10. Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ, ako sme už povedali, v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. A to je – ak možno tak povedať – ľudský rozmer tajomstva vykúpenia. V ňom človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti.
V tajomstve vykúpenia je človek znovu „potvrdený“, určitým spôsobom znovu „stvorený“. Áno, znovu stvorený! „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy, lebo v Ježišovi Kristovi ste všetci jedno.“64
Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba – a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia – musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí, aby sme tak povedali, do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si „prisvojiť“, asimilovať celú skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento hlboký proces, prinesie ovocie nielen klaňania sa Bohu, ale aj hlbokého úžasu nad sebou samým. Akú veľkú cenu musí mať človek v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúžil „takého vznešeného Vykupiteľa“,65
keď Boh „dal svojho jednorodeného Syna“, aby človek „nezahynul… ale aby mal život večný“?66
Tento hlboký úžas nad hodnotou a dôstojnosťou človeka sa volá evanjelium čiže Radostná zvesť. A nazýva sa aj kresťanstvom. Tento úžas oprávňuje poslanie Cirkvi vo svete – a to aj, ba azda ešte viac – v „súčasnom svete“. Tento úžas – a zároveň aj presvedčenie a istota, ktorá vo svojich najhlbších koreňoch je istotou viery, no skrytým a tajomným spôsobom oživuje všetky zložky ozajstnej ľudskosti – je úzko spätý s Kristom. On tiež určuje Kristovo miesto a – ak sa možno tak vyjadriť – jeho zvláštne občianske právo v dejinách človeka a ľudstva. Cirkev, ktorá neprestajne rozjíma o celom tajomstve Krista, vie s plnou istotou viery, že vykúpenie skrze kríž dalo človekovi znova a navždy jeho dôstojnosť a zmysel jeho existencie na tomto svete, zmysel, ktorý v značnej miere stratil následkom hriechu. Preto sa vykúpenie uskutočnilo veľkonočným tajomstvom, ktoré cez kríž a smrť vedie k zmŕtvychvstaniu.
Je teda prvoradou úlohou Cirkvi v každej dobe, ale najmä za našich čias, usmerňovať myseľ človeka, usmerňovať svedomie a skúsenosť celého ľudstva k tajomstvo Krista a pomáhať všetkým ľuďom vnikať do hĺbky vykúpenia, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Tým sa však dotýkame najvnútronejšej oblasti človeka: ľudských sŕdc, ľudských svedomí a ľudských osudov.
11. Druhý vatikánsky koncil vynaložil obrovské úsilie, aby vytvoril plné a univerzálne vedomie Cirkvi, o ktorom napísal pápež Pavol VI. vo svojej prvej encyklike. Toto vedomie – alebo skôr sebauvedomenie Cirkvi – sa vytvára v dialógu, ktorý, prv než by sa stal rozhovorom, musí obrátiť svoju pozornosť na „druhého“, t. j. na toho, s kým chceme hovoriť. Druhý vatikánsky koncil dal základný podnet na vytváranie sebavedomia Cirkvi tým, že nám tak primerane a odborne umožnil pozerať na celý svet ako na „mapu“ rozličných náboženstiev. Zároveň ukázal, ako sa na túto mapu rozličných náboženstiev sveta ukladá akoby vo vrstvách – nikdy predtým nepoznaných a príznačných pre naše dni – jav ateizmu vo svojich rozličných formách, predovšetkým ateizmu programovaného, organizovaného, začleneného do politického systému.
Čo sa týka náboženstva, koncil sa zaoberá najprv náboženstvom ako všeobecným javom, spojeným už od samého začiatku s dejinami človeka; potom hovorí o nekresťanských náboženstvách a napokon o kresťanstve. Dokument, ktorý koncil venoval nekresťanským náboženstvám, je plný hlbokej úcty k veľkým duchovným hodnotám, ba k prvenstvu toho, čo je duchovné a čo v živote ľudstva nachádza svoj výraz v náboženstve a v mravnom živote a má vplyv na celú kultúru. Cirkevní otcovia správne videli v rozličných náboženstvách akoby odrazy jedinej pravdy, „semená Slova“,67
ktoré svedčia o tom, že hoci rozličnými cestami, ale predsa akoby tým istým smerom sa uberá tá najhlbšia túžba ľudského ducha, ktorá sa prejavuje v hľadaní Boha a zároveň – práve týmto zameraním na Boha – v hľadaní plného rozmeru ľudskosti, plného zmyslu ľudského života. Koncil venoval osobitnú pozornosť židovskému náboženstvu a pripomenul veľké duchovné dedičstvo, ktoré je spoločné kresťanom a židom. Vyjadril tiež svoju úctu k vyznávačom islamu, ktorých viera sa rada odvoláva na Abraháma.68
Vďaka tejto otvorenosti, ktorá je dielom Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev a všetci kresťania si mohli ešte plnšie uvedomiť tajomstvo Krista. Je to tajomstvo „od vekov a pokolení skryté“69
v Bohu, aby bolo zjavené v čase, a to v Človekovi Ježišovi Kristovi, a aby sa bez prestania zjavovalo v každom čase. V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil ľudstvu a najviac sa k nemu priblížil. Súčasne však v Kristovi a skrze Krista človek nadobudol plné vedomie svojej dôstojnosti, svojho povznesenia a transcendentnej hodnoty svojej ľudskosti a zmysel svojho jestvovania.
Preto treba, aby sme sa my všetci, čo vyznávame Krista, stretli a zjednotili okolo neho. Toto zjednotenie v rozličných oblastiach života, tradície, štruktúr a disciplinárnych predpisov jednotlivých cirkví alebo cirkevných spoločenstiev sa nemôže dosiahnuť bez dôkladnej práce, zameranej na vzájomné poznanie a na odstraňovanie prekážok na ceste k dokonalej jednote. Predsa však už teraz môžeme, ba musíme dosiahnuť a dosvedčovať pred svetom našu jednotu, a to tým, že budeme hlásať tajomstvo Krista, zjavovať božskú a zároveň ľudskú dimenziu vykúpenia a že sa budeme neúnavne a vytrvale usilovať o tú dôstojnosť, ktorú človek dosiahol a stále môže dosiahnuť v Kristovi. Je to dôstojnosť milosti Božieho prijatia za deti a zároveň dôstojnosť vnútornej pravdy ľudskosti, ktorá – ak v spoločnom vedomí súčasného sveta nadobudla taký základný význam – je pre nás ešte zrejmejšia vo svetle tej skutočnosti, ktorou je on, Ježiš Kristus.
Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred poslania, ktoré sám Boh zveril človekovi. Všetci sa musíme zúčastniť na tomto poslaní a musíme naň sústrediť všetky svoje sily, pretože je súčasnému ľudstvu potrebnejšie než kedykoľvek predtým. A ak sa zdá, že toto poslanie naráža v súčasnosti na väčší odpor než kedykoľvek predtým, to tiež dokazuje, že v našej dobe je ešte potrebnejšie – i napriek spomínanému odporu – a očakávanejšie než kedykoľvek predtým. Tu sa nepriamo dotýkame tajomstva Božieho plánu spásy, v ktorom spása a milosť sú spojené s krížom. Kristus nadarmo nepovedal, že „nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú“70
a že „synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.“71
Ochotne prijímame túto výčitku, aby sme sa – ako tí „Boží násilníci“, s ktorými sme sa toľko ráz stretli v dejinách Cirkvi a s ktorými sa stretáme i dnes – uvedomele zjednotili v plnení veľkého poslania: zjavovať svetu Krista, pomáhať každému človekovi, aby v ňom našiel seba, pomáhať súčasnej generácii našich bratov a sestier, národom, štátom, ľudstvu, krajinám rozvojovým i bohatým, skrátka pomáhať všetkým poznávať „Kristovo nevyspytateľné bohatstvo“,72
pretože ono je určené pre každého človeka a je vlastníctvom každého človeka.
12. Zjednotení v tomto poslaní, o ktorom rozhoduje predovšetkým sám Kristus, všetci kresťania majú hľadať to, čo ich už spája, a to ešte prv, než sa uskutoční ich plná jednota. Táto jednota je apoštolská i misionárska, misionárska i apoštolská. Vďaka tejto jednote máme prístup k veľkolepému dedičstvu ľudského ducha, ktoré sa prejavilo vo všetkých náboženstvách, ako o tom hovorí deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate.73
Vďaka tejto jednote máme prístup aj ku všetkým kultúram, svetonázorom a ku všetkým ľuďom dobrej vôle. Približujeme sa k nim s tou úctou a ohľaduplnosťou, ktorými sa už od čias apoštolov vyznačovala misijná činnosť a postoj misionára. Stačí pripomenúť svätého Pavla a napríklad jeho reč v aténskom areopágu.74
Východiskom misionárskeho postoja je vždy hlboká úcta k všetkému, čo je „v človeku“,75
a ocenenie všetkého, čo už on sám v hĺbke svojho ducha vypracoval v oblasti najvyšších a najvážnejších otázok. Ide konečne o úctu k všetkému, čo v ňom vykonal Duch, ktorý „veje, kam chce“.76
Misionárske poslanie nikdy neničí, ale preberá, čo je dobré, a buduje nové, i keď sa prax nie vždy celkom zhodovala s týmto vznešeným ideálom. Obrátenie, ktoré sa musí začať týmto poslaním, je dielom milosti, v ktorej – ako dobre vieme – človek má plne nájsť seba.
Preto Cirkev v našej dobe kladie veľký dôraz na všetko, čo Druhý vatikánsky koncil vyhlásil v deklarácii o náboženskej slobode, a to tak v prvej, ako aj v druhej časti tohto dokumentu.77
Hlboko cítime záväznosť pravdy, ktorú nám Boh zjavil. Uvedomujeme si najmä obrovskú povinnosť svojho svedomia voči tejto pravde. Cirkev je z Kristovho ustanovenia jej strážkyňou a učiteľkou, lebo dostáva zvláštnu pomoc Ducha Svätého, aby ju verne strážila a učila v jej najúplnejšej celosti.78
Pri plnení tejto úlohy hľadíme na samého Ježiša Krista, ktorý je prvým hlásateľom evanjelia,79
a zároveň hľadíme aj na jeho apoštolov, mučeníkov a vyznávačov. Deklarácia o náboženskej slobode nám presvedčivo ukazuje, ako Kristus a neskôr apoštoli pri ohlasovaní pravdy, ktorá nepochádza od ľudí, ale od Boha – „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“,80
totiž Otcovo – vynakladali celú silu svojho ducha, ale pritom si zachovali hlbokú úctu k človekovi, k jeho rozumu a vôli, svedomiu a slobode.81
Týmto spôsobom aj sama dôstojnosť ľudskej osoby sa stáva súčasťou obsahu ohlasovania, pravda, nie slovami, ale postojom voči nej. Zdá sa, že takýto spôsob zodpovedá zvláštnym potrebám našej doby. Keďže však pravú slobodu človeka nemožno stotožniť so všetkým, čo rozličné systémy a jednotlivci pokladajú za slobodu a propagujú ako slobodu, Cirkev sa na základe svojho božského poslania stáva tým viac strážkyňou tej slobody, ktorá je podmienkou a základom pravej dôstojnosti ľudskej osoby.
Ježiš Kristus ide v ústrety človekovi v každej dobe – a teda i v našej – tými istými slovami: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“82
V týchto slovách sa skrýva základná požiadavka a zároveň výstraha: požiadavka čestného postoja k pravde ako podmienke pravej slobody a súčasne výstraha pred každou zdanlivou slobodou, pred slobodou chápanou povrchne a jednostranne, ktorá nevniká do celej pravdy o človekovi a o svete. I dnes po dvetisíc rokoch sa nám Kristus javí ako ten, ktorý prináša človekovi slobodu založenú na pravde, ktorý oslobodzuje človeka od všetkého, čo túto slobodu obmedzuje, umenšuje a láme pri samých koreňoch, totiž v duši človeka, v jeho srdci a svedomí. Ako nádherne to potvrdili a stále potvrdzujú tí, čo vďaka Kristovi dosiahli pravú slobodu a ju vyznali dokonca aj v podmienkach vonkajšieho útlaku.
Či sám Ježiš Kristus – keď ako väzeň stál pred Pilátovým súdom a keď sa ho Pilát vypytoval o tom, z čoho ho obžalovali členovia veľrady – neodpovedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“?83
Týmito slovami, ktoré vyslovil v rozhodujúcej chvíli pred sudcom, akoby znova potvrdil už predtým vyslovený výrok: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Či cez toľké stáročia a pokolenia, počnúc od čias apoštolov, Ježiš Kristus nestál toľkokrát po boku ľudí súdených pre pravdu a nepodstúpil smrť s ľuďmi odsúdenými za pravdu? Či azda prestáva byť stálym tlmočníkom a obhajcom človeka, ktorý žije „v Duchu a pravde“?84
Tak ako ním neprestáva byť pred Otcom, tak isto je ním aj vzhľadom na ľudské dejiny. A Cirkev zasa, napriek mnohým slabostiam, ktoré sú súčasťou jej ľudských dejín, neprestáva nasledovať toho, ktorý vyhlásil: „Príde čas, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. A sám Otec si žiada takých ctiteľov. Boh je Duch, a tí, čo sa mu klaňajú, majú sa mu klaňať v Duchu a pravde.“85
13. Keď na základe skúseností stále rýchlejšie rastúcej ľudskej rodiny vnikáme do tajomstva Ježiša Krista, jasnejšie si uvedomujeme, že východiskom všetkých ciest, ktorými – ako múdro pripomenul Pavol VI.86
– sa musí uberať Cirkev našich čias, je jedna jediná cesta; cesta, ktorá je vyskúšaná cez stáročia a je zároveň cestou budúcnosti. Kristus Pán ukázal túto cestu zvlášť vtedy, keď – ako učí koncil – „Syn Boží sa svojím vtelením určitým spôsobom spojil s každým človekom.“87
Cirkev teda vidí svoju základnú úlohu v snahe stále uskutočňovať a obnovovať toto spojenie. Cirkev chce slúžiť tomuto jedinému cieľu: aby každý človek našiel Krista, aby Kristus kráčal s každým človekom po ceste života silou pravdy hýbajúcej človekom a svetom, ktorú obsahuje tajomstvo vtelenia a vykúpenia, a silou lásky, ktorá vyžaruje z tohto tajomstva. V pozadí stále vyhranenejších historických procesov, ktoré v našej dobe prosperujú, ako sa zdá, najmä v prostredí rozličných systémov, svetonázorov a režimov, Ježiš Kristus je istým spôsobom znovu prítomný, i keď sa často zdá neprítomný, i keď je Cirkev mnohorakým spôsobom obmedzovaná vo svojej prítomnosti a činnosti, ktoré patria k jej inštitucionálnej štruktúre. Ježiš Kristus je prítomný mocou tej pravdy a lásky, ktoré v ňom dosiahli jedinečnú a neopakovateľnú plnosť, hoci jeho pozemský život bol krátky a jeho verejná činnosť ešte kratšia.
Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi. On je našou cestou „k Otcovi“.88
A je aj cestou ku každému človekovi. Na tejto ceste, ktorá vedie od Krista k človekovi, na tejto ceste, na ktorej sa Kristus spája s každým človekom, nikto nemôže Cirkev zastaviť. Vyžaduje si to časné i večné dobro človeka. Kvôli Kristovi a vzhľadom na tajomstvo, v ktorom spočíva sám život Cirkvi, Cirkev nemôže nebyť citlivá voči všetkému, čo prispieva k skutočnému dobru človeka, ani nemôže byť ľahostajná voči všetkému, čo toto dobro ohrozuje. Druhý vatikánsky koncil v rozličných statiach svojich dokumentov vyjadril túto základnú starostlivosť Cirkvi, aby život vo svete „lepšie zodpovedal jedinečnej dôstojnosti človeka“,89
a to v každom ohľade, a aby „bol ľudskejší“.90
Toto je starostlivosť samého Krista, dobrého pastiera všetkých ľudí. V mene tejto starostlivosti – ako čítame v pastorálnej konštitúcii koncilu – „Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na nijaký politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou transcendentnosti ľudskej osobnosti.“91
Ide tu teda o človeka v celej jeho pravde a v jeho celom rozmere. Nejde o dajakého abstraktného človeka, ale o skutočného, t. j. konkrétneho, historického človeka. Ide o každého človeka, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus navždy spojil vďaka tomuto tajomstvu. Každý človek prichádza na tento svet počatý v lone matky, narodí sa z nej a práve v dôsledku tajomstva vykúpenia je zverený starostlivosti Cirkvi. Táto starostlivosť sa týka celého človeka a sústreďuje sa na neho celkom osobitným spôsobom. Predmetom tejto starostlivosti je človek vo svojej jedinečnej a neopakovateľnej reálnej existencii, v ktorej zotrváva nenarušený obraz a podoba samého Boha.92
Práve na to poukázal koncil, keď, hovoriac o tejto podobe, pripomenul, že „človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému.“93
Človek, ktorého Boh takto „chcel“, ktorého si od večnosti „vyvolil“, povolal a určil na milosť a slávu, to je „každý“ človek, človek zvrchovane konkrétny a zvrchovane reálny; je to človek v celej plnosti tajomstva, ktorého sa stal účastným v Ježišovi Kristovi, tajomstva, na ktorom sa neprestajne stáva účastným každý z tých miliárd ľudí žijúcich na našej planéte, a to už od chvíle svojho počatia pod srdcom matky.
14. Cirkev nemôže opustiť človeka, ktorého „osud“ – to značí vyvolenie a povolanie, narodenie a smrť, spasenie alebo zatratenie – je tak úzko a nerozlučne spojený s Kristom. Vzťahuje sa to na každého človeka žijúceho na tejto planéte, na tejto zemi, ktorú Stvoriteľ dal prvému človekovi, mužovi a žene, so slovami: „Podmaňte si ju.“94
Vzťahuje sa to na každého človeka v jeho úplnej a neopakovateľnej skutočnosti bytia a konania, rozumu a vôle, svedomia a srdca. Človek vo svojej jedinečnej skutočnosti (pretože je „osobou“) má svoje osobné dejiny a predovšetkým svoje vlastné „dejiny duše“. V zhode s vnútornou dispozíciou svojho ducha a zároveň s toľkými rozličnými potrebami svojho tela a svojej časnej existencie človek píše tieto svoje osobné dejiny prostredníctvom početných zväzkov, stykov, situácií a spoločenských štruktúr, ktoré ho spájajú s inými ľuďmi, a to už od prvej chvíle svojho jestvovania na tejto zemi, od chvíle svojho počatia a narodenia. Prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je celý človek v celej pravde svojej existencie, svojho osobného a zároveň aj spoločenského a sociálneho bytia – v rámci svojej rodiny, v rámci toľkých rozličných spoločenstiev a prostredí, v rámci svojho národa alebo ľudu (ba možno ešte len rodu alebo kmeňa), v rámci celého ľudstva. Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia.
Práve tohto človeka v celej pravde jeho života, s jeho svedomím, s jeho trvalou náklonnosťou na hriech a súčasne aj s jeho ustavičnou túžbou po pravde, dobre, kráse, spravodlivosti a láske, mal pred očami Druhý vatikánsky koncil, keď pri opise jeho situácie v súčasnom svete prechádzal vždy od vonkajších zložiek tejto situácie k vnútornej pravde, ktorá sa vzťahuje na celé ľudstvo: „Lebo v samom človekovi je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie na vyšší život. Priťahovaný mnohými vábivými vecami je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná to, čo by chcel. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti.“95
Tento človek je cestou Cirkvi, cestou, ktorá je v určitom zmysle základom všetkých ostatných ciest, ktorými sa musí Cirkev uberať, pretože človek – každý človek bez akejkoľvek výnimky – bol Kristom vykúpený, pretože s človekom – a to s každým človekom bez výnimky – je Kristus určitým spôsobom spojený, aj keď si to človek neuvedomuje: „Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva… človekovi – každému človekovi a všetkým ľuďom – svetlo a silu…, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu.“96
Keďže tento človek je cestou Cirkvi, cestou jej každodenného života a skúseností, jej poslania a námah, Cirkev našich čias si musí vždy novým spôsobom uvedomiť jeho skutočnú „situáciu“. To značí, že si musí byť vedomá jeho možností, ktoré sa zameriavajú stále iným smerom a zodpovedne tomu sa aj prejavujú. Cirkev si musí byť zároveň vedomá nebezpečenstiev, ktoré hrozia človekovi. Musí si byť tiež vedomá všetkého, čo prekáža tomu, aby bol „život ľudskejším“,97
aby všetko, z čoho sa tento život skladá, zodpovedalo pravej hodnosti človeka. Slovom, musí si byť vedomá všetkého, čo tomuto procesu odporuje.
15. Majúc teda v živej pamäti obraz, ktorý tak výstižne a kompetentne načrtol Druhý vatikánsky koncil, pokúsime sa tento obraz znova prispôsobiť „znakom časov“ a požiadavkám situácie, ktorá sa stále mení a vyvíja určitými smermi.
Zdá sa, že dnešného človeka stále ohrozuje práve to, čo je jeho vlastným výtvorom, t. j. výsledok práce jeho vlastných rúk a ešte viac výsledok činnosti jeho rozumu a úsilia jeho vôle. Plody tejto mnohostrannej ľudskej činnosti príliš rýchlo a často nepredvídateľným spôsobom nielen a nie natoľko podliehajú „odcudzeniu“, v tom zmysle, že sú jednoducho odňaté tomu, ktorý ich vytvoril, ale že – aspoň čiastočne, v určitom okruhu následkov, ktoré z nich nepriamo vyplývajú – sa obracajú proti človekovi. V tom, ako sa zdá, spočíva hlavný dôvod drámy súčasnej ľudskej existencie v jej najširšom a najvšeobecnejšom rozmere. Preto človek žije v stále väčšom strachu. Bojí sa, že jeho výtvory – zrejme nie všetky, ani nie väčšina z nich, ale niektoré, a to práve tie, do ktorých vložil zvláštny podiel svojho nadania a úsilia – sa môžu radikálnym spôsobom obrátiť proti nemu. Bojí sa, že sa stanú nástrojmi a zbraňami nepredstaviteľného sebazničenia, v porovnaní s ktorým blednú všetky pohromy a katastrofy, ktoré poznáme z dejín. Tu si treba nastoliť otázku, pre aké príčiny sa táto moc, ktorú človek dostal už na začiatku a ktorou si mal podmaniť zem,98
obracia proti nemu samému a vyvoláva pochopiteľný stav nepokoja, vedomého alebo podvedomého strachu a pocit ohrozenia, ktorý sa rozličnými spôsobmi prenáša na ľudstvo a prejavuje sa v rozličných formách.
Tento stav ohrozenia človeka zo strany jeho vlastných výtvorov sa prejavuje v rôznych smeroch a v rozličných stupňoch intenzity. Ako sa zdá, stále jasnejšie si uvedomujeme, že využitie zeme, planéty, na ktorej žijeme, vyžaduje poctivé a racionálne plánovanie. Okrem toho toto využitie zeme nielen na priemyslové, ale i na vojenské ciele, ako aj rozvoj techniky, nekontrolovaný všeobecným plánom, zameraným na dobro človeka, často prinášajú so sebou ohrozenie prírodného prostredia človeka, odcudzujú človeka jeho vzťahu k prírode a odvracajú ho od nej. Zdá sa, akoby človek často nevidel nijaký iný význam prírodného prostredia ako ten, čo mu slúži na bezprostredný úžitok a spotrebu. A zatiaľ Stvoriteľ chcel, aby človek zachádzal s prírodou ako jej rozumný a šľachetný „pán“ a „strážca“, a nie ako vykorisťovateľ a bezohľadný ničiteľ.
Technický pokrok a rozvoj súčasnej civilizácie, ktorá sa vyznačuje práve nadvládou techniky, vyžadujú primeraný vývoj morálneho života a etiky. Bohužiaľ, zdá sa, že tento vývoj stále zaostáva za technickým vývojom. Preto spomenutý pokrok – hoci je obdivuhodný a ľahko v ňom možno spozorovať skutočné znaky veľkosti človeka, o ktorých sa hovorí aspoň ako o tvorivých zárodkoch, už v opise stvorenia na stranách Knihy Genezis99
– nemôže nevyvolávať mnohoraké obavy. Prvá z nich sa týka zásadnej a základnej otázky: Takýto pokrok, ktorého pôvodcom a podporovateľom je človek, robí ľudský život v každom ohľade „ľudskejším“ a „dôstojnejším“ človeka“? Nemožno pochybovať, že ho robí takým, a to v rozličných ohľadoch. Otázka sa však nástojčivo vracia, keď ide o to, čo je najpodstatnejšie: Stáva sa sám človek v rámci tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?
Túto otázku si musia položiť kresťania práve preto, že Kristus ich urobil všestranne citlivejšími na problém človeka. Musia si ju však položiť aj všetci ľudia, zvlášť tí, čo patria k spoločenským vrstvám, ktoré sa aktívne zasadzujú o pokrok v našej dobe.
Pri pozorovaní týchto procesov a pri vlastnej účasti na nich nesmieme sa nechať uchvátiť prepiatym zápalom, ani unášať jednostranným nadšením za to, čo sme dosiahli, ale všetci si musíme celkom čestne, objektívne a s pocitom mravnej zodpovednosti položiť zásadné otázky týkajúce sa situácie človeka dnes i v budúcnosti. Sú všetky tie doterajšie, ako i ďalšie, technikou do budúcna plánované vymoženosti v zhode s mravným a duchovným pokrokom človeka? Či sa sám človek v ich rámci rozvíja a napreduje, alebo skôr upadá a degraduje sa vo svojej ľudskosti? Prevláda v ľuďoch, „vo svete človeka“, – ktorý je svetom mravného dobra i zla – dobro nad zlom? Rastie v ľuďoch a medzi ľuďmi láska k iným ľuďom, rešpektovanie práv iných – tak každého človeka, ako aj národa alebo ľudu –, alebo, naopak, rastú rôzne prejavy egoizmu, prehnaný nacionalizmus – namiesto pravej lásky k vlasti –, túžba ovládať iných na úkor ich práv a zásluh a najmä túžba využívať všetok hmotný technickovýrobný pokrok výlučne na ovládanie iných alebo v prospech toho či onoho imperializmu?
To sú základné otázky, ktoré si Cirkev nemôže neklásť, pretože si ich viac alebo menej výslovne kladú miliardy ľudí žijúcich dnes na svete. Všetci hovoria o téme rozvoja a pokroku, píše sa o nej na stránkach všetkých novín a publikácií skoro vo všetkých rečiach súčasného sveta. Nezabúdajme však, že táto téma neobsahuje len tvrdenia a istoty, ale aj otázky a úzkostlivé obavy, ktoré nie sú menej dôležité ako spomínané tvrdenia a istoty. Aj ony zodpovedajú povahe ľudského poznania. Ešte viac zodpovedajú základnej potrebe, aby sa totiž človek staral o človeka, o jeho ľudskosť a o budúcnosť ľudí na tejto zemi. Cirkev, ktorú oživuje eschatologická viera, pokladá túto svoju starostlivosť o človeka, o jeho ľudskú dôstojnosť, o budúcnosť ľudí na zemi, a teda o zameranie celého rozvoja a pokroku za podstatnú zložku svojho poslania, neraz nerozlučiteľne s ním spojenú. Princíp tejto svojej starostlivosti vidí Cirkev v samom Ježišovi Kristovi, ako to dosvedčujú aj evanjeliá. Preto chce túto starostlivosť stále rozvíjať v Kristovi, skúmajúc situáciu človeka v súčasnom svete podľa najdôležitejších znakov našej doby.
16. Ak sa nám teda naša doba, t. j. obdobie našej generácie, ktoré sa už blíži ku koncu druhého tisícročia nášho kresťanského letopočtu, javí ako obdobie veľkého pokroku, ukazuje sa zároveň aj ako obdobie mnohých nebezpečenstiev hroziacich človekovi. O týchto nebezpečenstvách musí Cirkev hovoriť všetkým ľuďom dobrej vôle a musí s nimi o tom stále viesť dialóg. Situácia človeka v dnešnom svete, ako sa zdá, je ešte ďaleko od objektívnych požiadaviek mravného poriadku, od nástojčivých požiadaviek spravodlivosti a ešte viac od vzájomnej lásky medzi ľuďmi. Nejde tu o nič iné ako o to, čo Stvoriteľ vyjadril už v prvom posolstve, ktorým sa obrátil na človeka vo chvíli, keď mu odovzdal zem, aby si ju „podmanil“.100
Toto prvé posolstvo Kristus potvrdil v tajomstve vykúpenia. Druhý vatikánsky koncil to vyslovil v tých prekrásnych kapitolách svojho učenia, ktoré sa týkajú „kráľovskej hodnosti človeka“, čiže jeho povolania zúčastnovať sa na „kráľovskom poslaní“ (in munere regali) samého Krista.101
Základný zmysel tohto „kráľovského poslania“, tohto „panovania“ človeka nad viditeľným svetom, ktoré mu dal za úlohu sám Stvoriteľ, spočíva v prvenstve etiky v porovnaní s technikou, v nadradenosti osoby nad vecami a v prevahe ducha nad hmotou.
Práve preto treba pozorne sledovať všetky úseky dnešného pokroku. Treba, aby sme tak povedali, urobiť rádiografiu jeho jednotlivých etáp z tohto zorného uhla. Ide o rozvoj ľudských osôb, a nielen o rozmnoženie vecí, ktoré tieto osoby môžu používať. Ako to povedal istý súčasný mysliteľ a potvrdil koncil, nejde natoľko o to, aby sme „viac mali“, ale aby sme „viac boli“.102
Jestvuje už totiž skutočné a spozorovateľné nebezpečenstvo, že kým človek zväčšuje svoju vládu nad svetom vecí, stráca podstatné zložky tejto vlády, jeho ľudskosť sa rozličnými spôsobmi podrobuje týmto veciam a – hoci si to hneď neuvedomuje – stáva sa predmetom mnohostrannej manipulácie, a to prostredníctvom celej organizácie spoločenského života, výrobného systému a nátlaku spoločenských komunikačných prostriedkov. Človek sa nesmie zriecť seba samého, ani miesta, ktoré mu patrí vo viditeľnom svete, nesmie sa stať otrokom vecí, hospodárskych systémov, výroby ani svojich vlastných výrobkov. Čisto materialistická civilizácia privádza človeka práve do takéhoto otroctva, hoci sa to niekedy stáva bez vedomia alebo proti úmyslom a plánom jej priekopníkov. Pri koreni súčasnej starostlivosti o človeka sa zaiste nachádza tento problém. Nejde tu len o abstraktnú odpoveď na otázku: Kto je človek, ale o celý dynamizmus života a civilizácie. Ide o zmysel rozličných činností každodenného života a zároveň o predpoklady a smernice pre početné civilizačné, politické, hospodárske, sociálne, štátne a mnohé iné programy.
Ak sa odvažujeme tvrdiť, že situácia človeka v súčasnom svete je ďaleko od požiadaviek mravného poriadku a spravodlivosti a ešte viac od lásky k ľuďom, robíme to preto, že to potvrdzujú dobre známe fakty a porovnania, ktoré viac ráz našli priamu ozvenu na stránkach pápežských, koncilových a synodálnych dokumentov.103
Situácia človeka za našich čias iste nie je všade rovnaká, ale je v mnohých ohľadoch rozdielna. Tieto rozdiely majú svoje historické príčiny, ale majú aj svoj silný etický ohlas. Veď je dobre známy fakt spotrebnej civilizácie, spočívajúci v nadbytku dobier potrebných človekovi alebo celým spoločnostiam – ide o spoločnosti bohaté a silno rozvinuté –, kým v iných spoločnostiach, alebo aspoň v ich širokých vrstvách, ľudia hladujú a mnohí denne umierajú hladom a následkom podvýživy. Zároveň s tým prichádza u jedných k určitému zneužívaniu slobody, úzko spätému práve s konzumným, mravne nekontrolovaným postojom, zatiaľ čo sa obmedzuje sloboda druhých, a to tých, čo vážne trpia nedostatkom a sú tým hnaní do ešte väčšej biedy a núdze.
Toto všeobecne známe porovnanie a kontrast, na ktoré sa odvolali v dokumentoch svojho učiteľského úradu pápeži nášho storočia, v najnovšom čase Ján XXIII. a Pavol VI.,104
predstavujú akoby obrovské rozvedenie biblického podobenstva o hodujúcom boháčovi a chudobnom Lazárovi.105
Na rozsahu tohto javu majú vinu finančné, menové, výrobné a obchodné štruktúry a mechanizmy, ktoré sa opierajú o rozličné druhy politického nátlaku a ovládajú svetové hospodárstvo. Tieto štruktúry a mechanizmy sú takmer neschopné odstrániť nespravodlivé sociálne pomery zdedené z minulosti a nevládzu čeliť naliehavým požiadavkám a etickým potrebám súčasnosti. Tieto štruktúry podrobujú človeka napätiam, ktoré sám vyvolal, zrýchleným tempom márnia surovinové a energetické zdroje, ohrozujú prirodzené geofyzické prostredie, a tak neprestajne rozširujú oblasti biedy a s ňou spojené pocity úzkosti, bezmocnosti a roztrpčenia.106
Stojíme tu pred strašnou drámou, pred ktorou nikto nemôže ostať ľahostajný. Lebo ten, čo sa na jednej strane snaží vyťažiť čo najväčší zisk, ako aj ten, čo na druhej strane musí znášať z toho vyplývajúce krivdy a príkoria, je vždy človek. Táto situácia sa ešte viac vyostruje tým, že v blízkom susedstve ubiedených žijú privilegované sociálne vrstvy, ako aj tým, že jestvujú vysoko rozvinuté krajiny, ktoré v prílišnej miere hromadia hmotné dobrá a ktorých bohatstvá, pretože sú zneužívané, sa neraz stávajú príčinou rozličných bied. K tomu sa pridáva horúčka inflácie a pliaga nezamestnanosti, ktoré sú ďalšími príznakmi tohto morálneho neporiadku, prejavujúceho sa v súčasnej svetovej situácii a vyžadujúceho preto odvážne a tvorivé riešenia, zodpovedajúce pravej dôstojnosti človeka.107
Táto úloha nie je neuskutočniteľná. Princíp solidárnosti, chápaný v širšom zmysle slova, musí byť podnetom na účinné hľadanie primeraných inštitúcií a systémov, či už ide o oblasť obchodných stykov, kde sa treba riadiť zákonmi zdravého súťaženia, alebo o plán rozsiahlejšieho a bezprostrednejšieho rozdelenia bohatstiev a kontroly nad nimi, aby národy, ktoré sú ešte len na ceste hospodárskeho rozvoja, mohli nielen uspokojiť svoje základné požiadavky, ale aj postupne a účinne sa rozvíjať.
Na tejto ťažkej ceste, na ceste nevyhnutnej premeny štruktúr hospodárskeho života bude možné napredovať iba za cenu skutočného obrátenia mysle, vôle a srdca. To však vyžaduje rozhodné zaangažovanie jednotlivcov, ako aj slobodných a medzi sebou solidárnych národov. Príliš často sa sloboda zamieňa s inštinktom individuálnych alebo kolektívnych záujmov alebo dokonca s inštinktom boja a nadvlády, nech je ich ideologické zafarbenie akékoľvek. Je zrejmé, že tieto inštinkty jestvujú a pôsobia. Nebude však možné skutočne ľudské hospodárske zriadenie, ak spomínané inštinkty nebudú podmanené, náležite usmernené a ovládané hlbšími silami, skrývajúcimi sa v človeku, silami, ktoré rozhodujú o skutočnej kultúre národov. Práve z týchto prameňov musí vyprýštiť úsilie, v ktorom nájde svoj výraz pravá sloboda človeka a ktoré ju bude schopné zabezpečiť aj na hospodárskom poli. Hospodársky pokrok so všetkým, čo patrí k jeho riadnemu chodu, treba vždy plánovať a uskutočňovať v rámci všeobecného a solidárneho rozvoja jednotlivých ľudí a národov, ako na to presvedčivým spôsobom upozornil môj predchodca Pavol VI. v encyklike Populorum progressio. Ak sa to neuskutočňuje, sama kategória „hospodárskeho pokroku“ sa stáva kategóriou nadradenou, ktorá celú ľudskú existenciu podriaďuje svojim čiastočným požiadavkám, udúša človeka, rozvracia spoločnosť a nakoniec sa stáva obeťou svojich vlastných rozporov a výstredností.
Je možné podujať sa na túto úlohu. Dosvedčujú to určité fakty a výsledky, ktoré sa tu ťažko dajú jednotlivo vymenovať. Jedno je však isté. Ako základný prvok na tomto obrovskom poli treba prijať, stanoviť a prehĺbiť cit pre mravnú zodpovednosť, ktorý si musí človek osvojiť. Znova a stále – človek! Pre nás kresťanov sa zodpovednosť v tomto ohľade stáva zvlášť zrejmou, keď si pripomenieme – a stále si to musíme pripomínať – obraz posledného súdu podľa Kristových slov, ktoré sú zaznačené v Evanjeliu svätého Matúša.108
Tento eschatoligický obraz treba stále „premietať“ na dejiny človeka, treba ho urobiť trvalou „mierou“ ľudských skutkov, akoby základnou schémou spytovania svedomia pre každého a pre všetkých: „Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť,… bol som nahý, a nepriodeli ste ma… (bol som) v žalári, a nenavštívili ste ma.“109
Tieto slová sa stávajú ešte varovnejšími, keď si pomyslíme, že novým štátom a národom, prebúdzajúcim sa k nezávislosti, sa namiesto chleba a kultúrnej pomoci poskytujú, a neraz v značnom množstve, moderné zbrane a prostriedky ničenia slúžiace v ozbrojených konfliktoch a vojnách, ktoré nevyžaduje natoľko obrana ich zákonitých práv a zvrchovanosti, ako skôr istý šovinizmus, imperializmus a neokolonializmus rozličného druhu. Všetci dobre vieme, že zóny biedy a hladu na našej zemeguli by mohli byť v krátkom čase „zúrodnené“, keby sa obrovské výdavky na zbrojenie, slúžiace vojne a ničeniu, premenili na výdavky určené na výživu slúžiacu životu.
Možno, že táto úvaha zostane čiastočne „abstraktná“. Možno poskytne jednej i druhej „strane“ príležitosť na vzájomné obviňovanie, pričom obidve zabudnú na vlastné viny. Možno vyvolá i nové obžaloby proti Cirkvi. No Cirkev, keďže nedisponuje inými zbraňami okrem zbraní ducha, slova a lásky, nemôže prestať hlásať „slovo v príhodnom aj nepríhodnom čase“.110
Preto neprestajne prosí obe strany a žiada všetkých v mene Boha a v mene človeka: Nezabíjajte! Nepripravujte ľuďom zničenie a vyhladenie! Myslite na svojich bratov, čo trpia hladom a núdzou! Majte v úcte dôstojnosť a slobodu každého človeka!
17. Naše storočie bolo pre človeka až doteraz storočím veľkých pohrôm a spustošení, a to nielen materiálnych, ale aj morálnych, ba azda predovšetkým morálnych. Isteže nie je ľahké porovnávať z tohto hľadiska dejinné obdobia, lebo to závisí od historických kritérií a tie sa menia. Ale aj bez týchto porovnaní treba konštatovať, že doteraz to bolo storočie, v ktorom si ľudia navzájom zapríčinili veľa krívd a utrpení. Bol tento proces rozhodným spôsobom zabrzdený? V každom prípade nemožno tu nespomenúť s veľkým uznaním a s nádejou do budúcnosti veľkolepé úsilie, ktoré sa vynaložilo na založenie Organizácie spojených národov, úsilie definovať a stanoviť objektívne a nenarušiteľné práva človeka, pričom sa členské štáty tejto Organizácie navzájom zaväzujú tieto práva dôsledne rešpektovať. Tento záväzok prijali a podpísali skoro všetky súčasné štáty. To by malo byť zárukou, že ľudské práva sa stanú na celom svete základným princípom činnosti pre blaho človeka.
Cirkev nemusí dokazovať, ako tesne táto otázka súvisí s jej poslaním v súčasnom svete. Veď na tejto otázke sa zakladá sociálny a medzinárodný pokoj, ako to vyhlásil Ján XXIII., Druhý vatikánsky koncil a potom Pavol VI. v osobitných dokumentoch. Pokoj totiž v jadre spočíva v zachovávaní neporušiteľných práv človeka – dielom spravodlivosti je pokoj – kým vojna vzniká práve z porušovania týchto práv a prináša so sebou ešte vážnejšie ich porušovanie. Ak sa však ľudské práva porušujú v čase pokoja, je to zvlášť bolestné. Z hľadiska pokroku je to nepochopiteľný jav boja proti človekovi, absolútne nezlučiteľný s akýmkoľvek programom, ktorý sa vydáva za „humanitný“. A ktorý program, či už sociálny, hospodársky, politický alebo kultúrny, by sa mohol vzdať tohto titulu? Sme pevne presvedčení, že dnes nejestvuje na svete program – dokonca aj keď vychádza z protikladných svetonázorov –, ktorý by nestaval vždy na prvé miesto človeka.
Ak napriek týmto predpokladom sú ľudské práva rozličným spôsobom porušované, ak sme v praxi stále ešte svedkami koncentračných táborov, násilia, mučenia, terorizmu a rôznych diskriminácií, to musí byť dôsledkom iných predpokladov, ktoré podkopávajú a často takmer ničia účinnosť humanitných zásad, z ktorých vychádzajú spomínané moderné programy a systémy. Z toho však vyplýva povinnosť podrobovať ich ustavičnej revízii z hľadiska objektívnych a neporušiteľných práv človeka. Deklarácia o ľudských právach, ako aj založenie Organizácie spojených národov bezpochyby nemali za cieľ iba odstrániť hanebné zločiny spáchané v poslednej svetovej vojne, ale aj vytvoriť základňu pre stálu revíziu programov, systémov a režimov práve pod týmto jediným zásadným zorným uhlom, ktorým je dobro človeka, čiže osoby v rámci spoločenstva. Toto dobro, ako základný činiteľ spoločného dobra, musí byť zásadným kritériom všetkých programov, systémov a režimov.
V opačnom prípade je ľudský život i v čase mieru odsúdený na rozmanité utrpenia, pri ktorých sa súčasne rozvíjajú aj rozličné formy nadvlády, totalitarizmu, neokolonializmu a imperializmu, ohrozujúce samo spolunažívanie národov. Je naozaj výrečný fakt, často potvrdený skúsenosťami z dejín, že porušovanie práv človeka ide ruka v ruke s porušovaním práv národa, s ktorým je človek spojený organickými zväzkami akoby s väčšou rodinou.
Už od prvej polovice tohto storočia, keď sa začali vyvíjať vtedajšie totalitné štátne režimy, ktoré, ako je známe, priviedli k strašnej vojnovej katastrofe, Cirkev jasne vyslovovala svoje stanovisko voči týmto režimom, ktoré sa zdanlivo usilovali o vyššie dobro, akým je práve blaho štátu. Dejiny však ukázali, že to bolo iba dobro určitej strany, ktorá sa stotožňovala so štátom.111
V skutočnosti však tieto režimy obmedzovali práva občanov tým, že ich pozbavili práve tých neporušiteľných práv človeka, ktoré približne v polovici nášho storočia boli konečne sformulované na medzinárodnom fóre. Cirkev sa teší z tohto výdobytku spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, s ľuďmi, ktorí naozaj milujú spravodlivosť a pokoj. Je si však vedomá, že sama „litera“ môže aj „zabiť“, kým iba „duch oživuje“.112
Preto sa musí spolu s týmito ľuďmi dobrej vôle stále pýtať, či vyhlásenie o ľudských právach a prijatie ich „litery“ značí všade aj uplatňovanie ich „ducha“. Vynárajú sa totiž oprávnené obavy, že veľmi často sme ešte ďaleko od tohto uplatnenia a že neraz duch spoločenského a verejného života je v bolestnom rozpore s vyhlásením „litery“ ľudských práv. Takýto stav vecí, doliehajúci na príslušné spoločenstvá, robí osobitne zodpovednými tak pred týmito spoločenstvami, ako aj pred dejinami človeka tých, čo prispievajú k vyvolaniu takého stavu.
Podstatný zmysel štátu ako politického spoločenstva spočíva v tom, že celá spoločnosť, ktorá ho vytvára, t. j. ľud, je pánom a tvorcom svojho osudu. Tento zmysel štátu sa neuskutoční tam, kde namiesto vykonávania moci s morálnou účasťou spoločnosti alebo národa vidíme, že určitá skupina ľudí nanucuje svoju nadvládu všetkým ostatným členom príslušnej spoločnosti. Tieto veci sú podstatne dôležité v našej dobe, keď nesmierne vzrástlo sociálne uvedomenie ľudí a spolu s ním aj potreba korektnej účasti občanov na politickom živote spoločnosti. Pritom treba prihliadať na skutočné podmienky, v akých sa nachádzajú jednotlivé národy a na potrebnú účinnosť verejnej moci.113
Toto sú otázky prvoradej dôležitosti z hľadiska pokroku samého človeka i všestranného rozvoja ľudstva.
Cirkev vždy učila, že je povinnosťou človeka pracovať pre spoločné dobro, a tým zároveň vychovávala každému štátu dobrých občanov. Okrem toho vždy učila, že základnou povinnosťou verejnej moci je starostlivosť o spoločné dobro spoločnosti; z toho zároveň vyplývajú základné práva verejnej moci. Práve v mene týchto predpokladov, týkajúcich sa objektívneho etického poriadku, práva verejnej moci neslobodno chápať ináč ako na základe rešpektovania objektívnych a neporušiteľných práv človeka. Spoločné dobro, ktorému verejná moc slúži v štáte, sa dosahuje naplno len vtedy, keď všetci občania sú si istí svojimi právami. V opačnom prípade nevyhnutne prichádza k rozkladu spoločnosti, k opozícii občanov proti verejnej moci alebo k situácii útlaku, zastrašovania, násilia a teroru. O tom nám poskytli dostatok príkladov totalitné režimy nášho storočia. Teda princíp ľudských práv hlboko siaha do oblasti sociálnej spravodlivosti a stáva sa meradlom pre jej zásadné preverovanie v živote politických organizmov.
Medzi tieto práva sa zaraďuje, a oprávnene, právo na náboženskú slobodu, právo na slobodu svedomia. Druhý vatikánsky koncil pokladal za neobyčajne potrebné vypracovať obšírnejšiu deklaráciu o tejto téme. V dokumente nazvanom Dignitatis humanae114
bolo vyjadrené nielen teologické ponímanie celého problému, ale aj jeho chápanie z hľadiska prirodzeného práva, čiže z hľadiska „čisto ľudského“, na základe predpokladov, ktoré diktuje sama skúsenosť človeka, jeho rozum a jeho zmysel pre ľudskú dôstojnosť. Je isté, že obmedzovanie náboženskej slobody osôb a spoločenstiev je nielen bolestnou skúsenosťou pre tieto osoby a spoločenstvá, ale je predovšetkým útokom na samu dôstojnosť človeka, nezávisle od jeho náboženského vyznania alebo svetonázoru. Obmedzovanie a porušovanie náboženskej slobody je v rozpore s dôstojnosťou človeka a s jeho objektívnymi právami. Spomenutý koncilový dokument hovorí dostatočne jasne, v čom spočíva toto obmedzovanie a porušovanie náboženskej slobody. Ide tu zrejme o krajnú nespravodlivosť voči tomu, čo osobitným spôsobom väzí hlboko v človekovi a čo je skutočne ľudské. Veď dokonca aj sama nevera, náboženská ľahostajnosť a ateizmus sú ako ľudské zjavy pochopiteľné len vo vzťahu k náboženstvu a viere. Je teda ťažké prijať stanovisko, a to aj z „čisto ľudského“ hľadiska, podľa ktorého iba ateizmus má občianske právo vo verejnom a spoločenskom živote, kým veriaci sú akoby zo zásady sotva trpení alebo sa s nimi zachádza ako s občanmi „nižšej triedy“, ba dokonca – ako sa to už stalo – sú úplne pozbavení občianskych práv.
Treba sa dotknúť aspoň krátko i tejto témy, lebo aj ona patrí k celkovej situácii človeka v súčasnom svete a dosvedčuje, ako je táto jeho situácia zaťažená predsudkami a nespravodlivosťami rozličného druhu. Ak nechceme v tomto ohľade zabiehať do podrobností – hoci by sme mali osobitné právo i povinnosť to urobiť –, je to predovšetkým preto, že spolu s tými, čo znášajú utrpenie spôsobené diskrimináciou a prenasledovaním pre Božie meno, vedie nás viera vo výkupnú moc Kristovho kríža. Predsa však z moci svojho úradu chcem sa v mene všetkých veriacich na celom svete obrátiť s úpenlivou prosbou na tých, od ktorých akýmkoľvek spôsobom závisí organizácia spoločenského a verejného života, aby rešpektovali práva náboženstva a činnosť Cirkvi. Neprosíme o nijakú výsadu, ale o rešpektovanie základného práva. Uskutočňovanie tohto práva je jedným zo základných meradiel skutočného ľudského pokroku v každom režime, spoločnosti, systéme alebo prostredí.
18. Tento nevyhnutne zbežný pohľad na situáciu človeka v súčasnom svete obracia ešte viac naše mysle a srdcia na Ježiša Krista a na tajomstvo vykúpenia, v ktorom je problém človeka vpísaný s osobitnou silou pravdy a lásky. Ak sa Kristus „určitým spôsobom spojil s každým človekom“,115
tak Cirkev, tým, že preniká do hĺbky tohto tajomstva, do jeho plného a univerzálneho významu, najhlbšie prežíva svoju podstatu a poslanie. Nie nadarmo apoštol nazval Cirkev Kristovým telom.116
Keďže toto Kristovo tajomné telo je Boží ľud – ako to neskôr vyhlásil Druhý vatikánsky koncil na základe celej biblickej a patristickej tradície – znamená to, že každý človek je v ňom akoby preniknutý tým dychom života, ktorý pochádza od Krista. Týmto spôsobom i sama Cirkev, ako telo, organizmus a spoločenská jednotka, tým, že sa upriamuje na človeka, na jeho skutočné problémy, na jeho nádeje a utrpenia, úspechy i pády, dostáva Božie podnety, svetlo a silu Ducha Svätého, ktoré pochádzajú od ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Práve preto Cirkev žije svojím vlastným životom. Cirkev nemá iný život ako ten, čo jej dáva jej Ženích a Pán. Veď práve preto, že Kristus sa s ňou spojil v tajomstve vykúpenia, Cirkev musí byť pevne spojená s každým človekom.
Toto spojenie Krista s človekom je samo v sebe tajomstvom, z ktorého sa rodí „nový človek“, povolaný zúčastniť sa na Božom živote117
a v Kristovi znovu stvorený, aby prijal plnosť milosti a pravdy118. Spojenie Krista s človekom je silou a zdrojom sily, ako to výstižne vyjadril svätý Ján v úvode svojho evanjelia: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“119
Je to sila, ktorá vnútorne pretvára človeka a je princípom nového života, ktorý neodumiera, ani sa nepomíňa, ale trvá pre život večný.120
Tento život, ktorý Otec prisľúbil a ponúkol každému človekovi v Ježišovi Kristovi, svojom večnom a jednorodenom Synovi, vtelenom a narodenom z Márie Panny, „keď prišla plnosť času“,121
je konečným zavŕšením povolania človeka. Určitým spôsobom je to splnenie toho životného údelu, ktorý od večnosti Boh pripravil človekovi. Ten „božský údel“ si razí cestu cez všetky záhady a tajomstvá, zákruty a okľuky „ľudského údelu“ v tomto časnom svete. Ak totiž toto všetko – napriek celému bohatstvu pozemského života – vedie s osudovou nevyhnutnosťou na hranicu smrti a k rozkladu ľudského tela, Kristus sa nám zjavuje za touto hranicou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa… neumrie naveky.“122
V Ježišovi Kristovi ukrižovanom, vloženom do hrobu a potom zmŕtvychvstalom „nám zažiarila nádej na slávne vzkriesenie“ a „prísľub budúcej nesmrteľnosti“,123
ku ktorej človek prichádza cez telesnú smrť, a tak má podiel s celým svetom na nevyhnutnom osude, ktorému je podrobená hmota. Chápeme a chceme stále hlbšie pochopiť zmysel pravdy, ktorú Vykupiteľ človeka zhrnul do tohto výroku: „Len Duch oživuje, telo nič neosoží.“124
Tieto slová, napriek vonkajšiemu zdaniu, sú najvznešenejším vyjadrením človeka: tela, ktoré oživuje Duch!
Cirkev skusuje túto skutočnosť vo svojom živote. Žije z tejto pravdy o človekovi, ktorá jej dovoľuje prekročiť hranice časnosti a zároveň myslieť so zvláštnou láskou a starostlivosťou na všetko, čo v rozmeroch tejto časnosti rozhoduje o živote človeka, o živote ľudského ducha, v ktorom sa prejavuje ten večný nepokoj, ktorý svätý Augustín vyjadril slovami: (Bože,) „stvoril si nás pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe“.125
V tomto tvorivom nepokoji prúdi a pulzuje to, čo je pre človeka najpríznačnejšie: hľadanie pravdy, neukojiteľná potreba dobra, hlad po slobode, túžba po kráse a hlas svedomia. Cirkev, ktorá sa snaží pozerať na človeka takrečeno „očami samého Krista“, si stále jasnejšie uvedomuje, že je strážkyňou veľkého pokladu, ktorý nesmie premárniť, ale naopak ustavične zveľaďovať. Veď Pán Ježiš povedal: „Kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“126
Tento poklad ľudstva, obohatený nevýslovným tajomstvom Božieho synovstva127
a milosťou prijatia za Božie deti128
v jednorodenom Synovi Božom, skrze ktorého hovoríme Bohu „Abba, Otče!“,129
je zároveň mohutnou silou, ktorá zjednocuje Cirkev predovšetkým zvnútra a dáva zmysel všetkej jej činnosti. Touto silou sa Cirkev zjednocuje s Duchom Ježiša Krista, s tým Duchom Svätým, ktorého Vykupiteľ prisľúbil, ktorého stále udeľuje a ktorého zostúpenie – zjavené v deň Turíc – nepretržite trvá. Takto sa v ľuďoch prejavuje moc Ducha,130
dary Ducha,131
ovocie Ducha Svätého.132
A Cirkev v našej dobe, ako sa zdá, vždy s väčšou horlivosťou a svätou nástojčivosťou opakuje: Veni Sancte Spiritus – Príď, Duchu Svätý! Príď! Príď! „Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je znavené, uzdrav, čo je zranené. Ohni, čo je stŕpnuté, zohrej, čo je skrehnuté, naprav, čo je zblúdené.“133
Toto vzývanie Ducha a táto prosba o Ducha je odpoveďou na všetky „materializmy“ našej doby. Z nich sa totiž rodia toľké nenásytné žiadosti v srdci človeka. Toto vzývanie Ducha sa ozýva z rôznych strán a zdá sa, že aj prináša rozličným spôsobom svoje ovocie. Možno povedať, že Cirkev toto vzývanie neprednáša sama? Áno, možno to povedať, lebo „potrebu“ toho, čo je duchovné, vyjadrujú aj tí, čo stoja mimo viditeľných hraníc Cirkvi.134
Či to nie je zároveň potvrdením tej pravdy o Cirkvi, ktorú tak výstižne zdôraznil posledný koncil v konštitúcii Lumen gentium, kde učí, že Cirkev je „sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“?135
Toto vzývanie Ducha a prosba o Ducha značí vlastne stále viac vnikať do celého rozmeru tajomstva vykúpenia, v ktorom Kristus, spojený s Otcom a s každým človekom, nám neprestajne dáva tohto Ducha a ten nás napĺňa zmýšľaním Syna a zameriava nás na Otca.136
Z tohto dôvodu Cirkev našej doby – doby, ktorá zvlášť cíti hlad po Duchu, lebo cíti hlad po spravodlivosti, pokoji, láske, dobrote, sile, zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti – musí sa osobitným spôsobom sústrediť a zjednotiť okolo tohto tajomstva a znova v ňom nájsť svetlo a silu, potrebnú na plnenie svojho poslania. Ak totiž, ako sme už povedali, človek je cestou každodenného života Cirkvi, je potrebné, aby si Cirkev vždy bola vedomá, že človek dosahuje v Kristovi, milosťou Ducha Svätého, hodnosť prijatia za Božieho syna137
a že je určený na milosť a oslávenie.138
O tom všetkom Cirkev vždy znova uvažuje a prijíma to čoraz uvedomelejšou vierou a so stále pevnejšou láskou. Tým sa zároveň stáva súcejšou na službu človekovi, do ktorej ju Kristus Pán pozýva, keď hovorí: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.“139
Cirkev vykonáva túto svoju službu tým, že sa zúčastňuje na trojnásobnom poslaní svojho Učiteľa a Vykupiteľa. Toto učenie, spočívajúce na biblickom základe, postavil do jasného svetla Druhý vatikánsky koncil na veľký osoh života Cirkvi. Keď si totiž uvedomujeme svoju účasť na trojakom Kristovom poslaní, na jeho trojakej službe: kňazskej, prorockej a kráľovskej,140
uvedomujeme si tým zároveň dokonalejšie i to, čomu má slúžiť Cirkev ako spoločnosť i ako spoločenstvo Božieho ľudu na zemi a akú účasť má mať každý z nás na tomto poslaní a službe.
19. Vo svetle posvätného učenia Druhého vatikánskeho koncilu Cirkev sa teda javí pred nami ako spoločná nositeľka zodpovednosti za Božiu pravdu. S hlbokým pohnutím počúvame slová samého Krista: „Slovo, ktoré (odo mňa) počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“141
Či sa v týchto slovách nášho Učiteľa nezračí zodpovednosť za zjavenú pravdu, ktorá je „vlastníctvom samého Boha“, ak dokonca aj on „jednorodený Syn Boží, ktorý je v náručí Otca“,142
keď podáva túto pravdu ako prorok a učiteľ, pokladá za potrebné zdôrazniť, že to koná s absolútnou vernosťou jej božskému žriedlu? Tá istá vernosť musí byť konštitutívnou vlastnosťou viery Cirkvi, či už keď ju učí, alebo vyznáva.
Viera ako osobitná nadprirodzená čnosť vliata do ľudského ducha umožňuje nám účasť na poznaní Boha a je našou odpoveďou na jeho zjavené Slovo. Práve preto sa vyžaduje, aby sa Cirkev, keď vyznáva a učí vieru, úzko pridržiavala Božej pravdy143
a aby ju konkrétne uplatňovala v živote ako „rozumnú poslušnosť“.144
Sám Kristus, aby zabezpečil túto vernosť Božej pravde, prisľúbil Cirkvi zvláštnu pomoc Ducha pravdy a udelil dar neomylnosti145
tým, ktorým zveril túto pravdu ďalej podávať a ju učiť,146
ako to presne definoval už Prvý vatikánsky koncil147
a neskôr potvrdil Druhý vatikánsky koncil.148
Okrem toho dal celému Božiemu ľudu zvláštny zmysel pre vieru.149
Týmto spôsobom sme sa stali účastnými na poslaní Krista-Proroka a prostredníctvom tohto poslania slúžime spolu s ním Božej pravde v Cirkvi. Zodpovednosť za túto pravdu značí tiež, že ju máme milovať a snažiť sa ju čo najpresnejšie pochopiť tak, aby sme sa k nej priblížili v celej jej spásonosnej sile a jase, v jej hĺbke a zároveň jednoduchosti. Táto láska a táto snaha pochopiť pravdu musia spolu kráčať ruka v ruke, ako to potvrdzujú životné dejiny svätých v Cirkvi. Ich najviac osvietilo pravé svetlo, ktoré objasňuje Božiu pravdu a približuje samu Božiu skutočnosť, pretože prijímali túto pravdu s úctou a láskou. Predovšetkým s láskou ku Kristovi, živému Slovu Božej pravdy, a zároveň aj s láskou k jej ľudskému vyjadreniu v evanjeliu, tradícii a teológii. Aj dnes je potrebné predovšetkým takéto chápanie a vysvetľovanie Božieho slova, je potrebná takáto teológia. Teológia vždy bola a vždy zostáva veľmi dôležitá, aby sa Cirkev, Boží ľud, mohla tvorivo a účinne zúčastňovať na Kristovom prorockom poslaní. Preto teológovia, ako služobníci Božej pravdy, keď venujú svoje štúdium a prácu jej stále hlbšiemu pochopeniu, nikdy nesmú stratiť z očí význam svojej služby v Cirkvi, ktorý je zhrnutý do pojmu „intellectus fidei“. Tento pojem má, aby sme tak povedali, dvojstranný rytmus podľa výroku: „Intellege ut credas; crede ut intellegas – Rozumej, aby si veril; ver, aby si rozumel,“150
a funguje správne vtedy, keď sa teológovia usilujú slúžiť Učiteľskému úradu, ktorý je v Cirkvi zverený biskupom, spojeným putom hierarchického spoločenstva s Petrovým nástupcom, keď sa im snažia slúžiť v ich učiteľskej a pastoračnej činnosti a keď podporujú apoštolskú činnosť celého Božieho ľudu.
Ako v predchádzajúcich obdobiach, tak i teraz – ba dnes ešte viac – teológovia a všetci cirkevní vedci sú povolaní uviesť do súladu vieru s vedou a múdrosťou a pričiňovať sa o to, aby sa navzájom prenikali tak, ako to čítame v liturgickej modlitbe pri spomienke na svätého Alberta, učiteľa Cirkvi. Táto úloha dnes nesmierne vzrástla v súvise s pokrokom ľudskej vedy, jej metód a výdobytkov v poznaní sveta a človeka. To sa vzťahuje tak na exaktné vedy, ako aj na vedy humanistické a na filozofiu, ktorej úzke zväzky s teológiou pripomínajú dokumenty posledného koncilu.151
Na tomto poli ľudského poznania, ktoré sa stále rozširuje a rozvetvuje, aj viera sa musí neprestajne prehlbovať odhaľovaním rozsahu zjaveného tajomstva a snahou o pochopenie pravdy, ktorej jediným najvyšším prameňom je sám Boh. Je prípustné, ba aj želateľné, aby sa v tejto obrovskej práci, v uvedenom smere bral ohľad na určitý pluralizmus v metódach. Táto práca sa však nemôže vzdialiť od zásadnej jednoty v učení viery a mravov, lebo toto je jej vlastným cieľom. Z toho dôvodu je nevyhnutne potrebná úzka spolupráca teológie s Učiteľským úradom Cirkvi. Každý teológ si musí byť zvlášť vedomý toho, čo vyjadril sám Kristus, keď vyhlásil: „Slovo, ktoré (odo mňa) počujete, nie je moje, ale Otcovo.“
Účasť na Kristovom prorockom poslaní stvárňuje život celej Cirkvi v jej základnej dimenzii. Zvláštnu účasť na tomto poslaní majú duchovní pastieri, ktorí učia a rozličnými spôsobmi stále hlásajú a ďalej podávajú učenie viery a kresťanskej morálky. Toto vyučovanie, tak misionárske, ako i riadne, prispieva k zhromažďovaniu Božieho ľudu okolo Krista, k príprave účasti na Eucharistii a ukazuje cesty sviatostného života. Biskupská synoda zvolaná roku 1977 venovala zvláštnu pozornosť katechéze v súčasnom svete. Ovocie vyzreté z jej rokovaní, skúseností a návrhov bude čoskoro uverejnené – podľa odporúčania účastníkov Synody – v osobitnom pápežskom dokumente.152bis
Katechéza je nesporne trvalá a pritom základná forma činnosti Cirkvi, v ktorej sa prejavuje jej prorocká charizma. Vydávanie svedectva a vyučovanie postupujú totiž spoločne ruka v ruke. A hoci sa tu hovorí v prvom rade o kňazoch, nemožno nespomenúť veľký počet rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa venujú katechetickej činnosti z lásky k božskému Učiteľovi. Nemožno sa tiež nezmieniť o toľkých laikoch, ktorí touto činnosťou vyjadrujú svoju vieru a apoštolskú zodpovednosť.
Okrem toho sa treba stále viac starať, aby rozličné formy katechézy a jej rozličné polia pôsobnosti – počnúc základnou formou, ktorou je rodinná katechéza, t. j. katechéza, ktorú rodičia poskytujú svojim deťom – boli dôkazom účasti celého Božieho ľudu na prorockom poslaní samého Krista. Treba, aby sa v súvise s touto skutočnosťou na zodpovednosti Cirkvi za Božiu pravdu podieľali stále viac a rozličnými spôsobmi všetci jej členovia. A čo povedať v tomto ohľade o špecialistoch v rozličných odboroch, o predstaviteľoch prírodných a humanistických vied, o lekároch, právnikoch, umelcoch a technikoch, učiteľoch a profesoroch rozličných stupňov a odborov? Tí všetci – ako členovia Božieho ľudu – majú svoj podiel na Kristovom prorockom poslaní, na jeho úlohe slúžiť Božej pravde, a to aj tým, že zaujímajú čestný postoj voči pravde na každom poli, tým, že vychovávajú iných v pravde a učia ich dozrievať v láske a spravodlivosti. Teda zmysel pre zodpovednosť za pravdu je jedným zo základných styčných bodov medzi Cirkvou a každým človekom a je jednou zo základných požiadaviek určujúcich povolanie človeka v spoločenstve Cirkvi. Cirkev našich čias, vedená zmyslom zodpovednosti za pravdu, musí zostať vytrvale verná svojej vlastnej povahe, ku ktorej patrí aj prorocké poslanie, pochádzajúce od samého Krista: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás… Prijmite Ducha Svätého.“153