20. Ak v tomto súvise skúmame príčiny tohto vážneho spomalenia v procese rozvoja prejavujúceho sa v opačnom zmysle, než naznačovala encyklika Populorum progressio, ktorá vzbudila toľké nádeje, naša pozornosť sa obracia osobitne na politické príčiny dnešnej situácie.

Zoči-voči celkovému súhrnu nepochybne zložitých činiteľov nie je možné dostať sa k úplnej analýze. Ale nemožno prejsť mlčky ponad jeden z dôležitých činiteľov, akým je politický rámec, charakterizujúci historické obdobie po druhej svetovej vojne. Tento činiteľ nie je podradný pre postupný rozvoj národov.

Máme na mysli jestvovanie dvoch protikladných blokov, pre ktoré sa všeobecne používajú výrazy Východ a Západ. Dôvod použitia týchto výrazov nie je čisto politický, ale aj, ako sa hovorí, geopolitický. Obidva bloky sa snažia asimilovať alebo zoskupiť okolo seba rôznym putom iné krajiny alebo skupiny krajín.

Protiklad je predovšetkým politický, nakoľko obidva bloky nachádzajú svoju vlastnú identitu v systéme organizácie spoločnosti a v uplatňovaní moci, ktorá vystupuje ako alternatíva k druhej moci. Politický protiklad potom vzniká z ešte hlbšieho rozporu ideologického poriadku.

Na Západe jestvuje vskutku systém, ktorý sa historicky inšpiruje zásadami liberálneho kapitalizmu, ako sa vyvinul v minulom storočí ako dôsledok industrializácie; na Východe jestvuje systém inšpirovaný marxistickým kolektivizmom, ktorý sa zrodil z výkladu situácie proletárskych tried urobeného vo svetle zvláštneho chápania dejín. Obidve tieto ideológie, vzhľadom na dva veľmi odlišné pojmy o človeku, o jeho slobode a úlohách v spoločnosti, predkladajú a podporujú na hospodárskom poli aj dva protichodné spôsoby organizácie práce a štruktúry vlastníctva, zvlášť čo sa týka takzvaných výrobných prostriedkov.

Bolo nevyhnutné, aby sa táto ideologická protikladnosť rozvíjaním protikladných systémov a centier moci s vlastnými formami propagandy a indokrinácie vyvinula na rastúcu vojenskú protikladnosť, dajúc takto vznik dvom blokom ozbrojených veľmocí, ktoré si navzájom nedôverujú a obávajú sa prevahy druhého.

Aj medzinárodné vzťahy museli nevyhnutne pocítiť účinky tejto takzvanej „logiky blokov“ a príslušných „oblastí vplyvu“. Napätie medzi obidvoma blokmi, ktoré sa zrodilo po skončení druhej svetovej vojny, ovládlo ovzdušie nasledujúcich štyridsiatich rokov, prejavujúc sa niekedy takzvanou „studenou vojnou“, inokedy zase „vojnami na objednávku“, manipuláciou miestnych konfliktov, alebo vyvolávaním úzkostí a strachu hrozbami otvorenej a totálnej vojny.

Hoci sa v prítomnosti toto nebezpečenstvo už zdá vzdialenejšie, jednako ešte celkom nezmizlo, a ak sa dospelo k prvej dohode o zničení určitého typu jadrových zbraní, predsa jestvovanie a protiklad blokov trvajú a týmto faktom vyvolávajú obavy, ktoré stále podmieňujú celkový obraz sveta.

21. To sa prejavuje – a s veľmi negatívnymi následkami – v medzinárodných vzťahoch, ktoré sa týkajú zvlášť krajín na ceste rozvoja. Ako je známe, napätie medzi Východom a Západom sa samo osebe nevzťahuje na rozdiel medzi dvoma stupňami rozvoja, ale skôr na rozdiel medzi dvoma pojmami samého rozvoja ľudí a národov. Obidva pojmy sú nedokonalé a vyžadujú radikálnu opravu. Spomenutý rozdiel sa potom prenáša aj do vnútra krajín a prispieva k ďalšiemu prehlbovaniu priepasti, ktorá už v hospodárskej oblasti jestvuje medzi Severom a Juhom a je dôsledkom vzdialenosti medzi dvoma svetmi: rozvinutejším a menej rozvinutým.

Toto je jeden z dôvodov, prečo sociálna náuka Cirkvi zaujíma kritický postoj tak voči liberálnemu kapitalizmu, ako aj voči marxistickému kolektivizmu. Z hľadiska rozvoja sa spontánne vynára otázka: Ako alebo nakoľko sa tieto dva systémy môžu tak zmeniť a zmodernizovať, aby podporovali alebo napomáhali opravdivý a všestranný rozvoj človeka a národov v súčasnej spoločnosti? Tieto zmeny a prispôsobenia sa dnešným pomerom sú naliehavé a nevyhnutné pre spoločný rozvoj všetkých.

Krajiny, ktoré len nedávno získali samostatnosť a ktoré sa usilujú o vlastnú kultúru a politickú identitu, by potrebovali účinnú a nezištnú pomoc od bohatších a rozvinutejších krajín; miesto toho sú však zapletené do ideologických konfliktov a zavše sa v nich priamo zmietajú. Toto zapríčiňuje vnútornú roztrieštenosť, ba v určitých prípadoch opravdivé občianske vojny. Stáva sa to aj preto, že investície a pomoci určené na rozvoj často neslúžia tomuto cieľu, ale sa zneužívajú na rozdúchavanie sporov proti záujmom krajín, ktorým by mali byť na úžitok. Mnohé z tých krajín si vždy viac uvedomujú nebezpečenstvo, že sa stanú obeťami takzvaného neokolonializmu, a usilujú sa z neho vybŕdnuť. Z tohto vedomia, i keď s ťažkosťami, pochybnosťami a niekedy s námietkami, vzniklo Medzinárodné hnutie krajín nenapojených na nijaký blok. Toto hnutie vo svojom pozitívnom úmysle chce účinne uplatniť právo každého národa na vlastnú identitu, nezávislosť a bezpečnosť, ako aj na účasť, spočívajúcu na zásade rovnosti a solidarity, na užívaní majetkov, ktoré sú určené všetkým ľuďom.

22. Na základe týchto úvah si možno ľahko vytvoriť jasnejší obraz posledných dvadsiatich rokov a lepšie pochopiť, že rozpory v severnej časti sveta, t. j. medzi Východom a Západom, sú jednou z dôležitých príčin, prečo sa rozvoj Juhu oneskoruje alebo viazne.

Rozvojové krajiny namiesto toho, aby sa stali autonómnymi národmi, usilujúcimi sa nájsť vlastnú cestu k spravodlivej účasti na majetkoch a službách určených všetkým, stávajú sa súčiastkami akéhosi mechanizmu, súčiastkami obrovských ozubených kolies. K tomuto často dochádza aj v oblasti hromadných oznamovacích prostriedkov; tieto sú väčšinou riadené zo stredísk v severnej časti sveta, neberú vždy patričný ohľad na prednostné ciele a problémy týchto krajín ani nerešpektujú ich kultúrny ráz, ale nezriedka im vnucujú pokrivený pohľad na život a človeka, čím nezodpovedajú požiadavkám opravdivého rozvoja.

Obidva bloky skrývajú v sebe, pravda, svojím spôsobom sklon k imperializmu, ako sa zvyčajne hovorieva, alebo k akejsi forme neokolonializmu: vábivé pokušenie, do ktorého sa často upadá, ako to učí aj nedávna história.

Táto nenormálna situácia – dôsledok vojny a prehnanej úzkostlivosti o vlastnú bezpečnosť – paralyzuje úsilie o solidárnu spoluprácu všetkých za spoločné dobro ľudského pokolenia. Tým trpia predovšetkým mierumilovné národy, ktorým sa zabraňuje oprávnený prístup k majetkom určeným všetkým ľuďom.

Terajšie rozdelenie sveta je z tohto hľadiska priamou prekážkou skutočného zlepšenia nedostatočných podmienok rozvoja v krajinách na ceste rozvoja alebo v menej pokročilých krajinách. Národy sa však niekedy nezmieria s týmto svojím osudom. Okrem toho aj samotné potreby hospodárstva zaťaženého vojenskými výdavkami, byrokratickým aparátom a vnútornou nevýkonnosťou, zdá sa, podporujú teraz procesy, ktoré by mohli oslabiť vyhranenú protikladnosť a uľahčiť cestu k užitočnému dialógu a ku skutočnej spolupráci za mier.

23. Tvrdenie encykliky Populorum progressio, podľa ktorého zdroje bohatstva a investície na výrobu zbraní majú byť použité na zmiernenie biedy chudobného obyvateľstva,41 robí ešte naliehavejšou výzvu prekonať rozpory medzi dvoma blokmi.

Dnes tieto zdroje bohatstva slúžia prakticky na to, aby každý z obidvoch blokov dosiahol výhodnejšie postavenie pred druhým a takto si zaistil vlastnú bezpečnosť. V tomto pochybenom správaní spočíva koreň zla a sťažuje národom, ktoré z historického, hospodárskeho a politického hľadiska majú možnosť hrať vedúcu úlohu, plniť priliehavo svoju povinnosť solidárnosti voči národom, ktoré sa usilujú o plný rozvoj.

Tu je vhodné potvrdiť, a nezdá sa to prehnané, že vodcovskú úlohu medzi národmi môže ospravedlniť len schopnosť a ochota štedro a rozsiahle prispievať k všeobecnému dobru.

Národ, ktorý by viac alebo menej vedome podľahol pokušeniu uzavrieť sa sám do seba a nevzal by na seba zodpovednosť tejto svojej blahobytnej prevahy v súhre národov, vážne by sa previnil proti svojej presnej etickej povinnosti. Dá sa to ľahko dokázať z historicko-príčinnej súvislosti, v ktorej veriaci vidia dispozície Božej prozreteľnosti používajúcej národy na uskutočňovanie svojich plánov, ako aj na znemožňovanie márnych „myšlienok národov“ (porov. Ž 33, 10).

Ak Západ pôsobí dojmom, že sa oddáva vzrastajúcej a egoistickej izolácii, a ak sa zdá, že Východ zo svojej strany ignoruje zo sporných dôvodov povinnosť spolupracovať na úsilí o zmiernenie biedy národov, potom stojíme nielen pred zradou oprávnených očakávaní ľudstva, ktorá môže mať nepredvídateľné následky, ale aj pred skutočným únikom od morálnej povinnosti.

24. Ak výroba zbraní je vážnym neporiadkom, ktorý vládne v dnešnom svete na úkor skutočných ľudských potrieb i prostriedkov vhodných uspokojiť tieto potreby, potom je takým istým neporiadkom aj obchod s týmito zbraňami. Dokonca v tejto veci mravný úsudok je ešte prísnejší. Ako je známe, ide tu o obchod nekontrolovaný, schopný preniknúť aj hranice blokov. Je schopný prekonať rozdelenia medzi Východom a Západom a predovšetkým medzi Severom a Juhom a – čo je najhoršie – preniká do rôznych zložiek južnej časti sveta. Tu stojíme teda pred podivným zjavom: zatiaľ čo hospodárska pomoc a rozvojové plány narážajú na prekážku neprekonateľných ideologických barikád, ako aj colných a obchodných bariér, naproti tomu zbrane, nech prichádzajú odkiaľkoľvek, sa predávajú skoro celkom slobodne v rôznych častiach sveta. A každý vie – ako zdôrazňuje nedávny dokument pápežskej komisie Iustitia et pax42 o medzinárodnom zadlžení –, že v istých prípadoch kapitály požičané rozvojovým krajinám boli použité práve na nadobudnutie zbraní. Ak k tomu všetkému sa pripojí strašné, všeobecne známe nebezpečenstvo atómových zbraní, neuveriteľne nahromadených, potom je logickým záverom iba toto: namiesto toho, aby dnešný svet, vrátane hospodárskeho, prejavoval starostlivosť o ozajstný rozvoj, ktorý by všetkých viedol k „ľudskejšiemu životu“ – ako si to želala encyklika Populorum progressio43 –, zdá sa, že ešte rýchlejšie vedie k smrti.

Dôsledky takéhoto stavu sa prejavujú aj v tom, že sa stále viac zhoršuje typická rana, ktorá upozorňuje na nerovnováhu a konflikty dnešného sveta: sú to milióny utečencov, ktorým vojny, prírodné pohromy, prenasledovania a diskriminácie každého druhu odobrali domov, prácu, rodinu a vlasť. Tragédia tohto množstva ľudí sa odzrkadľuje na znetvorených tvárach mužov, žien a detí, ktorí v rozdelenom a nehostinnom svete nemôžu nájsť rodinný kozub.

Nemožno zatvárať oči ani pred inou bolestnou ranou dnešných čias: je to terorizmus, chápaný ako úmyselné zabíjanie ľudí a nivočiaci zdroje bohatstva s úmyslom vyvolať strach a neistotu, často spojený aj s unášaním rukojemníkov. Aj keď sa uvádza ako dôvod tejto neľudskej praxe nejaká ideológia alebo budovanie lepšej spoločnosti, teroristické činy nemožno nikdy ospravedlniť. Tým menej sú ospravedlniteľné, ako sa dnes stáva, určité rozhodnutia a činy, ktoré vedú k ozajstným masakrám, a práve tak aj únosy nevinných osôb, ktoré nemali s konfliktmi nič spoločné, iba preto, aby teroristi robili propagandu svojim záujmom; alebo ešte horšie, ak tieto akcie sú samoúčelné, pretože sa zabíja len preto, aby sa zabíjalo. Pri pohľade na toľkú hrôzu a na toľké utrpenie vždy platia slová, ktoré som pred niekoľkými rokmi povedal a chcel by som ich ešte raz zopakovať: „Kresťanstvo zakazuje… nastúpiť na cestu nenávisti a vraždenia bezbranných osôb a siahnuť po teroristických metódach“.44

25. V tejto spojitosti treba poukázať na demografický problém a na spôsob, akým sa dnes o ňom hovorí, sledujúc, čo Pavol VI. vyhlásil v encyklike45 a čo sme my sami obšírne vyložili v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio46.

Nemožno popierať, že zvlášť v južnej oblasti našej planéty jestvuje demografický problém v takom rozmere, že vytvára ťažkosti rozvoju. Je však vhodné ihneď dodať, že v severnej oblasti tento problém prejavuje opačné znaky: tu vzbudzuje obavu práve pokles pôrodnosti, ktorý sa odzrkadľuje v starnutí obyvateľstva až natoľko, že je neschopné biologicky sa obnoviť. Tento jav sám osebe, môže prekážať rozvoju. Ako však nie je správne tvrdiť, že všetky prekážky rozvoja pochádzajú len z demografického rastu, takisto nemožno ani dokázať, že každý demografický rast je nezlučiteľný s riadnym rozvojom.

Na druhej strane je veľmi znepokojujúce zistenie, že v mnohých krajinách sa organizujú systematické kampane proti pôrodnosti z iniciatívy ich vlád a v rozpore nielen s kultúrnou a náboženskou identitou tých istých krajín, ale aj s povahou opravdivého rozvoja. Často sa stáva, že takéto kampane sa podnikajú na nátlak z cudziny a sú financované cudzím kapitálom a v niektorých prípadoch sa dokonca určujú ako podmienka hospodárskej a finančnej pomoci. V každom prípade tu ide o najhrubšie znemožnenie slobodného rozhodovania sa zainteresovaných mužov a žien, nezriedka vystavených neznesiteľnému nátlaku, a to aj hospodárskemu, len aby sa podrobili novému druhu útlaku. Najhoršie sa pritom zaobchádza s najchudobnejšími obyvateľmi; z toho zavše vzniká sklon k určitému rasizmu alebo sa uplatňujú určité formy „eugenizmu“, ktoré sú práve takisto rasistické.

Aj táto skutočnosť, ktorá si zasluhuje najenergickejšie odsúdenie, je ukazovateľom pochybného a zvráteného chápania opravdivého ľudského rozvoja.

26. Táto prevažne záporná panoráma skutočného stavu rozvoja v súčasnom svete by však nebola úplná, keby sa súčasne nepoukázalo aj na pozitívne aspekty.

Prvou pozitívnou známkou je, že veľmi mnoho mužov a žien si plne uvedomuje svoju vlastnú dôstojnosť, ako aj dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Toto vedomie sa prejavuje napríklad tým, že sa všade živšie starajú o rešpektovanie ľudských práv a čo najrozhodnejšie sa bojuje proti ich porušovaniu. Významným znakom toho je počet súkromných združení, niekedy svetového významu, ktoré vznikli v našich časoch a skoro všetky sledujú s veľkou starostlivosťou a chvályhodnou nestrannosťou medzinárodné udalosti na tomto chúlostivom poli.

V tejto oblasti treba uznať vplyv, ktorý má Deklarácia ľudských práv, vyhlásená približne pred štyridsiatimi rokmi Organizáciou Spojených národov. Jej sama existencia a postupné uznanie v lone medzinárodného spoločenstva sú už znamením čoraz silnejšieho uvedomenia si týchto práv. To isté treba povedať, keď ide o záujmy ľudských práv, aj o ostatných právnych orgánoch tej istej Organizácie Spojených národov a iných medzinárodných ustanovizní.47

Uvedomenie, o ktorom tu hovoríme, sa nevzťahuje len na jednotlivcov, ale aj na všetky štáty a národy, ktoré ako celky s vyhranenou kultúrnou identitou sú osobitne citlivé na zachovávanie, slobodné usmerňovanie a zveľaďovanie ich vzácneho dedičstva.

Ale súčasne v dnešnom rozdelenom svete, zmietanom všetkými možnými konfliktmi, razí si cestu i presvedčenie o radikálnej vzájomnej závislosti a v dôsledku toho o nevyhnutnosti solidarity, ktorá sa dostáva a prenáša aj do morálnej oblasti. Dnes azda viac než v minulosti si ľudia uvedomujú, že ich spája spoločný osud a že ho musia spoločne budovať, ak sa má predísť všeobecnej katastrofe. Z vnútornej úzkosti, strachu a únikových javov, ako sú drogy, typické pre súčasný svet, sa pomaly vynára presvedčenie, že dobro, ku ktorému sme všetci povolaní, a šťastie, po ktorom všetci túžime, nemožno dosiahnuť bez úsilia a záväznosti všetkých, nikoho nevynímajúc, a teda že sa všetci musia zriekať vlastného sebectva.

Tu je na mieste spomenúť, že je znakom úcty k životu – napriek všetkým pokusom zničiť ho (od potratu po eutanáziu) – aj starostlivosť o mier a uvedomenie si, že mier je nedeliteľný: alebo je pre všetkých, alebo pre nikoho. Teda mier vyžaduje vždy prísnejšie rešpektovanie spravodlivosti a spravodlivé rozdeľovanie výdobytkov opravdivého rozvoja.48

Medzi súčasné priaznivé znamenia treba ešte započítať hlbšie uvedomenie si, že zdroje bohatstva, ktoré má ľudstvo k dispozícii, sú obmedzené, ako aj vedomie, že sa musí rešpektovať celistvosť prírody a jej rytmický poriadok, ktorý treba brať do úvahy pri plánovaní rozvoja a nevydať ho za obeť určitým demagogickým chápaniam rozvoja. To je dnešná takzvaná ekologická starostlivosť.

Je tiež spravodlivé uznať úsilie vládnych činiteľov, politikov, ekonómov, odborárov, vedcov a medzinárodných funkcionárov – medzi ktorými sú mnohí inšpirovaní náboženskou vierou – veľkodušne a s nemalými osobnými obetami riešiť svetové neporiadky a všemožne sa zasadzovať za to, aby vždy väčší počet mužov a žien mohol žiť v mieri a aby ich život mal úroveň hodnu tohto mena.

K tomu v značnej miere prispievajú veľké medzinárodné organizácie, ako aj niektoré oblastné organizácie, ktorých spojené úsilia umožňujú účinnejšie zásahy.

Vďaka týmto prínosom niektoré krajiny tretieho sveta aj napriek tomu, že sú zaťažené početnými negatívnymi podmienkami, mohli dosiahnuť určitú vyživovaciu sebestačnosť a určitý stupeň industrializácie, ktorá im umožňuje dôstojný život a zaisťuje pracovné možnosti aktívnemu obyvateľstvu.

Preto v súčasnom svete nie je všetko negatívne a nemôže to ani ináč byť, pretože prozreteľnosť nebeského Otca bedlí s láskou dokonca aj nad našimi každodennými starosťami (porov. Mt 6, 25 – 32; 10, 23 – 31; Lk 12, 6 – 7; 22 – 30). Kladné hodnoty, ktoré sme zdôraznili, svedčia o novej morálnej starostlivosti, hlavne čo sa týka veľkých ľudských problémov, akými sú rozvoj a mier.

Táto skutočnosť nás vedie k tomu, aby sme uvažovali o opravdivej povahe rozvoja národov v zhode s encyklikou, ktorej výročie práve oslavujeme, a aby sme vzdali česť jej učeniu.

IV.
OPRAVDIVÝ ĽUDSKÝ ROZVOJ

27. Úvaha o súčasnom svete, ktorú nám predkladá encyklika Populorum progressio, nás vedie predovšetkým k zisteniu, že rozvoj nie je priamočiary, akoby automatický a sám osebe neobmedzený proces, ako keby ľudské pokolenie za určitých podmienok malo priamo a rýchlo kráčať k akejsi bližšie neurčenej dokonalosti.49

Podobný pojem, súvisiaci skôr s chápaním „pokroku“ podľa charakteristík osvietenskej filozofie než s „rozvojom“50 chápaným hlavne v hospodársko-spoločenskom zmysle, je zrejme vystavený vážnym pochybnostiam, zvlášť po tragickej skúsenosti z posledných dvoch svetových vojen, po plánovanom a čiastočne aj uskutočnenom zničení celých národov a pred hroziacim atómovým nebezpečenstvom. Namiesto mechanistického optimizmu nastúpili odôvodnené obavy o osud ľudstva.

28. Ale zároveň sa dostalo do krízy aj samo „hospodárske“ alebo „ekonomistické“ chápanie týkajúce sa pojmu „rozvoja“. Dnes sa skutočne lepšie chápe, že jednoduché hromadenie majetkov a služieb, hoci aj v prospech väčšiny, nestačí na šťastie človeka. A preto ani možnosť mnohých, naozaj užitočných vymožeností, ktoré v posledných časoch priniesla veda a technika – vrátane informatiky –, neprináša oslobodenie od každej formy otroctva. Naopak, skúsenosť z posledných rokov poukazuje, že všetko to množstvo zdrojov bohatstva a rôznych možností, ktoré má teraz človek k dispozícii, ak nie je usmerňované mravnou zásadou a upriamené na ozajstné dobro ľudského pokolenia, ľahko sa obracia proti človekovi a ho utláča.

Malo by byť veľmi poučné zarážajúce konštatovanie z nedávnej minulosti: vedľa biedy, spôsobenej nedostatočným rozvojom, ktorú neslobodno trpieť, stojíme pred určitým druhom rovnako neprípustného nadpriemerného rozvoja, ktorý práve tak isto odporuje opravdivému dobru a šťastiu ako nedostatočný rozvoj. Takýto nadpriemerný rozvoj, pozostávajúci v prílišnej hojnosti každého druhu hmotných dobier v prospech niektorých spoločenských skupín, ľahko urobí z ľudí otrokov „majetku“ a bezprostredného pôžitku, ktorí myslia iba na to, ako rozmnožiť veci, ktoré už vlastnia, alebo ako ich nahradiť inými, dokonalejšími. To je takzvaná spotrebná civilizácia alebo konzumizmus, ktorý má za následok veľa „smeti“ a „odpadkov“. Vlastnený predmet, prekonaný iným, dokonalejším, sa jednoducho odhodí bez ohľadu na jeho možnú trvanlivú hodnotu alebo na možnosť poslúžiť ním nejakému chudobnému človekovi.

Všetci sa takmer dotýkame smutných účinkov tohto slepého otroctva číreho konzumizmu: je to na prvom mieste hrubý materializmus a súčasne akási radikálna nespokojnosť, pretože hneď chápeme, – ak, pravda, sa nevzoprieme záplave verejnej reklamy a neustálej zvodnej ponuke rozličných výrobkov –, že čím viac človek má, tým viac chce mať, zatiaľ čo tie najhlbšie túžby ostávajú neuspokojené a možno aj udusené.

Encyklika Pavla VI. dôrazne poukázala na veľký rozdiel, dnes často zdôrazňovaný, medzi „mať“ a „byť“,51 ktorý už predtým vyjadril presnými slovami Druhý vatikánsky koncil.52 „Mať“ predmety a majetky, to samo osebe človeka nezdokonaľuje, ak zároveň nenapomáha dospievanie a obohacovanie jeho „bytia“, čiže splnenie vlastného ľudského povolania.

Je isté, že rozdiel medzi „byť“ a „mať“, ako aj nebezpečenstvo, ktoré väzí v rozmnožovaní vecí a v ich nahradzovaní novými, v porovnaní s hodnotou „bytia“ nemusí byť priamym protirečením. Jedna z najväčších nespravodlivostí moderného sveta je práve v tom, že je pomerne málo tých, čo vlastnia mnoho, ale veľmi veľa je tých, čo nemajú skoro nič. Táto nespravodlivosť pochádza zo zlého rozdelenia majetkov a služieb, ktoré boli pôvodne určené všetkým.

Takýto je teda celkový obraz: je málo tých, ktorí mnoho vlastnia, a predsa nemôžu dospieť k opravdivému „bytiu“, pretože majú pomýlenú stupnicu hodnôt a bráni im v tom kult „majetku“; a, naopak, je zasa veľa tých, ktorí vlastnia málo alebo celkom nič – a tí sú tiež neschopní rozvinúť svoje základné ľudské povolanie, pretože sú pozbavení nevyhnutných prostriedkov.

Zlo nespočíva vo „vlastnení majetkov“ ako takých, ale v spôsobe, akým ich človek vlastní: že totiž neberie ohľad ani na vlastnosti, ani na správnu stupnicu vlastnených hodnôt. Tieto vlastnosti a stupnica hodnôt sú určené skutočnosťou, či sú podradené a či slúžia „bytiu“ človeka a jeho pravému povolaniu.

Týmto sa dokazuje, že rozvoj má síce nevyhnutný hospodársky rozmer, lebo musí umožňovať čo najväčšiemu počtu svetového obyvateľstva prístup k majetkom nevyhnutným pre ľudské „bytie“; to však neznamená, že už tu sa končí. A ak sa obmedzí iba na tento rozmer, potom sa obráti proti tým, ktorým sa chcelo pomôcť.

Charakteristické črty plného rozvoja, „ľudskejšieho“ rozvoja, ktorý by nepopieral hospodárske požiadavky a bol by schopný držať na výške pravé povolanie muža a ženy, opísal práve Pavol VI.53

29. Rozvoj nie iba hospodársky sa hodnotí a usmerňuje podľa tejto skutočnosti a povolania človeka chápaného v jeho úplnosti, teda podľa jeho duchovných rozmerov. Človek bezpochyby potrebuje stvorené majetky a priemyselné výrobky, zlepšované neustálym vedeckým a technologickým pokrokom. A stále voľnejší prístup k hmotným dobrám jednak ide v ústrety potrebám človeka, jednak otvára nové obzory. Ak jestvuje nebezpečenstvo nemiernej spotreby vecí a umelého vytvárania potrieb, nesmie to prekážať, aby sme nerešpektovali a nevyužívali nové dobrá a zdroje bohatstva, ktoré máme k dispozícii; naopak, musíme v tom vidieť predovšetkým Boží dar a odpoveď na povolanie človeka, ktoré sa plne uskutočňuje v Kristovi.

Aby sa došlo k opravdivému rozvoju, neslobodno nikdy strácať zo zreteľa spomenuté meradlo, ktorým je špecifická prirodzenosť človeka, ktorého stvoril Boh na svoj obraz a svoju podobu (porov. Gn 1, 26). Telesná a duchovná prirodzenosť človeka je zobrazená v druhej rozprave o jeho stvorení z dvoch prvkov: zo zeme, z ktorej Boh vytvára telo človeka, a dychu života vdýchnutého do jeho nozdier (porov. Gn 2, 7).

Takto človek má určitú príbuznosť s ostatnými tvormi: môže ich užívať, má sa o ne starať a – ako je napísané v Knihe Genezis (2, 15) – je postavený v záhrade, aby ju obrábal a strážil, prevyšujúc všetky ostatné bytosti, ktoré Boh dal pod jeho správu (tamže 1, 26). Ale súčasne človek musí ostať podriadený Božej vôli, ktorá mu predpisuje medze v užívaní vecí a vládnutí nad nimi (tamže 2, 16 n.) a sľubuje mu aj nesmrteľnosť (tamže 2, 9; Múd 2, 23). Keďže človek je obrazom Boha, má s ním aj určitú podobnosť.

Na základe tohto učenia rozvoj nemôže spočívať len v užívaní a v neobmedzenom vlastnení stvorených vecí a výrobkov ľudskej vynachádzavosti ani v neobmedzenej vláde nad nimi. Človek má svoje vlastníctvo, svoju vládu a užívanie dobier podriadiť svojej podobnosti s Bohom a svojmu povolaniu na nesmrteľnosť. Taká je transcendentná skutočnosť ľudskej bytosti, ktorá je už od počiatku rovnako daná dvojici muža a ženy (porov. Gn 1, 27), a teda je vo svojom základe spoločenská.