30. Ak je pravda, že sviatosti sú skutočnosťou, ktorá patrí Cirkvi, putujúcej v čase99
k plnému zjaveniu sa víťazstva vzkrieseného Krista, rovnako je pravda, že najmä v eucharistickej liturgii sa nám dáva možnosť už zakúšať eucharistické naplnenie, ku ktorému smeruje človek a celé stvorenie (porov. Rim 8, 19 a nasl.). Človek je stvorený pre pravé a večné šťastie. No naša ranená sloboda by zblúdila, ak by nebolo možné už teraz zakúšať niečo z budúceho naplnenia. Napokon, každý človek potrebuje orientáciu na posledný cieľ, aby mohol kráčať správnym smerom. Táto najvyššia méta je v skutočnosti sám Kristus Pán, víťaz nad hriechom a smrťou, ktorý sa pre nás stáva osobitným spôsobom prítomným v eucharistickom slávení. A tak, hoci sme ešte na tomto svete „cudzinci a pútnici“ (1 Pt 2, 11), vo viere už máme účasť na plnosti vzkrieseného života. Eucharistická hostina, vyjadrujúca silne eschatologickú dimenziu, prichádza na pomoc našej slobode pútnikov.
31. Pri uvažovaní nad týmto tajomstvom môžeme povedať, že Ježiš sa svojím príchodom postavil do vzťahu s vtedajším očakávaním izraelského národa, celého ľudstva a v podstate samotného stvorenstva. Darom seba samého objektívne začal eschatologický čas. Kristus prišiel, aby zvolal a zhromaždil rozptýlený Boží ľud (porov. Jn 11, 52), pričom jasne prejavil záujem zhromaždiť spoločenstvo zmluvy; prišiel naplniť Božie prisľúbenia, ktoré dal praotcom (porov. Jer 23, 3; 31, 10; Lk 1, 55. 70). Povolal Dvanástich, ktorých možno dať do vzťahu s dvanástimi kmeňmi Izraela, a pri Poslednej večeri pred svojím vykupiteľským utrpením im zveril poslanie, aby slávili jeho pamiatku. Týmto Ježiš dal najavo, že na celé spoločenstvo, ktoré založil, chce preniesť úlohu byť v dejinách znamením a nástrojom eschatologického zhromaždenia, ktoré on začal. Tak sa v každom eucharistickom slávení sviatostne uskutočňuje eschatologické zhromažďovanie sa Božieho ľudu. Eucharistická hostina je pre nás reálnou anticipáciou záverečnej hostiny, ktorú predpovedali proroci (porov. Iz 25, 6 – 9) a ktorá je v Novom zákone opísaná ako „Baránkova svadba“ (Zjv 19, 7. 9), ktorá sa bude sláviť v radosti spoločenstva svätých.100
32. Eucharistické slávenie, v ktorom zvestujeme Pánovu smrť, vyznávame jeho vzkriesenie a očakávame jeho príchod, je zálohom budúcej slávy, v ktorej budú oslávené aj naše telá. Slávením pamiatky našej spásy sa v nás posilňuje nádej na vzkriesenie tela a na možnosť znova stretnúť z tváre do tváre tých, čo nás predišli so znamením viery. V tomto horizonte by som chcel spolu so synodálnymi otcami pripomenúť všetkým veriacim dôležitosť prosebnej modlitby za zosnulých a osobitne slúženie svätých omší za nich,101
aby očistení mohli dosiahnuť blažené videnie Boha. Objavením eschatologického rozmeru, obsiahnutého v slávenej a adorovanej Eucharistii, nachádzame oporu na našej ceste a posilu v nádeji na slávu (porov. Rim 5, 2; Tít 2, 13).
33. Zo vzťahu medzi Eucharistiou a jednotlivými sviatosťami a z eschatologického významu svätých tajomstiev vystupuje ako z celku profil kresťanskej existencie, volanie byť v každom okamihu duchovnou bohoslužbou, obetou príjemnou Bohu. Ak je pravda, že my všetci sme ešte na ceste k dokonalému naplneniu našej nádeje, nič to neuberá na skutočnosti, že už teraz možno s vďačnosťou uznať, že to, čo nám Boh daroval, nachádza dokonalé uskutočnenie v Panne Márii, Božej a našej Matke. Máriino nanebovzatie s telom i dušou je pre nás znamením bezpečnej nádeje, pretože nám, pútnikom v čase, ukazuje ten eschatologický cieľ, ktorý nám sviatosť Eucharistie umožňuje už teraz vopred zakúšať.
V najsvätejšej Márii vidíme dokonale uskutočnený aj sviatostný spôsob, v ktorom sa Boh stretáva s ľudským stvorením a zapája ho do svojej spásonosnej iniciatívy. Od zvestovania po Turíce sa Mária z Nazareta javí ako osoba, ktorej sloboda je úplne k dispozícii Božej vôli. Jej nepoškvrnené počatie sa javí práve v jej bezpodmienečnej oddanosti Božiemu slovu. Poslušná viera je forma, ktorú jej život prijíma v každom okamihu vzhľadom na Božie pôsobenie. Počúvajúca Panna žije v plnom súlade s Božou vôľou. Uchováva vo svojom srdci slová, pochádzajúce od Boha, a ukladá ich ako mozaiku a tým sa učí chápať ich čoraz hlbšie (porov. Lk 2, 19. 51). Mária je veľká veriaca, ktorá sa s plnou dôverou vkladá do Božích rúk, odovzdávajúc sa jeho vôli.102
Toto tajomstvo je čoraz intenzívnejšie až po plné začlenenie sa do Ježišovho vykupiteľského poslania. Ako potvrdil Druhý vatikánsky koncil, „Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, pri ktorom stála (porov. Jn 19, 25) nie bez Božieho zámeru. Spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obete, ktorú porodila. A napokon ju sám Ježiš Kristus, umierajúci na kríži, dal za matku učeníkovi týmito slovami: Žena, hľa, tvoj syn!“.103
Od zvestovania po kríž je Mária tou, ktorá prijíma Slovo, ktoré sa v nej stalo telom a došlo až k tomu, že bolo umlčané v tichu smrti. Napokon je to ona, ktorá berie do svojich rúk darované telo, teraz bezduché, telo toho, ktorý skutočne miloval svojich až „do krajnosti“ (Jn 13, 1).
Preto vždy, keď v eucharistickej liturgii pristupujeme ku Kristovmu telu a krvi, obraciame sa na tú, ktorá s plným odovzdaním prijala pre celú Cirkev Kristovu obetu. Právom synodálni otcovia tvrdili, že „Mária inauguruje účasť Cirkvi na Vykupiteľovej obete“.104
Ona je Nepoškvrnená, tá, ktorá bezpodmienečne prijíma Boží dar a tak sa pripája k dielu spásy. Mária z Nazareta, ikona rodiacej sa Cirkvi, je vzorom, ako je každý z nás povolaný prijať ten dar, ktorým sa stáva sám Ježiš v Eucharistii.
„Veru, veru, hovorím vám:
Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba,
ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba.“ (Jn 6, 32)
34. Biskupská synoda veľa uvažovala o hlbokom vnútornom vzťahu medzi eucharistickou vierou a slávením, pričom poukazovala na vzťah medzi lex orandi a lex credendi a podčiarkla liturgickú činnosť. Eucharistiu treba žiť ako autenticky vysluhované tajomstvo viery v jasnom vedomí, že „intellectus fidei je vždy pôvodné vo vzťahu s litugickou činnosťou Cirkvi“.105
V tomto prostredí teologická reflexia nikdy nemôže nebrať do úvahy sviatostný poriadok, ustanovený samým Kristom. Na druhej strane však na liturgickú činnosť nemožno nikdy pozerať genericky a nebrať do úvahy tajomstvo viery. Prameň našej viery a eucharistickej liturgie je totiž tá istá udalosť: dar, ktorým sa stal sám Kristus vo veľkonočnom tajomstve.
35. Vzťah medzi tým, čo veríme, a tým, čo slávime, sa osobitným spôsobom prejavuje v teologickej a liturgickej hodnote krásy. Liturgia totiž, a napokon celé kresťanské zjavenie, má vnútorný vzťah s krásou: je veritatis splendor. V liturgii žiari veľkonočné tajomstvo, ktorým nás sám Kristus priťahuje k sebe a volá nás do spoločenstva s ním. V Ježišovi, ako zvykol hovoriť svätý Bonaventúra, kontemplujeme krásu a žiaru počiatkov.106
Atribút, o ktorom sa zmieňujeme, nie je iba estetizmus, ale spôsob, akým nás zasahuje pravda o Božej láske v Kristovi, ako nás fascinuje a uchvacuje a umožňuje nám vyjsť zo seba samých a nechať sa pritiahnuť k nášmu pravému povolaniu: láske.107
Už v stvorení sveta sa Boh necháva vidieť v kráse a harmónii vesmíru (porov. Múd 13, 5; Rim 1, 19 – 20). V Starom zákone nachádzame potom mnohé znamenia žiaru Božej moci; keď Boh prejavuje svoju slávu prostredníctvom zázračných činov, ktoré vykonal uprostred vyvoleného ľudu (porov. Ex 14; 16, 10; 24, 12 – 18; Nm 14, 20 – 23). V Novom zákone sa definitívne napĺňa táto epifánia krásy v zjavení sa Boha v Kristovi:108
on je plné zjavenie Božej slávy. V oslávení Syna sa odráža a odovzdáva sláva Otca (porov. Jn 1, 14; 8, 54; 12, 28; 17, 1). Táto krása však nie je len jednoduchou harmóniou foriem; „najkrajší z ľudských synov“ (Ž 45, 3) je tajomne zároveň ten, ktorý „nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho“ (Iz 53, 2). Ježiš Kristus nám ukazuje, ako vie pravda lásky premeniť aj temné tajomstvo smrti na svetlo žiariace zo vzkriesenia. Tu žiara Božej slávy presahuje každú svetskú krásu. Pravá krása je Božia láska, ktorá sa nám definitívne zjavila vo veľkonočnom tajomstve.
Krása liturgie je časťou tohto tajomstva; je najvyšším vyjadrením Božej slávy a v istom zmysle umožňuje nebu dotýkať sa zeme. Pamiatka na vykupiteľskú obetu nesie v sebe samej črty tej krásy, o ktorej nám vydali svedectvo Peter, Jakub a Ján, keď sa Pán na ceste do Jeruzalema pred nimi premenil (porov. Mk 9, 2). Krása teda nie je dekoratívny prvok liturgie. Naopak, je skôr jej konštitutívnym prvkom, nakoľko je atribútom samého Boha a jeho zjavenia. To všetko nám pomáha uvedomiť si, akú pozornosť treba venovať tomu, aby liturgická činnosť žiarila primerane svojej vlastnej prirodzenosti.
36. Subjektom vnútornej krásy liturgie je Kristus vzkriesený a oslávený v Duchu Svätom, ktorý zahŕňa Cirkev do svojho pôsobenia.109
V tejto perspektíve je zvlášť sugestívne pripomenúť si slová svätého Augustína, ktoré účinne opisujú túto dynamiku viery, vlastnú Eucharistii. Veľký svätec z Hyppa sa odvoláva na eucharistické tajomstvo a práve tým poukazuje na to, ako nás Kristus sám asimiluje: „Ten chlieb, ktorý vidíte na oltári, posvätený Božím slovom, je Kristovo telo. Kalich, alebo lepšie to, čo kalich obsahuje, posvätený Božím slovom, je Kristova krv. Týmito [znakmi] nám chcel Kristus Pán zveriť svoje telo a svoju krv, ktorú vylial za nás na odpustenie hriechov. Ak ste ich prijali dobre, vy sami ste to, čo ste prijali.“110
Preto „nielen že sme sa stali kresťanmi, stali sme sa Kristom samým“.111
Tu môžeme kontemplovať tajomné Božie pôsobenie, ktoré prináša hlbokú jednotu medzi nás a Pána Ježiša: „Netreba veriť, že by bol Kristus v hlave bez toho, že by bol aj v tele, ale on je celý v hlave i v tele.“112
37. Keďže eucharistická liturgia je v podstate actio Dei, ktoré nás včleňuje do Ježiša skrze Ducha Svätého, jej základ nie je daný k dispozícii nášmu rozhodovaniu a nemôže ju ovplyvňovať momentálna móda. Aj tu platí neochvejné tvrdenie svätého Pavla: „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený a je ním Ježiš Kristus“ (1 Kor 3, 11). Čo sa týka Eucharistie, ten istý apoštol národov nás uisťuje, že nám neodovzdal svoju vlastnú náuku, ale to, čo už prijal (porov. 1 Kor 11, 23). Slávenie Eucharistie totiž zahŕňa aj živú tradíciu. V poslušnosti Kristovmu príkazu Cirkev slávi eucharistickú obetu od skúsenosti vzkriesenia a zoslania Ducha Svätého. Z tohto dôvodu kresťanské spoločenstvo sa už od začiatku stretalo na fractio panis (lámaní chleba) v Pánov deň. Deň, keď Pán vstal z mŕtvych, nedeľa, je aj prvým dňom v týždni, tým, v ktorom starozákonná tradícia videla začiatok stvorenia. Deň stvorenia sa teraz stal dňom „nového stvorenia“, dňom nášho oslobodenia, v ktorom slávime pamiatku Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.113
38. Počas synodálnych prác častejšie odznelo odporúčanie, aby sa prekonalo každé možné rozdeľovanie medzi ars celebrandi, teda umením správne celebrovať, a plnou, aktívnou a plodnou účasťou všetkých veriacich. Veď v skutočnosti prvá vec, čím sa napomáha účasť Božieho ľudu na posvätnom obrade, je primerané slávenie samotného obradu. Ars celebradi je najlepšia podmienka na actuosa participatio.114
Ars celebrandi vyplýva z vernej poslušnosti liturgickým predpisom v ich komplexnosti, pretože práve toto je spôsob slávenia, ktorý dvetisíc rokov zaisťuje život viery všetkým veriacim, ktorí sú povolaní žiť slávenie ako Boží ľud, kráľovské kňazstvo, svätý národ (porov. 1 Pt 2, 4 – 5. 9).115
39. Ak je pravda, že celý Boží ľud má účasť na svätej omši, predsa vo vzťahu k správnemu ars celebrandi sa neodmysliteľná úloha týka tých, čo prijali sviatosť posvätného stavu. Biskupi, kňazi a diakoni, každý podľa svojho stupňa, musia považovať slávenie za svoju základnú úlohu.116
Predovšetkým však diecézny biskup: „ako prvý rozdeľovateľ Božích tajomstiev v partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená, je vodcom, napomáhateľom a správcom celého liturgického života“.117
Toto všetko je rozhodujúce pre život miestnej cirkvi nielen preto, že spoločenstvo s biskupom je podmienkou, aby každé slávenie na jeho území bolo legitímne, ale preto, že on sám je liturgom vlastnej cirkvi par excellence.118
Jeho úlohou je chrániť jednotu slávení vo svojej diecéze. Preto musí byť „úlohou biskupa zabezpečiť, aby kňazi, diakoni a veriaci čoraz lepšie chápali autentický zmysel obradov a liturgických textov a tak boli vedení k aktívnemu a plodnému sláveniu Eucharistie“.119
Osobitne vyzývam urobiť všetko, čo treba, aby sa liturgické slávenia, ktoré koná biskup v katedrále, odohrávali pri plnom rešpektovaní ars celebrandi, aby sa mohli považovať za vzor pre všetky chrámy, nachádzajúce sa na jeho území.120