Úvod do Knihy proroka Joela

1. Kniha, osoba a účinkovanie proroka

1.1. Kniha. Kniha proroka Joela sa v hebrejskej Biblii, vo Vulgáte a v Novej Vulgáte uvádza ako druhý spis medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi, kým v Septuaginte je až na štvrtom mieste po Ozeášovi, AmosoviMicheášovi. Hebrejský text a Nová Vulgáta má štyri hlavy, kým Septuaginta a Vulgáta majú iba tri, lebo 2. a 3. hlava hebrejského textu sú v nich spojené a tvoria 2. hlavu knihy. Spis je viac apokalyptický ako prorocký.

1.2. Joelova osoba. O osobe Joela (hebr. Jóél = »Jó [skrátená forma mena Jahve] je Boh«) vieme iba toľko, že bol synom istého Petúela [Patuela] (porov. 1,1), ale meno proroka Joela sa inde v Starom zákone nespomína ani raz. Z jeho proroctva vidno, že veľmi dobre poznal a vysoko si cenil chrámový kult (porov. 1,8-9; 2,27; 4,16-17). V knihe sa presne uvádzajú bohoslužobné termíny, ako napr. potravinové a zmierne obety, pôst a slávnostné zhromaždenia (porov. 1,13-14; 2,12.15), spomínajú sa kňazi (porov. 1,9.13; 2,17), služobníci Pánovi (porov. 1,9; 2,17), služobníci oltára (porov. 1,13) a „sluhovia môjho Boha“ (1,13). Z toho však nemožno uzatvárať, že Joel bol jeden z tzv. »kultových prorokov«, ktorých jestvovanie v Izraeli viacerí biblisti popierajú.

1.3. Účinkovanie proroka. Joel je jeden zo šiestich spisov malých prorokov, ktoré v nadpise neuvádzajú chronologické údaje ani historické zarámovanie prorokovej činnosti. Preto čas Joelovho účinkovania možno hypoteticky dedukovať iba z náznakového opisu udalostí, o ktorých sa prorok vo svojich rečiach zmieňuje. V minulosti biblisti kládli jeho činnosť a vznik knihy do čias júdskeho kráľa Jóaša [Joasa] (835-796 pred Kr.), kým podľa názoru moderných exegétov treba Joelovo účinkovanie a jeho spis zaradiť do poexilového obdobia. Zdá sa, že Joelovo proroctvo má viacero styčných bodov s poexilovými prorockými spismi (porov. 2,11Mal 3,2; 3,4bMal 3,23b; 4,2-3Abd 11; 4,19Abd 10), čo by nasvedčovalo tomu, že bolo napísané po Abdiášovi a Malachášovi (5. stor. pred Kr.). Kniha okrem toho kladie veľký dôraz na kultové motívy, čím prezrádza silne nacionalistického ducha. Aj apokalyptický štýl 3.4. hlavy poukazuje na neskorší pôvod knihy. Ako hlavný dôvod sa však uvádza fakt, že v knihe niet ani zmienky o Júdskom kráľovstve alebo o jeho kráľovi, ba ani o Novobabylonskej ríši, ktoré pravdepodobne už neexistovali. Nakoľko má v Joelovom proroctve dôležitú rolu chrám, ktorý bol znovu postavený r. 515 pred Kr., ale mestá Týrus a Sidon (zničené r. 332 a 343 pred Kr.) ešte existujú a hrozí im Boží trest (porov. 4,4), možno prorokovu činnosť a jeho spis s určitou pravdepodobnosťou zaradiť do 5./4. stor. pred Kr.

2. Obsah a rozdelenie knihy

2.1. Obsah. Hlavnou témou spisu je blízky deň Jahveho (porov. 1,15; 2,1-2.11; 3,4; 4,14). Budú ho predchádzať prírodné pohromy, no po ňom budú nepriatelia zničení a príde spása Izraela. Kniha tvorí z tematického a literárneho hľadiska jednotné dielo, i keď sa veľa moderných vykladačov domnieva, že sa skladá z dvoch, pôvodne samostatných spisov, ktoré opisovali pohromu kobyliek a deň Jahveho.

2.2. Rozdelenie knihy. Joelov spis má dve časti:

  1. Pohroma spôsobená kobylkami a výzva na pokánie (1,1 – 2,27).
  2. Pánov deň, súd nad národmi a prisľúbenie spásy (3,1 – 4,21).

V prvej časti sa opisuje pohroma kobyliek (1,2-12), spojená s veľkou suchotou, takže krajina vyzerá ako po obrovskom požiari (1,19-20). Prorok vyzýva všetkých na pokánie (1,13-18) a na modlitbu za odvrátenie pohromy (porov. 1,19-20), ktorú opisuje na spôsob apokalyptických hrôz. Jasne to vidno aj v opise dňa Jahveho, kde kobylky predstavujú eschatologickú nepriateľskú moc (2,1-11), pred ktorou sa možno zachrániť iba pokáním a modlitbou (2,12-17), ako to sľubuje sám Pán (2,18-27).

V druhej časti Knihy sa opisujú posledné dni, v ktorých Pán zošle svojho ducha (3,1-5), potresce svojich nepriateľov (4,1-16) a prinesie trvalý pokoj a spásu Júdovi a Jeruzalemu (4,17-21). Tak všetci spoznajú, že Jahve je Boh Izraela, jediný mocný Boh a záruka pozemského požehnania a spásy.

3. Posolstvo Joelovho proroctva

Charakteristické témy tohto krátkeho prorockého spisu, ktoré však majú veľký význam pre Starý i Nový zákon, sú tri: deň Jahveho, zoslanie jeho ducha a »Jóšafatské [Jozafatské] údolie«.

3.1. Deň Jahveho. Výrazom deň Jahveho (hebr. jôm Jahweh = »Pánov deň«) sa v Biblii všeobecne označuje deň, ktorý v budúcnosti zjaví Božiu slávu a moc. U prorokov sa postupne stal technickým termínom dňa Božieho súdu a eschatologického zvratu dejín sveta. Joel svedčí o poslednej fáze vývinu tohto teologického pojmu. V deň Jahveho, ktorý Joel opisuje na spôsob apokalyptických hrôz, sprevádzaný podivnými kozmickými úkazmi (porov. 2,10-11; 3,3-4; 4,15-16), budú súdení nepriatelia Božieho ľudu (porov. 4,1-16). Po vykonaní súdu bude deň Jahveho pre pokorný a kajúci ľud dňom vyslobodenia a spásy (porov. 3,4-5 a celú 4. hlavu). Takto sa deň Jahveho stáva znamením posledného spasiteľného činu Jahveho, ktorý sa uskutoční „v posledných dňoch“ na konci tohto veku. Joel je prorokom pokánia a jeho výzvy na pôst a na modlitbu podľa vzoru kajúcnych obradov jeruzalemského chrámu neskôr celkom prirodzene prešli do kresťanskej liturgie veľkopôstneho obdobia.

3.2. Zoslanie Pánovho ducha. Joel v kontexte proroctva o dni Jahveho ohlasuje nové časy, v ktorých Pán zošle na Boží ľud svojho ducha (porov. 3,1-2). Duch Jahveho je Božia sila, ktorá úplne pretvára tých, čo ju dostanú. Keďže pochádza od Boha a nasmerúva ľudí k Bohu, často sa nazýva »svätý« duch. V predexilových časoch sa veľa ráz hovorí o vplyve tohto ducha na jednotlivé osoby, v poexilovom období je reč aj o jeho pôsobení na všetok ľud, ktorý sa jeho činnosťou pretvára a obnovuje. V kontexte eschatologickej obnovy, ktorú Joel predpovedá, má zoslanie ducha mimoriadne dôležitú funkciu. Svedčí o tom apoštol Peter vo svojej reči zástupom, keď cituje Joelovo proroctvo (3,1-5) ako dôkaz o jeho splnení v prvokresťanskom spoločenstve na prvé Turíce, ktoré znamenajú začiatok nových časov, ktoré sú práve časom Ducha Svätého (porov. Sk 2,16-21).

3.3. »Jóšafatské [Jozafatské] údolie«. Joel je aj prorokom, ktorý hovoril o súde v Jóšafatskom údolí (porov. 4,2.12). Jóšafat (hebr. Jehóšafát = »Jahve bude súdiť«) je symbolické meno, ktoré prorok vytvoril na označenie ideálneho miesta, kde Jahve zhromaždí na súd všetky národy a kde pre Izrael slávnostne založí čas a kráľovstvo pokoja. Vskutku Joel vo svojom proroctve nenarážal na nijaké údolie, a tým menej chcel dať nejakému údoliu meno Jóšafat: v 4,14 hovorí o Údolí rozsudku alebo súdu, prípadne mlatby, podľa ekvivalentného významu hebrejského slova charús.

Na stotožňovanie »Jóšafatského údolia« s nejakým údolím v okolí Jeruzalema dali asi podnet výrazy »Sion« a »Jeruzalem«, ktoré sa spomínajú v 4,16. Okolo 4. stor. po Kr. pomenovali týmto menom časť údolia Kidrónu [Cedronu] na juhovýchod od chrámu. Na tomto mieste boli už v časoch Ježiša Krista hrobky, známe ešte aj dnes pod menami slávnych mužov, ako napr. Absalónova, Zachariášova hrobka, hrobka sv. Jakuba atď.