890Poslanie Učiteľského úradu851 (Magisterium) je späté s definitívnou povahou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom v Kristovi; má ho chrániť pred odchýlkami a ochabnutím vo viere a zaručovať mu objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru. Pastorálnym poslaním Učiteľského úradu je teda bdieť nad tým, aby Boží ľud zotrvával v pravde,1785 ktorá oslobodzuje. Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Vykonávanie tejto charizmy môže mať rozličné podoby.

891Túto „neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov... Neomylnosť prisľúbenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile.418 Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“419 a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery“.420 Táto neomylnosť má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia.421

892Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať... s nábožnou poslušnosťou ducha“,422 ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.

Poslanie posväcovať

893Biskup je aj „správcom milosti najvyššieho kňazstva“,423 predovšetkým v Eucharistii, ktorú on sám obetuje1561 a ktorej obetovanie zabezpečuje prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov. Eucharistia je totiž stredobodom života partikulárnej cirkvi. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. Posväcujú ju aj svojím príkladom „nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda“ (1 Pt 5, 3), aby tak „spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný život“.424

Poslanie spravovať

894„Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou,“425 ktorú však majú vykonávať na budovanie v duchu služby, ktorý je duchom ich Učiteľa.426 801

895„Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene,1558 je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi.“427 Ale biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža, ktorého riadna a bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju a bráni. Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža.

896Dobrý pastier má byť príkladom a vzorom („formou“) pastorálnej služby biskupa.1550 Biskup, vedomý si vlastných slabostí, „môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi. Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti... Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi“.428

„Všetci poslúchajte biskupa ako Ježiš Kristus Otca a presbytérium ako apoštolov; diakonov majte v úcte ako Božie prikázanie. Nech nikto nerobí bez biskupa nič, čo sa týka Cirkvi.“429

Povolanie laikov

898„Laici2105 majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha... Je teda ich osobitnou úlohou tak osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“431

899Iniciatíva kresťanských laikov je osobitne potrebná,2442 keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických skutočností. Táto iniciatíva je normálnou súčasťou života Cirkvi:

„Veriaci v Krista a konkrétnejšie laici stoja v prvej línii života Cirkvi. Ich prostredníctvom je Cirkev životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto si majú najmä oni stále jasnejšie uvedomovať, že nielen patria do Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to jest spoločenstvom veriacich v Krista na svete pod vedením spoločnej hlavy, totiž rímskeho pápeža, a biskupov v spoločenstve s ním. Oni sú Cirkev.“432