Jedine Boh odpúšťa hriech

1441Jedine Boh odpúšťa hriechy.34 270431 Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2, 5).35 Ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom,36 589 aby ju vykonávali v jeho mene.

1442Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi.983 Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2 Kor 5, 18). Apoštol je poslaný v Kristovom mene a Boh sám skrze neho napomína a prosí: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).

Zmierenie s Cirkvou

1443Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť,545 že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie37 a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu.38

1444Keď Pán dáva apoštolom účasť981 na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto „moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou“.39

1445Slová zväzovať a rozväzovať znamenajú:553 koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.

Sviatosť odpustenia

1446Kristus ustanovil sviatosť pokánia979 pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi,1856 predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa1990 a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“.40

1447Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.

1448Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla disciplína a slávenie tejto sviatosti, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Takto je hriešnik uzdravený a znova plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva.

1449Formula rozhrešenia,1481 ktorá sa používa v latinskej Cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov234 Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi:

„Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“41