2790Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovuzrodili skrze vodu a Ducha Svätého.38 Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí:787 spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom.39 Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32).

2791Preto napriek rozdeleniam kresťanov821 zostáva modlitba k „nášmu“ Otcovi spoločným vlastníctvom a naliehavou výzvou pre všetkých pokrstených. Spojení vierou v Krista a krstom majú mať podiel na Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov.40

2792Napokon, ak sa „Otče náš“ modlíme pravdivo, vymaňujeme sa z individualizmu, lebo láska, ktorú prijímame, nás od neho oslobodzuje. Slovo „náš“ na začiatku Modlitby Pána, rovnako ako slovo „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho. Aby sme ho vyslovovali pravdivo,41 treba prekonať naše rozdelenia a rozpory.

2793Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať: Otče „náš“ bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna.604 Božia láska je bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba.42 Keď v modlitbe hovoríme Otče „náš“, otvára nás to rozmerom jeho lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi: modliť sa so všetkými ľuďmi a za všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú, aby boli zhromaždení v jedno.43 Táto Božia starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie oduševňovala všetky veľké postavy modlitby. Má rozšíriť aj našu modlitbu do nesmiernych rozmerov lásky, keď sa osmeľujeme povedať Otče „náš“.

IV. „Ktorý si na nebesiach“

2794Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale spôsob bytia;326 nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Náš Otec nie je „inde“, je „nad všetko“, čo môžeme pochopiť z jeho svätosti. Preto, že je trojsvätý, je celkom blízky pokornému a skrúšenému srdcu:

„Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“44

„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“45

2795Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo zmluvy, ktoré prežívame, keď v modlitbe hovoríme Otče náš. Otec je v nebi, to je jeho príbytok, jeho dom je teda naša „vlasť“.1024 Hriech nás vyhnal z krajiny zmluvy,46 no obrátenie srdca nám dáva vrátiť sa k Otcovi do neba.47 V Kristovi teda boli zmierené nebo a zem,48 lebo Syn „zostúpil z neba“ sám a dáva nám vrátiť sa do neba spolu s ním skrze svoj kríž, svoje zmŕtvychvstanie a svoje nanebovstúpenie.49

2796Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“1003 (Ef 2, 6), je „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3), a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2 Kor 5, 2):50

Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi“.51