii a podpore zranenej spoločnosti. Dnes stojíme pred veľkou šancou vyjadriť to, že sme bratia, že sme ďalší milosrdní samaritáni, ktorí berú na seba bolesť zo zlyhania namiesto toho, aby vyvolávali nenávisť či roztrpčenie. Ako náhodný okoloidúci nášho príbehu musíme mať iba nezištnú túžbu byť skrátka a jednoducho ľudom, vytrvalo a neúnavne sa zasadzovať za to, aby boli zapojení a integrovaní všetci, a pozdvihnúť toho, kto padol; hoci niekedy zlyhávame a sme donútení konať podľa logiky násilníkov, ktorí myslia iba na vlastný úspech a rozširujú zmätok a lož. Nech iní naďalej myslia na politiku alebo na ekonomiku pre svoje mocenské hry. My podporujme to, čo je dobré, a dajme sa do služieb dobra.
78. Môžeme začať zdola, pri jednej veci, a bojovať za to, čo je úplne konkrétne a blízke, a pokračovať až do posledného kúta svojej krajiny i sveta – s tou istou starostlivosťou, akú mal cestujúci zo Samárie pre každú jednu ranu zraneného muža. Hľadajme druhých a bez strachu z bolesti alebo bezmocnosti zoberme do rúk skutočnosť takú, aká je, pretože je v nej skryté všetko dobro, ktoré Boh zasial do srdca človeka. Ťažkosti, ktoré sa zdajú enormné, sú príležitosťou na rast a nie výhovorkou na paralyzujúci smútok, ktorý nabáda, aby sme to vzdali. Nerobme to však sami, individuálne. Samaritán vyhľadal hostinského, ktorý sa o toho človeka mohol postarať. Takisto sme povolaní aj my pozývať iných a stretávať sa v tom „my“, ktoré je silnejšie než súčet malých jednotlivcov. Pripomeňme si, že „celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet“.60
Vzdajme sa úzkoprsosti a roztrpčenosti sterilného sektárstva a nekonečnej konfrontácie. Prestaňme skrývať bolesť zo straty a zoberme na seba ťarchu svojich prečinov, ľahostajnosti a klamstiev. Uzdravujúce zmierenie nám umožní znovu povstať a zbaví nás strachu zo seba samých aj z druhých.
79. Samaritán odišiel bez toho, aby čakal na prejav uznania alebo vďaky. Oddanosť službe bola veľkým zadosťučinením pred Bohom i pred ním samým, a preto bola pre neho vnútornou povinnosťou. Všetci máme zodpovednosť za zraneného, to znamená za vlastný národ i všetky národy sveta. Postarajme sa o krehkosť každého muža, každej ženy, každého dieťaťa a každého starého človeka týmto pozorným a solidárnym postojom, postojom blízkosti milosrdného Samaritána.