2580Jeruzalemský chrám, dom modlitby,583 ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu25
sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). Kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.
2581Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho1150 a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca. To bolo poslaním prorokov pred vyhnanstvom i po ňom.
2582Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár.26
Eliášovo meno – „Pán je môj Boh“ – ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel.27
Svätý Jakub sa odvoláva na Eliáša, aby nás povzbudil k modlitbe: „Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5, 16b).28
2583Keď sa Eliáš vo svojom útulku pri potoku Karit naučil milosrdenstvu, učí vdovu zo Sarepty viere v Božie slovo a potvrdzuje túto vieru svojou naliehavou modlitbou: Boh vracia k životu syna vdovy.29
Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu,696 na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. Eliášove slová: „Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma!“ (1 Kr 18, 37)30
preberajú východné liturgie v eucharistickej epikléze.
A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha.31
Ale až na vrchu premenenia sa ukáže ten, ktorého tvár obaja hľadali:32
555 poznanie Božej slávy žiari na tvári ukrižovaného a vzkrieseného Krista.33
2584Proroci čerpajú svetlo a silu2709 na svoje poslanie „v samote“ s Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom, vždy však orodovaním, ktoré očakáva a pripravuje zásah Boha Spasiteľa, Pána dejín.34
2585Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša1093 sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných.35
Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Žalmy (alebo „Chvály“) sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone.
2586Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorenstvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy – modlil sa ich aj Kristus a v ňom sa splnili – zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi.36
1177
2587Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“.37
V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí. V ňom nás žalmy neprestávajú učiť modliť sa.2641
2588Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.
2589V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení, a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou,304 a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. Keďže zbierka žalmov je zostavená pre kult zhromaždenia, zaznieva v nej výzva na modlitbu a spieva sa na ňu odpoveď: „Hallelu-Jah“ (Aleluja) – „Chváľte Pána!“
„Čo je milšie ako žalm? Preto krásne hovorí sám Dávid: ‚Chváľte Pána, lebo žalm je dobrý; nášmu Bohu nech znie radostná a krásna chvála.‘ Žalm je totiž zvelebovaním zo strany národa, oslavou Boha, chválospevom ľudu, jasotom všetkých, rečou všetkých vecí, hlasom Cirkvi, ľubozvučným vyznaním viery.“38