30. V záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť jeho aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj úkonom, čiže gestám a držaniu tela. Nech sa v príslušnom čase zachová aj posvätné ticho.
31. Pri revízii liturgických kníh nech sa starostlivo dbá o to, aby sa v rubrikách bral zreteľ i na účasť veriacich.
32. Okrem rozdielov vyplývajúcich z liturgickej úlohy alebo z vysviacky a okrem pôct, ktoré podľa liturgických predpisov patria občianskym vrchnostiam, nemá sa v liturgii uprednostňovať nijaká súkromná osoba ani nijaké spoločenské postavenie, a to ani v obradoch, ani vo vonkajších prejavoch.
33. Hoci posvätná liturgia je predovšetkým uctievaním Božej velebnosti, je aj bohatým prameňom poučenia pre veriaci ľud.34
Lebo v liturgii sa Boh prihovára svojmu ľudu a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium. A ľud odpovedá Bohu spevom a modlitbou.
Modlitby, ktorými sa kňaz na čele zhromaždenia obracia v osobe Krista k Bohu, sa konajú v mene všetkého svätého ľudu a všetkých prítomných. Napokon, viditeľné znaky, ktoré sa používajú v posvätnej liturgii na označenie neviditeľných božských skutočností, určil Kristus alebo Cirkev. Preto sa viera účastníkov živí a ich srdcia sa povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, čo „bolo napísané nám na poučenie“ (Rim 15, 4), ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva alebo koná.
Z toho dôvodu pri obnove liturgie treba zachovávať nasledujúce všeobecné pravidlá:
34. Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.
35. Aby bolo jasné, že v liturgii obrad a slovo sú vo veľmi úzkom súvise,
1. nech sa pri posvätných sláveniach zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a primeranejšie čítanie Svätého písma;
2. nech sa aj v rubrikách vyznačí príhodné miesto na kázanie ako časti liturgického úkonu, nakoľko to obrad dovoľuje; a služba ohlasovania nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali obdivuhodné Božie diela v dejinách spásy alebo v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických sláveniach;
3. treba všemožne zdôrazňovať, aby aj katechéza bola priamo liturgická. I pri samých obradoch, ak je to potrebné, nech sa pamätá na stručné pokyny, ktoré nech dáva kňaz alebo príslušný vysluhovateľ podľa predpísaného textu alebo podobnými slovami, ale iba v príhodných chvíľach;
4. nech sa podporuje posvätné slávenie Božieho slova na vigílie väčších sviatkov, v niektorých všedných dňoch Adventného a Pôstneho obdobia, ako aj v nedele a vo sviatky, najmä tam, kde niet kňaza; v tom prípade má viesť slávenie diakon alebo iná biskupom poverená osoba.
36. § 1. Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.
§ 2. Keďže v omši, pri vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud často veľmi užitočné používanie národného jazyka, možno mu dať viac miesta, zvlášť v čítaniach a príhovoroch, v niektorých modlitbách a spevoch, podľa pravidiel v tejto veci jednotlivo ustanovených v ďalších kapitolách.
§ 3. Pri zachovávaní týchto noriem má kompetentná územná cirkevná autorita – o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, a keď treba aj po porade s biskupmi susedných krajín toho istého jazyka – právo rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu používať národný jazyk. Takéto uznesenia musí schváliť, čiže potvrdiť Apoštolská stolica.
§ 4. Preklad latinského textu do národného jazyka na používanie v liturgii musí schváliť kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa už písalo.
37. Vo veciach, ktoré sa netýkajú viery ani dobra celého spoločenstva, Cirkev nechce zavádzať prísnu uniformitu, a to ani v liturgii. Naopak, váži si a podporuje kvality a vlohy rozličných etník a národov. A všetko, čo nie je v zvykoch národov nerozlučným putom zviazané s poverami a bludmi, hodnotí priaznivo, a ak môže, zachováva nedotknuté, ba niekedy aj prijíma do samej liturgie, ale len ak sa to zhoduje so zásadami pravého a autentického liturgického ducha.
38. Pri zachovávaní podstatnej jednoty rímskeho obradu má sa pri úprave liturgických kníh ponechať rozličným etnickým skupinám, oblastiam a národom, najmä v misiách, miesto na oprávnené rozmanitosti a prispôsobenia. To treba mať na zreteli, zvlášť keď ide o štruktúru obradov a zostavovanie rubrík.
39. V medziach stanovených v typových vydaniach liturgických kníh bude vecou kompetentnej územnej cirkevnej autority, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, určiť prispôsobenia, predovšetkým vo vysluhovaní sviatostí, ako aj čo sa týka svätenín, procesií, liturgického jazyka, posvätnej hudby a umenia, vždy však podľa základných smerníc predložených v tejto konštitúcii.