1. Štyridsať rokov uplynulo od publikovania vynikajúcej encykliky Rerum novarum nášho predchodcu blahej pamäti Leva XIII. a celý katolícky svet, hnaný vrelou vďačnosťou, sa podujal osláviť jej spomienku s leskom hodným tohto pamätného dokumentu.
2. Je pravda, že tomuto znamenitému dôkazu pastoračnej starostlivosti náš predchodca už určitým spôsobom pripravil cestu ďalšími encyklikami, ako napríklad tou o základoch ľudskej spoločnosti, t. j. o rodine a úctyhodnej sviatosti manželstva (encyklika Arcanum z 10. februára 1880); o pôvode občianskej moci (encyklika Diuturnum z 29. júna 1881); o usporiadaní jej vzťahov s Cirkvou (encyklika Immortale Dei z 1. novembra 1885); o základných povinnostiach kresťanského občana (encyklika Sapientiae christianae z 10. januára 1890); proti omylom socializmu (encyklika Quod apostolici muneris z 28. decembra 1878) a o falošnom učení ohľadom ľudskej slobody (encyklika Libertas z 20. júna 1888), ako aj ďalšími tohto druhu, v ktorých Lev XIII. už obšírne vyjadril svoje myšlienky. Avšak encyklika Rerum novarum mala oproti ostatným tú zvláštnosť, že práve vtedy, keď to bolo nanajvýš príhodné, ba nevyhnutné, dala celému ľudstvu bezpečné normy na primerané vyriešenie ťažkých problémov ľudskej spoločnosti, ktoré sa označujú názvom sociálna otázka.
3. A skutočne, ku koncu devätnásteho storočia práve krátko zavedený nový hospodársky systém a nový vzrast priemyslu spôsobili, že spoločnosť takmer vo všetkých krajinách sa javila stále viac rozdelená na dve triedy: jednu, počtom nepatrnú, ktorá si užívala takmer všetko pohodlie v takej veľkej hojnosti, akú len poskytovali nové vynálezy; druhú, pozostávajúcu z nesmierneho množstva robotníkov, ktorí boli sužovaní ničivou núdzou a márne sa trápili, ako vyjsť zo svojej tiesne.
4. Takýmto okolnostiam určite nebolo ťažké prispôsobiť sa pre tých, ktorí, keďže boli dobre zaopatrení bohatstvami, považovali túto situáciu za nevyhnutný dôsledok ekonomických zákonov, a preto chceli všetku starostlivosť o pomoc núdznym prenechať láske k blížnym, ako keby bolo povinnosťou lásky rozprestrieť závoj nad zjavným porušovaním spravodlivosti, zo strany zákonodarcov nielen tolerovaným, ale niekedy aj potvrdzovaným. Touto situáciou však boli nanajvýš postihnutí robotníci, utláčaní nespravodlivým osudom, a preto odmietali ostať dlhšie pod týmto príliš ťažkým jarmom. A tak niektorí, podľahnúc náporu zlých odporúčaní, sa zamerali na totálnu revolúciu v spoločnosti, zatiaľ čo iní, ktorých dobrá kresťanská výchova brzdila, aby neprešli k takýmto nezdravým cieľom, napriek tomu neochabovali v presvedčení, že mnohé veci v tejto oblasti treba úplne a bezodkladne reformovať.
5. Iné nebolo ani presvedčenie mnohých katolíkov, či už kňazov, alebo laikov, pobádaných pocitom zaiste obdivuhodnej lásky k blížnemu, ktorí už dlho cítili potrebu angažovať sa v zmierňovaní nezaslúženej biedy proletárov, alebo nijako si nedokázali vysvetliť, ako by mohla taká veľká a nespravodlivá nerovnosť v rozdeľovaní hmotných dobier skutočne zodpovedať plánom najmúdrejšieho Stvoriteľa.
6. V tomto žalostnom zmätku spoločnosti síce úprimne hľadali rýchly liek a pevnú obranu proti horším nebezpečenstvám, avšak pre slabosť ľudskej mysle ani tí najlepší nevedeli, kam sa obrátiť, pretože videli, že sú z jednej strany odmietaní takmer ako zhubní novátori a z druhej strany im v ich dobrých dielach robili prekážky sami ich druhovia, prívrženci iných myšlienok.
7. V takomto veľkom rozpore a nezhode myslí, zatiaľ čo na jednej i druhej strane sa nie vždy pokojne diskutovalo o tomto spore, oči všetkých sa podobne ako pri mnohých iných príležitostiach obracali k Petrovmu stolcu, tejto posvätnej schránke všetkej pravdy, z ktorej sa šíria slová spásy do celého sveta. K nohám Kristovho nástupcu prichádzali nevídane často učenci v oblasti sociálnych vecí, zamestnávatelia i samotní robotníci s prosbou, aby im konečne ukázal bezpečnú cestu.
8. Toto všetko mimoriadne prezieravý pápež dlho zvažoval vo svojom vnútri i pred Božou tvárou, požiadal o radu viacerých odborníkov, podrobne rozobral všetky dôvody, ktoré prichádzali z jednej i druhej strany, a napokon počúvol „vedomie svojej apoštolskej služby“,1
aby sa nezdalo, že mlčaním zanedbáva svoj úrad,2
a rozhodol sa z pozície božského učiteľského úradu, ktorý mu bol zverený, prehovoriť k celej Cirkvi, ba k celej ľudskej spoločnosti.
9. Zaznel teda 15. mája 1891 tento taký vytúžený hlas, ktorý sa nedal zastrašiť náročnosťou témy ani nezoslabol starobou, ba naopak, posilnený prebudeným zápalom poučil ľudskú rodinu, aby sa pokúsila o nové cesty vo veci sociálnej náuky.