I. Pánovo meno je sväté2807-2815

2142Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach.

2143Medzi všetkými slovami zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena.203 Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“435 Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky.68 Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.69

2144Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti:

„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city, alebo nie?... Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“70

2145Veriaci má svedčiť o Pánovom mene2472 tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru.71 427 Kázanie a katechéza majú byť preniknuté adoráciou a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.

2146Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.

2147Prisľúbenia dané inému v Božom mene2101 zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára.72

2148Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2, 7). Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.

Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu1756 a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.73

2149Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.

„Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho.“74