1480Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením (actio liturgica). Riadnymi zložkami slávenia sú: kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie; čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti; povzbudenie k ľútosti; spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi; uloženie a prijatie pokánia; kňazovo rozhrešenie; modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním.
1481Byzantská liturgia má viacero formúl rozhrešenia1449 prosebného typu, ktoré obdivuhodne vyjadrujú tajomstvo odpustenia. Napríklad: „Boh, ktorý skrze proroka Nátana odpustil Dávidovi, keď vyznal svoje hriechy, a Petrovi, keď horko plakal, i hriešnici, keď vylievala slzy na jeho nohy, aj mýtnikovi a márnotratnému synovi, ten istý Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote, a keď ťa predvolá pred svoj hrozný súd, nech ťa neodsúdi. On, ktorý je velebený na veky vekov. Amen.“89
1482Sviatosť pokánia sa môže uskutočniť aj v rámci spoločného slávenia, pri ktorom sa kajúcnici spoločne pripravia na spoveď a spoločne vzdávajú vďaky za prijaté odpustenie. V tomto slávení je osobné vyznanie hriechov a individuálne rozhrešenie začlenené do liturgie Božieho slova s čítaniami a homíliou, so spoločným spytovaním svedomia, spoločnou prosbou o odpustenie, spoločnou modlitbou Otče náš a spoločným poďakovaním. Toto spoločné slávenie jasnejšie vyjadruje ekleziálnu povahu pokánia. Nech by sa však sviatosť pokánia slávila akokoľvek, je vždy už samou svojou povahou liturgickým,1140 a teda ekleziálnym a verejným slávením.90
1483V prípadoch vážnej potreby1401 možno použiť spoločné slávenie sviatosti zmierenia so všeobecnou spoveďou a všeobecným rozhrešením. Takáto vážna potreba sa môže vyskytnúť, keď hrozí bezprostredné nebezpečenstvo smrti a kňaz alebo kňazi nemajú dosť času, aby vypočuli spoveď každého kajúcnika. Vážna potreba sa môže vyskytnúť aj vtedy, keď vzhľadom na počet kajúcnikov niet naporúdzi dosť spovedníkov, ktorí by mohli náležite vypočuť individuálne spovede v primeranom čase, takže by kajúcnici bez vlastnej viny zostali dlhý čas bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. V takom prípade, aby bolo rozhrešenie platné, veriaci musia mať predsavzatie individuálne vyznať svoje ťažké hriechy v náležitom čase.91
Diecézny biskup má posúdiť, či jestvujú podmienky, ktoré sa vyžadujú na všeobecné rozhrešenie.92
Veľká účasť veriacich pri príležitosti veľkých sviatkov alebo pútí nepredstavuje prípad takejto vážnej potreby.93
1484„Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť.“94
Má to svoje hlboké dôvody. V každej sviatosti pôsobí Kristus.878 Osobne sa obracia na každého hriešnika: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 5); je lekárom skláňajúcim sa ku každému chorému, ktorý ho potrebuje,95
aby ho uzdravil; zdvíha ho a znovu uvádza do bratského spoločenstva. Osobná spoveď je teda najvýraznejší spôsob zmierenia s Bohom a s Cirkvou.
1485Večer na Veľkú noc sa Pán Ježiš ukázal svojim apoštolom a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22-23).
1486Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede, sviatosť pokánia alebo sviatosť zmierenia.
1487Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom.
1488Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič nemá zhubnejšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet.
1489Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých.