50. Aby tieto úsilia dosiahli plnú účinnosť, nesmú zostať rozptýlené a osamotené, tobôž nie postavené proti sebe z prestížnych alebo mocenských dôvodov. Situácia si vyžaduje zjednotené programy. Veď program je čosi viac a čosi lepšie než príležitostná pomoc ponechaná na dobrú vôľu každého. Predpokladá – ako sme to už povedali – dôkladný výskum, určenie prostriedkov a organizáciu úsilia, aby zodpovedal súčasným potrebám a predvídateľným požiadavkám. Je však ešte čímsi viac, keďže presahuje perspektívu obyčajného hospodárskeho rastu a sociálneho pokroku a dáva zmysel a hodnotu dielu, ktoré sa má uskutočniť. Tým, že usporadúva svet, zhodnocuje človeka.
51. Malo by sa ísť ešte ďalej. V Bombaji sme žiadali zriadiť veľký svetový fond, vydržiavaný z časti zbrojárskych výdavkov, aby sa tak išlo v ústrety tým najzanedbanejším.55
Čo platí pre bezprostredný boj proti biede, platí aj vo veci rozvoja. Jedine celosvetová spolupráca, ktorej by bol spoločný fond symbolom a zároveň nástrojom, by umožnila prekonať jalové rivality a nadviazať plodný a pokojný dialóg medzi všetkými národmi.
52. Isteže, možno aj naďalej ponechať bilaterálne a multilaterálne dohody. Ony totiž dávajú možnosť nahradiť vzťahy závislosti a trpkosť koloniálnych čias blahodarnými priateľskými stykmi vyvíjajúcimi sa na základe právnej a politickej rovnosti. Ale zapojené do programu celosvetovej spolupráce by boli chránené pred akýmkoľvek podozrením. Nedôvera napomáhaných by sa zmiernila. Nemuseli by sa totiž už toľko obávať určitých prejavov známych pod menom neokolonializmus, ktorý pod rúškom finančnej pomoci a technickej asistencie chce politickým tlakom a hospodárskym ovládaním chrániť alebo vydobyť mocenskú nadvládu.
53. Ktože by konečne nevidel, že takýto fond by uľahčil rekonverziu určitého plytvania, ktoré je ovocím strachu a pýchy? Keď toľké rodiny trú biedu, keď toľkí ľudia zostávajú bez vzdelania, keď ešte chýba toľko škôl, nemocníc a bytov hodných tohto mena, akékoľvek verejné alebo súkromné rozhadzovanie, akákoľvek národná alebo osobná chvastúnska márnotratnosť, akékoľvek vyčerpávajúce preteky v zbrojení sa stávajú neznesiteľným škandálom. Je našou povinnosťou pranierovať to. Keby nás len chceli zodpovední činitelia počúvnuť prv, než bude prineskoro.
54. To znamená, že je nevyhnutné, aby sa medzi všetkými nadviazal dialóg, ktorého sme sa túžobne dovolávali v našej prvej encyklike Ecclesiam suam.56
Tento dialóg medzi tými, čo poskytujú prostriedky, a tými, čo z nich majú úžitok, umožní určovať výšku pomoci nielen podľa veľkodušnosti a možností jedných, ale aj podľa skutočných potrieb a schopnosti upotrebenia druhých. Rozvojové krajiny nebudú potom vystavené nebezpečenstvu natoľko sa zadlžiť, že splácanie dlhov by pohltilo ich najlepšie dôchodky. Úroková miera a dĺžka pôžičiek sa môžu upraviť znesiteľným spôsobom pre jedných i pre druhých tým, že sa bude dbať na rovnováhu medzi darmi, bezúročnými pôžičkami, prípadne pôžičkami s veľmi nízkymi úrokmi a amortizačnou lehotou. Budú sa môcť dať záruky tým, čo poskytujú finančné prostriedky, o ich použití podľa dohovoreného plánu a s rozumnou účinnosťou. Lebo netreba podporovať lenivcov a príživníkov. A tí, čo prijímajú pomoc, si budú môcť vyhradiť, aby sa nik nemiešal do ich politiky ani nenarušoval ich sociálnu štruktúru. Ako zvrchovaným štátom im samým prináleží spravovať svoje vlastné záležitosti, určovať svoju politiku a slobodne si vybrať spoločenské zriadenie, ktorému dávajú prednosť. Treba teda nadviazať dobrovoľnú spoluprácu, tvorivú spoluúčasť jedných s druhými na budovaní ľudskejšieho sveta, a to pri rovnakej dôstojnosti.
55. Táto úloha by sa mohla zdať neuskutočniteľná v krajoch, kde starosť o každodenné živobytie si vyžaduje všetko úsilie rodiny, ktorá je preto neschopná pomýšľať na prácu spôsobilú zabezpečiť menej biednu budúcnosť. Treba však pomáhať práve týmto mužom a ženám, treba ich presviedčať, aby oni sami pracovali na svojom vlastnom rozvoji a aby si postupne zadovážili na to potrebné prostriedky. Toto spoločné dielo, pravdaže, nepôjde bez súladného, vytrvalého a odvážneho úsilia. Ale nech sú o tom všetci pevne presvedčení, že tu ide o život chudobných národov, o občiansky pokoj rozvojových krajín a o svetový mier.
56. Úsilia, čo ako značné, zamerané na finančnú a technickú pomoc rozvojovým krajinám boli by iluzórne, keby ich výsledky čiastočne marila hra obchodných vzťahov medzi bohatými a chudobnými krajinami. Tieto by stratili dôveru, keby mali dojem, že sa im jednou rukou berie, čo sa im druhou dáva.
57. Národy s vysoko vyvinutým priemyslom vyvážajú totiž najmä spracovaný tovar, kým hospodársky málo rozvinuté krajiny môžu predávať iba poľnohospodárske výrobky a suroviny. Vďaka technickému pokroku hotové výrobky rýchlo vzrastajú na cene a majú dostatočný odbyt. Naproti tomu prvotné produkty z rozvojových krajín podliehajú rozsiahlym a náhlym zmenám cien, ktoré sú veľmi ďaleko od stúpajúcej nadhodnoty hotových výrobkov. Preto priemyselne málo vyvinuté krajiny narážajú na veľké ťažkosti, keď musia počítať s vývozom, aby zabezpečili rovnováhu svojho hospodárstva a splnili svoj rozvojový plán. Chudobné národy zostávajú stále chudobné a bohaté neprestajne bohatnú.
58. To znamená, že zákon voľného obchodu nemôže viac výlučne vládnuť v medzinárodných stykoch. Isteže, jeho výhody sú očividné, ak sa partneri nenachádzajú v priveľmi nerovnocenných podmienkach čo do hospodárskeho potenciálu: vtedy je podnecovateľom pokroku a odmenou za námahu. Preto priemyselne vyspelé krajiny ho pokladajú za spravodlivý. Veci sa však majú ináč, keď sú podmienky medzi krajinami veľmi rozdielne: vtedy ceny, ktoré sa na trhu „slobodne“ stanovujú, môžu mať nespravodlivé následky. Treba uznať: sám podstatný princíp liberalizmu ako normy obchodnej výmeny sa tu stáva otáznym.
59. Učenie Leva XIII. v Rerum novarum zostáva stále v platnosti: súhlas stránok, ak sú v priveľmi nerovnom položení, nestačí, aby zaručil spravodlivosť dohody, a zákon slobodného súhlasu zostáva podriadený požiadavkám prirodzeného práva.57
Čo sa tam vzťahuje na spravodlivú osobnú plácu, platí aj o medzinárodných dohodách: výmenné hospodárstvo sa už nemôže zakladať výlučne na zákone slobodnej konkurencie, ktorá taktiež veľmi často vyvoláva hospodársku diktatúru. Sloboda obchodovania je spravodlivá len vtedy, ak je podriadená požiadavkám sociálnej spravodlivosti.