Ctihodným bratom a milovaným synom pozdrav a apoštolské požehnanie!
1. Matku a učiteľku všetkých národov, všeobecnú Cirkev, ustanovil Ježiš Kristus na to, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy. Presvätý zakladateľ zveril tejto Cirkvi, „stĺpu a opore pravdy“,1
dvojakú úlohu: jednak plodiť deti, jednak ich vychovávať a spravovať, a tak s materinskou starostlivosťou viesť život jednotlivcov i národov, ktorého vznešenú dôstojnosť mala vždy vo veľkej úcte a pozorne ho chránila.
Kresťanstvo je totiž spojením zeme s nebom, nakoľko berie do úvahy človeka v jeho konkrétnej skutočnosti, ako ducha a hmotu, rozum a vôľu, a pozýva ho pozdvihnúť myseľ od menlivých podmienok pozemského života k výšinám večného života, ktorý bude nepominuteľným prežívaním šťastia a pokoja.
2. I keď je teda prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období.
3. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“2
a „Ja som svetlo sveta“;3
avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: „Ľúto mi je zástupu“,4
čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov. A božský Vykupiteľ neprejavuje túto starosť len slovami, ale aj príkladmi zo svojho života, keď viackrát zázračne rozmnožil chlieb, aby nasýtil hladujúci zástup.
A týmto chlebom, ktorý dal za pokrm pre telo, chcel predznačiť onen nebeský pokrm duší, ktorý mal uštedriť ľuďom v predvečer svojho utrpenia.
4. Niet sa teda čo čudovať, že Katolícka cirkev podľa Kristovho príkladu a príkazu už dvetisíc rokov – totiž od ustanovenia dávnych diakonov až podnes – neprestajne udržiavala fakľu kresťanskej lásky tak svojimi prikázaniami, ako i mnohorakými príkladmi. Je to láska, ktorá v sebe zosúlaďuje prikázania vzájomnej lásky a ich plnenie a tým jedinečne uskutočňuje príkaz tohto dvojitého dávania, ktoré zahrnuje sociálnu náuku a sociálnu činnosť Cirkvi.
5. Za vynikajúci dôkaz tejto náuky a činnosti, ktoré Cirkev vyvíjala v priebehu storočí, treba bezpochyby pokladať nesmrteľnú encykliku Rerum novarum,5
ktorú náš predchodca, nehynúcej pamäti Lev XIII., uverejnil práve pred sedemdesiatimi rokmi, aby stanovil zásady, podľa ktorých by bolo možné kresťansky rozriešiť robotnícku otázku.
Málokedy pápežove slová vyvolali taký všeobecný ohlas ako v tomto prípade, a to pre hĺbku a rozsiahlosť pápežových zdôvodnení, ako aj pre ich prenikavú účinnosť. Tieto smernice a pripomienky mali skutočne takú dôležitosť, že v žiadnom prípade nemohli upadnúť do zabudnutia. Otvorilo sa nové pole pre činnosť Cirkvi, ktorej najvyšší pastier vzal na seba utrpenia, vzdychy a túžby ponížených a utláčaných a znovu sa postavil na obranu ich práv.
6. I dnes, napriek veľkému časovému odstupu, účinnosť tohto posolstva ešte stále pôsobí, a to v dokumentoch pápežov, nasledujúcich po Levovi XIII., ktorí vo svojom sociálnom učení sústavne sa na túto encykliku odvolávajú: raz sa ňou inšpirujú, inokedy vysvetľujú jej význam a vždy ňou povzbudzujú katolíkov do ďalšej činnosti. Okrem toho pôsobí táto encyklika aj v samotnom usporiadaní národov.
To je znakom, že starostlivo prehĺbené princípy, historické smernice a otcovské napomenutia, obsiahnuté v znamenitej encyklike nášho predchodcu, si dodnes zachovávajú svoju hodnotu, ba možno z nich čerpať nové a užitočné meradlá, pomocou ktorých by ľudia boli schopní zhodnotiť obsah a rozsah sociálnej otázky, ako sa prejavuje dnes, a rozhodnúť sa vziať na seba príslušnú zodpovednosť.
7. Lev XIII. prehovoril v období radikálnych zmien, ostrých kontrastov a rozhorčených vzbúr. Tienisté stránky oných čias nám umožňujú tým viac oceniť svetlo, ktoré vyžaruje z jeho náuky.
Ako je známe, najrozšírenejším a v praxi prevládajúcim pohľadom na hospodársky svet bol vtedy naturalistický pohľad, ktorý popieral akýkoľvek vzťah medzi morálkou a hospodárstvom. Tvrdilo sa, že jedinou pohnútkou hospodárskej činnosti je osobný zisk. Najvyšším zákonom, ktorým sa riadia vzájomné vzťahy medzi hospodárskymi činiteľmi, je voľná a ničím neobmedzená konkurencia. Úroky z kapitálu, ceny tovarov a služieb, zisky a mzdy sú určované výlučne a mechanicky trhovými zákonmi. Štát sa musí vyhýbať akémukoľvek zasahovaniu na poli hospodárstva. Odborové združenia sú zakázané, trpené alebo pokladané za súkromnoprávne ustanovizne – podľa jednotlivých krajín.
V takto chápanom hospodárskom svete zákon silnejšieho sa pokladal za oprávnený v rovine teoretickej a vládol i v konkrétnych vzťahoch medzi ľuďmi. Výsledkom toho bol od základov narušený hospodársky poriadok.
8. Zatiaľ čo sa neobyčajne veľké bohatstvá hromadili v rukách niekoľkých jednotlivcov, robotnícke vrstvy sa nachádzali v stále ťažších podmienkach. Mali nedostatočné alebo hladové mzdy, zlé pracovné podmienky bez akéhokoľvek ohľadu na zdravie, mravnosť i náboženskú vieru. Neľudské boli zvlášť pracovné podmienky, ktorým boli často podrobené deti a ženy. Stále hrozil prízrak nezamestnanosti. Rodina bola vystavená postupnému rozkladu.
To malo za následok hlbokú nespokojnosť medzi vrstvami robotníkov, v ktorých sa postupne šíril a silnel duch rozhorčenia a vzdoru. Toto vysvetľuje, prečo medzi týmito triedami nachádzali veľkú priazeň extrémistické teórie, ktoré predkladali lieky horšie od samotného zla.
9. V oných zmätených časoch pripadla Levovi XIII. úloha zverejniť svoje sociálne posolstvo, založené na samotnej ľudskej prirodzenosti a preniknuté zásadami a duchom evanjelia; posolstvo, ktoré pri svojom objavení vyvolalo, napriek pochopiteľným prejavom nesúhlasu, všeobecný obdiv a oduševnenie.
Isteže, nebolo to po prvýkrát, čo Apoštolská stolica zostúpila do arény pozemských záujmov, aby tu bránila biednych. Ďalšie dokumenty samotného Leva XIII. tu už pripravili cestu; avšak práve takto formulovaný organický celok zásad a taká rozsiahla historická perspektíva robia z encykliky Rerum novarum súhrn (sumu) katolicizmu na ekonomicko-sociálnom poli.
Nebolo to gesto, ktoré by si nevyžadovalo odvahu. Kým niektorí si dovolili obviňovať Katolícku cirkev, že sa v sociálnych otázkach obmedzuje kázať chudobným odovzdanosť a vyzývať bohatých na veľkodušnosť, Lev XIII. neváhal ohlasovať a brániť opodstatnené práva robotníkov.
A chystajúc sa vyložiť základy katolíckeho učenia na sociálnom poli, slávnostne vyhlásil: „S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky už aj preto, lebo ide o otázku, v ktorej nie je možné nájsť trvale platné riešenie bez pomoci náboženstva a Cirkvi.“6