Obrátiť pozornosť na Juh a Východ

40. Misijná činnosť predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev. Ako sa blížime ku koncu druhého tisícročia vykupiteľského diela, stáva sa stále jasnejšie, že tie národy, ku ktorým ešte nepreniklo prvohlásanie o Kristovi, tvoria väčšinu ľudstva. Bilancia misijnej činnosti v novoveku je zaiste pozitívna, Cirkev je zakorenená na všetkých kontinentoch, ba väčšina veriacich a miestnych cirkví nežije dnes v starej Európe, ale na tých kontinentoch, ktoré pre vieru otvorili misionári.

Zostáva skutočnosť, že „najkrajšie“ končiny zeme, ktorým treba priniesť evanjelium, sa stále viac vzďaľujú. Zistenie Tertuliána, podľa ktorého „evanjelium bolo zvestované na celom svete a u všetkých národov“,67 je dosť ďaleko od konkrétnej skutočnosti. Misie ad gentes sú ešte len v začiatkoch. Vystupujú nové národy, aj ony majú nárok na zvestovanie spásy. Narastanie obyvateľstva na Juhu a v Oriente, v nekresťanských krajinách, zväčšuje stále počet tých ľudí, ktorí nepoznajú vykúpenie v Kristovi.

Misionárska pozornosť má byť zameraná teda na tieto zemepisné územia a na tie kultúrne oblasti, ktoré zostali mimo vplyvu evanjelia. Všetci, ktorí veria v Krista, musia cítiť apoštolskú zodpovednosť ako integrujúcu čiastku svojej viery, sprostredkovať druhým radosť a svetlo. Táto zodpovednosť sa musí stať takmer hladom a smädom, spraviť Pána známym, len čo sa pohľad rozšíri na veľké časti nekresťanského sveta.

V.
CESTY MISIÍ

41. „Misijná činnosť nie je niečím iným a ničím menším ako prejav alebo epifánia a naplnenie plánu Božieho vo svete a jeho dejinách, v ktorých Boh skrze misie uskutočňuje dejiny spásy.“68 Aké cesty sleduje Cirkev, aby dospela k tomuto výsledku?

Misie sú komplexnou skutočnosťou, ktorá sa rozvíja v rôznych formách, ktoré sú v dnešnej situácii Cirkvi a sveta zvlášť dôležité.

Prvá forma evanjelizácie je osobné svedectvo

42. Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke,69 viac životu a skutkom než teóriám. Svedectvo kresťanského života je prvou a nenahraditeľnou formou misií. Kristus, ktorého učenie nasledujeme, je „svedkom“ výsostným spôsobom a modelom kresťanského svedectva. Duch Svätý sprevádza cestu Cirkvi a dáva jej účasť na svedectve, ktoré vydáva o Kristovi.

Prvá forma svedectva je život misionára, kresťanskej rodiny a kresťanského spoločenstva; táto forma dáva spoznať nový spôsob správania. Misionár, ktorý napriek všetkým obmedzeniam a ľudským slabostiam žije v jednoduchosti podľa modelu Krista, je znamením Boha a transcendentnej skutočnosti. Toto svedectvo však môžu a musia vydávať všetci v Cirkvi tým, že sa snažia napodobňovať božského Majstra,70 svedectvo, ktoré je v mnohých prípadoch jedinou formou, ako byť misionárom.

Evanjeliové svedectvo, ktorého si svet najskôr všimne, je pozornosť voči človeku a láska k chudobným, malým a trpiacim. Bezplatný charakter tohoto správania, týchto činností, ktoré sa hlboko odlišujú od vrodeného ľudského egoizmu, vedie priamo k otázkam o Bohu a o evanjeliu. Aj angažovanosť za pokoj, spravodlivosť a ľudský rozvoj je evanjeliovým svedectvom, je znamením pozornosti voči človekovi, so zameraním na celkový rozvoj človeka.71

43. Kresťan a kresťanské spoločenstvo sú hlboko zakorenené v živote dotyčných národov, sú svedkami evanjelia aj vernosťou k vlasti, k národu, vlastnej kultúre, vždy však v slobode, ktorú priniesol Kristus. Kresťanstvo je otvorené pre svetové bratstvo, pretože všetci ľudia sú synmi a dcérami toho istého Otca a súrodencami v Kristovi.

Cirkev je vyzvaná vydávať svedectvo o Kristovi, zaujímať postoj proti korupcii politickej a hospodárskej moci, nehľadá ani slávu, ani hmotné dobrá, používa svoj majetok na službu najchudobnejším a na jednoduchosť života v Kristovi. Cirkev a misionári musia vydávať aj svedectvo pokory, predovšetkým vzhľadom na seba samých. Táto pokora sa prejavuje v osobnej a spoločenskej úrovni schopnosťou spytovať si svedomie, aby sa vo vlastnom správaní napravilo, čo je neevanjeliové a čo znetvoruje tvár Kristovu.

Prvozvestovanie Krista, Vykupiteľa

44. Ohlasovanie má v misiách vždy prednosť. Cirkev sa nemôže vyhnúť výslovnému rozkazu Krista, nesmie zamlčovať ľuďom „blahozvesť“, že sú Bohom milovaní a že sú spasení. Evanjelizácia, základ, centrum a zároveň vrchol jej dynamiky bude vždy obsahovať jasnú výpoveď, že v Ježišovi Kristovi je každému človekovi ponúknutá spása, ako dar milosti a milosrdenstva Božieho.72 Všetky formy misijnej činnosti majú toto ohlasovanie za cieľ, ono uvádza do tajomstva, skrytého v čase a odhaleného v Kristovi. Kristus je srdcom misií a života Cirkvi, oporným bodom celej evanjelizácie.

V komplexnej skutočnosti misií hrá prvoevanjelizácia centrálnu a nenahraditeľnú úlohu, pretože znamená uvedenie do „tajomstva Božej lásky, ktorá vyzýva na úzky osobný vzťah ku Kristovi“73 a otvára cestu k obráteniu. Viera vyrastá z ohlasovania. Každé cirkevné spoločenstvo sa začína a žije z osobnej odpovede každého jednotlivého veriaceho na toto ohlasovanie.74 Ako celá ekonómia spásy je zameraná na Krista, tak je ohlasovanie jeho tajomstva cieľom každej misijnej činnosti.

Ohlasovanie má za predmet ukrižovaného, zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista. Skrze neho sa uskutočňuje úplné a ozajstné oslobodenie od zlého, od hriechu a od smrti. V ňom daruje Boh „nový život“, božský a večný život. To je „blahozvesť“, ktorá mení človeka a dejiny ľudstva a všetky národy majú právo spoznať ju. Toto hlásanie sa má diať v kontexte života ľudu a národov, ktoré ho prijímajú. Ďalej musí vyplývať z postoja lásky a úcty voči poslucháčovi v konkrétnej a okolnostiam prispôsobenej reči. V ňom pôsobí Duch Svätý a vytvára spoločenstvo medzi misionárom a poslucháčmi a toto spoločenstvo je možné, lebo aj on aj oni sú skrze Krista spojení s Otcom.75

45. Ohlasovanie ako činnosť v jednote s celým cirkevným spoločenstvom nie je nikdy len osobnou záležitosťou. Misionár je tu a pôsobí na základe pridelenej úlohy, aj keď je sám, je spojený neviditeľným, ale úzkym putom s misijnou činnosťou celej Cirkvi.76 Poslucháči spoznajú skôr či neskôr za ním spoločenstvo, ktoré ho poslalo a ktoré ho podporuje.

Hlásanie je oduševnené vierou, ktorá vyvoláva v misionárovi entuziazmus a horlivosť. Ako bolo už povedané, označujú Skutky apoštolov tento postoj slovom „parresía“, čo znamená hovoriť otvorene a smelo. Tento výraz používa aj Pavol. „Vo svojom Bohu sme našli odvahu hlásať vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí“ (1 Sol 2, 2). „Modlite sa… aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný“ (Ef 6, 18 – 20).

Misionár pri hlásaní Krista medzi nekresťanmi vychádza z presvedčenia, že tak u jednotlivcov, ako i u národov skrze pôsobenie Ducha je už – aj keď podvedome – očakávanie počuť pravdu o Bohu, o človeku, o ceste k oslobodeniu od hriechu a smrti. Oduševnenie pri hlásaní Krista prichádza z presvedčenia, že môže odpovedať na toto očakávanie, takže misionár sa nedá znechutiť, ani neupustí od svedectva, aj keď musí svoju vieru vyznávať v prostredí ľahostajnom alebo nepriateľskom. Vie, že v ňom hovorí Duch Otca a môže opakovať s apoštolmi: „A my sme toho svedkami aj Duch Svätý“ (Sk 5, 32). Vie, že nehlása múdrosť ľudskú, ale „Slovo Božie“, ktoré má vlastnú vnútornú a tajomnú silu.

Najlepší dôkaz toho je obeta života až po prijatie smrti ako svedectvo viery v Ježiša Krista. Ako vždy, poznajú dejiny kresťanstva početných a nepostrádateľných „mučeníkov“, to jest svedkov na ceste evanjelia. Aj v našich časoch je ich mnoho: biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici a často neznámi hrdinskí ľudia, ktorí obetujú život ako svedkovia viery. Oni sú zvestovateľmi a svedkami na prvom mieste.

Obrátenie a krst

46. Hlásanie Božieho slova má za cieľ kresťanské obrátenie, to jest plnú a úprimnú prináležitosť ku Kristovi a jeho evanjeliu skrze vieru. Obrátenie je Božím darom, dielom Trojice: je to Duch, ktorý otvára srdcia, aby ľudia verili v Pána a mohli „ho vyznávať“. Ježiš hovorí o tom, kto sa k nemu vo viere približuje: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal“ (Jn 6, 44).

Obrátenie je od začiatku plným a radikálnym výrazom viery, ktorá nepozná ani hraníc ani podmienok a prijíma Boží dar celkom a naplno. Zároveň však dáva do pohybu dynamický a trvalý proces, ktorý trvá celý život a vyžaduje stály prechod od „života podľa tela k životu podľa Ducha“ (Rim 8, 3 – 13). Znamená skutočnosť spásy Kristovej, osobným rozhodnutím prijať a stať sa jeho učeníkom.

Cirkev vyzýva všetkých na toto obrátenie podľa príkladu Jána Krstiteľa, ktorý pripravoval cestu Pánovi tým, „že hlásal obrátenie a krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Mk 1, 4) a podľa príkladu Krista samého: „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 14 – 15).

Dnes sa diskutuje o výzve na obrátenie, ktorou sa misionári obracajú na nekresťanov. Vidí sa v tom akt „prozelitizmu“. Hovorí sa, že stačí pomáhať ľuďom stať sa viac človekom alebo byť vernejší vlastnému náboženstvu. Hovorí sa, že stačí vytvoriť spoločenstvá, ktoré by boli schopné zasadzovať sa za spravodlivosť, slobodu, pokoj a solidárnosť. Ale zabúda sa pritom, že každý človek má právo počuť o „blahozvesti“ Božej, ktorá sa v Kristovi ukazuje a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie. Veľkosť tohoto daru zaznieva v slovách Samaritánke: „Keby si poznala Boží dar“ a v neuvedomelej, ale horlivej túžbe ženy: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná“ (Jn 4, 10. 15).

47. Apoštoli, pohnutí Duchom Svätým, vyzývali všetkých na zmenu života, na obrátenie a na prijatie krstu. Hneď po turíčnej udalosti hovorí Peter presvedčivým spôsobom zástupom: „Keď to vypočuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Bratia, čo máme robiť? Peter im povedal: Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého“ (Sk 2, 37 – 38). A pokrstil toho dňa okolo tri tisíc ľudí. Druhý raz hovorí Peter po uzdravení chromého k zástupu a opakuje: „Kajajte sa a obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy“ (Sk 3, 19).

Obrátenie ku Kristovi je úzko spojené s krstom. Toto spojenie je nielen praxou Cirkvi, ale spočíva na vôli Krista a jeho misijnom rozkaze spraviť všetky národy jeho učeníkmi a pokrstiť ich. Jestvuje tiež pre úzke spojenie, aby bola v ňom dosiahnutá plnosť života. „Veru, veru, hovorím ti: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5). Krst nás skutočne rodí k novému životu ako Božie deti. Spája nás s Kristom a pomazáva nás v Duchu Svätom. Krst nie je len zakončením obrátenia ako vonkajší znak potvrdenia, ale je sviatosťou, ktorá toto znovuzrodenie v Duchu označuje a uskutočňuje, spája reálne a nerozlučné zväzky s Trojicou a robí pokrstených údmi Krista a jeho Cirkvi.

Na toto všetko treba upozorniť, pretože niektorí práve tam, kde sa rozvíjajú misie ad gentes, sa prikláňajú k tomu, oddeliť obrátenie ku Kristovi od krstu a krst označujú za nepotrebný. Je pravda, že v určitých oblastiach možno pozorovať sociologické aspekty ohľadom krstu, ktoré skôr zatemňujú pravý zmysel viery. To pochádza z rôznych historických a kultúrnych faktorov, – ak ešte niekde sú – treba ich odstrániť, aby sa sviatosť duchovného znovuzrodenia ukázala vo svojom plnom význame. Tejto úlohe sa musia venovať miestne cirkevné spoločenstvá. Je tiež pravda, že nemálo ľudí pripúšťa, že sa vnútorne cítia viazaní ku Kristovi a jeho náuke, ale nechcú to uskutočniť skrz sviatosť, pretože pre svoje predsudky alebo vinou kresťanov nemôžu pochopiť pravú podstatu Cirkvi ako tajomstva viery a lásky.77 Chcel by som týchto ľudí povzbudiť, aby sa celkom otvorili Kristovi a upozorniť ich na to – ak cítia fascináciu Kristom – že on sám chcel Cirkev ako „miesto“, kde sa s ním skutočne možno stretnúť. Zároveň pozývam veriacich a kresťanské spoločenstvá dosvedčovať vierohodne Krista svojím novým životom.

Zaiste každý obrátený je darom aj pre Cirkev a znamená pre ňu zodpovednosť nielen preto, že musí byť v katechumenáte pripravovaný na krst a sprevádzaný náboženským poučením, ale aj preto, že špeciálne ako dospelý prináša s novou energiou oduševnenie viery a želanie, aby našiel v Cirkvi samej žité evanjelium. Bolo by pre neho sklamaním, keby vstúpil do kresťanského spoločenstva a našiel by tam unavený, bezradostný, neobnovený život. Nemôžeme hlásať obrátenie, ak sa sami každý deň neobraciame.

Tvorenie miestnych cirkví

48. Obrátenie a krst sa začleňujú do Cirkvi, kde už existuje alebo vyžadujú vytvorenie nového spoločenstva, ktoré vyznáva Ježiša ako Pána a Spasiteľa. To je čiastka Božieho plánu spásy, že sa Bohu páčilo „volať ľudí nielen ako jednotlivcov k účasti na jeho živote, ale vytvoriť z nich ľud, v ktorom sa majú zhromaždiť ako deti, ktoré boli rozptýlené.“78

Misie ad gentes majú za cieľ zakladať kresťanské spoločenstvá a rozvinúť cirkvi až po ich úplnú zrelosť. To je hlavné poslanie a ono určuje misionársku činnosť do tej miery, že môže byť považovaná za splnenú, len keď sa podarí zriadiť nové miestne cirkvi, ktoré spĺňajú primerane svoju funkciu. O tom sa podrobne píše v dekréte Ad gentes79. Teologický vývoj po koncile zdôraznil, že tajomstvo Cirkvi je obsiahnuté v každej čiastkovej cirkvi, pokiaľ sa neizoluje, ale zostáva v spoločenstve so všeobecnou Cirkvou a stáva sa tiež misionárskou. Ide o veľké a dlhodobé podujatie a ťažko presne určiť fázy, kde misionárska činnosť v užšom zmysle prestáva a prechádza do normálnej pastorácie. Niektoré body musia však zostať jasné.

49. Predovšetkým je potrebné pokúsiť sa všade zakladať kresťanské spoločenstvá, ktoré majú byť „znameniami prítomnosti Boha vo svete“80 a majú sa vinúť k Cirkvi. Vzdor veľkému počtu diecéz sú veľké oblasti, kde miestne cirkvi buď celkom chýbajú, alebo pre veľkosť teritória a hustotu obyvateľstva alebo rôznosť sú nedosiahnuteľné. Cirkevno-dejinná fáza plantatio Ecclesiae (zakladanie Cirkvi) nie je uzavretá, ale pri mnohých skupinách ľudí sa ešte len začína.

Zodpovednosť za takú úlohu nesie tak všeobecná Cirkev, ako i čiastkové cirkvi, celý Boží ľud, ako i rôzne misionárske sily. Každá cirkev – aj tá, ktorá pozostáva z novoobrátených – je zo svojej prirodzenosti misionárska, prijala evanjelium a rozširuje ho ďalej. Viera sa prejavuje vždy ako Boží dar, ktorý možno prežiť v spoločenstve ako rodina, farnosť, spolky a má svedectvo života a slova vyžarovať navonok. Hlásanie evanjelia skrze kresťanské spoločenstvo – najprv na vlastnom území a napokon aj inde – je účasťou na všeobecných misiách, a teda najzreteľnejším znamením zrelosti viery. Treba sa radikálne obrátiť v duchovnom postoji, stať sa misionárom – to platí pre osoby, ako i pre spoločenstvá. Pán nás volá stále vyjsť z našej sebazaujatosti a podeliť sa s ostatnými s tým, čo máme, počnúc tým najvzácnejším, vierou. Podľa misionárskeho príkazu sa majú merať všetky cirkevné orgány, farnosti a apoštolské diela. Len keď sa stane misionárskym, môže premôcť kresťanské spoločenstvo vnútorné rozštiepenia a napätia a nájsť svoju jednotu, ako i silu viery.

Misionárske sily, ktoré vychádzajú z rôznych cirkví a krajín, musia v spojení s miestnymi cirkvami pôsobiť na rozvoj kresťanského spoločenstva. Osobitne, vždy podľa smerníc biskupov a v spolupráci s miestnymi činiteľmi, musia napomáhať rozširovanie viery a rozširovanie Cirkvi v nekresťanskom okolí, v misionárskom duchu pôsobiť na miestne cirkvi, aby pastoračná starostlivosť bola stále zameraná na misie ad gentes. Každá cirkev nech si osvojí starosti Krista, dobrého Pastiera, ktorý sa ujíma vlastného stáda, ale zároveň sa stará o „iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca“ (Jn 10, 16).