Krst a novosť kresťanstva

10. Nie je prehnaným tvrdením, že zmysel celého života laika spočíva v tom, aby dosiahol poznanie radikálnej novosti kresťanstva, spočívajúcej v krste ako vo sviatosti viery, aby zodpovedal povolaniu, ktoré prijal od Boha a spĺňal povinnosti s ním spojené. Aby sme opísali „podobu“ laika, vyzdvihnime teraz spomedzi všetkých ostatných explicitne a bezprostredne tri základné hľadiská: krst nás znovustvoruje k životu Božích detí, zjednocuje nás s Kristom a s Cirkvou, jeho Telom, pomazáva nás Duchom Svätým a robí z nás duchovné chrámy.

Božie deti v Synovi

11. Pripomeňme si Ježišove slová Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5). Svätý krst je teda novým narodením, je znovuzrodením.

Vzhľadom na tento dar, ktorý je daný v krste, uvádza apoštol Peter chválospev: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista zmŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi“ (1Pt 1,3-4). Hovorí o kresťanoch ako o tých, ktorí sa znovuzrodili „nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23).

Prostredníctvom svätého krstu sa stávame v jeho jednorodenom Synovi Ježišovi Kristovi Božími deťmi. Každý kresťan, keď vystupuje z krstnej vody, počúva ten hlas, ktorý zaznel pri brehu Jordána: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe nám zaľúbenie“ (Lk 3,22). Chápe, že bol pripojený ako dedič k milovanému Synovi (por. Gal 4,4-7) a tým sa stal bratom, alebo sestrou Kristovou. Tak sa uskutočňuje Otcov dedičný plán v osobných dejinách každého jedného kresťana: „...lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29).

Je to Duch Svätý, ktorý robí pokrstených Božími deťmi a členmi Kristovho Tela. Túto pravdu pripomína Pavol Korintským kresťanom: „V jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno Telo“ (1Kor 12,13). A laikom hovorí: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1Kor 12,27); „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6; por. Rim 8,15-16).

Jedno Telo v Kristovi

12. Ako „Božie deti v Synovi“, znovuzrodené, sú pokrstení neoddeliteľne „údmi Krista a údmi Tela Cirkvi“, ako učí Florentský koncil.17

Krst znamená a spôsobuje mystické ale reálne začlenenie do ukrižovaného a osláveného Ježišovho Tela. Prostredníctvom sviatostí Ježiš zjednocuje pokrsteného so svojou smrťou, aby ho spojil so svojím zmŕtvychvstaním (por. Rim 6,3-5), zoblieka ho zo „starého človeka“ a oblieka ho do „nového človeka“, to znamená do seba samého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ – vysvetľuje sv. Pavol (Gal 3,27); por. Ef 4,22-24; Kol 3,9-10). Z toho vyplýva, že „My, hoci je nás mnoho, sme jedno Telo v Kristovi“ (Rim 12,5).

Pavlove slová sú vernou odozvou učenia Ježiša, ktorý zjavil tajomnú jednotu učeníkov so sebou samým a medzi nimi navzájom. A predstavil ju ako obraz a pokračovanie tej nerozlučnej jednoty, ktorá zjednocuje Otca so Synom a Syna s Otcom vo zväzku lásku Ducha (por. 17,21).

Je to tá istá jednota, o ktorej hovorí Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,5). Tento obraz neosvetľuje iba hlbokú jednotu učeníkov s Ježišom, ale aj životnú spolupatričnosť učeníkov navzájom, lebo sú ratolesťami jedného viničného koreňa.

Živý a svätý chrám Ducha

13. Pomocou iného obrazu, totiž obrazu stavby, definuje Peter pokrstených ako „živé kamene“, ktoré spočívajú na Kristovi „základnom kameni“ a sú určené na budovanie „duchovného domu“ (1Pt 2,5n). Tento obraz nám otvára inú dimenziu novosti krstu, ktorú Druhý vatikánsky koncil predstavil takto: „Pokrstení sa totiž preporodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú v duchovný dom“.18

Duch Svätý „pomazáva“ pokrsteného a vtláča mu svoju nezničiteľnú pečať (por. 2Kor 1,21-22), robí z neho duchovnú stavbu, to znamená napĺňa ho prostredníctvom zjednotenia s Kristom a prebudovania v ňom svätou prítomnosťou Božou.

Na základe duchovného „pomazania“ môže kresťan svojim spôsobom opakovať Kristove slová: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal Evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu, a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4,18-19; por. Iz 61,1-2). Prostredníctvom vyliatia Ducha udeleného v krste a birmovaní, dostáva pokrstený účasť na poslaní samého Ježiša Krista, Mesiáša a Spasiteľa.

Účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Ježiša Krista

14. Apoštol Peter oslovuje pokrstených ako „novonarodené deti“ a píše im: „Prichádzajte k Nemu, k živému prameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a vbudujte sa aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety príjemné Bohu skrze Ježiša Krista... ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1Pt 2,4-5.9).

Toto je nový aspekt krstnej milosti a krstnej dôstojnosti: laici nadobúdajú svojím spôsobom účasť na trojakom – kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom. Táto pravda nebola nikdy zabudnutá v živej tradícii Cirkvi, ako to ukazuje napríklad komentár sv. Augustína k 26 žalmu. Píše: „Dávid bol pomazaný za kráľa. V tých dobách boli pomazávaní iba kráľ a kňaz. Obaja boli predobrazom budúceho a jediného kráľa a kňaza, Krista. (Kristus sa odvodzuje od krizmy). Ale nielen naša Hlava bola pomazaná, ale aj my, jeho Telo... Preto pomazanie prináleží všetkým kresťanom, zatiaľ čo v starozákonných dobách prináležalo iba dvom. My tvoríme Kristovo Telo, pretože my všetci sme pomazaní a v Ňom sme Kristom. Lebo v určitom zmysle Krista v Jeho úplnosti vytvára Hlava a Telo.“19

Po stopách Druhého vatikánskeho koncilu20 som chcel od začiatku mojej pastierskej služby vyzdvihnúť kňazskú, prorockú a kráľovskú dôstojnosť celého Božieho ľudu; „Ten, ktorý sa narodil z Panny Márie, syn tesára – za ktorého ho považovali – Syn živého Boha, ako ho vyznal Peter, prišiel, aby z nás všetkých urobil kráľovské kňazstvo. Koncil nám znovu pripomenul tajomstvo tejto moci a skutočnosť, že poslanie Krista, kňaza, proroka, učiteľa a kráľa pokračuje v Cirkvi. Všetci, celý Boží ľud sa zúčastňuje na tomto trojakom poslaní“.21

V tomto liste sa laici znova vyzývajú, aby pozorne a s ochotným srdcom čítali a meditovali bohaté a plodné učenie Koncilu o ich účasti na trojakom Kristovom úrade.22 Na tomto mieste chceme poukázať v syntéze na podstatné prvky tohto učenia.

Laici sa zúčastňujú na Kristovom kňazskom úrade, ktorým Ježiš obetoval na kríži seba samého a v slávení Eucharistie opätovne prináša seba na oslavu Otca a pre spásu ľudstva. Pričlenení ku Kristovi sú pokrstení zjednotení s Ním a s jeho obetou v oddaní samých seba a všetkej svojej činnosti (por. Rim 12,1-2). Koncil hovoril o laikoch: „Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné i fyzické zotavenie, ak sa konajú podľa Ducha, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi (por. 1Pt 2,5), s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Tela Pánovho pri slávení Eucharistie. A tak laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet.“23

Účasť na prorockom úrade Kristovom, ktorý „hlásal Kráľovstvo Otcovo svedectvom života a silou slova,“24 uschopňuje a zaväzuje laikov, aby vo viere prijímali Evanjelium, hlásali ho svojimi slovami a skutkami a odvážne poukazovali na zlo. Spojení s Kristom, „veľkým Prorokom“ (Lk 7,16) Duchom povolaní za „svedkov“ vzkrieseného Krista, budú mať laici účasť nielen na nadprirodzenom zmysle Cirkvi pre vieru, ktorý „sa vo viere nemôže mýliť“,25 ale aj na milosti slova (por. Sk 2,17-18; Zjv 19,10); aj oni sú povolaní k tomu, aby umožnili stať sa viditeľnou novosťou a silou Evanjelia v ich každodennom rodinnom a spoločenskom živote a aby odvážne a trpezlivo dosvedčovali svoju nádej na voľnú slávu uprostred protirečení našej doby „aj prostredníctvom štruktúr života vo svete“26.

Na základe svojej príslušnosti ku Kristovi, Pánovi a Kráľovi sveta, nadobúdajú laici účasť na jeho kráľovskom úrade. Sú Ním povolaní k službe Božiemu Kráľovstvu a jeho rozvíjaniu sa v dejinách. Laici žijú kresťanské kráľovské poslanie predovšetkým prostredníctvom svojho duchovného boja, aby v sebe samých prekonávali kráľovstvo hriechu (por. Rim 6,12), a svojím sebadarovaním, aby v láske a spravodlivosti slúžili Ježišovi, ktorý je prítomný vo všetkých svojich bratoch a sestrách, predovšetkým v najbiednejších (por. Mt 25,40).

Avšak laici sú zvláštnym spôsobom povolaní k tomu, aby navrátili stvoreniu jeho plnú pôvodnú hodnotu. Keď svojou, milosťou nesenou činnosťou usporadúvajú stvorenie pre blaho ľudí, zúčasťňujú sa laici na vykonávaní moci, ktorou vzkriesený Ježiš priťahuje k sebe všetky veci, aby ich spolu so sebou podriadil Otcovi, že by bol Boh všetkým vo všetkom (por. Jn 12,32; 1Kor 15,28).

Účasť laikov na trojakom úrade Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa má svoje prvé korene v krstnom pomazaní a nadobúda svoje rozvinutie v birmovaní. Eucharistia ju stále živí a zdokonaľuje. Táto účasť je jednotlivým veriacim darovaná, nakoľko vytvárajú jedno Pánovo Telo: je to Cirkev, Jeho Telo a Jeho Nevesta, ktorú Ježiš obohacuje svojimi darmi. Ako členovia Cirkvi majú jednotlivci účasť na Kristovom trojakom úrade, ako to jasne učí sv. Peter, keď pokrstených opisuje ako „vyvolené pokolenie,... kráľovské kňazstvo,... svätý ľud,... ľud, ktorý sa stal Božím zvláštnym vlastníctvom“ (1Pt 2,9). Pretože účasť laikov na trojakom Kristovom úrade odvodzuje z Cirkevného spoločenstva (communio), musí sa žiť a uskutočňovať v communio a pre rast communia. Augustín píše: „Tak ako sa všetci nazývajú kresťanmi na základe mystickej charizmy, tak všetkých nazývame kňazmi, pretože sú údmi jediného Kňaza.“27