65. Synodálni otcovia povzbudzovali všetkých pastierov, aby v spoločenstvách, ktoré sú im zverené, šírili príležitosti na slávenie Božieho slova.227
Sú to vzácne príležitosti na stretnutie sa s Pánom. Preto takáto prax môže slúžiť len na veľký osoh veriacich a treba ju považovať za dôležitú súčasť liturgickej pastorácie. Takéto slávenia nadobúdajú osobitný význam v príprave na nedeľnú Eucharistiu a poskytujú veriacim možnosť viac preniknúť do bohatstva lekcionára, aby meditovali a modlili sa so Svätým písmom, najmä v liturgicky silných obdobiach, ako je Adventné obdobie, Vianoce, Pôstne a Veľkonočné obdobie. Slávenie Božieho slova sa vrelo odporúča v tých spoločenstvách, kde pre nedostatok kňazov nie je možné sláviť eucharistickú obetu v nedele a prikázané sviatky. Berúc do úvahy usmernenia, vyjadrené už v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis o nedeľných zhromaždeniach, ktorým chýba kňaz,228
odporúčam, aby kompetentné autority vypracovali direktóriá obradov s uvážením skúseností miestnych cirkví. Tak sa budú v týchto situáciách podporovať bohoslužby slova, ktoré živia vieru veriacich, a zároveň sa vyhnú tomu, aby sa zamieňali za eucharistické slávenia. „Skôr by to mali byť príležitosti úprimnej modlitby k Bohu, aby poslal svätých kňazov podľa svojho srdca.“229
Synodálni otcovia odporučili aj slávenie Božieho slova pri príležitosti pútí, osobitných sviatkov, ľudových misií, duchovných obnov a zvláštnych dní pokánia, odčinenia a odpustenia. Čo sa týka rôznych foriem ľudovej zbožnosti, aj keď nejde o liturgické úkony a neslobodno si ich zamieňať s liturgickými sláveniami, napriek tomu je dobré, ak sa nimi inšpirujú. Činia tak, najmä ak poskytnú primeraný priestor na čítanie a počúvanie Božieho slova, veď „v biblickom slove nájde ľudová zbožnosť nevyčerpateľný zdroj inšpirácie, neprekonateľné vzory modlitby a plodné tematické ponuky“.230
66. V nemálo príspevkoch synodálni otcovia kládli dôraz na hodnotu ticha vo vzťahu k Božiemu slovu a jeho prijímaniu do života veriacich.231
Slovo možno skutočne vysloviť a počuť len v tichu, vonkajšom i vnútornom. Naša doba nenapomáha vnútornú sústredenosť a často vzniká dojem, akoby tu bol takmer strach odpútať sa čo len na chvíľu od spoločenských komunikačných prostriedkov. Preto je dnes nevyhnutné vychovávať Boží ľud pre hodnotu ticha. Znovu objaviť ústredné miesto Božieho slova v živote Cirkvi znamená aj znovu objaviť zmysel pre sústredenie a vnútorný pokoj. Veľká patristická tradícia nás učí, že tajomstvá Krista sa viažu na ticho232
a len v ňom Slovo môže nájsť svoj príbytok medzi nami. Tak sa to udialo v Márii, ktorá je neoddeliteľne ženou Slova a ženou ticha. Naše liturgie musia napomáhať toto autentické počúvanie: Verbo crescente, verba deficiunt.233
Táto hodnota má osobitne vyžarovať v liturgii slova, ktorá „sa má sláviť spôsobom napomáhajúcim meditáciu“.234
Ticho, tam stanovené, treba považovať za „súčasť slávenia“.235
Preto povzbudzujem pastierov, aby podporovali chvíle vnútornej sústredenosti, prostredníctvom ktorých možno s pomocou Ducha Svätého prijímať Božie slovo do sŕdc veriacich.
67. Ďalší návrh, ktorý vzišiel zo synody, odporúča dať hlásaniu Slova slávnostný ráz, najmä pri významných liturgických príležitostiach, predovšetkým čítaniu evanjelia použitím evanjeliára, ktorý sa prináša v procesii počas úvodných obradov a potom ho diakon alebo kňaz prináša na čítanie na ambonu. Takýto spôsob pomáha Božiemu ľudu uvedomiť si, že „čítanie evanjelia je vrcholom samotnej liturgie slova“.236
Podľa usmernení, ktoré uvádzajú Všeobecné smernice lekcionára, je osožné dať váhu hlásaniu Božieho slova, najmä evanjeliu, spevom, zvlášť pri určitých slávnostiach. Pozdrav, úvodné zvolanie: „Čítanie z evanjelia…“ a záverečné „Počuli sme slovo Pánovo“ by bolo dobré spievať, aby sa zdôraznila dôležitosť toho, čo sa číta.237
68. Nemožno zanedbávať tie prostriedky, ktoré môžu pomôcť veriacim pozornejšie počúvať Božie slovo. V tomto zmysle je dôležité, aby sa v posvätných budovách nezanedbávala akustika pri rešpektovaní liturgických a architektonických noriem. „Biskupi majú s pomocou odborníkov dbať o to, aby sa pri stavbe kostolov zohľadňovalo, že majú byť vhodným miestom na hlásanie Slova, meditáciu a slávenie Eucharistie. Posvätné priestory majú byť aj mimo liturgických obradov výrečné a predstavovať tak kresťanské tajomstvo vo vzťahu k Božiemu slovu.238
Osobitnú pozornosť treba venovať ambone ako liturgickému miestu, z ktorého sa hlása Božie slovo. Musí byť umiestnená na dobre viditeľnom mieste, ku ktorému sa spontánne obracia pozornosť veriacich počas liturgie slova. Dobré je, aby bola fixne umiestnená, tvorená sochárskymi prvkami v estetickej harmónii s oltárom, aby sa tak zdôraznil teologický zmysel dvojitého stola Slova a Eucharistie. Od ambony sa prednášajú čítania, responzóriový žalm i veľkonočný chválospev a možno od nej kázať i prednášať modlitby veriacich.239
Synodálni otcovia okrem toho navrhujú, aby sa v kostoloch vyhradilo aj čestné miesto, kde by bolo umiestnené Sväté písmo aj mimo bohoslužby.240
Dobré totiž je, aby kniha obsahujúca Božie slovo zaujímala viditeľné a čestné miesto vnútri kresťanského chrámu, ale tak, aby nezatieňovala ústredné postavenie, ktoré prináleží svätostánku, uchovávajúcemu Najsvätejšiu sviatosť.241
69. Synoda ďalej dôrazne poukázala na to, čo je už stanovené v liturgických normách Cirkvi,242
totiž že iné texty nikdy nesmú nahradiť čítania vybraté zo Svätého písma, akokoľvek významné by boli z pastoračného alebo duchovného pohľadu: „Nijaký spirituálny či literárny text nemôže dosiahnuť hodnotu a bohatstvo obsiahnuté vo Svätom písme, ktoré je Božím slovom.“243
Ide o starobylé ustanovenie Cirkvi, ktoré treba zachovávať.244
V súvise s niektorými vybočeniami už pápež Ján Pavol II. zdôraznil, že nikdy nemožno nahrádzať Sväté písmo inými čítaniami.245
Pripomíname, že aj responzóriový žalm je Božie slovo, ktorým odpovedáme na Pánov hlas, a preto ani ten nemožno nahradiť inými textami a je veľmi vhodné, ak sa môže konať spievanou formou.