40. Solidarita je nepochybne kresťanská čnosť. Už v predchádzajúcom výklade bolo možné tušiť početné styčné body medzi ňou a láskou, ktorá je rozpoznávacím znakom Kristových učeníkov (porov. Jn 13, 15).
Solidarita vo svetle viery sa snaží prekonať samu seba a získať špecificky kresťanské črty plnej nezištnosti, odpúšťania a zmierenia. Blížny potom už nie je len ľudskou „bytosťou“ s vlastnými právami a základnou rovnosťou so všetkými. Stáva sa živým obrazom Boha Otca, vykúpeným krvou Ježiša Krista, a predmetom stálej činnosti Ducha Svätého. Preto ho treba milovať, i keď je nepriateľom, takou láskou, akou ho miluje Pán, a treba za neho podstúpiť aj tú najväčšiu obetu: „Dávať život za bratov“ (porov. 1 Jn 3, 16).
Vedomie spoločného otcovstva Boha, vedomie bratstva so všetkými ľuďmi v Kristovi, že totiž sme synovia v Synovi, že v nás prebýva a pôsobí oživujúci Duch Svätý, to pridá nášmu pohľadu na svet akoby nové kritérium. Okrem ľudských úzkych a platných prirodzených zväzkov vo svetle viery vidíme nový vzor jednoty ľudského pokolenia, ktorým sa má koniec koncov inšpirovať aj sama solidarita. Tento najvyšší vzor jednoty, odraz vnútorného života jedného Boha v troch osobách, my kresťania označujeme slovom „spoločenstvo“.
Také spoločenstvo, špecificky kresťanské, žiarlivo opatrované, rozširované a obohacované pomocou Božej milosti, je dušou povolania Cirkvi, aby bola „sviatosťou“ v zmysle, na ktorý sme už poukázali.
Preto solidarita musí prispievať k plneniu Božieho plánu tak na osobnej, ako aj na národnej a medzinárodnej spoločenskej úrovni. Zvrátené mechanizmy a „štruktúry hriechu“, o ktorých sme hovorili, možno prekonať len uplatňovaním ľudskej a kresťanskej solidarity, na ktorú Cirkev vyzýva a ktorú neúnavne napomáha. Len takto sa budú môcť naplno uplatniť mnohé pozitívne sily v prospech rozvoja a mieru.
Mnohí svätí, ktorých Cirkev kanonizovala, poskytujú podivuhodné svedectvá takejto solidarity a môžu slúžiť za vzor v súčasných ťažkých pomeroch. Radi by sme pripomenuli z nich zvlášť svätého Petra Clavera a jeho službu otrokom v „západoindickej“ Kartagene, ako aj svätého Maximiliána Máriu Kolbeho a jeho obetu vlastného života v prospech spoluväzňa, ktorého spoznal osobne len v osvienčimskom koncentračnom tábore.
41. Cirkev nemôže ponúknuť technické riešenia problému nedostatočného rozvoja ako takého, ako to povedal už pápež Pavol VI. vo svojej encyklike, ktorú sme spomenuli.69
Ona totiž nenavrhuje systémy alebo hospodárske a politické programy ani neuprednostňuje jeden systém pred druhým. Žiada len to, aby sa náležite rešpektovala a napomáhala ľudská dôstojnosť, a chce mať možnosť vykonávať svoju službu vo svete.
Ale Cirkev je „znalkyňa ľudstva“70
a to ju podnecuje, aby si vzala za povinnosť rozšíriť svoje náboženské poslanie na rozličné oblasti, v ktorých mužovia i ženy rozvíjajú svoju činnosť a hľadajú šťastie – pravdaže, vždy iba relatívne – zodpovedajúce dôstojnosti ľudskej osoby, nakoľko je to možné na tomto svete.
Podľa príkladu našich predchodcov musíme aj my opakovať a zdôrazňovať, že nemožno redukovať na čiste technický problém to, čo sa priamo týka dôstojnosti človeka a národov, ako je to v prípade opravdivého rozvoja. Pri takomto obmedzení rozvoja by sa mu odňalo to, čo je jeho skutočným obsahom, a tak by došlo k zrade človeka a národov, ktorým je rozvoj určený.
Hľa, prečo Cirkev i dnes – ako pred dvadsiatimi rokmi – a aj v budúcnosti má čo povedať svetu o povahe, podmienkach, požiadavkách a cieľoch opravdivého rozvoja, ako aj o prekážkach, ktoré sa mu stavajú do cesty. Týmto činom Cirkev plní svoje poslanie hlásať evanjelium, pretože prispieva svojím základným prínosom k vyriešeniu naliehavej otázky rozvoja práve hlásaním pravdy o Kristovi, o sebe samej a o človekovi tým, že ju aplikuje na konkrétnu situáciu.71
Ako nástroj na dosiahnutie tohto cieľa Cirkev používa svoju sociálnu náuku. Aby sa v dnešných ťažkých pomeroch problémy správne postavili a čo možno najlepšie riešili, veľkú pomoc môže poskytnúť presnejšie poznanie a väčšia publicita „princípov myslenia, kritérií hodnotenia a smerníc konania“, ako ich predkladá jej učenie.72
Takto si ihneď všimneme, že problémy, pred ktorými stojíme, sú predovšetkým morálneho rázu a že ani analýza problému rozvoja ako takého, ani prostriedky na prekonanie súčasných ťažkostí nemôžu neprihliadať na túto základnú črtu.
Sociálne učenie Cirkvi nie je akousi „treťou cestou“ medzi liberálnym kapitalizmom a marxistickým kolektivizmom a nie je ani nejakou možnou alternatívou pre iné, menej radikálne riešenia: tvorí celkom samostatnú kategóriu. Nie je ani ideológiou, ale dôkladnou formuláciou výsledkov pozornej úvahy o zložitých skutočnostiach ľudského života v spoločnosti a v medzinárodnom súvise, a to vo svetle viery a cirkevnej tradície. Hlavným cieľom jej náuky je vysvetľovať tieto skutočnosti, skúmať, v čom sa zhodujú alebo líšia od hlavných bodov učenia evanjelia o človeku a jeho pozemskom a zároveň aj transcendentnom povolaní; cieľom jej náuky je teda usmerňovať kresťanské správanie. Preto táto jej náuka nepatrí do oblasti ideológie, ale skôr do oblasti teológie a osobitne do oblasti morálnej teológie.
Sociálne učenie a jeho hlásanie sú časťou evanjelizačného poslania Cirkvi. A keďže ide o náuku, ktorá má usmerňovať správanie sa jednotlivých osôb, ako dôsledok vyplýva z neho povinnosť „angažovať sa za spravodlivosť“, a to podľa postavenia, povolania a pomerov každého človeka.
K plneniu služby evanjelizácie v sociálnej oblasti, ktorá je jedným úsekom prorockého poslania Cirkvi, patrí aj poukazovať na neporiadky a nespravodlivosti. Ale tu treba zdôrazniť, že je dôležitejšie hlásať dobro, než odsudzovať zlo, lebo iba predbežné hlásanie dobra hlbšie odôvodňuje a oprávňuje odsúdenie zla.
42. Sociálna náuka Cirkvi dnes viac než inokedy má sa otvoriť medzinárodným perspektívam v duchu Druhého vatikánskeho koncilu73
a najnovších encyklík,74
hlavne tej, ktorej výročie si pripomíname.75
Nebude teda zbytočné v ich svetle znovu preskúmať a prehĺbiť témy a charakteristické smernice, ktorými sa v týchto rokoch zaoberal aj Učiteľský úrad Cirkvi.
Chceme tu poukázať na jednu z nich: na opciu alebo prednostnú lásku k chudobným. Toto je opcia alebo zvláštna forma prvenstva v preukazovaní kresťanskej lásky, ako o tom svedčí celá cirkevná tradícia. Vzťahuje sa na život každého kresťana, nakoľko je nasledovníkom Kristovho života. Ale takisto sa vzťahuje aj na naše sociálne zodpovednosti, ktoré nás zaväzujú, a preto aj na náš spôsob života a na naše zmýšľanie, pokiaľ ide o vlastníctvo a užívanie dobier.
V dnešnej dobe, keď sociálna otázka nadobudla svetové rozmery,76
táto uprednostňujúca láska a postoje, ktoré nám vnuká, musia sa vzťahovať na nesmierne zástupy hladujúcich, žobrákov, bezprístrešných, chorých bez lekárskej pomoci a najmä ľudí bez výhľadu na lepšiu budúcnosť. Nemožno nepriznať, že takáto skutočnosť jestvuje. Nevšímať si ju, to by znamenalo napodobňovať „hodujúceho boháča“, ktorý sa tváril, že nevedel o žobrákovi Lazárovi, ktorý ležal pred jeho dverami (porov. Lk 16, 19 – 31).77
Náš každodenný život musí prihliadať na tieto skutočnosti, ako aj na naše rozhodnutia v politickej a hospodárskej oblasti. Podobne i zodpovední predstavitelia národov, ba aj medzinárodných organizácií: kým majú dbať vo svojich plánoch na všeobecné ľudské potreby, nesmú zanedbať uprednostnenie otázky rastúcej chudoby. Počet chudobných, bohužiaľ, neklesá, ba, naopak, stále rastie, a to nielen vo vývojových krajinách, ale – čo je rovnako pohoršlivé – aj v rozvinutejších.
Treba znovu pripomenúť charakteristickú zásadu kresťanskej sociálnej náuky: dobrá tohto sveta sú pôvodne určené všetkým.78
Právo na súkromné vlastníctvo je neodškriepiteľné a potrebné, ale nijako nenarušuje platnosť tejto zásady, lebo je totiž viazané takzvanou „sociálnou hypotékou“.79
Uznáva sa totiž, že hmotné pozemské dobrá majú aj sociálnu funkciu založenú na zásade o všeobecnom určení hmotných dobier.
V tomto úsilí o pomoc chudobným neslobodno prehliadnuť ani tú zvláštnu formu chudoby, akou je ukrátenie základných práv osoby, zvlášť práva na náboženskú slobodu a podobne aj práva na slobodné hospodárske podnikanie.
43. Motivovaná starostlivosť o chudobných –, ktorí podľa významných slov Biblie sú „Pánovi chudobní“80
– sa musí na všetkých úrovniach premeniť na konkrétne činy a vážne pristúpiť k celému radu nevyhnutných reforiem. Je vecou miestnych pomerov odhaliť tie najnaliehavejšie a potom aj prostriedky na ich uskutočnenie; neslobodno však zabúdať ani na tie reformy, ktoré vyžaduje vyššie opísaná medzinárodná nerovnováha.
V tomto ohľade chceli by sme zvlášť pripomenúť reformu medzinárodného obchodného systému, zaťaženého protekcionalizmom a rastúcim bilateralizmom; ďalej reformu svetového peňažného a finančného systému, ktorý sa dnes považuje za nedostatočný; ďalej otázku vzájomných technologických výmen a ich náležité využitie; a konečne potrebnú revíziu štruktúry medzinárodných organizácií v rámci medzinárodného právneho poriadku.
Medzinárodný obchodný systém dnes často diskriminuje výrobky rozvojových krajín, ktoré sľubne začínajú budovať svoj vlastný priemysel, a okrem toho poškodzuje dodávateľov surovín. Jestvuje aj akási medzinárodná deľba práce, pri ktorej výrobky za nízku cenu z krajín bez účinných zákonov o práci alebo slabých na ich uplatnenie sa predávajú v iných častiach sveta s pozoruhodným ziskom pre podniky, ktoré sa venujú tomuto druhu výroby, ktorý nepozná hranice.
Terajší svetový peňažný a finančný systém sa vyznačuje veľkými výkyvmi pri výmene cudzích valút a platení úrokov, čím trpí celkový stav úverov a dlhov, ktorými sú zaťažené chudobné krajiny.
Technické vymoženosti a ich prenášanie tvoria dnes jeden z hlavných problémov medzinárodnej výmeny a veľkých škôd, ktoré z toho pochádzajú. Nezriedka sa stáva, že vývojovým krajinám sa odopierajú potrebné technické zariadenia alebo sa im dodávajú neužitočné.
Medzinárodné organizácie podľa mienky mnohých sú v takom životnom stave, že ich funkčné mechanizmy, náklady na ich prácu a ich účinnosť vyžadujú nový pozorný prieskum a eventuálnu opravu. Je zjavné, že takýto chúlostivý proces sa nemôže zaobísť bez spolupráce všetkých. To predpokladá prekonanie politických rivalít a zrieknutie sa každej inštrumentalizácie týchto organizácií, lebo majú ako jediný dôvod spoločné dobro.
Inštitúcie a jestvujúce organizácie bez pochyby pracovali v prospech národov. Jednako však ľudstvo zoči-voči novému a ťažšiemu obdobiu svojho opravdivého rozvoja potrebuje dnes vyšší stupeň medzinárodného zriadenia pre službu spoločnosti, hospodárskemu stavu a duchovnej kultúre celého sveta.
44. Rozvoj vyžaduje predovšetkým ducha iniciatívy zo strany tých krajín, ktoré ho potrebujú.81
Každý má konať podľa vlastných zodpovedností a nemá očakávať všetko od zámožnejších, má však spolupracovať s inými, ktorí sú v tom istom položení. Každý má zistiť a využiť čo najlepšie v prospech iných priestor vlastnej slobody. Každý sa má uschopniť na iniciatívy zodpovedajúce požiadavkám spoločnosti. Každý si tiež má uvedomiť skutočné potreby, ako aj práva a povinnosti, ktoré má pri ich riešení. Rozvoj národov sa začína a najlepšie sa uskutočňuje úsilím každého národa o vlastný pokrok v spolupráci s inými.
Je teda dôležité, aby rozvojové národy samy napomáhali uplatnenie každého občana prístupom k väčšej kultúre a k slobodnej výmene informácií. Priamym prínosom k opravdivému rozvoju je všetko to, čo slúži na odstránenie analfabetizmu, všetko, čo napomáha, zošľachťuje a dopĺňa výchovu širokých ľudových vrstiev, ako to odporúčala encyklika Populorum progressio.82
Táto méta je v mnohých častiach sveta ešte ďaleko od skutočnosti.
Aby národy mohli nastúpiť túto cestu, majú samy určiť, ktoré záujmy majú prednosť, a dobre poznať vlastné potreby podľa osobitných pomerov obyvateľstva, zemepisného prostredia a kultúrnych tradícií.
Niektoré národy budú musieť zvýšiť potravinársku výrobu, aby mali vždy, čo potrebujú na výživu a na život. V súčasnom svete – v ktorom hlad kosí toľké obete najmä medzi deťmi – sú príkladom národy nie osobitne vyvinuté, ktorým sa podarilo dosiahnuť sebestačnosť vo výžive a dokonca aj vyvážať potravinové články.
Iné národy zasa potrebujú pretvoriť niektoré nespravodlivé štruktúry a najmä svoje politické inštitúcie, skorumpované diktatorské alebo autoritatívne režimy nahradiť demokratickými a participatívnymi. Želáme si, aby sa tento proces rozšíril a konsolidoval, pretože „zdravie“ politického spoločenstva – a ono sa prejavuje v slobodnej účasti a zodpovednosti všetkých občanov na spoločnej veci, v zabezpečení práva, v rešpektovaní a uplatňovaní ľudských práv – je nevyhnutnou podmienkou a bezpečnou zárukou rozvoja „celého človeka a všetkých ľudí“.
45. Čo sme povedali, sa nemôže uskutočniť bez spolupráce všetkých, zvlášť medzinárodnej spoločnosti v rámci solidarity, ktorá zahŕňa všetkých, počínajúc od tých najbiednejších. Ale aj samé rozvojové národy majú povinnosť pestovať solidaritu medzi sebou a s biednejšími krajinami na svete.
Je napríklad želateľné, aby národy toho istého zemepisného územia si ustálili formy spolupráce, ktoré by ich urobili menej závislými od mocnejších výrobcov; nech otvoria hranice miestnym výrobkom dotyčného územia; nech preskúmajú možnosti, ako sa vo výrobe vzájomne dopĺňať; nech sa spoja a vytvoria služby, ktoré si jednotlivý národ sám nemôže vytvoriť; nech rozšíria spoluprácu aj na peňažný a finančný sektor.
Už v mnohých krajinách táto vzájomnosť je skutočnosťou. Jej prijatie a zintenzívnenie predstavuje alternatívu závislosti od bohatších a mocnejších krajín, a to so zameraním na želateľný rozvoj; to sa však nedeje z rivality voči iným, ale zo snahy odhaliť a využiť svoje vlastné možnosti. Vývojové krajiny v tej istej zemepisnej oblasti, nevynímajúc ani tie nazvané Juhom, môžu a musia vytvoriť – ako sa to už začína so sľubnými výsledkami – nové oblastné organizácie inšpirované zásadami rovnosti, slobody a účasti v spoločnej súhre národov.
Všeobecná solidarita vyžaduje ako nevyhnutnú podmienku svojprávnosť a slobodné disponovanie sebou samým aj vo vnútri organizácií, o ktorých sme hovorili. Ale súčasne vyžaduje aj ochotu prinášať potrebné obete pre dobro svetového spoločenstva.
46. Národy a jednotlivci túžia po vlastnom oslobodení: snaha o plný rozvoj je znakom ich túžby prekonať mnohoraké prekážky, ktoré im nedoprajú „ľudskejší život“.
Nedávno po uverejnení encykliky Populorum progressio v niektorých oblastiach Katolíckej cirkvi, zvlášť v Latinskej Amerike, sa rozšíril nový spôsob čeliť problému biedy a nedostatočnosti rozvoja; úsilie dosiahnuť toto oslobodenie sa stalo základnou kategóriou a prvým princípom konania.
Na pozitívne hodnoty, ale aj na omyly a nebezpečenstvá omylov spojených s touto formou myslenia a teologického vysvetľovania, už primerane poukázal Učiteľský úrad Cirkvi.83
Je vhodné dodať, že túžba po oslobodení od každej formy otroctva týkajúceho sa človeka a spoločnosti je čosi šľachetné a správne. Práve k tomu smeruje rozvoj či skôr oslobodenie a rozvoj, pretože jestvuje úzke spojenie medzi týmito dvoma skutočnosťami.
Ale len hospodársky rozvoj nemôže oslobodiť človeka, ba, naopak, ešte viac ho môže zotročiť. Rozvoj, ktorý neberie ohľad na kultúrne, transcendentné a náboženské rozmery človeka a spoločnosti, ktorý zaznáva tieto rozmery a ich neuprednostňuje, ešte menej prispieva k skutočnému oslobodeniu. Ľudská bytosť je celkom slobodná len vtedy, keď ostáva sama sebou, keď využíva naplno svoje práva a plní svoje povinnosti: to isté treba povedať o celej spoločnosti.
Hlavnou prekážkou, ktorú treba prekonať pre skutočné oslobodenie, je hriech a z neho vyplývajúce štruktúry, ako sa postupne rozmnožuje a rozširuje.84
Sloboda, ktorou nás Kristus oslobodil (porov. Gal 5, 1), nás pobáda, aby sme sa stali sluhami všetkých. Takto sa proces rozvoja a oslobodenia stáva skutkom v rámci solidarity alebo lásky a služby blížnym, zvlášť tým najchudobnejším. „Kde niet pravdy a lásky, tam sa oslobodzujúci proces končí smrťou slobody, ktorá takto stráca všetku svoju oporu.“85
47. Uprostred trpkých skúseností z posledných rokov a v prevažne nepriaznivom výhľade prítomnej chvíle Cirkev musí pevne zdôrazňovať, že je iste možné prekonať prekážky, ktoré – či už nadmierou, či nedostatkom – sa stavajú proti rozvoju, ako aj má budiť dôveru v opravdivé oslobodenie. Táto dôvera a istota koniec koncov spočíva vo viere Cirkvi v Božie prisľúbenie, ktoré zaručuje, že prítomná história neostáva uzavretá do seba, ale sa otvára Božiemu kráľovstvu.
Cirkev má dôveru aj v človeka; i keď pozná zvrátenosť, ktorej je schopný, dobre vie, že aj napriek zdedenému hriechu a osobným hriechom, ktorých sa ľahko dopustí v „štruktúrach hriechu“, sú v ľudskej osobe dostatočné kvality a energie, ako aj základná dobrota (porov. Gn 1, 31), pretože je obrazom Stvoriteľa, vystaveným vykupiteľskému vplyvu Krista, „ktorý sa určitým spôsobom spojil s každým človekom“,86
a pretože účinné pôsobenie Ducha Svätého „naplňuje zemekruh“ (Múd 1, 7).
Teda nemožno ospravedlniť ani zúfalstvo, ani pesimizmus, ani nečinnosť. Aj keď s trpkosťou, predsa treba povedať, že ako možno hrešiť egoizmom, zhonom po zisku a moci, možno sa pred naliehavými potrebami nedostatočne vyvinutých ľudských más prehrešiť aj strachom, nerozhodnosťou a najmä zbabelosťou. Všetci sme povolaní, ba zaviazaní osvojiť si vážnu výzvu posledných desiatich rokov druhého tisícročia aj preto, že hroziace nebezpečenstvá sa vzťahujú na všetkých: svetová hospodárska kríza, vojna bez hraníc, bez víťazov a porazených. Pred podobnou hrozbou rozlišovanie medzi bohatými a chudobnými osobami a krajinami má malý význam, ak nevzbudí väčšiu zodpovednosť u toho, ktorý má viac a viac môže.
Ale takéto odôvodnenie nie je ani jediné ani hlavné. Je v nebezpečenstve dôstojnosť ľudskej osoby, ktorej obranu a povznesenie Stvoriteľ zveril nám a za ktorú sú vážne zodpovední mužovia a ženy v každom postavení a v každej historickej situácii. Dnešná situácia – ako už mnohí viac-menej jasne chápu – nezdá sa zodpovedať tejto dôstojnosti. Každý je povolaný zaujať vlastné miesto v tomto pokojnom súťažení, viesť ho pokojnými prostriedkami, dosiahnuť rozvoj v pokoji, ochraňovať pred nebezpečenstvom prírodu a svet, ktorý nás obklopuje. Aj Cirkev sa cíti hlboko včlenená do tohto spoločného úsilia a dúfa v úspech.
Preto povzbudení príkladom Pavla VI. a jeho encyklikou Populorum progressio87
chceme sa jednoducho a ponížene obrátiť na všetkých, na mužov i ženy bez výnimky, aby presvedčení o vážnosti prítomnej chvíle a o príslušnej osobnej zodpovednosti uplatňovali v praxi opatrenia, ktoré im vnuká solidarita a uprednostňujúca láska k chudobným; a to osobným a rodinným životným štýlom, správnym užívaním majetku, občianskou spoluprácou, príspevkom k hospodárskym a politickým riešeniam a vlastným úsilím v národných a medzinárodných oblastiach.
Toto vyžaduje dnešná situácia, toto vyžaduje nadovšetko dôstojnosť ľudskej osoby, nezničiteľný obraz Boha Stvoriteľa, ktorý je ten istý v každom jednom z nás.
V tomto pokojnom ťažení majú byť príkladom a vodcami synovia Cirkvi, povolaní, podľa programu vyhláseného Ježišom v nazaretskej synagóge, „hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 13 – 19). Je vhodné zdôrazniť prevažnú úlohu laikov, mužov i žien, ako sa nedávno vyjadrila Biskupská synoda. Oni majú s kresťanskou odhodlanosťou oživovať časné skutočnosti a v nich ukázať, že sú svedkami a budovateľmi pokoja a spravodlivosti.
Túžime sa obrátiť zvlášť na tých, čo sviatosťou krstu a vyznávaním toho istého kréda, hoci si ho odlišne vykladajú, majú účasť na pravom spoločenstve s nami, aj keď je ešte nedokonalé. Sme si istí, že tak starostlivosť, ktorú tlmočí táto encyklika, ako aj dôvody, ktoré ju inšpirujú, a v nej používaná reč budú im blízke, pretože ich zdrojom je evanjelium Ježiša Krista. Tu nájdeme novú výzvu, aby sme vydávali jednomyseľné svedectvo nášho spoločného presvedčenia o dôstojnosti človeka, ktorého Boh stvoril, Ježiš Kristus vykúpil a Duch Svätý posvätil a ktorý je povolaný na tomto svete žiť svoj život v súlade s touto dôstojnosťou.
Touto výzvou sa obraciame aj na tých, čo s nami vlastnia dedičstvo Abraháma, „nášho otca vo viere“ (porov. Rim 4, 11),88
a podanie Starého zákona, totiž na Hebrejov, a aj na tých, ktorí ako my veria v jedného spravodlivého a milosrdného Boha, totiž na mohamedánov, a konečne na všetkých nasledovníkov veľkých svetových náboženstiev.
Stretnutie 27. októbra minulého roku v Assisi, meste svätého Františka, na spoločnú modlitbu a prácu za mier – každý ostal verný vlastnému náboženskému presvedčeniu – ukázalo všetkým, nakoľko mier a jeho nevyhnutná podmienka, rozvoj „celého človeka a všetkých ľudí“, je aj náboženskou otázkou a ako skutočný mier a rozvoj závisí od vernosti nášmu povolaniu ako veriacich mužov a žien. Veď závisí predovšetkým od Boha.
48. Cirkev dobre vie, že nijaké časné dielo sa nestotožňuje s Božím kráľovstvom; no všetky tieto podujatia odzrkadľujú v sebe a v istom zmysle anticipujú slávu kráľovstva, ktoré očakávame na konci dejín, „keď sa vráti Pán“. Ale toto očakávanie nás nikdy nesmie pozbaviť záujmu o ľudí v ich konkrétnej osobnej situácii a v ich spoločenskom národnom a medzinárodnom živote, nakoľko tento život – nadovšetko teraz – je podmienkou a prípravou budúceho.
Nič nie je márne a nič sa nestratí z toho, čo sa v ktoromkoľvek úseku dejín spoločným pričinením všetkých a s pomocou Božej milosti môže a má vykonať, aby ľudský život bol „ľudskejší“, aj keď tento prínos je nedokonalý a dočasný. Toto učí Druhý vatikánsky koncil v dobre známom texte konštitúcie Gaudium et spes: „Hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratská vospolnosť a sloboda, slovom, všetko dobré ovocie prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme tu na zemi pestovali v Duchu Pánovom a podľa jeho príkazu, všetko to nájdeme potom, pravda, očistené od každej nečistoty, prežiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a všeobecné kráľovstvo, tajomne prítomné už tu na zemi.“89
Božie kráľovstvo sa teraz sprítomňuje predovšetkým slávením sviatosti Eucharistie, ktorá je obetou Pána. V tomto slávení plody zeme a ľudskej práce – chlieb a víno – sa pôsobením Ducha Svätého a na kňazovo slovo tajomne, ale opravdivo a podstatne premieňajú na telo a krv Pána Ježiša Krista, Syna Božieho i Syna Márie, skrze ktoré je Otcovo kráľovstvo medzi nami.
Dobrá tohto sveta a práca našich rúk – chlieb a víno – slúžia príchodu definitívneho a nepominuteľného kráľovstva, pretože Pán Ježiš prostredníctvom svojho Ducha premieňa ich na seba, aby sa obetoval Otcovi a so sebou obetoval nás obnovením svojej jedinej obety, ktorá anticipuje Božie kráľovstvo a ohlasuje jeho konečný príchod.
Takto nás Pán Ježiš prostredníctvom Eucharistie, sviatosti a obety spája so sebou a spája nás vospolok silnejším putom, než je akékoľvek prirodzené príbuzenstvo; a takto zjednotených nás posiela do celého sveta, aby sme vierou a skutkami vydávali svedectvo o Božej láske, pripravujúc príchod jeho kráľovstva, a tak už vopred mali na ňom účasť, i keď iba v tieni prítomného času.
My, čo sa zúčastňujeme na Eucharistii, sme povolaní prostredníctvom tejto sviatosti objaviť hlboký zmysel svojej činnosti vo svete pre dobro rozvoja a mieru; a tu všetci nachádzame silu angažovať sa vždy veľkodušnejšie podľa Kristovho príkladu, ktorý v tejto sviatosti dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15, 13). Náš osobný úkon, spojený a spoločný s Kristovým úkonom, bude ako jeho užitočný a bezpochyby plodný.
49. V tomto Mariánskom roku, ktorý sme vyhlásili, aby katolícki veriaci vždy viac hľadeli na Máriu, ktorá nás predchádza „na ceste viery“90
a s materskou starostlivosťou sa prihovára za nás u svojho Syna, nášho Vykupiteľa, túžime zveriť jej a jej orodovaniu ťažkú situáciu súčasného sveta, prítomné i budúce úsilia, často spojené s veľkými utrpeniami, aby prispeli k opravdivému rozvoju národov, ktorý predložil a ohlásil náš predchodca Pavol VI.
V súlade s kresťanskou nábožnosťou v minulosti zverujem najsvätejšej Panne ťažkosti každého z nás, aby ich predložila svojmu synovi a dosiahla od neho, aby ich uľavil a zmenil. Ale predstavujeme jej aj spoločenské pomery a samu medzinárodnú krízu so znepokojujúcimi aspektmi biedy a nezamestnanosti, nedostatkom potravy, horúčkovitým zbrojením, nedbalosťou o ľudské práva, počiatočnými alebo skutočnými konfliktmi a nebezpečenstvami, že sa môžu rozšíriť. Všetko toto chceme detinsky predložiť pred jej „milosrdné oči“, opakujúc znova s vierou a nádejou starodávnu antifónu: „Svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva vysloboď nás, ty, Panna slávna a požehnaná.“
Najsvätejšia Panna Mária, naša Matka a Kráľovná, je tá, čo sa obrátila na svojho syna a povedala mu: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3); ona aj chváli Boha Otca, že „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených; hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“ (Lk 1, 52 n.). Svojou materskou starostlivosťou sa ujíma osobných i sociálnych záležitostí života ľudí na zemi.91
Pred Najsvätejšou Trojicou zverujem Panne Márii to, čo sme v tomto liste vyložili, vyzývajúc všetkých, aby uvažovali a činne sa zapojili do práce za pravý „rozvoj národov“, ako to výstižne pripomína omša za rozvoj národov: „Všemohúci Bože, v tebe majú spoločný pôvod všetky národy a chceš, aby v tebe tvorili jednu rodinu; prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji, aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých, každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť; pomáhaj nám odstrániť nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi, aby v celej ľudskej spoločnosti zavládla spravodlivosť a rovnosť.“92
Na záver tejto encykliky o toto prosíme v mene všetkých bratov a sestier, ktorým na znak pozdravu posielame osobitné požehnanie.