ÚVOD

1. Povolaný byť ochrancom Vykupiteľa, „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1, 24).

Cirkevní otcovia, inšpirovaní evanjeliom, už od prvých storočí zdôrazňovali, že Jozef rovnako ako prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove,1 tak isto stráži a ochraňuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev a ktorého je Panna Mária vzorom i stvárnením.

Pri príležitosti stého výročia encykliky Quamquam pluries pápeža Leva XIII.2 a v línii úcty, ktorá je sv. Jozefovi vzdávaná už po stáročia, by som vám chcel, drahí bratia a sestry, predložiť na zamyslenie niekoľko úvah o tom, „do ktorého opatery Boh zveril svoje najvzácnejšie poklady“.3 S potešením si plním túto pastoračnú povinnosť, aby všetci mohli rásť v úcte k patrónovi všeobecnej Cirkvi a v láske k Spasiteľovi, ktorému slúžil skutočne príkladným spôsobom.

Takto sa všetci kresťania budú nielenže obracať k sv. Jozefovi s väčšou horlivosťou a dôverne ho vzývať ako svojho patróna, ale budú mať vždy pred svojimi očami i jeho pokorný, zrelý spôsob služby a prijímania účasti na diele spásy.4

Som presvedčený, že keď sa Cirkev – ktorá spolu s celým ľudstvom kráča k budúcnosti – zamyslí nad spôsobom, akým mal Máriin ženích účasť na Božom tajomstve, bude schopná vždy nanovo objavovať svoju vlastnú identitu v pláne vykúpenia, založenom na tajomstve vtelenia.

Práve na tomto tajomstve sa Jozef z Nazareta podieľal ako žiaden iný človek, s výnimkou Márie, matky vteleného Slova. Podieľal sa na ňom s ňou, zapojený do tej istej spásnej udalosti. On bol ochrancom tej istej lásky, mocou ktorej nás večný Otec „predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 5).

I. EVANJELIOVÝ PORTRÉT

Manželstvo s Máriou

2. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21).

V uvedených slovách nachádzame jadro biblickej pravdy o svätom Jozefovi. Vzťahujú sa k tomu momentu jeho života, ktorému cirkevní otcovia venujú zvláštnu pozornosť.

Evanjelista Matúš vysvetľuje význam tejto okolnosti a súčasne opisuje, ako ju Jozef prežíval. Pokiaľ však chceme úplne pochopiť obsah i kontext danej state, treba mať na pamäti paralelnú pasáž v Evanjeliu podľa Lukáša. V Matúšovi čítame: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18). Pôvod Máriinho počatia „z Ducha Svätého“ je však úplnejšie a výslovne opísaný v stati, v ktorej nám Lukáš rozpráva o zvestovaní Ježišovho narodenia. „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 – 27). Anjelov pozdrav: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28) spôsobil v Márii vnútorný nepokoj a zároveň ju podnietil do uvažovania. Potom posol Pannu upokojil, pričom jej odhalil zvláštny Boží plán s ňou. „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida...“ (Lk 1, 30 – 32).

Trochu skôr evanjelista poznamenal, že vo chvíli zvestovania bola Mária „zasnúbená mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“. Povaha tohto manželstva je nepriamo vysvetlená vtedy, keď sa Mária po vypočutí poslovej zvesti o narodení dieťaťa pýta: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34). Anjel odpovedá: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). Hoci Mária je už vydatá za Jozefa, zostane pannou, lebo dieťa počaté v nej pri zvestovaní bolo počaté mocou Ducha Svätého.

V tomto bode sa Lukášov text prelína s Matúšom 1, 18 a slúži na vysvetlenie toho, čo sa tam píše. Ak sa po Máriinom sobáši s Jozefom o nej zistí, že má dieťa od Ducha Svätého, tento fakt zodpovedá s celým významom zvestovania, najmä s Máriinými záverečnými slovami: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). V súlade s jasným Božím plánom sa s plynúcimi dňami a týždňami Máriino tehotenstvo zviditeľňuje pred ľuďmi i pred Jozefom. Vystupuje pred nimi ako tá, ktorá musí porodiť a pritom v sebe niesť tajomstvo svojho materstva.

3. Za týchto okolností „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe a.za týchto okolností ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19). Nevedel, ako sa správať voči Máriinmu podivuhodnému tehotenstvu. Určite hľadal odpoveď na túto znepokojujúcu otázku, no predovšetkým hľadal východisko z preňho ťažkej situácie. „Ako o.tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ,Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov‘“ (Mt 1, 20 – 21).

Medzi zvestovaním zachyteným v Matúšovom texte a opisom u Lukáša existuje blízka analógia. Boží posol vovádza Jozefa do tajomstva Máriinho materstva. Tá, ktorá je podľa zákona jeho manželkou, sa mocou Ducha Svätého stala matkou, pričom zostala pannou. A keď Syn, ktorého Mária nosí vo svojom lone; príde na svet, má dostať meno Ježiš. Toto meno bolo medzi Izraelitmi známe a niekedy ho dávali svojim synom. V tomto prípade však ide o syna, ktorý v súlade s Božím prisľúbením prináša úplné naplnenie významu mena Ježiš – Yehošua, čo znamená „Boh spasí“.

Posol sa obracia na Jozefa ako manžela Márie, ako toho, kto má v určenom čase dať meno synovi, ktorý sa narodí z nazaretskej panny, jeho manželky. Jozef je teda tým, na koho sa posol obracia, aby mu zveril úlohy pozemského otca vo vzťahu k Máriinmu synovi.

„Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku“ (Mt 1, 24). Prijal Máriu s celým tajomstvom jej materstva. Prijal ju spolu so Synom, ktorý prišiel na svet mocou Ducha Svätého. Vzhľadom na to, čo od neho Boh prostredníctvom anjela žiadal, preukázal týmto spôsobom podobnú ochotu vôle ako Mária.

II. SPRÁVCA BOŹIEHO TAJOMSTVA

4. Keď Mária krátko po zvestovaní odišla do Zachariášovho domu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu, hneď ako ju pozdravila, počula slová Alžbety, ktorú „naplnil Duch Svätý“ (Lk 1, 41). Popri pozdrave, ktorý nadväzuje na anjelov pozdrav pri zvestovaní, Alžbeta povedala i toto: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Tieto slová boli ústrednou myšlienkou encykliky Redemptoris mater, v ktorej som sa usiloval prehĺbiť učenie Druhého vatikánskeho koncilu, predstavujúceho Preblahoslavenú Pannu, ako „napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so svojím Synom až po kríž,“5 pričom predišla6 všetkých, ktorí vo viere nasledujú Krista.

Hneď na začiatku tohto putovania sa Máriina viera stretla s vierou Jozefa. Ak Alžbeta povedala o Vykupiteľovej matke, „blahoslavená je tá, ktorá uverila“, v určitom zmysle možno toto blahoslavenstvo vzťahovať i na Jozefa, pretože pozitívne odpovedal na Božie slovo, keď mu bolo odovzdané v rozhodujúcom momente. Hoci je pravda, že Jozef neodpovedal na anjelovo zvestovanie rovnakým spôsobom ako Mária, „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“. To, čo urobil, je najčistejšou poslušnosťou viery (porov. Rim 1, 5; 16, 26; 2 Kor 10, 5 – 6).

Možno povedať, že to, čo Jozef urobil, ho výnimočným spôsobom zjednotilo s Máriinou vierou. Ako pravdu prichádzajúcu od Boha prijal presne to isté, čo Mária prijala už predtým pri zvestovaní. Koncil učí: „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ‚poslušnosť viery‘. Ňou sa celý človek slobodne oddáva Bohu tým, že sa ‚svojím rozumom a vôľou plne podriaďuje Bohu‘ a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie.“7 Toto vyhlásenie, ktoré sa dotýka samej podstaty viery, možno dokonale vzťahovať na Jozefa z Nazareta.

5. Preto sa Jozef – rovnako ako Mária – stal výnimočným ochrancom tajomstva „od vekov skrytého v Bohu“ (Ef 3, 9) práve v tom rozhodujúcom momente, ktorý Pavol nazýva „plnosťou času“, keď „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). Vyjadrené slovami koncilu: „Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), pomocou ktorého ľudia majú skrze Krista – Slovo, ktoré sa stalo telom – prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4).“8

Spolu s Máriou je Jozef prvým ochrancom Božieho tajomstva. Spolu s Máriou a vo vzťahu k nej má účasť na tejto poslednej fáze zjavenia sa Boha v Kristovi a hneď od počiatku sa na ňom podieľa.

Keď hľadíme na texty Matúšovho i Lukášovho evanjelia, môžeme povedať, že Jozef je prvým, kto má účasť na viere Božej Matky a že svojím konaním podporuje svoju manželku vo viere v Božie zvestovanie. Je tiež prvým, koho Boh umiestňuje na Máriinu cestu viery. Je to cesta, ktorou bude Mária, najmä v čase Kalvárie a Turíc, kráčať dokonalým spôsobom.9

6. Treba povedať, že Jozefova cesta viery sa skončila skôr, než Mária stála na Golgote pod krížom, a pred obdobím, ktoré nasledovalo po Kristovom návrate k Otcovi. Ide o čas, keď bola Mária na Turíce prítomná vo večeradle, teda deň, keď bola Cirkev, zrodená mocou Ducha pravdy, predstavená svetu. Napriek tomu Jozefova cesta viery mala rovnaký smer. Úplne ho preniklo to isté tajomstvo, ktorého prvým ochrancom sa stal spolu s Máriou. Vtelenie a vykúpenie tvoria organickú a nerozdielnu jednotu, v nej „sa plán zjavenia uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia“.10 Práve kvôli tejto jednote nariadil pápež Ján XXIII., veľký ctiteľ svätého Jozefa, aby bolo Jozefovo meno vsunuté do omšového textu v Rímskom kánone, ktorý je trvalou spomienkou na vykúpenie. Jeho meno bolo vsunuté za meno Márie a pred mená apoštolov, pápežov a mučeníkov.11

Služba otcovstva

7. Ako môžeme odvodzovať z evanjeliových textov, Jozefovo manželstvo s Máriou tvorí právny základ jeho otcovstva. Pre Ježiša bolo potrebné zaistiť otcovskú ochranu, preto Boh vybral Jozefa, aby sa stal Máriiným manželom. Z toho vyplýva, že Jozefovo otcovstvo – vzťah, ktorý ho robí Kristovi takým blízkym, ako je to len možné; k nemu sa totiž vzťahuje každé vyvolenie a predurčenie (porov. Rim 8, 28 – 29) – sa realizuje prostredníctvom manželstva s Máriou, teda prostredníctvom rodiny. Hoci evanjelisti na jednej strane jednoznačne tvrdia, že Ježiš bol počatý mocou Ducha Svätého a že panenstvo zostalo v manželstve neporušené (porov. Mt 1, 18 – 25; Lk 1, 26 – 38), na druhej strane označujú Jozefa za Máriinho manžela a Máriu za jeho manželku (porov. Mt 1, 16. 18 – 20; Lk 1, 27; 2, 5).

Tak ako je pre Cirkev dôležité vyznávať Ježišovo panenské počatie, rovnako dôležité je zastávať i Máriino manželstvo s Jozefom. Od neho totiž právne závisí Jozefovo otcovstvo. Tak možno pochopiť, prečo sú generácie usporiadané podľa Jozefovho rodokmeňa. „Prečo,“ pýta sa sv. Augustín, „by nemali byť usporiadané podľa Jozefa? Či nebol Máriiným manželom?... Prostredníctvom anjelovej autority Písmo uvádza, že bol jej manželom. ,Neboj sa,’ hovorí anjel, ,prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.’ Jozefovi bola zverená úloha, aby dal dieťaťu meno, hoci on toto dieťa nesplodil. ,Porodí syna,’ hovorí anjel ,a dáš mu meno Ježiš.’ Písmo zaznamenáva, že Ježiš nie je splodený z Jozefovho tela, a keďže Jozef je ustarostený nad pôvodom Máriinho tehotenstva, dostáva správu, že to sa udialo z Ducha Svätého. Napriek tomu Jozef nie je pozbavený otcovskej autority už od chvíle, keď dostáva úlohu dať dieťaťu meno.

Napokon i Panna Mária, ktorá si bola dobre vedomá, že Krista nepočala ako dôsledok manželského vzťahu s Jozefom, ho tiež nazýva Ježišovým otcom.“12

Vďaka hodnote manželského zväzku, ktorý oboch zjednocuje, je syn Márie aj Jozefovým synom: „Z dôvodu ich verného manželstva si obaja zasluhujú, aby boli nazývaní Kristovými rodičmi, nielen jeho matka, ale i jeho otec. Bol rodičom rovnakým spôsobom, akým bol matkiným manželom: v mysli, nie telom.“13 V tomto manželstve nechýbala ani jedna z náležitostí, ktoré k manželstvu patria: „V Kristových rodičoch sa realizovali všetky dobrá manželstva – potomstvo, ktorým bol sám Pán Ježiš; vernosť, keďže nešlo o žiadne cudzoložstvo; sviatosť – lebo tu nebol žiadny rozvod.“14

Keď sv. Augustín a sv. Tomáš analyzujú prirodzenosť tohto manželstva, obaja ju vždy stotožňujú s „nerozlučnou jednotou duší, s jednotou sŕdc a s jednotou myslí“.15 Tieto prvky sú výnimočným spôsobom obsiahnuté v manželstve Márie a Jozefa.

Vo vrcholných okamihoch dejín spásy, keď Boh prostredníctvom daru Slova zjavuje svoju lásku k ľudstvu, práve manželstvo Márie a Jozefa prináša úplné uskutočnenie „slobody, teda manželského sebadarovania“, keď takúto lásku prijímajú a vyjadrujú.16 „V tomto veľkom podujatí, ktorým je obnovenie všetkého v Kristovi, sa i manželstvo – očistené a obnovené – stáva novou realitou, sviatosťou novej zmluvy. Vidíme, že na začiatku Nového zákona, rovnako ako na začiatku Starého, sa nachádza manželský pár. Avšak zatiaľ čo Adam a Eva boli prameňom zla, ktoré zaplavilo svet, Jozef a Mária tvoria vrchol, z ktorého sa na celú zem šíri svätosť. Spasiteľ začal uskutočňovať dielo spásy s týmto panenským a svätým zväzkom, v ktorom ukázal svoju všemohúcu vôľu očistiť a posvätiť rodinu, svätyňu lásky a kolísku života.“17

Ako veľa sa dnešná rodina môže z tohto učiť! „Podstatu a úlohy rodiny určuje láska. Preto rodina dostáva poslanie ochraňovať, prejavovať a sprostredkúvať lásku ako živú ozvenu a skutočnú účasť na Božej láske k ľudstvu a na láske Krista Pána k Cirkvi, jeho neveste.“18 V tom prípade je teda práve Svätá rodina pôvodnou „domácou cirkvou“,19 ktorú má predstavovať každá kresťanská rodina. „Podľa tajomného Božieho plánu v nej dlhé roky v skrytosti žil Boží Syn. Preto je aj pravzorom a príkladom všetkých kresťanských rodín.“20

8. Boh povolal sv. Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. To je práve spôsob, ktorým, ako hovorí liturgia Cirkvi, Jozef „spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy“ a takto naozaj bol „služobníkom spásy“.21 Jeho otcovstvo je konkrétne vyjadrené v tom, že „urobil zo svojho života službu, obetu tajomstvu vtelenia a vykupiteľskému poslaniu, ktoré je s ním spojené; že použil svoju zákonnú autoritu, ktorá mu nad Svätou rodinou patrila, takým spôsobom, v ktorom úplne daroval seba, svoj život i svoju prácu; že svoje prirodzené povolanie na rodinnú lásku premenil na nadprirodzené sebaobetovanie, obetovanie svojho srdca a všetkých svojich schopností na lásku v službe Mesiášovi, ktorý rástol v jeho dome“.22

Keď si pripomíname, že „ počiatky nášho vykúpenia boli zverené Jozefovej vernej starostlivosti“,23 liturgia ďalej podrobnejšie hovorí, že „Boh ho ustanovil za hlavu Svätej rodiny ako verného a múdreho služobníka, aby sa otcovsky staral o jeho jednorodeného Syna“.24 Lev XIII. zdôraznil vznešenú povahu tohto poslania: „Vyníma sa medzi všetkými svojou úctyhodnou dôstojnosťou, lebo z Božieho určenia bol ochrancom a podľa mienky ľudí otcom Božieho Syna. Keďže z toho vyplynulo, že Božie Slovo bolo podriadené Jozefovi, toto Slovo ho poslúchalo a venovalo mu úctu a oddanosť, akú si otec zaslúži od svojich detí.“25

Pretože je nepredstaviteľné, že táto vznešená úloha by si nevyžadovala kvality potrebné na jej splnenie, musíme uznať, že „vďaka zvláštnemu daru z neba“ Jozef preukázal Ježišovi „všetku prirodzenú lásku, všetku láskyplnú starostlivosť, akej je vôbec otcovské srdce schopné“.26

Boh dal Jozefovi popri otcovskej autorite nad Ježišom i účasť na láske zodpovedajúcej otcovstvu; láske, ktorá má svoj pôvod v Otcovi, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3, 15).

Evanjeliá zreteľne opisujú Jozefovu otcovskú zodpovednosť voči Ježišovi. Totiž spása prichádzajúca skrze Ježišovu ľudskú prirodzenosť sa realizuje v úkonoch, ktoré sú každodennou súčasťou rodinného života, rešpektujúc Boží plán, obsiahnutý v diele vtelenia. Evanjelisti veľmi pozorne ukazujú na to, ako nebolo v Ježišovom živote nič ponechané na náhodu, ale všetko sa odohrávalo podľa vopred určeného Božieho plánu. Často opakovaná formula „To sa stalo, aby sa splnilo...“ vo vzťahu k danej udalosti v Starom zákone, slúži na zdôraznenie jednoty. a kontinuity tohto plánu, ktorý sa napĺňa v Kristovi.

Pri vtelení sa prísľuby a predobrazy Starého zákona stávajú skutočnosťou: miesta, osoby, udalosti a obrady navzájom súvisia, presne podľa Božích nariadení, ktoré anjeli sprostredkovali a ktoré stvorenia, zvlášť vnímavé na Boží hlas, prijali. Mária je Pánovou pokornou služobnicou, od večnosti pripravenou na úlohu stať sa Božou Matkou. Jozef je tým, koho si Boh vyvolil, aby bol „strážcom Pánovho narodenia“,27 tým, kto mal zodpovednosť postarať sa o riadny príchod Božieho Syna na svet v súlade s Božími ustanoveniami a ľudskými zákonmi. Celý takzvaný domáci alebo skrytý Ježišov život bol zverený pod Jozefovu ochranu.

Sčítanie ľudu

9. Keď v poslušnosti nariadeniam zákonnej vrchnosti Jozef putoval do Betlehema na sčítanie ľudu a keď do zoznamov Rímskej ríše úradne nahlásil meno „Ježiš, Jozefov syn z Nazareta“ (Jn 1, 45), splnil tým významnú úlohu. Toto sčítanie zreteľne ukazuje, že Ježiš patrí k ľudskému rodu ako človek medzi ľuďmi, občan tohto sveta, podriadený zákonom a radným inštitúciám, ale aj ako Spasiteľ sveta. Origenes nám ponúka dobrý opis teologického významu tohto historického faktu, ktorý rozhodne nie je zanedbateľný: „Prvé sčítanie celého sveta sa konalo za vlády cisára Augusta a medzi inými išiel aj Jozef, aby sa dal zapísať spolu so svojou manželkou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave. Keďže Ježiš sa narodil skôr, ako bolo sčítanie ukončené, človeku starostlivo skúmajúcemu tieto skutočnosti sa javí, že v tejto skutočnosti je vyjadrené určité tajomstvo, totiž že v súpise celej zeme je zaznačený aj Kristus. Tým, že bol započítaný so všetkými ostatnými, mohol každého posvätiť. Zapísaný s celým svetom pri sčítaní, ponúkol svetu spoločenstvo so sebou samým a po tom, čo sa bol predstavil, napísal všetkým ľuďom v knihe žijúcich, že ktokoľvek v neho uverí, bude môcť byť s Božími svätými zapísaný v nebi. Jemu nech je sláva a moc na veky vekov. Amen.“28