1. Sté výročie vydania encykliky nášho predchodcu, ctihodnej pamäti Leva XIII., ktorá sa začína slovami Rerum novarum,1
znamená v terajších dejinách Cirkvi i nášho pontifikátu dátum mimoriadneho významu. Táto encyklika jedinečne vynikla v tom, že ju pápeži pripomínali v slávnostných dokumentoch od štyridsiateho po deväťdesiate výročie jej zverejnenia. Možno povedať, že jej historická cesta je poznamenaná aj inými dokumentmi, ktoré ju pripomínali a súčasne ju aktualizovali.2
Keď pri stom výročí encykliky na žiadosť mnohých biskupov, cirkevných ustanovizní, študijných centier, podnikateľov, robotníkov, ktorí sa obracali na nás ako jednotlivci i ako členovia spoločností, robíme to isté, predovšetkým by sme radi zadosťučinili povinnej vďake, s ktorou sa celá Cirkev obracia k veľkému pápežovi za jeho „nesmrteľný dokument“.3
Chceli by sme tiež poukázať, že hojná miazga, ktorá z tohto koreňa pramení, v ďalších rokoch sa nevyčerpala, ale stala sa ešte plodnejšou. Svedčia o tom rôzne podujatia, ktoré na podnet biskupských konferencií, medzinárodných organizácií, univerzít i akademických inštitútov, odborných združení, ako aj iných organizácií a mnohých osobností vo všetkých krajoch sveta oslavu tohto výročia predchádzali, sprevádzajú ju a budú po nej nasledovať.
2. Naša encyklika sa podieľa na týchto oslavách vzdávaním vďaky Bohu, od ktorého pochádza „každý dobrý údel, každý dokonalý dar“ (Jak 1, 17), lebo si poslúžil dokumentom vydaným pred sto rokmi Petrovým stolcom, čím v Cirkvi a vo svete urobil toľko dobra a rozšíril toľko svetla. Spomienka, ktorú konáme, sa týka encykliky Leva a zároveň encyklík a ďalších spisov našich predchodcov, ktoré veľmi prispeli k tomu, aby si aj v dnešných časoch zachovala aktuálnosť a platnosť a vytvorila to, čo dostalo pomenovanie „sociálna doktrína“, „sociálne učenie“ alebo aj „sociálne Magistérium Cirkvi“.
O platnosti učenia hovoria dve encykliky, ktoré sme vydali počas svojho pontifikátu, a to Laborem exercens o ľudskej práci a Sollicitudo rei socialis o aktuálnych problémoch rozvoja ľudí a národov.4
3. Prichádzame s návrhom, aby sa encyklika Leva XIII. „nanovo prečítala“ a súčasne vyzývame na „spätný pohľad“ na jej text, aby sa znova odkrylo bohatstvo v nej formulovaných základných princípov týkajúcich sa riešenia robotníckej otázky. Pobádame aj do „pohľadu okolo“ na „nové veci“, ktoré nás obklopujú a do ktorých sme takpovediac ponorení a ktoré sa veľmi líšia od „nových vecí“, ktorými sa vyznačovalo posledné desaťročie minulého storočia. Napokon vyzývame na „pohľad do budúcnosti“, lebo je už v dohľade tretie kresťanské tisícročie, plné neznámeho, ale aj prísľubov. Tieto neznáme veci a tieto prísľuby apelujú na našu predstavivosť a tvorivosť a pripomínajú nám povinnosť, aby sme ako učeníci „len jedného Učiteľa“, Krista (porov. Mt 23, 8), ukazovali „cestu“, hlásali „pravdu“ a zvestovali „život“, ktorým je on sám (porov. Jn 14, 6).
Tak sa nielen znova potvrdí hodnota tejto doktríny, ale sa zviditeľní aj pravý zmysel tradície Cirkvi, ktorá ako stále živá a životaschopná stavia na základe položenom našimi otcami vo viere a hlavne na základe, ktorý apoštoli odovzdali Cirkvi v mene Ježiša Krista;5
on je základ, a „nik nemôže položiť iný“ (1 Kor 3, 11).
Lev XIII. sa rozhodol prehovoriť vo vedomí svojej úlohy ako Petrovho nástupcu. To isté vedomie vedie aj terajšieho nástupcu. Ako on a pápeži pred ním a po ňom, oduševňujeme sa evanjeliovým obrazom zákonníka, „ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva“ a o ktorom Pán hovorí, že sa „podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré“ (Mt 13, 52). Pokladnicou je bohatá tradícia Cirkvi, ktorá obsahuje stále prijímané a ďalej podávané „staré veci“ a umožňuje čítať „nové veci“, uprostred ktorých prebieha život Cirkvi a sveta.
K týmto novým veciam, ktoré sa po svojom začlenení do tradície stávajú starými a poskytujú príležitosť i materiál na jej obohatenie i na obohatenie života viery, patrí aj plodná činnosť miliónov ľudí, ktorí pod vplyvom sociálnej náuky Cirkvi usilujú sa ňou riadiť pri svojom poslaní vo svete. Jednotlivo alebo združení do rôznych skupín, spolkov a organizácií dali do pohybu celé hnutie na obranu ľudskej osoby a na ochranu jej dôstojnosti. Toto hnutie v historických prelomoch veľmi prispelo k usporiadaniu spravodlivejšej spoločnosti alebo aspoň k obmedzeniu a zmierneniu nespravodlivosti.
Cieľom našej encykliky je vyniesť na svetlo tvorivú hodnotu princípov, ktoré vyslovil Lev XIII. a ktoré patria do dedičstva učenia Cirkvi a na základe toho zaväzujú autoritu Učiteľského úradu Cirkvi. Pastorálna starostlivosť nás však pohla aj k tomu, aby sme predložili analýzu niektorých udalostí z najnovších dejín. Netreba zdôrazňovať, že povinnosťou biskupov je pozorne sledovať beh udalostí, aby spoznali požiadavky novej evanjelizácie. Vecou tejto analýzy nie je vnášať definitívne úsudky, pretože to z povahy veci nepatrí do vlastného okruhu pôsobnosti Magistéria.
4. Koncom minulého storočia Cirkev bola postavená pred historický proces, ktorý bol už dlhší čas v behu, ale vtedy dosahoval kritický bod. Hlavnou príčinou tohto procesu bolo nahromadenie radikálnych zmien, ktoré sa udiali v politickej, ekonomickej a sociálnej oblasti, ale aj na poli vedy a techniky, a okrem toho mnohostranný vplyv vládnucich ideológií. Výsledkom týchto zmien v politickej oblasti bolo nové poňatie spoločnosti a štátu a tým aj nové poňatie autority. Tradičná spoločnosť sa rozkladala a začala sa formovať nová, plná nádeje na nové slobody, lenže aj plná nebezpečenstva nových foriem nespravodlivosti a otroctva.
V hospodárskej oblasti, kde sa sústreďovali vynálezy a využívala veda, postupne sa dospelo k novým formám výroby spotrebných článkov. Objavil sa nový druh vlastníctva, t. j. kapitál, a nový druh práce, práce za mzdu, poznačenej nemilosrdným tempom výroby bez ohľadu na pohlavie, vek a na položenie rodín, ale zo ziskuchtivých dôvodov jednoznačne zameranej na produktivitu.
Práca sa tak stávala tovarom, ktorý sa dal na trhu kúpiť a predať a ktorého cenu reguloval zákon dopytu a ponuky bez zreteľa na životné minimum nevyhnutné na vydržiavanie osoby a jej rodiny. Navyše robotník nemal žiadnu istotu, či sa mu podarí „svoj vlastný tovar“ predať, lebo mu stále hrozila nezamestnanosť, čo pri nejestvujúcom sociálnom zabezpečení znamenalo to isté, ako zahynúť hladom.
Dôsledkom tejto zmeny bolo „rozdelenie spoločnosti na dve triedy, ktoré jednu od druhej delila hlboká priepasť“.6
Táto situácia sa spájala s výraznou politickou zmenou. Vtedy vládnuca politická teória snažila sa pomocou vhodných zákonov alebo, naopak, úmyselným zdržovaním sa akéhokoľvek zákroku podporovať úplnú ekonomickú slobodu. V tom istom čase vznikalo v organizovanej a nezriedka násilnej podobe iné chápanie vlastníctva a hospodárskeho života, ktoré požadovalo nový politický a spoločenský poriadok.
Na vrchole tohto rozporu, keď sa už v plnom svetle objavovala obrovská sociálna nespravodlivosť rozšírená po mnohých krajinách a nebezpečenstvo revolúcie, ktorú podporovali vtedajšie „socialistické“ prúdy, vystúpil Lev XIII. so svojou encyklikou, ktorá sa po prvý raz systematicky zaoberala „robotníckou otázkou“. Túto encykliku predchádzalo niekoľko iných dokumentov venujúcich sa skôr politickým otázkam a iné zase boli vydané po nej.7
V tejto súvislosti hodno spomenúť najmä encykliku Libertas praestantissimum, ktorá poukázala na zásadnú zviazanosť ľudskej slobody s pravdou. Ide o takú zviazanosť, že sloboda, ktorá by odmietla podriadiť sa pravde, upadne do svojvôle a zníži sa do služby najnižším vášňam a zničí seba. Z čoho teda pramenia všetky zlá, ktorým chce encyklika Rerum novarum čeliť, ak nie zo slobody, ktorá sa na hospodárskom a sociálnom poli rozchádza s pravdou o človeku?
Pápeža okrem toho inšpirovalo učenie jeho predchodcov, mnohých biskupských dokumentov, vedecké štúdie laikov, činnosť katolíckych hnutí a združení a konkrétne diela v sociálnej oblasti, ktorými sa vyznačoval život Cirkvi v druhej polovici devätnásteho storočia.
5. „Nové veci“, na ktoré pápež poukazoval, vôbec neboli dobré. V prvom paragrafe encykliky opisuje „nové veci“ – z čoho pochádza aj jej názov – týmito tvrdými slovami: „Dychtivosť po novotách, ktorá už pred dlhým časom začala otriasať národmi, sa musela prirodzene presunúť z politickej oblasti do príbuznej oblasti sociálnej ekonómie. A naozaj, podivuhodný rozmach remesiel a nové priemyselné metódy, zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily, ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu.“8
Lev XIII. a s ním Cirkev, ako aj občianske spoločenstvo stáli pred spoločnosťou rozdelenou zápasom, ktorý bol o to ostrejší a neľudskejší, že nepoznal žiadne pravidlá a normy. Bol to konflikt medzi kapitálom a prácou alebo podľa slov encykliky bola to robotnícka otázka. Práve o tejto otázke sa pápež nebál vyjadriť svoju mienku takými ostrými výrazmi, aké len v tom čase mohol použiť.
Tu nám treba predovšetkým porozmýšľať, čo nám encyklika odporúča pre dnešnú dobu. So zreteľom na konflikt, ktorý staval človeka proti človeku ako „vlkov“ a vrhal jedných do nebezpečenstva, že nebudú mať čo jesť, a druhých do oplývania bohatstvom, Lev XIII. nepochyboval o tom, že má právomoc zasiahnuť, a to vo vedomí svojej „apoštolskej úlohy,“9
čiže úradu prijatého od Ježiša Krista pásť baránky a ovce (porov. Jn 21, 15 – 17) a na zemi rozväzovať a zväzovať pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 16, 19). Jeho zámerom iste bolo obnoviť pokoj a vtedajší čitateľ nemohol nepostrehnúť prísne odsúdenie triedneho boja, ktoré otvorene vyslovil.10
Bol si však dobre vedomý, že pokoj sa buduje na spravodlivosti: preto hlavným obsahom encykliky bolo hlásanie základných podmienok spravodlivosti v ekonomickej a sociálnej situácii tých čias.11
Lev XIII., idúc v šľapajach svojich predchodcov, vytýčil tak pre Cirkev vzor trvalej platnosti. Ona má čo povedať k určitým ľudským situáciám na individuálnej i spoločenskej, národnej a medzinárodnej úrovni, pre ktoré formuluje svoje pravé učenie, t. j. corpus, ktorý jej umožňuje analyzovať sociálne skutočnosti, posudzovať ich a dávať návody na spravodlivé riešenie problémov z nich vychádzajúcich.
Za čias Leva XIII. také chápanie práva a povinnosti Cirkvi bolo ešte ďaleko od toho, aby ho všeobecne prijímali. Prevládali zväčša dve tendencie: jedna sa dotýkala tohto sveta a tohto života a s tým viera nemala nič spoločné, druhá jednoznačne smerovala k spáse na druhom svete a pozemský život nevysvetľovala ani neusmerňovala. Preto rozhodnutie pápeža vydať encykliku Rerum novarum obdarilo Cirkev takpovediac „štatútom občianskeho práva“ v menlivých udalostiach verejného života ľudí a štátov, čo sa neskôr ešte viac potvrdilo. Hlásať a rozširovať sociálnu náuku patrí k evanjelizačnému poslaniu Cirkvi a tvorí časť kresťanského posolstva, lebo táto náuka predkladá konkrétne výsledky jej posolstva v spoločnosti a každodennú prácu a s ňou spojený boj za spravodlivosť začleňuje do svedectva o Kristovi Vykupiteľovi. Ona vytvára prameň jednoty a pokoja uprostred konfliktov, ktoré nutne vznikajú v ekonomicko-sociálnej oblasti. Tak bude možné prežívať nové situácie bez toho, aby sa umenšovala transcendentná dôstojnosť ľudskej osoby nielen v sebe samých, ale aj v protivníkoch, a priviesť ich k spravodlivému riešeniu.
Platnosť tejto orientácie nám odstupom sto rokov dáva príležitosť prispieť k rozpracovaniu „kresťanskej sociálnej náuky“. „Nová evanjelizácia“, ktorú dnešný svet naliehavo potrebuje a ktorú sme tak často zdôrazňovali, musí medzi svoje hlavné úlohy počítať ohlasovanie sociálnej náuky Cirkvi. Táto náuka ako za čias Leva XIII., i dnes je schopné ukazovať správnu cestu, ako odpovedať veľkým výzvam dnešnej doby, keď ideológie strácajú vierohodnosť. Ako pápež Lev, i my musíme znova pripomenúť, že mimo evanjelia nejestvuje riešenie „sociálnej otázky“ a, naopak, „nové veci“ môžu v ňom nájsť svoj priestor pravdy a náležité morálne začlenenie.
6. Lev XIII., keď sa podujal vysvetliť boj, ktorý nastal medzi kapitálom a prácou, potvrdil základné práva robotníkov. A preto kľúč k čítaniu Levovej encykliky je dôstojnosť robotníka a s ňou aj dôstojnosť práce, ktorú definuje takto: „Práca je ľudská činnosť zameraná na zaobstarávanie životných potrieb, zvlášť tých, ktoré slúžia na zachovanie života.“12
Pápež kvalifikuje prácu ako „osobnú“, lebo „je vlastná osobe a celkom patrí tomu, kto ju vykonáva a komu je na prospech, je to aktívna sila“.13
Práca preto patrí k povolaniu každej osoby. Človek sa rozvíja a realizuje vo svojej práci. Práca má súčasne „sociálny“ rozmer pre svoj úzky vzťah k rodine a k spoločnému dobru, „lebo možno pravdivo konštatovať, že práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo“.14
To sme vo svojej encyklike Laborem exercens15
zopakovali a rozviedli.
Druhá dôležitá zásada je bezpochyby právo dané jednotlivcom na „súkromné vlastníctvo“.16
Už len priestor, ktorý encyklika tomuto právu venuje, svedčí o tom, aký význam sa mu pripisuje. Pápež si dobre uvedomuje skutočnosť, že súkromné vlastníctvo nie je absolútnou hodnotou, a nezabúda pripomenúť zásadu nevyhnutného doplnenia, akou je princíp o univerzálnom určení bohatstva zeme.17
Z druhej strany je pravda, že pápež, keď hovoril o súkromnom vlastníctve, mal na mysli predovšetkým vlastníctvo pôdy.18
To však neprekáža, aby si aj dnes podržali svoju váhu dôvody, ktoré tu boli uvedené v záujme platnosti súkromného vlastníctva, čiže aby sa potvrdilo právo na vlastníctvo vecí potrebných na osobný rozvoj i rozvoj vlastnej rodiny – bez ohľadu na konkrétnu formu tohto práva. Treba to znova zdôrazniť so zreteľom na zmeny, ktorých sme teraz svedkami a ktoré sa odohrali v systémoch, kde dosiaľ vládlo kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov; ale aj so zreteľom na javy narastajúcej chudoby alebo presnejšie na prekážky súkromného vlastníctva v mnohých častiach sveta, aj v takých, kde vládnu systémy, ktoré priznanie práva na súkromné vlastníctvo pokladajú za svoj základ. Z pohľadu na spomenuté zmeny a pretrvávajúcu chudobu ukazuje sa potreba hlbšej analýzy celého problému, k čomu sa neskôr vrátime.
7. Encyklika Leva XIII. v úzkej súvislosti s právom na vlastníctvo podobne zdôrazňuje aj iné práva ako vlastné a neodňateľné ľudskej osobe. Z nich čo do priestoru, ktorý mu pápež venuje, a dôležitosti, ktorú mu pripisuje, vyniká „prirodzené právo človeka vytvárať súkromné združenia“. To znamená aj právo zakladať asociácie zamestnávateľov a robotníkov alebo len samých robotníkov.19
V tom je dôvod, že Cirkev chráni a schvaľuje zakladanie robotníckych spolkov, ktoré sa všeobecne nazývajú odbormi. Zaiste tak nerobí z nejakých ideologických predsudkov ani zo zhovievavosti k triednemu zmýšľaniu, ale preto, že združovať sa je „prirodzené právo“ ľuďom vrodené, a preto predchádza ich politickému začleneniu do spoločnosti. Lebo „prirodzené práva musí štát chrániť, nie potláčať. Keby zakazoval takéto združenia, protirečil by sám sebe“.20
Spolu s týmto právom, ktoré – čo treba podčiarknuť – pápež otvorene priznáva robotníkom, jeho slovami „proletárom“, rovnako jasne potvrdzuje aj právo na „skrátenie pracovného času“, právo na pravidelný odpočinok a zvláštne právo týkajúce sa detí a žien,21
najmä pokiaľ ide o povahu práce a dĺžku pracovného času.
Ak uvážime, čo nám hovorí história o dovolených alebo aspoň zákonom nie zakázaných postupoch pri uzatváraní zmlúv, potom možno dobre pochopiť tvrdú výpoveď pápeža. Veď nebola žiadna záruka, ktorá by sa dotýkala počtu pracovných hodín či hygienických pomerov na pracovisku, a nebral sa ohľad na vek a na pohlavie uchádzačov o prácu. „Spravodlivosť a ľudskosť neznášajú,“ píše pápež, „vyžadovať toľko práce, aby sa prílišnou námahou otupovala myseľ a oslabovalo telo.“ A keď presnejšie definuje pracovnú zmluvu, na ktorej by sa mali zakladať „pracovné pomery“, zdôrazňuje: „V každej dohode, ktorá sa uzatvára medzi vlastníkmi a robotníkmi, vždy je buď výslovne uvedená alebo predpokladaná podmienka“, že sa zabezpečia oba druhy odpočinku v takom rozsahu, aby to bolo „úmerné celkovému množstvu síl vyčerpaných v práci“, a končí vetou: „Dohoda, ktorá by tomu odporovala, by bola nemorálna.“22
8. Hneď po tom pápež obracia reč na ďalšie právo robotníka ako osoby. Ide o právo na „spravodlivú mzdu“, ktorá nemôže byť ako „slobodná dohoda strán: takže ak majiteľ vyplatil plat, vykonal svoju povinnosť, a preto, zdá sa, nedlhuje nič viac“.23
Štát – tak sa v tomto čase vravelo – nemá žiadnu právomoc zasahovať do uzatvárania týchto zmlúv, ibaže zabezpečiť splnenie toho, čo bolo výslovne dohodnuté. Encyklika tvrdo karhá takéto pragmatické a neúprosným individualizmom poznačené chápanie vzťahov medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, pretože sa prieči dvojakej povahe práce, ktorá je osobnou i nevyhnutnou skutočnosťou. Práca ako osobná činnosť znamená slobodné používanie vlastných schopností a síl, ako nevyhnutnosť riadi sa povinnosťou každého človeka „zachovať sa pri živote“ a „z toho – tvrdí pápež – vyplýva ako nevyhnutný dôsledok právo zaopatriť si prostriedky na živobytie, ktoré sa u chudobných ľudí obmedzujú na mzdu za vlastnú prácu“.24
Mzda má byť dostačujúca na výživu robotníka a jeho rodiny. „Ak robotník pod tlakom potrieb alebo zo strachu z niečoho horšieho pristúpi na krutejšie dohody, ktoré žiada vlastník alebo podnikateľ a chtiac-nechtiac musia byť prijaté, toto znamená podstúpiť násilie, proti ktorému sa spravodlivosť búri.“25
Daj Boh, aby tieto slová napísané vtedy, keď sa rozmáhal takzvaný „divoký kapitalizmus“, nemuseli sa aj dnes rovnako tvrdo zopakovať. Bohužiaľ, ešte aj dnes narážame na také prípady zmlúv medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, v ktorých sa zanedbáva najelementárnejšia spravodlivosť v otázkach maloletých alebo žien, dĺžky pracovného času, zdravotných podmienok na pracoviskách a zodpovedajúcej mzdy. A to sa deje i napriek mnohým medzinárodným deklaráciám a konvenciám26
a napriek vlastným vnútorným zákonom jednotlivých štátov. Pápež prisúdil „štátnej autorite“ „prísnu povinnosť“ náležite sa usilovať o dobro robotníkov, lebo zanedbávaním tejto povinnosti sa uráža spravodlivosť; neváhal dokonca hovoriť o „distribučnej spravodlivosti“.27
9. Lev XIII. pripája k týmto právam ešte iné právo, ktoré tiež súvisí s postavením robotníkov. Pripomíname ho pre jeho dôležitosť. Je to právo slobodne plniť náboženské povinnosti. Pápež ho kladie medzi ostatné práva a povinnosti robotníkov napriek všeobecným názorom tých čias, že tieto otázky patria výlučne do sféry súkromného života. Zdôrazňuje nevyhnutnosť sviatočného odpočinku, keď sa má pozornosť človeka obracať na nebeské dobrá a vzdávať povinná úcta Božej velebnosti.28
Toto právo vychádzajúce z Božieho prikázania nemôže nikto človeku odňať: „Nikomu nie je dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej sám Boh pristupuje s veľkou úctou“, z čoho vyplýva, že štát je povinný zaručovať robotníkovi právo využívať takúto slobodu.29
Nemýli sa, kto v tomto jednoznačnom výroku vidí zárodok základného práva na slobodu náboženstva, ktoré sa stalo ináč predmetom mnohých slávnostných medzinárodných deklarácií a dohôd,30
ako aj známej koncilovej deklarácie i nášho viac ráz opakovaného učenia.31
V tejto súvislosti sa musíme priamo spýtať, či platné zákonné predpisy a prax priemyselných spoločností zaručujú dnes základné právo na sviatočný odpočinok.