1. SVIATOSŤ LÁSKY,1
najsvätejšia Eucharistia, je dar, ktorý Ježiš Kristus vytvára zo seba samého, a tak nám zjavuje nekonečnú lásku Boha voči každému človeku. V tejto obdivuhodnej sviatosti sa prejavuje tá väčšia láska, ktorá podnecuje „položiť život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Ježiš ich totiž „miloval do krajnosti“ (Jn 13, 1). Týmto výrazom evanjelista uvádza gesto nekonečnej pokory, ktoré Ježiš vykonal: prv než za nás zomrel na kríži, prepásal sa plátenou zásterou a umyl svojim učeníkom nohy. Takým istým spôsobom nás Ježiš v eucharistickej sviatosti naďalej miluje „až do krajnosti“, až po darovanie svojho tela a krvi. Aký úžas musel naplniť srdcia apoštolov pri týchto Pánových slovách a gestách počas tejto večere! Aký obdiv musí vyvolávať aj v našich srdciach eucharistické tajomstvo!
2. V Oltárnej sviatosti Pán prichádza v ústrety človeku, stvorenému na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 27), keď sa stáva spoločníkom na jeho ceste. V tejto sviatosti sa totiž Pán stáva pokrmom pre človeka, hladného po pravde a slobode. Pretože len pravda nás môže učiniť skutočne slobodnými (porov. Jn 8, 36), Kristus sa pre nás stáva pokrmom pravdy.
S vnímavým poznaním ľudských skutočností svätý Augustín poukázal na to, ako sa človek spontánne a bez donútenia hýbe, keď sa nachádza vo vzťahu s tým, čo ho priťahuje a vyvoláva v ňom túžbu. A keď si kladie otázku, čo môže hýbať najhlbším vnútrom človeka, svätý biskup zvolá: „Čo si môže duša vrúcnejšie želať ako pravdu?“2
Každý človek totiž v sebe nosí nepotlačiteľnú túžbu po pravde, poslednej a definitívnej. Preto sa Pán Ježiš, „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), obracia na túžiace srdce človeka, ktorý sa cíti ako vysmädnutý pútnik, na srdce vzdychajúce po prameni života, na srdce žobrajúce o pravdu. Ježiš Kristus je totiž pravda, ktorá sa stala človekom a ktorá k sebe priťahuje svet. „Ježiš je polárkou ľudskej slobody: bez neho sloboda stráca smerovanie, lebo bez poznania pravdy sloboda stráca svoju prirodzenosť, uzatvára sa a zužuje sa na sterilné rozhodovanie. S ním sa však sloboda opäť nachádza.“3
V Eucharistii nám Ježiš ukazuje predovšetkým pravdu o láske, ktorá je samotnou podstatou Boha. Toto je tá evanjeliová pravda, ktorá zaujíma každého človeka a celého človeka. Preto Cirkev, ktorá v Eucharistii nachádza svoj životodarný stredobod, sa podujíma neustále všetkým ohlasovať, opportune importune (porov. 2 Tim 4, 2), že Boh je láska.4
Práve preto, že Kristus sa pre nás stal pokrmom pravdy, Cirkev sa obracia na človeka, aby ho pozvala slobodne prijať tento Boží dar.
3. Pri pohľade na dvetisícročnú históriu Božej Cirkvi, riadenú múdrym pôsobením Ducha Svätého, plní vďačnosti obdivujeme vývoj obradných foriem – usporiadaný v čase –, v ktorých si pripomíname udalosť našej spásy. Od rozličných foriem prvých storočí, ktoré ešte prežarujú v obradoch starobylých východných cirkví, až po rozšírenie latinského rítu; od jasných usmernení Tridentského koncilu a Misála sv. Pia V. až po liturgickú obnovu zavedenú Druhým vatikánskym koncilom: v každej etape dejín Cirkvi žiari slávenie Eucharistie, ktorá je prameňom a vrcholom jej života a poslania a v liturgickom obrade žiari v celom svojom mnohotvárnom bohatstve. Jedenáste riadne plenárne zasadanie Biskupskej synody, ktoré sa konalo od 2. do 23. októbra 2005 vo Vatikáne, vyjadrilo hlbokú vďačnosť Bohu za tieto dejiny, spoznajúc v nich vedenie Ducha Svätého. Synodálni otcovia konštatovali a zdôraznili predovšetkým pozitívny vplyv, ktorý mala liturgická reforma uskutočnená po Druhom vatikánskom koncile na život Cikrvi.5
Biskupská synoda mala možnosť kladne ohodnotiť jeho prijatie po skončení koncilových zasadaní. Veľmi mnohé veci sa ocenili. Ako sa konštatovalo, problémy a tiež niektoré zneužitia nemôžu zatemniť dobro a oprávnenosť liturgickej obnovy, ktorá zahŕňa aj ešte nie úplne preskúmané bohatstvá. Konkrétne ide o chápanie zmien, ktoré chcel koncil zaviesť v rámci jednoty charakterizujúcej historickývývoj samotného rítu bez toho, aby sa zavádzali umelé zlomy.6
4. Okrem toho treba zdôrazniť vzťah nedávno konaného zasadnutia Biskupskej synody o Eucharistii s tým, čo sa udialo v posledných rokoch v živote Cirkvi. Predovšetkým sa v duchu musíme spojiť s Veľkým jubileom roku 2000, ktorým môj milovaný predchodca, Boží služobník Ján Pavol II., voviedol Cirkev do tretieho kresťanského tisícročia. Jubilejný rok bol bezpochyby poznačený v silne eucharistickom zmysle. Nemožno tiež zabudnúť, že Biskupskú synodu predchádzal a v istom zmysle tiež pripravoval Rok Eucharistie, ktorý predvídavo zvolil Ján Pavol II. pre celú Cirkev. Toto obdobie sa začalo Medzinárodným eucharistickým kongresom v Guadalajare v októbri 2004 a bolo ukončené 23. októbra 2005, na záver XI. zasadania Biskupskej synody, blahorečením piatich blahoslavených, ktorých osobitným spôsobom charakterizovala úcta k Eucharistii: biskupa Józefa Bilczewského, kňazov Gaetana Catanosu, Zygmunta Gorazdowského a Alberta Hurtada Cruchaga a rehoľníka kapucína Felice da Nicosia. Vďaka náuke predloženej Jánom Pavlom II. v jeho apoštolskom liste Mane nobiscum Domine7
a cenným odporúčaniam Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí8
sa uskutočnili mnohé podujatia, ktoré zorganizovali diecézy a rôzne cirkevné inštitúcie, aby u veriacich prebudili a podnietili vzrast eucharistickej viery, aby sa viac dbalo na liturgické slávenia a podporila eucharistická adorácia, aby sa povzbudili do skutočnej solidarity, ktorá vychádzajúc z Eucharistie dosahuje núdznych. Nakoniec treba spomenúť význam encykliky Ecclesia de Eucharistia,9
v ktorej nám môj ctený predchodca zanechal bezpečný odkaz Magistéria, pokiaľ ide o eucharistické učenie a posledné svedectvo o ústrednom mieste, ktoré táto božská sviatosť zaujímala v jeho živote.
5. Táto posynodálna apoštolská exhortácia má za cieľ vrátiť sa k mnohotvárnemu bohatstvu úvah a návrhov, ktoré sa vynorili v priebehu posledného riadneho plenárneho zasadania Biskupskej synody – počnúc Lineamentami až po Propositiones vrátane Instrumentum laboris, Relationes ante et post disceptationem, výstúpení synodálnych otcov, audítorov a bratských delegátov –, s úmyslom objasniť niektoré hlavné línie synodálnej práce, snažiace sa vyvolať v Cirkvi nový impulz a eucharistický zápal. Vedomý si šírky dedičstva nazhromaždeného v priebehu stáročí a spočívajúceho v náuke a disciplíne ohľadom tejto sviatosti,10
chcem v tomto dokumente predovšetkým odporučiť a zároveň vyhovieť hlasu synodálnych otcov,11
aby sa kresťanský ľud hlbšie oboznámil so vzťahom eucharistického tajomstva, liturgického konania a nového duchovného kultu, vychádzajúceho z Eucharistie ako sviatosti lásky. V tejto perspektíve by som chcel predkladanú exhortáciu dať do súvisu s mojou prvou encyklikou Deus caritas est, v ktorej som viackrát hovoril o sviatosti Eucharistie, aby som zdôraznil jej vzťah s kresťanskou láskou, tak voči Bohu, ako aj voči blížnemu: „vtelený Boh nás všetkých priťahuje k sebe. Preto sa agapé stala aj označením Eucharistie: v nej Božia agapé prichádza k nám v telesnej podobe, aby naďalej pôsobila v nás a prostredníctvom nás“.12
„Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ (Jn 6, 29)
6. „Hľa, tajomstvo viery!“ Týmto zvolaním, predneseným hneď po slovách premenenia, kňaz ohlasuje slávené tajomstvo a vyjadruje svoj obdiv nad podstatnou premenou chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, nad skutočnosťou, ktorá presahuje akékoľvek ľudské chápanie. Eucharistia je skutočne v pravom zmysle „tajomstvo viery“: „je zhrnutím a súhrnom našej viery“.13
Viera Cirkvi je vo svojej podstate eucharistickou vierou a osobitným spôsobom sa sýti na eucharistickej hostine. Viera a sviatosti sú dve komplementárne stránky života Cirkvi. Viera, vzbudená ohlasovaním Božieho slova, sa živí a rastie prostredníctvom láskyplných stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom, ktoré sa dejú vo sviatostiach: „Viera sa prejavuje v obrade a obrad posilňuje a upevňuje vieru.“14
Preto je Oltárna sviatosť stále stredobodom cirkevného života; „vďaka Eucharistii sa Cirkev vždy znovu rodí!“.15
O čo živšia je v Božom ľude eucharistická viera, o to hlbšia je jeho účasť na živote Cirkvi prostredníctvom presvedčivého prístupu k poslaniu, ktoré Kristus zveril svojim učeníkom. Každá veľká reforma je istým spôsobom spojená so znovuobjavením viery v eucharistickej prítomnosti Pána uprostred svojho ľudu.
7. Prvoradou skutočnosťou eucharistickej viery je samotné tajomstvo Boha, trojičnej lásky. V dialógu Ježiša s Nikodémom nachádzame vyjadrenie, ktoré objasňuje túto skutočnosť: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16 – 17). Tieto slová poukazujú na najhlbší dôvod Božieho daru. Ježiš nám v Eucharistii nedáva „niečo“, ale dáva sám seba; obetuje svoje telo a vylieva svoju krv. Tým dáva celé svoje bytie, zjavujúc pôvodný prameň tejto lásky. On je večný Syn, ktorého nám dal Otec. V evanjeliu počúvame Ježiša, ktorý po nasýtení zástupov rozmnoženým chlebom a rybami hovorí svojim poslucháčom, ktorí ho nasledovali až do synagógy v Kafarnaume: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 32 – 33), a nakoniec sám seba, svoje vlastné telo a svoju krv, stotožní s týmto chlebom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51). Ježiš sa tu zjavuje ako chlieb života, ktorý večný Otec dáva ľuďom.
8. V Eucharistii sa odhaľuje plán lásky, ktorý riadi celé dejiny spásy (porov. Ef 1, 10; 3, 8 – 11). V nej sa Deus Trinitas, ktorý je v sebe samom láskou (porov. 1 Jn 4, 7 – 8), naplno spája s naším ľudským stavom. Pod spôsobmi chleba a vína, v ktorých sa nám Kristus dáva na veľkonočnej večeri (porov. Lk 22, 17 – 20; 1 Kor 11, 23 – 26), k nám prichádza celý božský život a dáva sa nám vo forme sviatosti. Boh je dokonalým spoločenstvom lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Už pri stvorení je človek povolaný do istej miery sa podieľať na oživujúcom Božom dychu (porov. Gn 2, 7). No práve v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a vo vyliatí Ducha Svätého, daného bez miery (porov. Jn 3, 34), máme účasť na vnútornom Božom živote.16
Ježiš Kristus, ktorý „skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“ (Hebr 9, 14), nám v eucharistickom dare odovzdáva sám božský život. Ide o úplne nezaslúžený dar, ktorý zodpovedá len naplneným Božím prísľubom, ktoré presahujú všetky očakávania. Cirkev prijíma, slávi a adoruje tento dar vo vernej poslušnosti. „Tajomstvo viery“ je tajomstvom trojičnej lásky, na ktorej sme milosťou povolaní mať účasť. Aj my musíme preto spolu so svätým Augustínom zvolať: „Ak vidíš lásku, vidíš Trojicu.“17
9. Poslanie, pre ktoré Ježiš prišiel medzi nás, nachádza svoje naplnenie vo veľkonočnom tajomstve. Z výšky kríža, z ktorého všetkých priťahuje k sebe (porov. Jn 12, 32), prv než „odovzdá ducha“, Ježiš hovorí: „Je dokonané“ (Jn 19, 30). V tajomstve jeho poslušnosti až na smrť, a to na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8), bola uzavretá nová a večná zmluva. Sloboda Boha a sloboda človeka sa definitívne stretli v jeho ukrižovanom tele v nerozlučnej zmluve, platnej navždy. Aj hriech človeka bol Božím Synom odčinený raz navždy (porov. Hebr 7, 27; 1 Jn 2, 2; 4, 10). Ako som už mal možnosť zdôrazniť: „V jeho smrti na kríži sa uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil – a to je láska v jej najradikálnejšej podobe.“18
Vo veľkonočnom tajomstve sa naozaj uskutočnilo naše oslobodenie od zla a smrti. Pri ustanovení Eucharistie sám Ježiš hovoril o „novej a večnej zmluve“, uzatvorenej v jeho preliatej krvi (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20). Tento posledný cieľ jeho poslania bol dostatočne jasný na začiatku jeho verejného pôsobenia. Keď na brehu Jordánu Ján Krstiteľ vidí Ježiša prichádzať k nemu, zvolá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Pozoruhodné je, že tie isté slová zaznievajú vždy, keď slúžime svätú omšu, vo výzve kňaza pristúpiť k oltáru: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ Ježiš je pravý veľkonočný Baránok, ktorý sa dobrovoľne ponúkol ako obeta za nás a tak uskutočnil novú a večnú zmluvu. Eucharistia v sebe obsahuje túto radikálnu novosť, ktorá sa nám ponúka pri každom jej slávení.19