20. Ekonómia Zjavenia má teda svoj počiatok a svoj pôvod v Bohu Otcovi. „Pánovým slovom povstali nebesia, dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ž 33, 6). To on dáva „poznanie Božej slávy v tvári Krista Ježiša“ (2 Kor 4, 6; porov. Mt 16, 12; Lk 9, 29).
V Synovi prišiel „Logos, ktorý sa stal telom“ (porov. Jn 1, 14), plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 4, 34). Boh, prameň Zjavenia, sa ukazuje ako Otec, ktorý privádza k naplneniu božskú výchovu človeka, ktorú už skôr podporovali slová prorokov a obdivuhodné diela v stvorení a v dejinách jeho národa a všetkých ľudí. Vrchol zjavenia Boha Otca nám ponúka Syn v dare Zástancu (porov. Jn 14, 16), Ducha Otca i jeho Syna, ktorý nás „uvádza do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).
Tak sa všetky Božie prisľúbenia potvrdzujú v Ježišovi Kristovi (porov. 2 Kor 1, 20). Človeku sa tak otvára možnosť kráčať cestou, ktorá vedie k Otcovi (porov. Jn 14, 6), aby napokon „bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28).
21. Ako ukazuje Kristov kríž, Boh hovorí aj svojím mlčaním. Mlčanie Boha, zakúšanie vzdialenosti Všemohúceho a Otca je rozhodujúcou etapou pozemskej cesty Božieho Syna, vteleného Slova. Pribitý na dreve kríža plakal od bolesti, ktorú mu toto mlčanie spôsobilo: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34; Mt 27, 46). Tým, že poslušne vytrval až do posledného dychu, Ježiš v tejto temnote smrti vzýval Otca. Jemu sa zveril vo chvíli, keď smrťou prechádzal do večného života: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).
Táto Ježišova skúsenosť je príznačná pre situáciu človeka, ktorý sa tiež po vypočutí a zachytení Božieho slova musí konfrontovať aj s jeho mlčaním. Je to skúška, ktorú prežili mnohí svätci a mystici, a aj dnes sa stáva súčasťou cesty mnohých veriacich. Mlčaním Boha sa predlžujú jeho predchádzajúce slová. On hovorí aj v týchto temných chvíľach – v tajomstve svojho mlčania. V dynamike kresťanského zjavenia sa tak mlčanie stáva dôležitým prejavom Božieho slova.
22. Zdôraznením mnohotvárnosti Slova sme mohli kontemplovať, akými rozmanitými spôsobmi Boh hovorí a vychádza človeku v ústrety, aby sa mu v dialógu dal poznať. Iste, ako zdôraznili synodálni otcovia, „dialóg, ktorý sa vzťahuje na Zjavenie, zahŕňa primát Božieho slova, ktorým sa Boh obracia na človeka“.71
Tajomstvo zmluvy vyjadruje tento vzťah medzi Bohom, ktorý oslovuje svojím Slovom, a človekom, ktorý odpovedá, pričom si jasne uvedomuje, že nejde o stretnutie medzi dvoma rovnocennými partnermi. To, čo nazývame Stará a Nová zmluva, nie je dohoda medzi dvoma rovnocennými zmluvnými stranami, ale číry Boží dar. Týmto darom svojej lásky Boh prekonáva všetok odstup a robí nás skutočne svojimi „partnermi“, aby tak uskutočnil snubné tajomstvo lásky medzi Kristom a Cirkvou. Z tohto pohľadu je každý človek adresátom Slova, oslovený a povolaný vstúpiť do tohto dialógu lásky svojou slobodnou odpoveďou. Každému z nás tak Boh dáva schopnosť počúvať Božie slovo a odpovedať mu. Človek je stvorený v Slove a v ňom žije a nemôže pochopiť seba samého, kým sa neotvorí tomuto dialógu. Božie slovo zjavuje, že náš život má synovskú povahu a povahu vzťahu. Milosťou sme skutočne povolaní stvárňovať sa podľa podoby Krista, Otcovho Syna, aby sme boli premenení v neho.
23. V tomto dialógu s Bohom chápeme samých seba a nachádzame odpoveď na najhlbšie otázky, ktoré napĺňajú naše srdce. Božie slovo totiž nestojí proti človeku, neumŕtvuje jeho autentické túžby, ale, naopak, osvecuje ho, očisťuje a vedie k ich naplneniu. Aké dôležité je pre našu dobu objaviť, že len Boh odpovedá na smäd, ktorý je v srdci každého človeka! V súčasnosti sa, žiaľ, najmä na Západe rozšírila idea, že Bohu je cudzí život a problémy človeka a že dokonca jeho prítomnosť môže ohrozovať ľudskú autonómiu. V skutočnosti nám celá ekonómia spásy ukazuje, že Boh hovorí a zasahuje v dejinách človeka v jeho prospech, pre jeho integrálnu spásu. Preto je z pastoračného hľadiska rozhodujúce prezentovať Božie slovo v jeho schopnosti viesť dialóg o problémoch, s ktorými sa človek musí vyrovnávať vo svojom každodennom živote. Práve Ježiš sa nám predstavuje ako ten, ktorý prišiel, aby sme mali život v hojnosti (porov. Jn 10, 10). Preto musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ukázali Božie slovo v jeho otvorenosti pre naše problémy, ako odpoveď na naše otázky, rozšírenie našich hodnôt a zároveň ako naplnenie našich túžob. Pastoračná činnosť Cirkvi má jasne ukazovať, ako Boh vníma potreby človeka a počúva jeho volanie. Svätý Bonaventúra vo svojom Breviloquiu uisťuje, že „ovocím Svätého písma nie je len nejaká vec, ale plnosť večného šťastia. Veď práve Sväté písmo je knihou, v ktorej sú napísané slová večného života, a preto nielen veríme, ale aj vlastníme večný život, v ktorom uvidíme, budeme milovať a naplnia sa všetky naše túžby“.72
24. Božské slovo vovádza každého z nás do rozhovoru s Pánom: Boh, ktorý hovorí, nás zároveň učí, ako my môžeme hovoriť s ním. Naša myseľ sa spontánne obracia na Knihu žalmov, v ktorej nám Boh dáva slová, ktorými sa môžeme na neho obracať, prinášať náš život v rozhovore pred jeho tvár, a tak samotný život premieňať na pohyb smerujúci k Bohu.73
V žalmoch totiž nachádzame širokú škálu citov, ktoré človek môže zakúšať vo svojom živote a ktoré sú múdro predkladané Bohu: svoje vyjadrenie tu nachádzajú radosť a bolesť, úzkosť a nádej, bázeň a chvenie. Spolu so žalmami myslíme aj na mnohé iné texty Svätého písma, ktoré vyjadrujú, ako sa človek obracia na Boha formou prosebnej modlitby (porov. Ex 33, 12 – 16), jasavého spevu nad víťazstvom (porov. Ex 15) alebo náreku z neúspechu pri uskutočňovaní svojho poslania (porov. Jer 20, 7 – 18). Slovo, ktorým sa človek obracia na Boha, sa tak stáva aj Božím slovom, čím potvrdzuje dialogický charakter celého kresťanského Zjavenia.74
Celý ľudský život sa stáva dialógom s Bohom, ktorý hovorí a počúva, ktorý povoláva a uvádza do pohybu celý náš život. Božie slovo tu zjavuje, že celý život človeka sprevádza božské volanie.75