2800Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.

2801Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.

2802Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.

3. článok
Sedem prosieb

2803Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam.2627 Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. „Hlbina volá hlbinu“ (Ž 42, 8).

2804Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu.53 „Posväť sa...“, „Príď...“, „Buď...“. Tieto tri prosby sú už vypočuté v obete Krista Spasiteľa, ale teraz, kým Boh ešte nie je všetko vo všetkom,54 sú v nádeji zamerané na konečné zavŕšenie.

2805Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev.1105 Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám...“, „odpusť nám...“, „neuveď nás...“, „zbav nás...“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo života, samého boja v modlitbe.

2806Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere,2656-2658 napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ – chápané v rozmeroch sveta a dejín – predkladáme nesmiernej láske nášho Boha. Lebo náš Otec uskutočňuje svoj plán spásy pre nás a pre celý svet skrze meno svojho Krista (Pomazaného) a prostredníctvom kráľovstva svojho Svätého Ducha.

I. „Posväť sa meno tvoje“2142-2159

2807Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať.2097 Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky.55 Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si... predsavzal“ (Ef 1, 9), „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4).

2808V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy203432 Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.

2809Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou,293 vyžarovaním jeho veleby.56 Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1, 26), „ovenčil ho slávou“ (Ž 8, 6), ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy.57 705 Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3, 10).