Vzťahy putujúcej Cirkvi s nebeskou Cirkvou

50.  Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi uctievala pamiatku zosnulých152; a keďže je to svätá a nábožná myšlienka modliť sa za mŕtvych, „aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46), obetovala za nich aj prosby. Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí vyliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou a so svätými anjelmi153 a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K nim sa čoskoro pridružili ďalší, ktorí verne nasledovali Krista v čistote a chudobe154, a napokon aj iní, ktorých vynikajúce kresťanské čnosti155 a božské charizmy156 sa stali pre veriacich odporúčaním na zbožné uctievanie a nasledovanie.

Keď totiž pozorujeme život tých, ktorí verne nasledovali Krista, dostáva sa nám nového povzbudenia, aby sme hľadali budúce mesto (porov. Hebr 13, 1411, 10), a zároveň sa učíme poznávať veľmi bezpečnú cestu, ktorou môžeme uprostred meniacich sa udalostí tohto sveta dôjsť k dokonalej jednote s Kristom, to jest k svätosti, zodpovedajúcej stavu a podmienkam každého osobitne.157 V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale dokonalejšie sa premieňajú na Kristov obraz (porov. 2 Kor 3, 18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom. V nich sa nám prihovára on sám a dáva nám znamenie svojho kráľovstva158, ktoré nás mocne priťahuje, keďže máme okolo seba toľko svedkov (porov. Hebr 12, 1) a také potvrdenie evanjeliovej pravdy.

Lenže pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu (porov. Ef 4, 1 – 6). Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život Božieho ľudu.159 Preto je naozaj správne, aby sme mali v obľube týchto priateľov a spoludedičov Ježiša Krista, ako aj našich bratov a význačných dobrodincov, a vzdávali za nich Bohu povinné vďaky,160 aby sme „ich vzývali a utiekali sa o ich orodovanie, pomoc a ochranu, a tak dosiahli Božiu priazeň skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je náš jediný Vykupiteľ a Spasiteľ.161“ Lebo každý opravdivý prejav našej lásky k svätým je svojou povahou zameraný na Krista a v ňom má svoj cieľ, pretože on je „koruna všetkých svätých“;162 a skrze neho smeruje k Bohu, ktorý je obdivuhodný vo svojich svätých a v nich je oslávený.163

Naša jednota s nebeskou Cirkvou sa uskutočňuje naozaj vznešeným spôsobom hlavne v posvätnej liturgii, v ktorej na nás pôsobí prostredníctvom sviatostných znakov sila Ducha Svätého, keď spoločným plesaním slávime chválu Božej velebnosti164 a všetci, vykúpení v Kristovej krvi z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5, 9), zhromaždení do jednej Cirkvi, spoločným chválospevom zvelebujeme trojjediného Boha. Keď teda slávime eucharistickú obetu, spájame sa v tej najväčšej miere s kultom nebeskej Cirkvi, uctievajúc si vo svätom spoločenstve predovšetkým pamiatku slávnej Márie, vždy Panny, ale aj svätého Jozefa a blahoslavených apoštolov a mučeníkov, a všetkých svätých.165

Pastoračné pokyny koncilu

51.  Úctyhodnú vieru našich predkov o životnom spoločenstve s bratmi, ktorí sú v nebeskej sláve alebo sa ešte po smrti očisťujú, prijíma tento posvätný koncil s veľkou vernosťou a opätovne predkladá ustanovenia posvätného Druhého nicejského166, Florentského167 a Tridentského koncilu.168 Zároveň však, vedený pastoračnou starostlivosťou, napomína všetkých, ktorých sa to týka, aby sa postarali o odstránenie, prípadne o nápravu zlozvykov, prepiatostí alebo nedostatkov, ak niekde prenikli; a aby všetko obnovili na väčšiu chválu Krista a Boha. Nech teda poučujú veriacich, že pravá úcta k svätým nespočíva natoľko v množstve vonkajších úkonov, ako skôr vo vrúcnosti našej činorodej lásky, ktorou na väčšie dobro nás a Cirkvi hľadáme „v styku so svätými príklad, v spoločenstve s nimi spolupatričnosť a v orodovaní pomoc“.169 Na druhej strane nech poučia veriacich, že naše vzťahy k tým, ktorí sú už v nebi – pod podmienkou, že ich chápeme v plnom svetle viery –, vôbec nie sú na ujmu kultu poklony, ktorý vzdávame Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu, lež naopak, ešte viac ho obohacujú.170

My všetci, ktorí sme Božími deťmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu (porov. Hebr 3, 6), sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a v spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi a vopred zakúšame účasť na liturgii v nebeskej sláve.171 Keď sa totiž zjaví Kristus a nastane slávne vzkriesenie mŕtvych, Božia žiara osvieti nebeskú obec a jej svetlom bude Baránok (porov. Zjv 21, 23). Vtedy sa bude celá Cirkev svätých v dokonalej blaženosti lásky klaňať Bohu a „Baránkovi, ktorý bol zabitý“ (Zjv 5, 12), jednohlasne bude volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).

Ôsma kapitolaBlahoslavená bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi

I.Úvod

Panna Mária v dejinách spásy

52.  Zvrchovane dobrotivý a múdry Boh chcel vykúpiť svet. „Keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…, aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny.“172 Toto božské tajomstvo spásy sa nám zjavuje a pokračuje v Cirkvi, ktorú Pán ustanovil ako svoje telo. V nej veriaci spojení s Kristom ako hlavou a v spoločenstve so všetkými jeho svätými majú si uctievať aj pamiatku „predovšetkým slávnej Márie, vždy Panny, rodičky Boha a nášho Pána, Ježiša Krista“.173

Panna Mária a Cirkev

53.  Veď Panna Mária, ktorá pri anjelovom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti veľmi prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia. V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi, ktorí majú byť spasení, ba je priamo „matkou údov (Kristových)…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“.174 Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske a Katolícka cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako najmilovanejšej matke.

Úmysel koncilu

54.  Preto posvätný koncil, keď vykladá učenie o Cirkvi, v ktorej božský Vykupiteľ uskutočňuje spásu, má v úmysle pozorne vysvetliť jednak úlohu Panny Márie v tajomstve vteleného Slova a mystického tela, jednak povinnosti vykúpeného ľudstva voči Bohorodičke, Kristovej matke a Matke ľudí, najmä veriacich, avšak nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii ani riešiť otázky, ktoré práce teológov ešte nepostavili do plného svetla. A preto zostávajú oprávnené názory, ktoré sa v katolíckych školách slobodne predkladajú o tej, ktorá má v Cirkvi po Kristovi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto.175

II.Úloha Panny Márie v diele spásy

Matka Mesiáša v Starom zákone

55.  Sväté písmo Starého i Nového zákona a posvätná Tradícia dávajú čoraz zreteľnejšie najavo úlohu matky Spasiteľa v diele spásy a čoraz väčšmi nám ju približujú. Knihy Starého zákona nám opisujú dejiny spásy, v ktorých sa postupne pripravuje Kristov príchod na svet. A tieto prvotné dokumenty, keď sa čítajú v Cirkvi a chápu sa vo svetle ďalšieho a úplného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube o víťazstve nad hadom, danom našim prarodičom po páde do hriechu (porov. Gn 3, 15). Takisto ona je tá panna, ktorá počne a porodí syna, ktorého meno bude Emanuel (porov. Iz 7, 14; porov. Mich 5, 2 – 3; Mt 1, 22 – 23). Ona vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou Siona, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy, keď Boží Syn vzal od nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho tela oslobodil človeka od hriechu.

Mária pri zvestovaní

56.  Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Ježišovu matku, ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Preto sa netreba čudovať, že sa u svätých otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie.176 Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná krásou celkom výnimočnej svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako „milosti plnú“ (porov. Lk 1, 28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A tak Mária, dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia. Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse. Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo“.177 Z toho dôvodu viacerí dávni otcovia vo svojich kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“.178 A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou žijúcich“.179 A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.180

Panna Mária a Ježišovo detstvo

57.  Toto spojenie matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť; a to najprv vtedy, keď sa Mária ponáhľala navštíviť Alžbetu, ktorá ju vyhlásila za blahoslavenú, pretože uverila v prisľúbenú spásu, a predchodca sa radosťou zachvel v jej lone (porov. Lk 1, 41 – 45); ďalej pri narodení, keď Bohorodička s radosťou ukázala pastierom a mudrcom svojho prvorodeného Syna, ktorého narodenie jej panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo.181 A keď ho v chráme predstavila Pánovi a obetovala dar na spôsob chudobných, počula Simeona predpovedať, že jej Syn je ustanovený za znamenie, ktorému sa bude odporovať, a že dušu matky prenikne meč, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). Strateného chlapca Ježiša našli rodičia po bolestnom hľadaní v chráme, zaujatého vecami svojho Otca, a nepochopili Synovu odpoveď. No jeho matka zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich (porov. Lk 2, 41 – 51).

Panna Mária pri Ježišovom verejnom účinkovaní

58.  V Ježišovom verejnom živote sa jeho matka zreteľne objavuje hneď na začiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá milosrdenstvom, dosiahla svojím príhovorom začiatok zázrakov Ježiša – Mesiáša (porov. Jn 2, 1 – 11). Za jeho kazateľskej činnosti dostalo sa jej slov, ktorými Syn, vyzdvihujúc Božie kráľovstvo nad vzťahy a zväzky tela a krvi, vyhlásil za blahoslavených tých, ktorí počúvajú a zachovávajú Božie slovo (porov. Mk 3, 35; Lk 11, 27 – 28), ako to ona verne robievala (porov. Lk 2, 19 a 51). Tak aj Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde stála (porov. Jn 19, 25) nie bez Božieho zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26 – 27).182

Panna Mária po Ježišovom nanebovstúpení

59.  Keďže sa Bohu zapáčilo slávnostným spôsobom zjaviť tajomstvo ľudskej spásy až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami jednomyseľne zotrvávať „na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Teda aj Mária vyprosovala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní. Napokon Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu183 – bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy184 a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby bola plnšie pripodobnená svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19, 16) a víťazovi nad hriechom a smrťou.185