440Ježiš prijal vyznanie viery552 Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka.38
Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3, 13),39
a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).40
550 Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža.41
445 Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 36).
441Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom,42
vyvolenému ľudu,43
synom Izraela44
a ich kráľom.45
V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“,46
neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela,47
možno ani nechceli povedať viac.48
442To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16), lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“552 (Mt 16, 17). Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi...“ (Gal 1, 15-16). A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9, 20). To bude od začiatku49
stredobodom apoštolskej viery,50
ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi.51
424
443Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22, 70).52
Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca,53
líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu,54
a je vyšší aj od anjelov.55
Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov,2786 lebo nikdy nepovedal „náš Otec“,56
iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6, 9). A tento rozdiel aj zdôraznil: „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20, 17).
444Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach,536554 pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“.57
Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3, 16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu.58
Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15, 39). Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.
445Po Ježišovom zmŕtvychvstaní653 sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1, 4).59
Apoštoli budú môcť vyznať: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14).
446V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi,60
prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela. Nový zákon tento silný význam titulu209 „Pán“ používa pre Otca, ale aj, a to je novota, pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha.61
447Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul zastreto, keď diskutuje s farizejmi o význame 110. žalmu,62
ale aj otvorene, keď sa obracia na svojich apoštolov.63
Prejavy jeho moci548 nad prírodou, nad chorobami, nad zlými duchmi, nad smrťou a hriechom dokazovali počas celého jeho verejného života jeho božskú zvrchovanosť.
448V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie.64
Pod vplyvom Ducha Svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva.65
208683 Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Vtedy titul „Pán“ nadobúda príznak lásky a nežnosti, ktorý zostane charakteristický pre kresťanskú tradíciu: „To je Pán“641 (Jn 21, 7).
449Prvé vyznania viery Cirkvi pripisujú Ježišovi božský titul Pána a tým už od samého začiatku potvrdzujú,66
že moc, česť a sláva, ktoré patria Bohu Otcovi, patria aj Ježišovi,67
lebo on má „božskú prirodzenosť“ (Flp 2, 6),461 a že Otec zjavil túto Ježišovu zvrchovanosť, keď ho vzkriesil z mŕtvych653 a povýšil do svojej slávy.68