10. Kto pozná božské Slovo, pozná v plnosti aj význam každého stvorenia. Keďže všetky veci majú základ svojej existencie v tom, ktorý je „pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17), potom ten, kto stavia svoj život na jeho Slove, buduje naozaj pevne a trvalo. Božie slovo nás nabáda zmeniť naše ponímanie realizmu: realista je ten, kto v Božom slove spoznáva základ všetkej reality.31
Toto je zvlášť potrebné v našej dobe, keď mnohé veci, na ktoré sa spoliehame pri budovaní nášho života a do ktorých sme náklonní vkladať svoju nádej, ukazujú svoju nestálosť. Majetok, pôžitok a moc sa skôr či neskôr ukážu neschopnými naplniť najhlbšie túžby ľudského srdca. Človek totiž potrebuje svoj život stavať na pevných základoch, ktoré pretrvajú, aj keď sa pominú ľudské istoty. Naozaj platí, že Pánovo slovo „trvá naveky ako nebesia“ a vernosť Pánova trvá „z pokolenia na pokolenie“ (porov. Ž 119, 89 – 90) a že ten, kto stavia na tomto Slove, stavia svoj život na skale (porov. Mt 7, 24). Kiežby naše srdce mohlo každý deň hovoriť Bohu: „Ty si mi ochranca a záštita, na tvoje slovo sa najviac spolieham“ (Ž 119, 114) a aby sme sa mohli ako Peter každý deň zveriť Pánu Ježišovi: „na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5).
11. Ak pozeráme na realitu ako na dielo Najsvätejšej Trojice prostredníctvom Božieho slova, môžeme chápať slová autora Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Obdivuhodné je pozorovať, ako sa nám už celý Starý zákon javí ako dejiny, v ktorých Boh zjavuje svoje Slovo: „Keď totiž uzavrel zmluvu s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a prostredníctvom Mojžiša s izraelským ľudom (porov. Ex 24, 8), slovami a skutkami sa národu, ktorý si získal, zjavil ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú Božie plány s ľuďmi, a aby ich skrze prorokov, ktorých ústami hovoril sám Boh, chápal čoraz dôkladnejšie a jasnejšie a šíril ich poznanie medzi národmi (porov. Ž 22, 28 – 29; 95, 1 – 3; Iz 2, 1 – 4; Jer 3, 17).32
Tento láskavý záujem Boha o človeka sa neprekonateľným spôsobom napĺňa vo vtelení Slova. Večné Slovo, ktoré sa vyjadruje vo stvorení a zjavuje v priebehu dejín spásy, sa v Kristovi stáva človekom, „narodeným zo ženy“ (Gal 4, 4). Slovo sa tu nevyjadruje predovšetkým formou reči, pojmami a gramatickými pravidlami. Stojíme tu pred samotnou osobou Ježiša. Jeho jedinečný a jediný životný príbeh je definitívnym slovom, ktoré Boh vyslovuje ľudstvu. Z toho nám je jasné, prečo „na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“.33
Obnovenie tohto stretnutia a tohto vedomia rodí v srdciach veriacich obdiv nad Božou iniciatívou, ktorú by človek vlastnými rozumovými schopnosťami a svojou predstavivosťou nikdy nemohol vymyslieť. Ide o neslýchanú a ľudsky nepochopiteľnú novosť: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (‚>Jn 1, 14b). Apoštolská viera dosvedčuje, že večné Slovo sa stalo človekom, jedným z nás. Božské Slovo sa vyjadruje skutočnými ľudskými slovami.
12. Keď patristická a stredoveká tradícia kontempluje túto „kristológiu Slova“, používa sugestívny výraz: „Slovo sa vyjadrilo v skratke.“34
„Cirkevní otcovia v gréckom preklade Starého zákona našli výraz proroka Izaiáša, ktorý citoval aj svätý Pavol, aby ním poukázal na nové cesty, ktoré Boh predpovedal už v Starom zákone. Čítame tam: ‚Lebo záhubu, a to neodvratnú, vykoná Vládca, Pán zástupov, uprostred celej zeme‚ (Iz 10, 23; Rim 9, 28).*
(…) Sám Syn je týmto Slovom, je Logos: večné Slovo sa stalo malým, takým malým, že sa mohlo zmestiť do jasieľ. Stalo sa dieťaťom, aby sa nám Slovo priblížilo na dosah.“35
Teraz toto slovo môžeme nielen počuť, ale má aj svoj hlas; teraz má toto Slovo tvár, ktorú môžeme vidieť: je ním Ježiš z Nazareta.36
Ak sledujeme rozprávanie evanjelií, môžeme si všimnúť, že samotná Ježišova ľudskosť v celej svojej jedinečnosti ukazuje svoj vzťah k Božiemu slovu. Ježiš vo svojej dokonalej ľudskosti z okamihu na okamih uskutočňuje Otcovu vôľu, pozná Otca a zachováva jeho slovo (porov. Jn 8, 55); rozpráva nám o veciach Otca (porov. Jn 12, 50); „slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im“ (Jn 17, 8). Ježiš teda ukazuje, že je božským Logom, ktorý sa nám dáva, ale aj novým Adamom, pravým človekom, ktorý v každom okamihu neplní vlastnú vôľu, ale Otcovu. On „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Božie slovo dokonalým spôsobom počúva, uskutočňuje v sebe a nám ho odovzdáva (porov. Lk 5, 1).
Ježišovo poslanie dosahuje svoje naplnenie vo veľkonočnom tajomstve: tu stojíme pred „slovom kríža“ (1 Kor 1, 18). Slovo onemelo, stalo sa mŕtvolným mlčaním, lebo sa „vyslovilo“ až do miery mlčania a neponechalo si nič z toho, čo nám malo odovzdať. Pri kontemplácii tohto tajomstva cirkevní otcovia kladú do úst Božej Matky dojemné slová: „Zostalo bez slova Slovo Otca, ktoré utvorilo každé stvorenie, ktoré hovorí. Bez života sú vyhasnuté oči toho, ktorý slovom a znamením uvádza do pohybu všetko, čo žije.“37
Tu sa nám v skutočnosti odovzdáva „najväčšia“ láska, tá, čo dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15, 13).
V tomto veľkom tajomstve sa nám Ježiš ukazuje ako Slovo novej a večnej zmluvy: sloboda Boha a sloboda človeka sa definitívne stretli v jeho ukrižovanom tele, v nerozlučnej zmluve, ktorá platí naveky. Sám Ježiš pri ustanovení Eucharistie počas Poslednej večere hovoril o „novej a večnej zmluve“, uzavretej preliatím svojej krvi (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20), a predstavil sa ako pravý obetovaný Baránok, v ktorom sa uskutočňuje definitívne vyslobodenie z otroctva.38
V žiarivom tajomstve zmŕtvychvstania sa toto mlčanie Slova javí vo svojom opravdivom a definitívnom význame. Kristus, vtelené, ukrižované a vzkriesené Božie Slovo, je Pánom všetkých vecí; je víťazom, Pantokratorom, a všetky veci sú tak v ňom navždy zjednotené (porov. Ef 1, 10). Kristus je teda „svetlom sveta“ (Jn 8, 12), tým svetlom, ktoré „vo tmách svieti“ (Jn 1, 5) a ktoré temnoty neprijali (porov. Jn 1, 5). Až tu plne chápeme význam Žalmu 119: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (v. 105). Týmto definitívnym svetlom na našej ceste je Slovo, ktoré vstáva z mŕtvych. Kresťania si od začiatku uvedomovali, že Božie Slovo je v Kristovi prítomné ako osoba. Božie Slovo je pravé svetlo, ktoré človek potrebuje. Áno, vo vzkriesení vstal Boží Syn ako svetlo sveta. Keď teraz žijeme s ním a pre neho, môžeme žiť vo svetle.
13. Došli sme takpovediac k srdcu „kristológie Slova“, a tak je teraz nutné zdôrazniť jednotu Božieho plánu vo vtelenom Slove. Preto nám Nový zákon predstavuje veľkonočné tajomstvo v zhode s posvätnými Písmami, ako jeho hlboké vnútorné naplnenie. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom tvrdí, že Ježiš Kristus zomrel „podľa Písem“ (15, 3) a že tretieho dňa vstal „podľa Písem“ (15, 4). Tým apoštol Pavol kladie udalosť Pánovej smrti a vzkriesenia do vzťahu so Starou zmluvou Boha so svojím ľudom. Chce nám tým dokonca povedať, že tieto dejiny majú v ňom svoju logiku a svoj pravý význam. Vo veľkonočnom tajomstve sa napĺňajú „slová Písma. Táto smrť, ktorá sa udiala ‚podľa Písem‘, je teda udalosťou, ktorá v sebe nesie istý logos, svoju logiku: Ježišova smrť dosvedčuje, že Božie slovo sa stalo až do tých najhlbších dôsledkov ‚telom‘, ľudskými ‚dejinami‘ „.39
Aj Ježišovo vzkriesenie sa udialo „tretieho dňa podľa Písem“: pretože podľa židovského výkladu dochádzalo k rozkladu tela až na tretí deň, slová Písma sa napĺňajú v Ježišovi, ktorý vstáva, prv než by nastalo porušenie jeho tela. Svätý Pavol, ktorý verne odovzdával učenie apoštolov (porov. 1 Kor 15, 3), týmto spôsobom zdôrazňuje, že Kristovo víťazstvo nad smrťou sa deje prostredníctvom stvoriteľskej sily Božieho slova. Táto božská moc je zdrojom nádeje a radosti a toto je v konečnom dôsledku oslobodzujúci obsah veľkonočného zjavenia. Vo veľkonočnej udalosti Boh zjavuje seba samého a moc trojičnej lásky, ktorá ničí deštruktívne sily zla a smrti.
Keď hovoríme o týchto podstatných prvkoch našej viery, môžeme kontemplovať hlbokú jednotu medzi stvorením i novým stvorením a celých dejín spásy v Kristovi. Obrazne povedané, môžeme vesmír prirovnať ku „knihe“ – ako hovorieval aj Galileo Galilei – a považovať ho za „dielo Autora, ktorý sa vyjadruje ‚symfóniou‘ stvorenia. Na istom mieste tejto symfónie sa nachádza to, čo by sa hudobným slovníkom mohlo nazvať ‚sólo‘, téma, zverená jedinému nástroju alebo hlasu. Ten je taký dôležitý, že od neho závisí, ako vyznie celé dielo. Týmto ‚sólom‘ je Ježiš… Syn človeka v sebe obsahuje nebo i zem, stvorenie i Stvoriteľa, telo i Ducha. On je stredobodom vesmíru a dejín, pretože v ňom sa bez miešania spája Autor a jeho dielo“.40
14. Týmto všetkým Cirkev vyjadruje vedomie, že s Ježišom Kristom stojí pred definitívnym Božím slovom; on je „Prvý a Posledný“ (Zjv 1, 17). On dal celému stvoreniu a dejinám definitívny význam, a preto sme povolaní žiť čas, obývať Božie stvorenie v rámci tohto eschatologického rytmu Slova: „Kresťanský poriadok spásy (aeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (porov. 1 Tim 6, 14 a Tít 2, 13).“41
Pretože, ako pripomínali otcovia počas synody, „špecifickosť kresťanstva sa prejavuje v udalosti Ježiša Krista, vrchole zjavenia a naplnení Božích prisľúbení, v prostredníkovi stretnutia medzi človekom a Bohom. On, ktorý nám ‚zjavil Boha‘ (porov. Jn 1, 18), je jediným a definitívnym Slovom, daným ľudstvu“.42
Obdivuhodným spôsobom vyjadril túto pravdu svätý Ján z Kríža: „Keď nám Boh dal svojho Syna, ktorý je jeho Slovom, a on nemá iné, povedal nám v tomto jedinom Slove raz navždy všetko a už nemá, čo by povedal, (…) pretože to, čo kedysi hovoril postupne prorokom, povedal všetko vo svojom Synovi, keď nám dal toto všetko, ktorým je jeho Syn. Preto kto by sa dnes chcel pýtať Boha alebo si želal nejaké videnia alebo zjavenia, nielen že by konal nerozumne, ale urážal by Boha, pretože by neupieral oči úplne na Krista a hľadal by niečo iné alebo zbytočné novoty.“43
V dôsledku toho synoda odporúčala veriacim „dobre rozlišovať Božie slovo od osobných zjavení“,44
ktorých „úlohou nie je ‚zlepšovať‘ či ‚dopĺňať‘ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období“.45
Hodnota súkromných zjavení je podstatne odlišná od jediného verejného zjavenia: toto si vyžaduje našu vieru; v ňom prostredníctvom ľudských slov a živého spoločenstva Cirkvi hovorí ku nám sám Boh. Kritériom pravdivosti súkromného zjavenia je jeho zameranie na Krista. Keď nás od neho vzďaľuje, istotne nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vedie v rámci evanjelia, a nie mimo neho. Súkromné zjavenie napomáha túto vieru a jeho vierohodnosť sa prejavuje práve tým, že odkazuje na jediné verejné zjavenie. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia je teda podstatným ukazovateľom toho, že dotyčné posolstvo neobsahuje nič, čo by protirečilo viere a dobrým mravom; je dovolené zverejniť ho a veriaci ho môžu rozvážne prijať. Súkromné zjavenie môže vniesť nové akcenty, vyzdvihnúť nové formy zbožnosti alebo prehĺbiť staré. Môže mať určitú prorockú povahu (porov. 1 Sol 5, 19 – 21) a môže byť účinnou pomocou na porozumenie evanjelia a lepší život podľa neho, a preto by sa nemalo prehliadať. V každom prípade má napomáhať život viery, nádeje a lásky, ktoré sú pre všetkých trvalou cestou spásy.46