II. Reč viery

170Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotýkať“. „Úkon [viery] veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri [vyslovenej] skutočnosti.“48 K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery.186 Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť.

171Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“7884857 (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery,185 aby nás uviedla do chápania a života viery.

III. Jedna viera

172Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch,813 kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca.49 Svätý Irenej Lyonský, svedok tejto viery, tvrdí:

173„Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme,830 prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru... Toto posolstvo... a túto vieru... starostlivo opatruje, akoby bývala v jednom dome, a verí v ne tak, akoby mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne ich ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa.“50

174„Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície78 je jedna a tá istá. Veď cirkvi založené v Germánii neveria alebo neodovzdávajú niečo iné, ani tie, ktoré sú v Hispánii alebo v krajoch Keltov, ani tie, čo sú na Východe, ani tie v Egypte, ani tie v Líbyi, ani tie, čo sú založené v strede sveta.“51 „Posolstvo Cirkvi je teda pravdivé a spoľahlivé a v nej sa ukazuje jedna a tá istá cesta spásy na celom svete.“52

175Vieru, „ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje“.53