40. Účelom vzťahov medzi kresťanmi nie je len vzájomné poznanie, spoločná modlitba a dialóg. Tieto vzťahy predpokladajú a už teraz vyžadujú všestrannú praktickú spoluprácu na rôznych úrovniach: na úrovni pastoračnej, kultúrnej, sociálnej a tiež v svedectve vydávanom posolstvu evanjelia.66
„Spolupráca všetkých kresťanov živo prejavuje spojenie, ktoré už jestvuje medzi nimi a stavia do plnšieho svetla tvár Krista Služobníka.“67
Táto spolupráca, ktorá sa zakladá na spoločnej viere, nie je len naplnená spoločenstvom bratov, ale je epifániou samotného Krista.
Ekumenická spolupráca je okrem toho skutočnou školou ekumenizmu, dynamickou cestou k jednote. Jednota v konaní vedie k plnej jednote viery: „Pri tejto spolupráci všetci v Krista veriaci môžu sa ľahko naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznať a vážiť i ako pripraviť cestu jednote kresťanov.“68
V očiach sveta nadobúda spolupráca medzi kresťanmi rozmery spoločného kresťanského svedectva a stáva sa nástrojom evanjelizácie a dobrodením pre všetky strany.
41. Čo bolo od skončenia koncilu o ekumenickom dialógu vyššie povedané, nás pobáda poďakovať Duchu pravdy, ktorého sľúbil Kristus, náš Pán, apoštolom a Cirkvi (porov. Jn 14, 26). Je to prvý raz v dejinách, že zasadenie sa za jednotu kresťanov nadobudlo také veľké rozmery a taký mohutný rozmach. Už to je nezmerateľný Boží dar, ktorý si zasluhuje našu plnú vďačnosť. Z Kristovej plnosti dostávame „milosť za milosťou“ (Jn 1, 16). Uznať, čo nám Boh doprial, je predpokladom, ktorý nás disponuje prijať ešte dary nevyhnutné na dovŕšenie ekumenického úsilia za jednotu. Prehľad o ostatných tridsiatich rokoch nám umožní lepšie pochopiť plody spoločného obrátenia sa k evanjeliu, z ktorého Duch Boží urobil nástroj ekumenického hnutia.
42. Tak sa napríklad stalo, že – celkom v duchu reči na vrchu – kresťania jednej konfesie nepovažujú už druhých kresťanov za nepriateľov alebo cudzích, ale vidia v nich bratov a sestry. Ba dnes je už tendencia nahradiť zaužívaný zvrat oddelení bratia vhodnejším označením, ktoré lepšie vyjadruje hĺbku spolupatričnosti, viazanú na charakter krstu a živenú Svätým Duchom bez ohľadu na historické a kanonické rozpory. Hovovíme o „druhých kresťanoch“, o „iných pokrstených“, o „kresťanoch z iných spoločenstiev“. Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme označuje spoločenstvá, ku ktorým patria títo kresťania, ako cirkevné spoločenstvá, ktoré nie sú v plnom spojení s Katolíckou cirkvou.69
Rozšírenie tejto slovnej zásoby je výrazom pozoruhodného vývoja duchovných postojov. Prehlbuje sa vedomie spolupatričnosti ku Kristovi. Mohol som sa o tom osobne presvedčiť počas ekumenických bohoslužieb, ktoré patria k najdôležitejším udalostiam pri mojich apoštolských cestách v najrôznejších častiach sveta, alebo pri stretnutiach na ekumenických slávnostiach tu v Ríme. „Univerzálne bratstvo“ kresťanov sa stalo pevným ekumenickým presvedčením. Po zrušení vzájomnej cirkevnej kliatby z minulosti si dnes v mnohých prípadoch navzájom pomáhajú predtým rivalizujúce spoločenstvá. Tak sa medzi iným napríklad dávajú kultové budovy k dispozícii alebo sa ponúkajú štipendiá na vzdelávanie duchovných z chudobných spoločenstiev; taktiež sa intervenuje u štátnych orgánov na obranu nespravodlivo obvinených iných kresťanov, prípadne sa dokazuje neudržateľnosť krivých obvinení, ktorých obeťou sú určité skupiny.
Slovom, kresťania sa obrátili k bratskej láske, ktorá zahŕňa všetkých učeníkov Krista. Keď sa niekde v dôsledku násilných politických prevratov vyskytne v konkrétnych situáciách agresivita a duch pomsty, autority postihnutých strán sa snažia spoločne, aby znovu zavládlo „nové prikázanie“ ducha lásky. Žiaľ, zatiaľ takýto duch nedokázal ovládnuť všetky krvavé konfliktné sitácie. Za týchto okolností ekumenická činnosť vyžaduje od toho, kto ju vykonáva, nezriedka skutočne hrdinské rozhodnutia.
V tejto súvislosti treba ešte raz zdôrazniť, že uznanie bratstva nie je dôsledkom nejakého liberálneho filantropizmu alebo neurčitého rodinného ducha. Korení v uznaní jedného krstu a z toho plynúcej požiadavky, aby Boh bol oslávený vo svojom stvorení. Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme si želá vzájomnné oficiálne uznanie krstov.70
To ďaleko prevyšuje ekumenický zdvorilostný akt a predstavuje základnú ekleziologickú výpoveď.
Je vhodné pripomenúť, že zásadný charakter krstu pri budovaní Cirkvi bol tiež zdôraznený vďaka mnohostrannému dialógu.71
43. Stáva sa stále častejšie, že v Kristovom mene predstavitelia kresťanských spoločenstiev zaujímajú spoločné stanoviská k dôležitým problémom, najmä čo sa týka povolania človeka, slobody, spravodlivosti, pokoja a budúcnosti sveta. Týmto sú „vzájomné spojení“ v nosnom prvku kresťanského poslania: upamätať spoločnosť čo najrealistickejším spôsobom na Božiu vôľu tým, že autority i občanov varujú pred nasledovaním trendu, ktorý viedol k pošliapavaniu ľudských práv. Je jasné a skúsenosť to dokazuje, že za istých okolností spoločný hlas kresťanov má väčšiu presvedčivosť ako hlas jednotlivého spoločenstva.
Zodpovední činitelia spoločenstiev však nie sú jediní, ktorí sa spájajú v zasadzovaní sa za jednotu. Mnohí kresťania zo všetkých spoločenstiev sa na základe svojej viery spoločne zúčastňujú na odvážnych projektoch, ktoré sa usilujú o zmeny vo svete v tom zmysle, aby dopomohli k právam a potrebám všetkým, obzvlášť chudobným, poníženým a bezbranným. V encyklike Sollicitudo rei socialis som s radosťou spomenul túto spoluprácu a zdôraznil, že Katolícka cirkev sa jej nesmie zrieknuť.72
A skutočne sa dnes kresťania, ktorí predtým konali nezávisle od seba, angažujú spoločne v službe tejto veci, aby mohla triumfovať Božia dobrota.
Logika veci je stále viac evanjeliovou. Považujem za príhodnú príležitosť, aby som zdôraznil, časom napísal v encyklike Redemptor hominis, totiž „naliehať na tento bod a podporovať úsilie týmto smerom na všetkých úrovniach, na ktorých sa stretávame s našimi kresťanskými bratmi“.73
Hovorím Bohu vďaka „za to, čo doteraz vkonal v druhých cirkvách a cirkevných spoločenstvách prostredníctvom nich“, ako aj prostredníctvom Katolíckej cirkvi, povzbudzujúc ich „aj naďalej robiť všetko, čo je možné“.74
Dnes konštatujem s uspokojením, že sa rozsiahla sieť ekumenickej spolupráce neustále rozširuje. I pod vplyvom Ekumenickej rady cirkví sa na tomto poli vykonáva veľkolepá práca.
44. Dôležitý pokrok sa dosiahol aj na druhom poli, a to vo vzťahu k Božiemu slovu. Myslím tu predovšetkým na takú dôležitú udalosť pre rôzne jazykové skupiny, akou sú ekumenické preklady Svätého písma. Po promulgácii konštitúcie Dei Verbum Druhým vatikánskym koncilom musela Katolícka cirkev s radosťou prijať tento krok.75
Tieto preklady vyhotovené odborníkmi, vo všeobecnosti poskytujú pevný základ na modlitbu a pastoračnú činnosť všetkých Kristových učeníkov. Kto sa pamätá, ako debaty okolo Svätého písma zvlášť na Západe ovplyvnili roztržky, dokáže pochopiť, aký značný pokrok predstavujú tieto spoločné preklady.
45. Liturgickej obnove vykonanej v Katolíckej cirkvi zodpovedá vo viacerých kresťanských spoločenstvách iniciatíva obnoviť ich bohoslužbu. Niektoré z nich sa na základe želania vyjadreného na ekumenickej rovine76
vzdali zvyku sláviť bohoslužbu Pánovej večere iba pri zriedkavých príležitostiach a rozhodli sa sláviť večeru Pána každú nedeľu. Na druhej strane zisťujeme pri porovnaní cyklov liturgických čítaní rôznych kresťanských spoločenstiev na Západe, že sa v podstate zhodujú. Práve tak sa na ekumenickej rovine77
obzvlášť vyzdvihol význam liturgie a liturgických znakov (obrazy, ikony, paramenty, svetlo, kadidlo, gestá). Nad to sa zavádza do učebného programu v teologických inštitútoch, kde študujú budúci duchovní, história a význam liturgie ako znovu objavená nutnosť.
Ide tu o znak zhody, ktorá sa týka rôznych aspektov sakramentálneho života. Istotne ešte nie je možné pre rôzne divergencie, týkajúce sa viery, spolu sláviť eucharistiu. Avšak túžobne si želáme sláviť spoločne Eucharistiu Pána a toto želanie už bude spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou. Spoločne sa obraciame na Otca, a to stále viac „len jedným srdcom“. Môcť spečatiť toto „reálne, hoci ešte nie plné“ spoločenstvo sa mi niekedy zdá veľmi blízke. Kto by si bol pred sto rokmi také niečo vôbec pomyslel?
46. V tejto súvislosti je dôvodom radosti spomenúť si, že katolícki kňazi môžu v určitých ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie, pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom, ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ale si túžobne želajú prijatie sviatosti, prosia o ne a vyznajú vieru, akú vyznáva v týchto sviatostiach Katolícka cirkev. Opačne zas v určitých prípadoch za zvláštnych okolností môžu sa i katolíci obrátiť o prijatie týchto sviatostí na duchovných tých cirkví, kde sa platne vysluhujú. Podmienky tohto vzájomného prijímania sú stanovené v normách a ich dodržiavanie sa javí potrebné na podporu ekumény.78
47. Dialóg sa nepohybuje iba okolo učenia, ale vzťahuje sa na celú osobu: je to aj dialóg lásky. Koncil vyslovil: „Je dôležité, aby katolíci uznali s radosťou pravdivé kresťanské dobrá zo spoločného dedičstva a vysoko si vážili to, čo sa nachádza i u od nás oddelených bratov. Je správne a liečivé uznať Kristove bohatstvá a pôsobenie duchovných síl v živote druhých, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až obetovaním života: Lebo Boh je vždy zázračný a obdivuhodný vo svojich dielach.“79
48. Vzťahy, ktoré vytvorili členovia Katolíckej cirkvi od koncilu k druhým kresťanom, viedli k objaveniu toho, ako Boh pôsobí u príslušníkov druhých cirkví a spoločenstiev. Tento priamy kontakt na rôznych rovinách medzi pastiermi a členmi spoločenstiev nám priniesol do vedomia svedectvo, ktoré iní kresťania vydávajú o Bohu a Kristovi. Týmto spôsobom sa otvoril pre celú ekumenickú skúsenosť široký priestor, ktorý je zároveň výzvou pre našu dnešnú dobu. Či nie je dvadsiate storočie časom veľkého svedectva siahajúceho až „po preliatie krvi“? Ale netýka sa svedectvo aj rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré svoje meno odvodzujú od Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého? Toto spoločné svedectvo svätosti ako vernosť jedinému Pánovi je dnes nanajvýš blahodarný ekumenický potenciál. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že hodnoty u iných kresťanov môžu prispieť k duchovnému rastu katolíkov. „Nesmieme tiež nechať bez povšimnutia, že všetko, čo pôsobí Svätý Duch svojou milosťou v srdciach iných krsťanov, môže prispieť k nášmu vlastnému rastu. Lebo čo je skutočne kresťanské, nikdy nestojí v protiklade k pravým duchovným hodnotám viery, ale môže vždy dopomôcť, aby sa dokonalejšie pochopilo tajomstvo Kristovo a Cirkvi.“80
Ekumenický dialóg ako pravý spásny dialóg nemešká pokračovať v tomto už dobre začatom procese, aby postúpil v smere pravej a plnej jednoty.
49. Drahocenným plodom vzťahov kresťanov medzi sebou a nimi vedeného teologického dialógu je vzrast spolupatričnosti. Vďaka obidvom si kresťania uvedomili prvky viery, ktoré majú spoločné. Toto poslúžilo ďalšiemu upevneniu ich zasadenia sa za plnú jednotu. Druhý vatikánsky koncil zostáva pri tom všetkom mohutným motivačným a orientačným centrom.
Dogmatická konštitúcia Lumen gentium nadväzuje spojenie medzi učením Katolíckej cirkvi a uznaním spásonosných prvkov, ktoré sa nachádzajú v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách.81
Pritom nejde o to, vziať na vedomie statické prvky, ktoré sa v týchto cirkvách a spoločenstvách pasívne nachádzajú. Lebo duchovné dobrá Kristovej cirkvi pobádajú na základe svojej prirodzenej povahy na obnovenie jednoty. Z toho vyplýva, že hľadanie jednoty kresťanov nie je aktom nejakej oportunistickej ľubovôle, ale požiadavkou, ktorá vyrastá zo samotnej podstaty kresťanského spoločenstva.
Podobne vychádzajú bilaterálne teologické dialógy s väčšími kresťanskými spoločenstvami z uznania dosiahnutého stupňa spoločenstva, aby následne vyjasňovali divergencie, ktoré sa ešte vyskytujú. Pán umožnil kresťanom nášho času, že mohli zmeniť rozsah tradičných sporov.