80. Zdokonaľovaním vedeckej výzbroje sa nadmieru zväčšuje hrôza a zvrhlosť vojny. Lebo vojnové akcie pri použití týchto zbraní môžu spôsobiť obrovské a bezohľadné pustošenie, a preto ďaleko presahujú medze legitímnej obrany. Ba keby sa naplno použili prostriedky tohto druhu, ktoré už jestvujú v arzenáloch veľmocí, malo by to za následok úplné vzájomné zničenie jedného protivníka druhým, nehovoriac o veľkom pustošení a ničivých účinkoch, ktoré by použitie týchto zbraní zavinilo vo svete.
To všetko nás núti posudzovať vojnu v celkom novom duchu.166
Nech ľudia našich čias vedia, že sa budú musieť prísne zodpovedať za svoje vojnové činy. Lebo od ich terajších rozhodnutí bude vo veľkej miere závisieť priebeh budúcich čias.
Po pozornom zvážení týchto skutočností tento posvätný cirkevný snem prijíma za svoje odsúdenia totálnej vojny, ktoré už vyniesli poslední pápeži,167
a vyhlasuje:
Každá vojnová akcia, ktorá bez rozlišovania smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych oblastí aj s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť.
Nezvyčajné riziko modernej vojny spočíva v tom, že tým, ktorí disponujú najnovšími, vedecky skonštruovanými zbraňami, dáva príležitosť, aby sa dopustili takých zločinov, a istou neúprosnou dôslednosťou môže nabádať ľudskú vôľu na tie najukrutnejšie rozhodnutia. Aby sa tak v budúcnosti nikdy nestalo, zhromaždení biskupi celého sveta spoločne zaprisahávajú všetkých, najmä však vedúcich štátnych a vojenských činiteľov, aby mali neprestajne pred očami túto obrovskú zodpovednosť pred Bohom a pred celým ľudstvom.
81. Vedecky skonštruované zbrane sa nehromadia iba na to, aby sa použili v čase vojny. Keďže totiž panuje predstava, že obranyschopnosť jednotlivých strán závisí od bleskurýchlej možnosti odvetného útoku proti nepriateľovi, hromadenie týchto zbraní, ktoré je z roka na rok hrozivejšie, paradoxným spôsobom slúži na zastrašenie možných útočníkov. A mnohí sa nazdávajú, že to je najúčinnejší prostriedok, ako dnes zabezpečiť relatívny pokoj medzi národmi.
Akékoľvek sú názory na túto odstrašovaciu taktiku, nech sú všetci presvedčení, že preteky v zbrojení, na ktoré pristúpili mnohé štáty, nie sú bezpečnou cestou k zachovaniu stáleho pokoja a ani takzvaná rovnováha, ktorá z nich vyplýva, nie je ani spoľahlivým, ani skutočným mierom. Namiesto toho, aby sa odstránili príčiny vojny, skôr hrozí nebezpečenstvo, že postupne budú narastať. Zatiaľ čo sa vynakladajú obrovské sumy na prípravu stále nových zbraní, nemožno uspokojivo odstrániť toľké biedy, ktoré sa dnes vyskytujú po celom svete. Namiesto toho, aby sa naozaj a od základov urovnali medzinárodné spory, ich nákaza sa prenáša aj do iných častí sveta. Treba hľadať nové cesty, ktoré by vychádzali zo zmeny zmýšľania, aby sa prestalo s týmto pohoršením a aby sa svetu, oslobodenému od úzkosti, ktorá ho morí, mohol vrátiť ozajstný mier.
Preto je potrebné opätovne vyhlásiť: preteky v zbrojení sú veľmi vážnym nešťastím ľudstva a neprípustne poškodzujú chudobných. Ak sa bude v nich pokračovať, treba sa naozaj báť, aby raz nespôsobili všetky tie ničivé pohromy, ktorých nástroje sa už pripravujú.
Varovaní nešťastiami, ktoré môže ľudstvo spôsobiť, využime prímerie dožičené zhora, ktorému sa tešíme, aby sme so zvýšeným vedomím vlastnej zodpovednosti našli postup umožňujúci nám riešiť naše spory spôsobom dôstojnejším človeka. Božia prozreteľnosť od nás nástojčivo žiada, aby sme sa oslobodili od odvekého otroctva vojny. Ak nebudeme chcieť vyvinúť toto úsilie, nevieme, kam nás povedie zlá cesta, na ktorú sme sa vydali.
82. Je teda jasné, že sa máme zo všetkých síl snažiť pripravovať časy, keď sa so súhlasom národov bude môcť úplne zakázať akákoľvek vojna. To si však vyžaduje, aby sa zriadila taká všeobecne uznávaná verejná autorita, ktorá by mala účinnú moc zaručiť všetkým bezpečnosť, zachovávanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. No prv než by bolo možné ustanoviť túto žiaducu autoritu, treba, aby sa terajšie najvyššie medzinárodné ustanovizne horlivo venovali štúdiu najvhodnejších prostriedkov na zaistenie spoločnej bezpečnosti. Keďže mier má byť ovocím vzájomnej dôvery národov, namiesto toho, aby sa štátom nanútil pod hrozbou zbraní, všetci majú pracovať na tom, aby sa konečne skoncovalo s pretekmi v zbrojení. Aby sa však skutočne začalo s odzbrojovaním, nesmie sa postupovať jednostranne, ale súčasne z oboch strán a na základe dohovoru zaručeného naozaj účinnými opatreniami.168
Medzitým neslobodno podceňovať už uskutočnené ani prebiehajúce pokusy, ktoré sa robia na odvrátenie nebezpečenstva vojny. Skôr je potrebné podporovať dobrú vôľu toľkých ľudí, síce zavalených množstvom povinností súvisiacich s ich vysokými funkciami, ale pritom sa pod tlakom veľmi vážnej zodpovednosti usilujúcich odstrániť vojnu, ktorú s odporom odmietajú, hoci nemôžu nebrať do úvahy faktickú komplexnosť situácie. Treba sa však vrúcne modliť k Bohu, aby im dal silu vziať na seba a s vytrvalosťou neohrozene uskutočňovať toto dielo zvrchovanej lásky k ľuďom, akým je odhodlané budovanie mieru. To od nich dnes celkom isto vyžaduje, aby sa ich duch a ich srdce vedeli povzniesť ponad hranice vlastného štátu, aby sa zriekli národného egoizmu i ambície ovládať iné národy a prechovávali hlbokú úctu voči celému ľudstvu, ktoré za cenu toľkých námah už napreduje k svojej úplnejšej jednote.
Čo sa týka problematiky mieru a odzbrojenia, odvážne a neúnavné konzultácie, ktoré sa už uskutočnili, a medzinárodné kongresy, ktoré sa zaoberali týmito otázkami, je potrebné pokladať za prvé kroky k riešeniu týchto nadmieru vážnych problémov. V budúcnosti v nich treba pokračovať s ešte väčšou naliehavosťou a energiou, aby sa dosiahli praktické výsledky. Ľudia však majú dávať pozor, aby neponechali všetko na snahy niekoľkých, a pritom by nevenovali pozornosť vlastnému zmýšľaniu. Lebo vedúci činitelia štátov, ktorí sú zodpovední za spoločné dobro svojho ľudu a zároveň za zveľaďovanie všeobecného dobra ľudstva, v tej najväčšej miere závisia od mienky a nálad más. Márne sa usilujú budovať mier, kým ľudí rozdeľujú a stavajú proti sebe city nepriateľstva, opovrhovania a nedôvery, rasová nenávisť a ideologická neoblomnosť. Preto je nanajvýš potrebná obnova zmýšľania a nová orientácia verejnej mienky. Tí, ktorí sa venujú výchovnej činnosti, zvlášť medzi mládežou, alebo ktorí utvárajú verejnú mienku, nech pokladajú za svoju veľmi vážnu povinnosť vštepovať do sŕdc všetkých nové, mierumilovné cítenie. Každý z nás sa musí pričiňovať o zmenu svojho srdca a obrátiť pozornosť na celý svet a na úlohy, ktoré môžeme spoločne uskutočňovať v záujme lepšej budúcnosti ľudstva.
Nedajme sa klamať falošnými nádejami. Ak sa neskoncuje s nepriateľstvom a nenávisťou, ak sa neuzavrú spoľahlivé a úprimné dohody zabezpečujúce všeobecný mier pre budúcnosť, ľudstvu – ktoré sa napriek obdivuhodným vedeckým objavom nachádza vo veľkom nebezpečenstve – by mohla nastať osudná hodina, keď nebude môcť zakúšať iný pokoj, iba strašný pokoj smrti. Ale Kristova Cirkev, keď uprostred úzkostí terajších čias vyslovuje tento výrok, neprestáva pevne dúfať. I našej dobe chce znovu a znovu, či sa to niekomu hodí, alebo nie, predložiť posolstvo apoštola Pavla: „Hľa, teraz je milostivý čas,“ na obrátenie sŕdc, „teraz je deň spásy!“169
83. Budovanie mieru v prvom rade vyžaduje odstrániť príčiny nesvornosti medzi ľuďmi, ktoré podnecujú vojnu, najmä nespravodlivosť. Mnohé z nich korenia v prílišných hospodárskych rozdieloch a v oneskorenom použití potrebných protiopatrení. Iné zase vznikajú z ducha panovačnosti a pohŕdania voči iným; pri hľadaní hlbších príčin aj z ľudskej závisti, nedôverčivosti, pýchy a ostatných egoistických vášní. Keďže človek nemôže zniesť toľký neporiadok, má to za následok, že hoci nevyčíňa vojna, svetom zmietajú ustavičné spory a násilenstvá medzi ľuďmi. Tie isté neduhy sa vyskytujú aj v samých medzinárodných vzťahoch. A preto, aby sa tieto zlá prekonali alebo aby sa im zabránilo a aby sa potlačilo bezuzdné násilie, je absolútne nevyhnutné zdokonaliť a prehĺbiť spoluprácu medzinárodných ustanovizní a ich koordináciu a neúnavne podnecovať zriaďovanie organizácií napomáhajúcich mier.
84. Aby sa náležite hľadalo a účinnejšie dosiahlo všeobecné dobro dnes, keď sa čoraz viac rozvíjajú úzke vzájomné vzťahy a zväzky medzi všetkými obyvateľmi a národmi sveta, je naozaj potrebné, aby si spoločenstvo národov utvorilo také zriadenie, ktoré by zodpovedalo jeho súčasným úlohám, predovšetkým so zreteľom na početné krajiny, ktoré ešte trpia neznesiteľnou biedou.
S tým cieľom sa ustanovizne medzinárodného spoločenstva – každá v rámci svojej pôsobnosti – musia postarať o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova a práca, ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba napomáhať celkový rast rozvojových krajín, poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám.
Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokrok všade na svete a predísť vojnám každého druhu. Cirkev sa teší duchu pravého bratstva, ktorý sa rozvíja vo všetkých týchto oblastiach medzi kresťanmi a nekresťanmi s cieľom neprestajne zintenzívňovať úsilia na zmiernenie nesmiernej biedy.
85. Súčasná vzájomná prepojenosť ľudstva si vyžaduje, aby sa nadviazala širšia medzinárodná spolupráca aj na hospodárskom poli. Hoci si takmer všetky národy nadobudli politickú samostatnosť, predsa sa ešte neoslobodili od prílišnej nerovnosti a každej formy nepatričnej závislosti ani ešte nevyviazli z nebezpečenstva vážnych vnútorných ťažkostí.
Rozvoj určitého národa závisí od ľudskej a finančnej pomoci. Občania každého štátu sa majú výchovou a odborným vzdelávaním pripravovať na rozličné úlohy hospodárskeho a sociálneho života. Na to je však potrebná pomoc cudzích odborníkov, ktorí si pri tejto práci nemajú počínať ako páni, ale ako pomocníci a spolupracovníci. Materiálnu pomoc rozvojovým krajinám nebude možné poskytnúť bez prenikavých zmien v súčasných spôsoboch svetového obchodu. Pokročilé štáty majú okrem toho poskytovať aj inú pomoc vo forme darov, pôžičiek alebo peňažných investícií. A táto pomoc sa má na jednej strane konať veľkodušne, nezištne, a na druhej strane ju dôstojne prijímať.
Aby sa mohol budovať naozaj celosvetový hospodársky poriadok, treba skoncovať s prehnanou túžbou po zisku, s nacionálnou ctižiadostivosťou, so snahami o politickú nadvládu, so strategicko-militaristickou vypočítavosťou, ako aj s machináciami s cieľom šírenia a nanútenia určitej ideológie. Núkajú sa viaceré hospodárske a sociálne sústavy. Želateľné je, aby odborníci v nich našli spoločné základy zdravého celosvetového obchodu. A to sa dá ľahšie uskutočniť, ak sa každý zriekne vlastných predsudkov a prejaví ochotu na úprimný dialóg.
86. Na uvedenú spoluprácu sa zdajú vhodné tieto zásady:
a) Rozvojové krajiny nech si dajú zvlášť záležať na tom, aby si výslovne a rozhodne vytýčili za cieľ pokroku plný ľudský rozvoj svojich občanov. Nech pamätajú, že pokrok pramení a rastie predovšetkým z práce a zo schopností samých obyvateľov. Nemajú sa totiž spoliehať len na cudziu pomoc, ale v prvom rade na plné využitie vlastných prostriedkov a na zveľaďovanie svojich vlôh a tradícií.
A v tejto veci majú predchádzať príkladom tí, ktorí väčšmi vplývajú na ostatných.
b) Je veľmi vážnou povinnosťou vyspelých štátov pomáhať rozvojovým krajinám pri plnení týchto úloh. Preto nech samy u seba uskutočnia vnútornú, duchovnú i materiálnu revíziu zmýšľania, ktorá je potrebná na upevnenie tejto všestrannej spolupráce.
Takisto v obchodných stykoch so slabšími a s chudobnejšími krajinami nech starostlivo prihliadajú aj na ich dobro, lebo tieto krajiny potrebujú na svoje živobytie výnosy získané predajom vlastných výrobkov.
c) Koordinovať a podnecovať rozvoj je úlohou medzinárodného spoločenstva, avšak takým spôsobom, aby sa na to určené prostriedky rozdeľovali čo najúčinnejšie a úplne nestranne. Do pôsobnosti medzinárodného spoločenstva, pri dodržiavaní princípu subsidiarity, patrí aj usporadúvanie celosvetových hospodárskych vzťahov takým spôsobom, aby sa vyvíjali podľa zásad spravodlivosti.
Nech sa zakladajú inštitúcie schopné rozvíjať a usmerňovať medzinárodný obchod, najmä s menej rozvinutými krajinami, a to tak, aby sa mohli vyvážiť nedostatky vyplývajúce z prílišnej mocenskej nerovnosti medzi národmi. Takéto usporiadanie, spojené s technickou, kultúrnou a finančnou pomocou, má poskytnúť rozvojovým krajinám prostriedky potrebné na dosiahnutie primeraného hospodárskeho rastu.
d) V mnohých prípadoch je naliehavo potrebná reforma hospodárskych a sociálnych štruktúr. Treba sa však vyvarovať prenáhlených technických riešení, najmä tých, ktoré síce poskytujú človeku hmotné výhody, ale sú v rozpore s jeho duchovným charakterom a úžitkom. Lebo „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). Každá časť ľudskej rodiny nosí v sebe a vo svojich najlepších tradíciách čosi z duchovného pokladu, ktorý Boh zveril ľudstvu, i keď mnohí nevedia, odkiaľ pochádza.
87. Medzinárodná spolupráca sa stáva veľmi potrebnou, keď ide o národy, ktoré dnes popri mnohých iných ťažkostiach neraz trpia najmä tým, čo vyplýva z prudkého rastu obyvateľstva. Je veľmi naliehavé, aby sa za plnej a obetavej spolupráce všetkých, najmä bohatších krajín, hľadal spôsob, ako zadovážiť a dať k dispozícii celému ľudstvu prostriedky potrebné na živobytie a primerané vzdelanie obyvateľstva. Viaceré krajiny by určite mohli značne zlepšiť svoje životné podmienky, keby, náležite poučené, prešli od zastaraného spôsobu poľnohospodárskej výroby k novým technikám, s potrebnou rozvahou ich prispôsobiac na svoje pomery, a keby nastolili lepší spoločenský poriadok a postarali sa o spravodlivejšie rozdelenie vlastnenia pôdy.
V rámci svojej kompetencie vlády majú práva a povinnosti týkajúce sa populačného problému vlastného národa, napríklad vo veci sociálneho a rodinného zákonodarstva, sťahovania sa vidieckeho obyvateľstva do miest a informácií o stave a potrebách štátu. Keďže tento problém tak veľmi znepokojuje dnešných ľudí, je tiež želateľné, aby katolícki odborníci vo všetkých týchto otázkach, zvlášť na univerzitách, vytrvalo pokračovali v začatých výskumoch a prehlbovali ich.
Keďže mnohí tvrdia, že vzrast obyvateľstva sveta alebo aspoň niektorých národov treba radikálne obmedziť všetkými možnými prostriedkami a opatreniami verejnej moci, koncil napomína všetkých, aby sa vyhýbali riešeniam, ktoré protirečia mravnému zákonu, či už sa odporúčajú, alebo niekedy aj nanucujú verejne či súkromne. Lebo podľa neodňateľného práva človeka na manželstvo a plodenie potomstva rozhodnutie o počte detí, ktoré sa majú narodiť, závisí od správneho úsudku rodičov a nijakým spôsobom sa nemôže ponechať na úsudok verejnej moci. Keďže však rozhodnutie rodičov predpokladá správne vypestované svedomie, je veľmi dôležité, aby všetci mali možnosť nadobudnúť si pravé a naozaj ľudské vedomie zodpovednosti, ktoré berie do úvahy miestne i časové okolnosti a zároveň rešpektuje Boží zákon. To si však vyžaduje, aby sa všade zlepšili výchovné a sociálne podmienky a predovšetkým aby sa poskytovalo náboženské vzdelanie, alebo aspoň zdravá etická výchova. Okrem toho treba rozumne oboznamovať obyvateľstvo s výdobytkami vedy týkajúcimi sa hľadania metód, ktoré by mohli byť manželom nápomocné pri regulácii pôrodnosti, ak je spoľahlivosť týchto metód náležite overená a ak je isté, že sa zhodujú s mravným poriadkom.
88. Kresťania nech ochotne a z celého srdca spolupracujú na budovaní medzinárodného poriadku a úprimne rešpektujú oprávnené slobody, v priateľskom bratstve so všetkými. O to viac, že väčšia časť sveta ešte trpí takou veľkou biedou a v chudobných možno počuť výzvu Krista, ktorý sa mocným hlasom dovoláva lásky svojich učeníkov. Nech sa teda nedáva svetu pohoršenie tým, že niektoré krajiny, ktorých väčšina obyvateľstva sa nezriedka hrdí kresťanským menom, oplývajú hojnosťou bohatstiev, zatiaľ čo iné nemajú potrebné životné prostriedky a sužujú ich choroby, hlad a všetky formy biedy. Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi.
Preto treba chváliť a povzbudzovať tých kresťanov, zvlášť mladých, ktorí sa dobrovoľne ponúkajú ísť pomáhať iným ľuďom a národom. Ba všetok Boží ľud, vedený slovom a príkladom biskupov, má podľa svojich možností odstraňovať biedy terajších čias, a to podľa dávnej obyčaje Cirkvi nielen z nadbytku, ale aj z majetku.
Spôsob konania zbierok a rozdeľovania pomoci, i keď nemusí byť organizovaný prísne a rovnako, predsa nech sa plánovito usporiada v jednotlivých diecézach, štátoch a po celom svete v spolupráci katolíkov s ostatnými kresťanskými bratmi, kdekoľvek sa to pokladá za vhodné. Veď duch lásky nielenže nie je na prekážku predvídavému a usporiadanému uskutočňovaniu sociálnej a charitatívnej činnosti, ale ho skôr vyžaduje. Preto je potrebné, aby sa tí, ktorí majú v úmysle zasvätiť sa službe rozvojových krajín, náležite pripravili v príslušných inštitúciách.
89. Cirkev mocou svojho božského poslania hlása evanjelium a rozdáva poklady milosti všetkým ľuďom, čím prispieva k upevneniu pokoja všade na svete a kladie pevný základ bratského spoločenstva ľudí a národov, akým je poznanie Božieho a prirodzeného zákona. Preto je nevyhnutne potrebné, aby bola prítomná v samom spoločenstve národov a pomáhala i nabádala na spoluprácu, a to tak prostredníctvom svojich verejných ustanovizní, ako aj plnou a úprimnou spoluprácou všetkých kresťanov vedených jedine túžbou slúžiť všetkým.
To sa dá účinnejšie docieliť, ak sa sami veriaci, vedomí si svojej ľudskej a kresťanskej zodpovednosti, usilujú vzbudzovať ochotu na spoluprácu s medzinárodným spoločenstvom vo svojom vlastnom životnom prostredí. V tomto ohľade nech sa venuje osobitná starostlivosť výchove mladých tak pri náboženskej, ako aj občianskej výchove.