50. Táto starosť tvorí motív a popud pre obnovenú ekumenickú úlohu. Jestvujúce spojivá medzi ekumenickou a misionárskou činnosťou nás nútia všímať si dva sprievodné faktory. Najprv treba uznať, že „rozštiepenie kresťanov je na škodu pre svätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu a mnohým zatvára prístup ku viere“.81 Skutočnosť, že blahozvesť zmierenia hlásajú rozštiepení kresťania, zmenšuje silu svedectva. Preto treba naliehavo pracovať na zjednotení kresťanov, aby misionárska činnosť pôsobila presvedčivejšie. Zároveň neslobodno zabudnúť, že už tieto snahy o zjednotenie sú znamením zmierenia, ktoré Boh medzi nimi spôsobuje.

Neslobodno prehliadnuť, že všetci tí, ktorí prijali krst v Kristovi, tvoria medzi sebou určité, aj keď nedokonalé spoločenstvo. Na tom sa zakladá orientácia, daná koncilom: „Katolíci majú bratsky spolupracovať s oddelenými bratmi, podľa smerníc dekrétu o ekumenizme v spoločnom vyznávaní viery v Boha a Ježiša Krista pred pohanmi, pokiaľ žijú medzi nimi, ako i v spolupráci v sociálnych a technických, kultúrnych a náboženských veciach, pričom sa treba vyhýbať každému zdaniu indiferentizmu a nejasnosti ako i nezdravej rivalite.“82

Ekumenická snaha a s učením Krista súhlasné svedectvo kresťanov, ktorí patria k rôznym cirkvám a cirkevným spoločenstvám, priniesla už bohaté ovocie. Ale je stále naliehavejšie spolupracovať a spolu vydávať svedectvo v tejto dobe, keď kresťanské i mimokresťanské sekty robia zmätok. Šírenie týchto siekt predstavuje ohrozenie pre Katolícku cirkev a pre všetky cirkevné spoločenstvá, s ktorými vedie dialóg. Kde je to len možné a podľa miestnych okolností bude môcť byť aj odpoveď ekumenická.

„Základňové kresťanské spoločenstvá“ sila evanjelizácie

51. Základňové (bázové) cirkevné spoločenstvá (známe aj pod inými menami) vyrastajú rýchlo v mladých cirkvách. Sú podporované biskupmi a ich konferenciami ako pastoračná priorita a osvedčujú sa ako centrá kresťanskej formácie a misionárskeho vyžarovania. Ide o skupiny kresťanov, ktorí sa stretajú na rodinnej úrovni alebo v obmedzenom okruhu, aby sa modlili, čítali Písmo, prehlbovali si náboženské vedomosti a debatovali o cirkevných problémoch z hľadiska spoločného zaangažovania. Sú znamením života Cirkvi, pomocou pri hlásaní evanjelia a dobrým východiskom pre novú spoločnosť, ktorá je založená na „civilizácii lásky“.

Také spoločenstvá decentralizujú a organizujú farnosť, s ktorou zostávajú stále spojené. Majú korene v mestských a vidieckych vrstvách a stávajú sa kvasom kresťanského života, pozornosti voči zanedbaným a angažovania sa za premenu spoločnosti. V nich zažíva jednotlivý kresťan spoločenstvo, cíti sa sám ako aktívny element a dostáva popud spolupracovať na úlohe pre všetkých. Týmto spôsobom sú základné spoločenstvá pomocou pre prvozvestovanie a pre prehĺbené hlásanie evanjelia a sú zdrojom nových služieb. Vedení láskou Krista poskytujú pomoc, ako možno premôcť rozštiepenosť, kmeňové egoizmy a rasizmy. Každé spoločenstvo, ktoré chce byť kresťanské, musí mať základ v Kristovi a v ňom žiť počúvaním Božieho slova, modlitbou, ktorá má stredobod v Eucharistii, spoločenstvom, ktoré je jedno srdce a jedna myseľ, vzájomným delením podľa potreby členov. Každé spoločenstvo – na to upozornil Pavol VI. – musí žiť v jednote s miestnou a všeobecnou Cirkvou, v úprimnom spoločenstve s pastiermi a Učiteľským úradom. Pritom sa snaží misionársky pôsobiť a vyhýbať sa každému ideologickému uzavretiu.83 Pretože Cirkev je spoločenstvo, sú nové základné spoločenstvá, ktoré žijú skutočne v jednote s Cirkvou, ozajstným prejavom spoločenstva a prostriedkom, ako vytvoriť ešte hlbšie spoločenstvo. Preto sú oprávnené veľkou nádejou pre život Cirkvi.“84

Vteliť evanjelium do kultúr národov

52. Pri misiách medzi národmi sa Cirkev stretáva s rôznymi kultúrami a je zatiahnutá do procesu inkulturácie. Táto požiadavka sprevádzala celú historickú cestu Cirkvi, dnes je však obzvlášť dôležitá a naliehavá.

Proces uvádzania Cirkvi do kultúr národov vyžaduje dlhý čas. Nejde len o vonkajšie prispôsobenie, lebo inkulturácia „znamená vnútorné pretvorenie autentických kultúrnych hodnôt ich zapojením do kresťanstva a zakorenenie kresťanstva v rôznych kultúrach.“85 Je to teda hlboký a globálny proces, ktorý sa týka kresťanského posolstva, ako i zmýšľania a praxe Cirkvi. Ide tiež o náročný proces, lebo jedinečnosť a úplnosť kresťanskej viery sa nijako nesmú zužovať.

Inkulturáciou robí Cirkev evanjelium v rôznych kultúrach živým a privádza zároveň národy s ich kultúrami do svojho spoločenstva86 a dáva im vlastné hodnoty tým, že prijíma, čo je v týchto kultúrach dobré, a obnovuje ich zvnútra.87 Inkulturáciou sa stáva Cirkev stále zrozumiteľnejším znamením toho, čo je vhodnejším prostriedkom misií.

Touto činnosťou miestnych cirkví je všeobecná Cirkev sama obohacovaná v rôznych životných oblastiach výrazovými formami a hodnotami, napríklad v hlásaní evanjelia, v kulte, v teológii, v charitatívnej činnosti. Učí sa tajomstvo Krista hlbšie poznať a vyjadriť ho a dostáva popud na stálu obnovu. Tieto témy boli predmetom koncilu a následných prejavov Učiteľského úradu. Počas mojich návštev mladých cirkví som sa opätovne o tomto zmienil.88

Inkulturácia je pomalá cesta, ktorá sprevádza celý misionársky život a vzťahuje sa na rôznych spolupracovníkov misií ad gentes, na kresťanské spoločenstvá počas ich vývoja, dušpastierov, ktorí nesú zodpovednosť za posúdenie a napomáhanie tejto snahy.89

53. Misionári, ktorí prichádzajú z iných cirkví a krajín, sa musia zapojiť do spoločensko-kultúrneho sveta tých, ku ktorým sú poslaní, a premôcť obmedzujúce spôsoby vlastného pôvodu. Musia sa naučiť reč krajiny, v ktorej pracujú, spoznať príznačné výrazové formy tej kultúry a odhaliť jej hodnoty bezprostrednou skúsenosťou. Len potom môžu vierohodne a úspešne podávať národom zvesť o skrytom tajomstve. Nemajú zaprieť svoju vlastnú kultúrnu identitu, ale pochopiť prostredie, v ktorom účinkujú, vážiť si ho, napomáhať a prenikať evanjeliom. Tak budú môcť vstúpiť do skutočného dialógu s novým spoločensko-kultúrnym svetom. Životný štýl, ktorý prijmú, má byť znamením pre svedectvo evanjelia a solidárnosť s ľuďmi.

Vyvíjajúce sa kresťanské spoločenstvá, inšpirované evanjeliom, môžu svoju vlastnú kresťanskú skúsenosť stále lepšie vyjadrovať originálnym spôsobom, harmonicky, s vlastnou kultúrnou tradíciou, ale vždy v súhlase s objektívnymi požiadavkami viery samej. Predovšetkým v háklivých oblastiach inkulturácie majú čiastkové cirkvi toho istého územia spolupracovať medzi sebou90 a so všeobecnou Cirkvou v presvedčení, že len záujem o všeobecnú Cirkev a miestne cirkvi umožní preložiť poklad viery do oprávnenej rozličnosti výrazových foriem.91 Tak poskytujú skupiny, ktoré prijali evanjelium, prvky pre „preklad“ posolstva evanjelia92 vo vedomí pozitívneho prínosu v priebehu storočí vďaka kontaktu kresťanstva s rôznymi kultúrami, ale nezabudnú na úchylky, ktoré sa častejšie vyskytli.93

54. Na základe toho platia určité upozornenia zásadného významu. Inkulturácia sa musí dať viesť vo svojom správne chápanom procese dvoma zásadami: „zlučiteľnosti s evanjeliom a so spoločenstvom všeobecnej Cirkvi.“94 Biskupi, ako strážcovia pokladu viery, sú zodpovední za vernosť viery a rozlišujúce posúdenie,95 na čo je potrebná dobre vyvážená rovnováha. Existuje nebezpečenstvo nekritického prechodu z jednej formy kultúrneho odcudzenia k jeho nadhodnoteniu, ktoré je výtvorom človeka a tým poznačené hriechom. Aj kultúra musí byť „očistená, pozdvihnutá a zdokonalená“.96

Taký proces musí prebiehať postupne, aby mohol byť naozaj výrazom kresťanskej skúsenosti spoločenstva. „Kresťanské mystérium potrebuje čas na dozretie v duši vášho národa – povedal Pavol VI. v Kampale – aby jeho prirodzený hlas mohol harmonicky zaznieť ešte jasnejšie a slobodnejšie v chóre všetkých hlasov všeobecnej Cirkvi.“97 Konečne sa musí inkulturácia vzťahovať na celý Boží ľud, a nielen na niekoľkých expertov, lebo je známe, že ľud rozmýšľa o pôvodnom zmysle viery, a to neslobodno stratiť zo zreteľa. Inkulturácia sa má uvádzať a podnecovať, ale nie vnucovať, aby nevyvolala negatívne reakcie u kresťanov. Má byť výrazom spoločenského života, a nie výlučným plodom učeného výskumu, musí teda v spoločenstve samom dozrievať. Zachovanie tradičných hodnôt je výsledkom zrelej viery.

Dialóg s bratmi z iných náboženstiev

55. Medzináboženský dialóg je časťou poslania Cirkvi hlásať evanjelium. Keď sa chápe ako metóda a prostriedok na vzájomné poznanie a obohatenie, nestojí v protiklade k misiám ad gentes, ale má zvláštnu väzbu k nim a je dokonca ich výrazom. Tieto misie sa obracajú na ľudí, ktorí Krista a evanjelium nepoznajú a prevažne prináležia k iným náboženstvám. V Kristovi volá Boh k sebe všetky národy a chce im vyjadriť plnosť svojho zjavenia a lásky. Sprítomňuje sa rozličným spôsobom, nielen jednotlivcovi, ale i národom v bohatstve ich spirituality, ktorá v náboženstvách nachádza svoj prednostný a podstatný výraz, aj keď má medzery, nedokonalosti a chyby.98 Koncil a následné prejavy Učiteľského úradu toto všetko dostatočne zdôraznili a stále zotrvávali na tom, že spása a plnosť zjavenia prichádzajú z Krista a že dialóg neoslobodzuje od hlásania evanjelia. 99

Vo svetle ekonómie spásy nevidí Cirkev žiadne protirečenie medzi ohlasovaním Krista a medzináboženským dialógom, ale vie, že oboje treba spojiť v oblasti misií ad gentes. Je však potrebné, aby si oba elementy zachovali tak vnútornú úzku spojitosť, ako i svoju rozdielnosť, aby neboli zamieňané, ani zneužívané a aby neboli považované za vymeniteľné.

Písal som nedávno biskupom Ázie: „Aj keď Cirkev rada všetko uznáva, čo je v náboženských tradíciách budhizmu, hinduizmu a islamu pravdivé a sväté – odzrkadľovanie tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí –, to nezmenšuje jej povinnosť a rozhodnosť, bez zdráhania ohlasovať Krista, ktorý je cesta, pravda a život.“ Skutočnosť, že príslušníci iných náboženstiev aj mimo normálnych ciest, ktoré Kristus určil, dostávajú milosť Božiu a môžu byť skrze Krista spasení, to neodvoláva výzvu na vieru a na krst, ktoré Boh chce pre všetky národy.100 Kristus sám, „tým že výslovne učil nevyhnutnosť viery a krstu, zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia krstom ako bránou vstupujú“.101 Dialóg má byť vedený a realizovaný v presvedčení, že Cirkev je vlastnou cestou spásy a že jedine ona má plnosť prostriedkov spásy.102

56. Dialóg nevzniká z taktiky alebo vlastného záujmu, ale má dôvody, požiadavky a dôstojnosť svojho druhu. Prichádza z hlbokého rešpektu pred všetkým, čo spôsobil v človeku Duch, ktorý veje, kadiaľ chce.103 V ňom sa snaží Cirkev objaviť „semená Slova“104 a „lúče pravdy“, ktoré osvecujú všetkých ľudí,105 semená a lúče, ktoré sa nachádzajú v osobách a náboženských tradíciách ľudstva. Dialóg sa zakladá na nádeji, láske a prinesie ovocie v Duchu. Iné náboženstvá sú pre Cirkev výzvou; podnecujú ju objavovať a uznávať znamenia prítomnosti Krista a pôsobenia Ducha, ako i prehĺbiť vlastnú identitu a dosvedčiť celok zjavenia, ktorého ochrankyňou je na dobro všetkých.

Z toho vyplýva ten postoj ducha, ktorý má oživovať tento dialóg v súvise s misiami ad gentes. Partner dialógu musí zodpovedať vlastným tradíciám a náboženským presvedčeniam a byť pripravený pochopiť druhého bez predstierania z jednej strany a uzavretia z druhej strany, ale v duchu pravdy, pokory a lojality vediac, že dialóg môže obohatiť každého. Pritom nesmie existovať ani zrieknutie sa prejavu, ani falošná mierumilovnosť. Je potrebné vzájomné svedectvo pre spoločný pokrok na ceste náboženského hľadania a skúsenosti. To slúži zároveň na premáhanie predsudkov, nedorozumení a neznášanlivosti. Dialóg smeruje k vnútornej očiste a obráteniu, ktoré môže byť duchovne plodné, ak sa nechá naozaj viesť Duchom.

57. Dialógu sa otvára široké pole a môže nadobudnúť rozličné formy a prejavy, od výmeny myšlienok medzi expertami náboženských tradícií, až po spoluprácu pre celkový rozvoj a zachovanie náboženských hodnôt, od výmeny zodpovedných duchovných skúseností až po takzvaný „dialóg života“, v ktorom si veriaci rozličných náboženstiev vo všednom živote dosvedčujú vlastné ľudské a náboženské hodnoty a vzájomne si pomáhajú žiť ich, a tak vytvárať spravodlivejšiu a bratskejšiu spoločnosť.

Všetci veriaci a kresťanské spoločenstvá sú povolaní viesť tento dialóg, aj keď rozličným spôsobom. Pri tom je prínos laikov nenahraditeľný. Môžu prispieť „príkladom svojho života a svojím zmenám k zlepšeniu vzťahov medzi príslušníkmi rôznych náboženstiev“.106 Niektorí z nich budú môcť prispieť k tomu aj vo vede a výskume.107

Viem, že nemálo misionárov a kresťanských spoločenstiev v ťažkej a často nepochopenej ceste dialógu vidia jedinú možnosť úprimne vydať svedectvo pre Krista a veľkodušne slúžiť ľuďom. Chcel by som ich povzbudiť, aby vo viere a láske vytrvali aj tam, kde ich úsilia nenachádzajú ani sluch, ani odpoveď. Nie je našou vecou spoznať časy a termíny, ktoré Otec určil vo svojej moci. Dialóg je jednou cestou ku kráľovstvu Božiemu, zaiste prinesie ovocie, aj keď časy a termíny sú rezervované Otcovi.

Napomáhať rozvoj formovaním svedomia

58. Misie ad gentes existujú z väčšej časti v tých oblastiach „južnej pologule“, kde zaangažovanie za celkový rozvoj a oslobodenie od každého utláčania je zvlášť naliehavé. Cirkev vždy vedela u národov, ktorým priniesla evanjelium, napomáhať pokrok a aj dnes sú misionári viac než v minulosti od vlád a medzinárodných expertov uznávaní ako podporovatelia rozvoja. Často sa im dostáva obdivu pre značné výsledky, ktoré dosiahli s najbiednejšími prostriedkami.

V encyklike Sollicitudo rei socialis som konštatoval, že „Cirkev nevie ponúknuť žiadne technické riešenie pre podpriemerný rozvoj“, ale „dáva prvý príspevok na riešenie naliehavého programu vývoja, keď ohlasuje pravdu o Kristovi, o sebe samej a o človeku a aplikuje ju na konkrétnu situáciu“.108 Konferencia latinskoamerických biskupov v Pueble zdôraznila, že „najlepšia služba spoločenstvu je hlásanie evanjelia, ktoré mu umožňuje realizovať sa ako Božie dieťa a celkovo mu napomáha.“109 Nie je úlohou Cirkvi byť činnou priamo v hospodárskej, technickej alebo politickej rovine, rovine materiálneho príspevku k vývoju. V podstate ide o to, ponúknuť národom nie „viac mať“, ale „viac byť“, zobúdzať svedomie prostredníctvom evanjelia. Pravý ľudský pokrok musí spočívať na všeobsiahlom uskutočňovaní evanjelia.110

Cirkev a misionári napomáhajú rozvoj aj prostredníctvom škôl, nemocníc, tlačiarní, univerzít, hospodárskych vzorových podnikov. Ale rozvoj národa sa neuskutočňuje v prvom rade peniazmi, ani materiálnou pomocou, ani technickými štruktúrami, ale formovaním svedomia, dozrievaním postojov a zvykov. Človek je hlavnou postavou vývoja, nie peniaze ani technika. Cirkev formuje svedomie, zjavuje ľuďom Boha, ktorého hľadajú, ale nepoznajú veľkosť na Boží obraz stvoreného a vnútorného človeka, rovnosť všetkých ľudí ako Božích detí, vládu nad stvorenou prírodou ako službu človeka a povinnosť prihovárať sa za rozvoj každého človeka a všetkých.

59. Posolstvom evanjelia ponúka Cirkev oslobodzujúcu silu a napomáha rozvoj práve tým, že vedie k obráteniu srdca a mysle. Pomáha spoznať dôstojnosť každej osoby, nabáda na solidárnosť, na angažovanosť a na službu bratom. Uvádza človeka do plánu Boha, ktorý má za cieľ zriadenie tohto kráľovstva spravodlivosti a pokoja, ktoré má svoj začiatok už v tomto živote. Biblická perspektíva „nového neba a novej zeme“ zaviedla do dejín stimul a cieľ pre pokrok ľudstva. Rozvoj človeka pochádza od Boha – v predobraze Ježiša Bohočloveka – a musí viesť k Bohu.111 Preto jestvuje úzke spojenie medzi hlásaním evanjelia a pomáhaním človeku.

Prínos Cirkvi a jej diela evanjelizácie k rozvoju národov sa netýka len južnej pologule, aby tam bojovala proti materiálnej chudobe a zaostalosti, ale i severnej, ktorá je vystavená „nadmernému rozvoju“112 zapríčinenej morálnej a duchovnej chudobe. Určitá beznáboženská modernosť, ktorá dnes vládne v určitých častiach sveta, sa zakladá na mienke, že stačí zbohatnúť a napomáhať ekonomicko-technický pokrok, aby bol človek viac človekom. Ale bezduchý rozvoj nemôže človeka uspokojiť. Nadmerný blahobyt je škodlivý, ako i nadmerná chudoba. Sever vynašiel taký „rozvojový model“ a rozširuje ho na Juhu, kde náboženský zmysel a ľudské hodnoty, ktoré sú tam, sú ohrozené vlnou konzumizmu.

„Bojovať proti hladu zmenou života.“ Toto motto, ktoré vzniklo v cirkevných kruhoch, ukazuje bohatým národom cestu, ako sa stať bratmi chudobných – návrat k jednoduchšiemu životu, ktorý uprednostňuje rozvojový model, ktorý zohľadňuje etické a náboženské hodnoty. Misie dávajú chudobným popud a osvietenie pre pravý rozvoj. Nové zvestovanie evanjelia medzi bohatými musí okrem iného vytvoriť povedomie, že prišla chvíľa stať sa ozaj bratom chudobných vo všeobecnom obrátení k celkovému rozvoju, ktorý je otvorený pre absolútno.113