Spása ako ponuka všetkým ľuďom

10. Univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do Cirkvi. Ak je spása pre všetkých, musí byť aj všetkým k dispozícii. Ale je jasné, že dnes ako i prv sú mnohí ľudia, ktorí nemajú možnosť spoznať zjavenie evanjelia a pripojiť sa k Cirkvi. Žijú v spoločenských a kultúrnych podmienkach, ktoré to neumožňujú. Často vyrástli v iných náboženských tradíciách. Im je spása v Kristovi prístupná skrze milosť, ktorá ich síce formálne nezačleňuje do Cirkvi – hoci sú tajomným spôsobom s ňou spojení – ale prináša im primeraným spôsobom vnútorné a vonkajšie svetlo. Táto milosť pochádza od Krista, je ovocím jeho obety a je darovaná Duchom Svätým. Umožňuje každému človekovi dosiahnuť spásu vlastnou slobodnou spoluprácou.

Preto koncil po centrálnej výpovedi o veľkonočnom tajomstve vyhlasuje: „To platí nielen pre kresťanov, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, v ktorých srdci milosť neviditeľne pôsobí. Pretože Kristus zomrel za všetkých a jestvuje len jedno posledné určenie človeka, totiž božské, musíme tvrdiť, že Duch Svätý ponúka všetkým možnosť s tým veľkonočným tajomstvom byť spojený, Bohu známym spôsobom.“19

Nemôžeme nehovoriť (Sk 4, 20)

11. Čo teda povedať na zmienené námietky proti misiám ad gentes? Pri všetkom rešpektovaní iných názorov, musíme predovšetkým, bez povýšenosti, vyjadriť našu vieru v Krista, jediného Vykupiteľa človeka, vieru, ktorú sme bez vlastnej zásluhy prijali zhora. Hovoríme s Pavlom: „Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16).

Mučeníci všetkých čias – aj nášho času – dali a dávajú svoj život, aby vyznali pred ľuďmi túto vieru z presvedčenia, že každý človek potrebuje Ježiša Krista, ktorý premohol hriech a smrť a zmieril ľudí s Bohom.

Kristus sa vyhlásil za Božieho Syna, ktorý v úzkom spojení s Otcom bol uznaný za takého učeníkmi a dokázal svoje slovo zázrakmi a zmŕtvychvstaním. Cirkev ponúka ľuďom evanjelium, prorocký dokument, ktorý dáva odpoveď na otázky a záležitosti ľudského srdca a zostáva vždy „blahozvesťou“. Cirkev nemôže prestať ohlasovať, že Ježiš prišiel, aby zjavil tvár Boha a zaslúžil sa skrze kríž a vzkriesenie o spásu pre všetkých ľudí.

Na otázku „prečo misie“? odpovedáme s vierou a skúsenosťou Cirkvi: otvoriť sa láske Krista znamená pravé oslobodenie. V ňom a jedine v ňom sme oslobodení od všetkého odcudzenia a zblúdenia, od otroctva, ktoré nás stavia pod moc hriechu a smrti. Kristus je naozaj „náš pokoj“ (Ef 2, 14) a „láska Kristova nás podnecuje“ (2 Kor 5, 14) a dáva nášmu životu zmysel a radosť. Misie sú otázkou viery, nepodplatiteľným meradlom našej viery v Krista a jeho lásky k nám.

Pokušenie dneška je redukovať kresťanstvo na čisto ľudskú múdrosť, akoby náuku dobrého života. V silne sekularizovanom svete nastalo aj „pomalé sekularizovanie spásy“, za ktorú sa síce bojuje v prospech človeka, ale človeka polovičatého a redukovaného len na horizontálnu dimenziu. My však vieme, že Ježiš prišiel doniesť všeobsiahlu spásu, ktorá má zachytiť celého človeka, všetkých ľudí a otvoriť podivuhodné horizonty božského detinstva.

Prečo misie? Pretože nám, ako svätému Pavlovi „dostalo sa tej milosti, zvestovať pohanským národom nevyspytateľné bohatstvo Kristovo“ (Ef 3, 8). Nový život v ňom je „blahozvesť“ pre človeka všetkých časov, všetci ľudia sú na to povolaní a na to určení. Všetci to aj skutočne hľadajú, aj keď niekedy hmlisto, a majú právo význam takého daru spoznať a dosiahnuť ho. Cirkev a každý kresťan v nej nemôže tento svoj nový život a jeho bohatstvo skrývať, ani len pre seba rezervovať, pretože toto všetko bolo dané Božou dobrotou, aby to bolo povedané všetkým ľuďom.

Okrem vonkajšieho rozkazu Pána hovorí v prospech misií aj hlboká potreba Božieho života v nás. Tí, čo sú včlenení do Katolíckej cirkvi, môžu sa cítiť ako uprednostnení, ale sú zato súčasne aj viac zaviazaní dosvedčovať vieru a kresťanský život ako službu na bratoch a povinnú odpoveď Bohu, pamätliví, „že svoje jedinečné postavenie majú pripisovať nie svojím zásluhám, ale zvláštnej milosti Kristovej; ak s ňou nebudú v súlade ich myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasia, ale aj budú prísnejšie súdení.“20

II.
BOŽIE KRÁĽOVSTVO

12. „Boh, plný milosrdenstva, bol nám zjavený Ježišom Kristom ako Otec, jeho Syn sám v sebe ho zjavil a dal poznať.“21 To som napísal na začiatku encykliky Dives in misericordia, aby som ukázal, ako Kristus je zjavením a stelesnením Otcovho milosrdenstva. Spása pozostáva v tom, že veríme v tajomstvo Otca a jeho lásky a prijímame ho. Táto láska sa ukazuje a stáva sa darom v Ježišovi skrze Ducha. Tak sa uskutočňuje Božie kráľovstvo, ktoré bolo pripravované už v Starom zákone skrze Krista a v Kristovi uskutočnené a zvestované Cirkvou všetkým národom. Cirkev účinkuje a modlí sa, aby sa ono uskutočnilo dokonalým a definitívnym spôsobom.

Starý zákon dosvedčuje, že Boh si vyvolil a sformoval jeden národ, aby zjavil a uskutočnil svoj plán lásky. Ale zároveň Boh je Stvoriteľom a Otcom všetkých národov, stará sa o ne, jeho požehnanie platí všetkým (Gn 12, 3), so všetkými uzavrel zmluvu (Gn 9, 1 – 12). Izrael zakusuje existenciu jedného osobného Boha a Vykupiteľa a stáva sa svedkom a zvestovateľom medzi národmi. Počas svojich dejín si Izrael uvedomuje, že jeho vyvolenie má všeobecný význam.

Kristus sprítomňuje kráľovstvo

13. Ježiš z Nazaretu uskutočňuje Boží plán. Keď prijal pri krste Ducha Svätého, prejavuje svoje mesiášske poslanie, chodí po Galilei, ohlasuje Božie evanjelium a hovorí: „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 14 – 15). Hlásanie a budovanie Božieho kráľovstva je náplňou jeho poslania. „Nato som bol poslaný“ (Lk 4, 43). Ba ešte viac, Ježiš sám je „blahozvesťou“, ako už na začiatku svojho poslania zdôrazňuje v synagóge svojej domoviny, keď vzťahuje na seba slová Izaiáša o Pomazanom, ktorý je poslaný od Ducha Pána (Lk 4, 14 – 21). Keďže Kristus je „blahozvesťou“, nie je rozdiel medzi posolstvom a zvestovateľom, medzi slovom, konaním a bytím. Jeho sila, tajomstvo účinku jeho konania je v úplnej identite posolstva, ktoré prináša: oznamuje „blahozvesť“ nielen tým, čo hovorí a koná, ale tým, čím je.

Ježišova činnosť je opisovaná v súvise s jeho putovaním po krajine. Horizont jeho poslania pred Veľkou nocou je ohraničený na Izrael. S Ježišom prichádza niečo nové, čo má rozhodujúci význam. Eschatologická realita sa neodsúva na ďaleký koniec sveta, je už blízko a začína sa uskutočňovať. „Božie kráľovstvo je blízko, treba prosiť, aby prišlo, viera ho vidí už účinkovať v znameniach, ktoré sú v zázrakoch, vo vyháňaní zlých duchov, v ohlasovaní blahozvesti chudobným“ (Lk 4, 18). V stretnutí Ježiša s pohanmi je jasné, že prístup ku kráľovstvu sa umožňuje vierou a obrátením, a nie jednoducho národnou príslušnosťou.

Kráľovstvo, ktoré Ježiš prináša, je Božie kráľovstvo. Ježiš sám zjavuje, kto je tento Boh, ktorému dáva dôverné meno „Abba“, Otec. Boh, ako to vysvitá hlavne z podobenstiev, je otvorený pre núdze a biedy každého človeka, je láskavý Otec, plný súcitu, odpúšťa a dáva vďačne vyprosovanú milosť.

Svätý Ján nám hovorí, že Boh je láska (1 Jn 4, 8). Každý človek je pozvaný „obrátiť sa“ a „veriť“ v milosrdnú lásku, ktorú Boh má pre neho. Kráľovstvo bude rásť v takej miere, v akej sa každý človek naučí v úprimnej dôvernosti modlitby obracať sa na Boha ako Otca a že sa snaží plniť jeho vôľu.

Zvláštnosti a požiadavky kráľovstva

14. Ježiš zjavuje postupne zvláštnosti a požiadavky kráľovstva svojím slovom, svojím konaním a vôbec svojou osobou.

Božie kráľovstvo je určené pre všetkých ľudí, lebo všetci sú povolaní byť do neho začlenení. Aby tento aspekt vyzdvihol, obracal sa Ježiš zvlášť ku tým, čo žili na okraji spoločnosti. Pri zvestovaní blahozvesti dával im prednosť. Na začiatku svojej činnosti ohlásil, že je poslaný priniesť chudobným blahozvesť. Tých, čo sa stali obeťou odmietnutia a opovrhnutia, vyhlásil „Blahoslavení chudobní“ (Lk 6, 20); okrem toho umožňuje týmto okrajovým existenciám zakúsiť oslobodenie tým, že u nich a s nimi stoluje, zachádza s nimi ako s rovnocennými a priateľmi, dáva im cítiť, že sú od Boha milovaní, a takto zjavuje svoje bezhraničné citlivé srdce voči núdznym a hriešnikom.

Oslobodenie a spása v Božom kráľovstve týkajú sa ľudskej osoby v jej fyzickej i duchovnej dimenzii. Dve činnosti sú pre jeho poslanie príznačné: uzdravovanie a odpúšťanie. Početné uzdravenia ukazujú jeho veľký súcit s ľudskou biedou, ale tiež dávajú najavo, že v kráľovstve nebude ani choroby, ani utrpenia a že jeho poslanie od začiatku je zamerané na to, aby ľudí od toho oslobodil. V chápaní Ježiša sú uzdravenia aj znamením pre duchovnú spásu, oslobodenie od hriechu. Keď Ježiš vykonáva uzdravenia, vyzýva veriť, obrátiť sa, túžiť po odpustení. Ak je viera, uzdravenie dosahuje viac, vedie ku spáse. Oslobodenie od posadnutosti a démonov, najväčšie zlo a viditeľný prejav hriechu a vzopretia sa proti Bohu, je znamením, že „Božie kráľovstvo prišlo k vám“ (Mt 12, 28).

15. Božie kráľovstvo má zmeniť vzťahy medzi ľuďmi a uskutočňuje sa postupne, ako sa ľudia učia navzájom milovať, vzájomne si odpúšťať a vzájomne si slúžiť. Ježiš poníma celý zákon a za stredobod mu dáva prikázanie lásky. Prv než sa rozlúči so svojimi, dáva im nové prikázanie: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 14). Láska, ktorou Ježiš miloval svet, nachádza svoj vrcholný prejav v obetovaní života za ľudí. Preto je prirodzenosť kráľovstva spoločenstvo všetkých ľudí navzájom a s Bohom.

Kráľovstvo zahrňuje všetkých jednotlivcov, spoločnosť, celý svet. Pracovať pre kráľovstvo znamená uznanie a napomáhanie Božej dynamiky, ktorá je v dejinách ľudstva prítomná a pretvára ho. Budúcnosť kráľovstva znamená pracovať za oslobodenie od zla vo všetkých jeho formách. Božie kráľovstvo je zjavenie a uskutočnenie spásonosného plánu v jeho celej plnosti.

V Zmŕtvychvstalom sa kráľovstvo završuje a proklamuje

16. Tým, že Boh Ježiša vzkriesil z mŕtvych, premohol smrť a zavŕšil svoje kráľovstvo definitívnym spôsobom. Počas svojho pozemského života je Ježiš prorokom kráľovstva a po svojom utrpení, zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení má účasť na Božej moci a jeho vláde nad svetom. Zmŕtvychvstanie dáva Ježišovmu posolstvu, jeho konaniu a jeho celému poslaniu univerzálny význam. Učeníci spoznávajú, že kráľovstvo v osobe Ježiša je už prítomné a že sa v človekovi a vo svete pomocou tajomného spojenia s ním postupne uskutočňuje.

Po zmŕtvychvstaní ohlasujú učeníci kráľovstvo tým, že zvestujú, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Filip ohlasuje v Samárii „evanjelium o Božom kráľovstve a v mene Ježiša“ (Sk 8, 12). Pavol ohlasuje v Ríme kráľovstvo Božie a prednáša nehatene a otvorene učenie o Ježišovi Kristovi, Pánovi (Sk 28, 31). Prví kresťania ohlasujú kráľovstvo Krista Boha alebo jednoducho večné kráľovstvo nášho Pána Ježiša Krista. V hlásaní Ježiša Krista, s ktorým je kráľovstvo identické, má hlásanie prvotnej Cirkvi stredobod. Ako vtedy aj dnes platí, že treba spojiť hlásanie Božieho kráľovstva (obsah hlásania Ježišovho) a hlásanie udalostí Ježiša Krista (hlásanie apoštolov). Obe sa dopĺňajú a vzájomne osvetľujú.

Kráľovstvo vo vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi

17. Dnes sa hovorí mnoho o kráľovstve, ale nie vždy v súlade s cirkevným zmýšľaním. Jestvujú chápania spásy a poslania, ktoré možno nazvať „antropocentrické“ v zúženom zmysle tohto pojmu, keďže sú zamerané na zemské potreby človeka. V tomto chápaní stáva sa kráľovstvo skôr čisto pozemskou a sekularizovanou skutočnosťou, v ktorej sú rozhodujúcimi programy a boj za spoločensko-ekonomické, politické a kultúrne oslobodenie, ale horizont zostáva uzavretý voči transcendencii. nepochybne, aj na tejto úrovni treba hodnotám napomáhať, ale toto chápanie zostáva v hraniciach oblasti, kde je človek ochudobnený o svoje pravé a hlboké dimenzie a príliš ľahko zostáva len pri čisto zemských pokrokových ideológiách. Ale Božie kráľovstvo nie je z tohoto sveta, nie je odtiaľto.

Sú potom názory, ktoré jednoznačne dávajú prízvuk na kráľovstvo a označujú sa za „kristocentrické“. Chcú navrhnúť obraz Cirkvi, ktorá nemyslí na seba, ale zaoberá sa vydávaním svedectva pre kráľovstvo a slúži jemu. Je to „Cirkev pre druhých“, ako Kristus je „človek pre druhých“. Úlohu Cirkvi opisujú v dvoch smeroch, jednak má vytvárať „hodnoty kráľovstva ako pokoj, spravodlivosť, slobodu, bratskosť, jednak má uľahčovať dialóg medzi národmi, kultúrami, náboženstvami, aby sa vzájomne obohacovali a pomáhali svetu otvoriť sa a ísť vždy cestou smerujúcou ku kráľovstvu.

Okrem pozitívnych aspektov majú tieto názory často aj negatívne stránky. Predovšetkým obchádzajú mlčaním osobu Krista. Kráľovstvo, o ktorom hovoria, sa opiera o „teocentriku“, lebo – ako oni hovoria –Kristus nemôže byť pochopený tými, ktorí nemajú kresťanskú vieru, kým rôzne národy, kultúry a náboženstvá sa môžu zjednotiť v božskej skutočnosti, nech sa už nazývajú akokoľvek. Z toho istého dôvodu uprednostňujú tajomstvo stvorenia, ktoré sa odzrkadľuje v rôznosti kultúr a náboženských názorov, len nehovoria o tajomstve vykúpenia. Kráľovstvo, ako ho chápu, je vystavené nebezpečenstvu odsunúť Cirkev na okraj, alebo ju podceniť, ako reakciu na domnelú „ekleziocentriku“ minulosti, pretože pokladajú Cirkev za obyčajné znamenie, ktoré nie je celkom jednoznačné.

18. To však nie je Božie kráľovstvo, aké poznáme zo zjavenia. Toto nemôže byť oddelené ani od Krista, ani od Cirkvi.

Ako sme povedali, Kristus nielen zvestoval kráľovstvo, v jeho osobe je už prítomné a prichádza k zavŕšeniu. A to nielen jeho slovami a jeho skutkami. „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10, 45).22 Kráľovstvo Božie nie je názor, doktrína, program, ktorý možno vypracovať, je to predovšetkým osoba, ktorá má tvar a meno – Ježiš z Nazaretu, obraz neviditeľného Boha.23 Keď kráľovstvo oddeľujeme od Ježišovej osoby, už to nie je Božie kráľovstvo ním zjavené, prekrúti sa buď zmysel kráľovstva, ktoré sa stane len ľudským alebo ideologickým predmetom, alebo sa falšuje identita Krista, ktorý už nie je Pánom, ktorému je všetko podriadené.

Práve tak nemožno kráľovstvo oddeliť od Cirkvi. Ona zaiste nie je cieľom, lebo je zameraná na kráľovstvo, ktorého skutočnosť v jadre a náznakovo predstavuje a ktorého je nástrojom, ale pri tom všetkom jasnom odlíšení medzi Cirkvou z jednej strany a Kristom a kráľovstvom z druhej strany, zostáva Cirkev s oboma nerozlučne spojená. Kristus vybavil Cirkev, svoje telo, plnosťou dobra a prostriedkov spásy. Duch Svätý prebýva v nej, dáva jej život svojimi darmi a charizmami, posväcuje, vedie a obnovuje ju stále.24 Z toho vyplýva zvláštny a jedinečný vzťah, ktorý prideľuje Cirkvi špecifickú a nevyhnutnú úlohu, hoci neobmedzuje dielo Krista a Ducha na svoje viditeľné hranice. Z toho vyplýva aj zvláštny zväzok medzi Cirkvou a Božím a Kristovým kráľovstvom, ktoré „zvestovať a vo všetkých národoch založiť je jej poslaním“.25

19. V tomto celkovom pohľade možno pochopiť skutočnosť kráľovstva. Vyžaduje zaiste pomoc ľudského dobra a hodnôt, ktoré sa vhodne nazývajú „evanjeliovými“, pretože sú veľmi úzko spojené s evanjeliom. Ale toto napomáhanie, ktoré leží aj Cirkvi na srdci, nemá byť oddelené od iných základných úloh, ako ohlasovanie Krista a jeho evanjelia, zakladanie a rozvoj komunít, čím vzniká živý obraz kráľovstva medzi ľuďmi. Netreba sa obávať, že by sme takto upadli do určitej „ekleziocentriky“. Pavol VI., ktorý konštatuje „existenciu do hĺbky siahajúceho spojiva medzi Kristom, Cirkvou a evanjelizáciou“,26 povedal tiež, že Cirkev „nie je cieľom, ale že sa usiluje patriť celkom Kristovi, byť v ňom a pre neho a stáť celkom na strane ľudí, byť medzi nimi a pre nich“.27