10. Keď znovu čítame encykliku Populorum progressio viac než štyridsať rokov po jej zverejnení, musíme byť verní jej posolstvu lásky a pravdy a posudzovať ju v špecifickom kontexte magistéria Pavla VI. a ešte všeobecnejšie v rámci tradície sociálnej náuky Cirkvi. Okrem toho treba brať do úvahy rozličné termíny, ktorými sa dnes na rozdiel od minulosti predkladá problém rozvoja. Správnym zorným uhlom teda je pohľad tradície apoštolskej viery,13
starého i nového dedičstva, bez ktorého by encyklika Populorum progressio bola dokumentom bez koreňov a otázky rozvoja by sa zúžili len na sociologické danosti.
11. Zverejnenie Populorum progressio sa odohralo bezprostredne po zakončení Druhého vatikánskeho koncilu. Samotná encyklika vo svojich prvých článkoch poukazuje na hlboké spojenie s koncilom.14
O dvadsať rokov neskôr Ján Pavol II. v Sollicitudo rei socialis podčiarkoval plodný vzťah tejto encykliky s koncilom a osobitne s pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes.15
Aj ja túžim na tomto mieste pripomenúť dôležitosť Druhého vatikánskeho koncilu pre encykliku Pavla VI. a pre celé nasledujúce sociálne magistérium pápežov. Koncil prehĺbil to, čo vždy patrilo k pravde viery, teda že Cirkev tým, že je v službe Bohu, je aj v službe svetu v kategóriách pravdy a lásky. Práve z tejto vízie vychádzal Pavol VI., aby poukázal na dve veľké pravdy. Prvou je, že celá Cirkev, celé jej bytie a konanie, keď ohlasuje, slávi a koná v láske, je zamerané na integrálny rozvoj človeka. Má verejnú úlohu, ktorá sa nezužuje na jej aktivity pomoci a výchovy, ale ponúka všetky svoje sily do služby rozvoja človeka a všeobecného bratstva, ak môže pôsobiť v slobodnom režime. V mnohých prípadoch túto slobodu znemožňujú zákazy a prenasledovania alebo sa obmedzuje verejná prítomnosť Cirkvi a jej sloboda sa zužuje čisto na charitatívne aktivity. Druhou pravdou je, že opravdivý rozvoj človeka sa týka celej jeho osoby vo všetkých jej rozmeroch.16
Bez perspektívy večného života je ľudský rozvoj na tejto zemi pozbavený svojho rozmachu. Uzavretý v dejinách, človek je vystavený riziku, že sa zúži len na to, aby čím viac vlastnil. Ľudstvo tak stráca odvahu byť otvorené na prijatie vyšších dobier, na veľké a nezištné iniciatívy, podnecované univerzálnou láskou. Človek sa nerozvíja len svojimi vlastnými silami a ani rozvoj mu nemôže byť jednoducho daný zvonku. V dejinách často prevládal názor, že vytvorenie inštitúcií je dostačujúce, aby ľudstvu zabezpečili naplnenie práva na rozvoj. Žiaľ, do takýchto inštitúcií sa vkladala prílišná dôvera, takmer akoby mohli automaticky dosiahnuť očakávaný cieľ. V skutočnosti samotné inštitúcie nestačia. Integrálny ľudský rozvoj, to je predovšetkým povolanie, a teda zahŕňa aj slobodné a solidárne prevzatie zodpovednosti zo strany všetkých. Okrem toho si takýto rozvoj vyžaduje transcendentnú víziu človeka, potrebuje Boha: bez neho sa rozvoj buď popiera, alebo sa vkladá výlučne do rúk človeka, ktorý upadá do ilúzie samospasiteľa a končí podporovaním odľudšteného rozvoja. Naopak, len stretnutie s Bohom umožňuje „nevidieť v druhom vždy len druhého“,17
ale spoznať v ňom božský obraz a vďaka tomu skutočne objaviť blížneho a vyzrievať v láske, ktorá sa „stáva starosťou o druhého a pre druhého“.18
12. Spojitosť medzi Populorum progressio a Druhým vatikánskym koncilom neznamená prelom v magistériu Pavla VI. vzhľadom na jeho predchodcov, keďže koncil znamená prehĺbenie tohto magistéria v kontinuite života Cirkvi.19
V tomto zmysle neprinášajú viac svetla isté abstraktné členenia sociálnej náuky Cirkvi zaraďujúce pápežské sociálne učenie do kategórií, ktoré sú mu cudzie. Nejestvujú dve navzájom odlišné typológie sociálnej náuky, jedna predkoncilová a druhá pokoncilová, ale jediné učenie, súvislé a zároveň vždy nové.20
Správne je vyzdvihnúť osobitosti tej či onej encykliky, náuky jedného alebo druhého pápeža. Nikdy však pritom neslobodno strácať z dohľadu súvislosť celého doktrinálneho corpusu.21
Súvislosť neznamená uzavretosť do jedného systému, ale skôr dynamickú vernosť prijatému svetlu. Sociálna náuka Cirkvi osvetľuje nemenným svetlom vždy nové problémy, ktoré sa vynárajú.22
Tým uchováva trvalý a zároveň dejinný charakter tohto doktrinálneho „dedičstva“,23
ktoré je so svojimi osobitosťami súčasťou vždy životodarnej Tradície Cirkvi.24
Sociálna náuka je budovaná na základe odovzdanom od apoštolov po cirkevných otcov a potom prebratom a prehlbovanom veľkými kresťanskými učiteľmi. Táto náuka sa v konečnom dôsledku opiera o nového človeka, „posledného Adama, ktorý sa stal oživujúcim Duchom“ (porov. 1 Kor 15, 45). On je princípom lásky, ktorá „nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 8). Dosvedčujú ju svätci a všetci tí, čo položili svoj život za Krista Spasiteľa na poli spravodlivosti a života. Vyjadruje sa v nej prorocká úloha pápežov apoštolsky viesť Kristovu Cirkev a rozlišovať nové požiadavky evanjelizácie. Toto sú dôvody, vďaka ktorým je encyklika Populorum progressio, včlenená do veľkého prúdu Tradície, schopná nás oslovovať aj dnes.
13. Okrem svojho dôležitého spojiva s celou sociálnou náukou Cirkvi je encyklika Populorom progressio úzko zviazaná aj s komplexným magistériom Pavla VI. a osobitne s jeho sociálnym magistériom. Jeho sociálne učenie bolo s istotou veľmi významné: poukázal na nenahraditeľnú dôležitosť evanjelia pri budovaní spoločnosti podľa slobody a spravodlivosti v ideálnej a historickej perspektíve civilizácie podnecovanej láskou. Pavol VI. jasne pochopil, ako sa sociálna otázka stala svetovou,25
a zachytil vzájomnú súvislosť medzi podnetmi na zjednocovanie ľudstva a kresťanským ideálom jedinej rodiny národov, solidárnej v spoločnom bratstve. Poukázal na jadro kresťanského sociálneho posolstva v humanisticky a kresťansky chápanom rozvoji a navrhol kresťanskú lásku ako základnú silu v službe rozvoja. Podnecovaný túžbou plne zviditeľniť Kristovu lásku súčasnému človeku, Pavol VI. sa vyrovnával s dôležitými etickými otázkami, pričom nepodliehal kultúrnym slabostiam svojej doby.
14. V apoštolskom liste Octogesima adveniens z roku 1971 Pavol VI. rozobral tému zmyslu politiky a poukázal na nebezpečenstvo predstavované utopistickými a ideologickými víziami, ktoré si nárokovali etickú a humánnu kvalitu. Tieto argumenty sú úzko spojené s rozvojom. Žiaľ, negatívne ideológie neprestajne prekvitajú. Pavol VI. varoval pred technokratickou ideológiou,26
ktorá je mimoriadne silno zakorenená i dnes, pričom si bol vedomý hroziaceho veľkého nebezpečenstva, keď sa celý proces rozvoja postaví iba na technike, čím zostáva bez orientácie. Technika je sama osebe ambivalentná. Ak dnes niekto na jednej strane presadzuje, aby sa celý proces rozvoja postavil na technike, tak na druhej strane sme svedkami zrodu ideológií, ktoré in toto popierajú samotnú užitočnosť rozvoja a považujú ho za radikálne neľudský, prinášajúci len úpadok. To vedie napokon nielen k zavrhnutiu zdeformovaného a nespravodlivého spôsobu, ktorým ľudia niekedy rozvoj orientujú, ale aj samotných vedeckých objavov, ktoré pri správnom využívaní vytvárajú pre všetkých príležitosť na rast.
Idea sveta bez rozvoja je prejavom nedôvery v človeka i v Boha. Závažným omylom teda je, ak sa opovrhuje ľudskými schopnosťami kontrolovať deformácie rozvoja alebo dokonca sa ignoruje, že človek je svojím základným založením nasmerovaný tak, aby „bol viac“. Ideologicky absolutizovať technický proces alebo sa rozplývať v utópii ľudstva, ktoré sa navráti do pôvodného stavu svojej prirodzenosti, to sú dva protikladné spôsoby, ako oddeľovať rozvoj od jeho morálneho hodnotenia, a teda od našej zodpovednosti.
15. Ďalšie dva dokumenty Pavla VI., ktoré nesúvisia striktne so sociálnou náukou – encyklika Humanae vitae (25. júla 1968) a apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975) –, sú veľmi dôležité na vytýčenie plne ľudského zmyslu rozvoja, ako ho predkladá Cirkev. Preto je vhodné čítať aj tieto texty vo vzťahu s Populorum progressio.
Encyklika Humanae vitae zároveň zdôrazňuje zjednocujúci i plodivý význam sexuality a za základ spoločnosti tak kladie manželský pár, muža a ženu, ktorí sa navzájom prijímajú v rozlíšení a v komplementarite; teda pár otvorený pre život.27
Nejde o čisto individuálnu morálku: Humanae vitae poukazuje na silné putá jestvujúce medzi etikou života a sociálnou etikou. Otvára tým tematiku magistéria, ktorá postupne našla výraz v rôznych dokumentoch, naposledy v encyklike Jána Pavla II. Evangelium vitae.28
Cirkev naliehavo presadzuje toto spojenie medzi etikou života a sociálnou etikou. Uvedomuje si, že „nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá – hoci hovorí o hodnotách ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj – sama sebe radikálne protirečí, keď prijíma alebo toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj spoločnosti“.29
Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi má zo svojej strany tiež veľmi intenzívny vzťah k rozvoju, lebo „evanjelizácia by nebola úplná – napísal Pavol VI. –, ak by nebrala do úvahy aj vzájomný úzky vzťah medzi evanjeliom a konkrétnym osobným a spoločenským životom človeka“.30
„Medzi evanjelizáciou a povznesením človeka – rozvojom a oslobodením – sú totiž veľmi hlboké putá.“31
Vychádzajúc z tohto vedomia, Pavol VI. jasne poukázal na vzťah medzi ohlasovaním Krista a povznesením ľudskej osoby v spoločnosti. Svedectvo Kristovej lásky prostredníctvom diel spravodlivosti, pokoja a rozvoja je súčasťou evanjelizácie, pretože Ježišovi Kristovi, ktorý nás miluje, leží na srdci celý človek. Na týchto dôležitých pravdách sa zakladá misionársky aspekt32
sociálnej náuky Cirkvi ako základný prvok evanjelizácie.33
Sociálna náuka Cirkvi je zvesťou a svedectvom viery. Je nástrojom a nenahraditeľným prostriedkom výchovy k nej.
16. V encyklike Populorum progressio nám Pavol VI. chcel povedať predovšetkým to, že rozvoj je vo svojom zdroji a podstate povolaním: „Podľa Božieho úmyslu každý človek je povolaný rozvíjať sa, lebo každý život je povolaním.“34
Práve táto skutočnosť dáva Cirkvi právo vyjadrovať sa k problematike rozvoja. Ak by sa týkal len technických aspektov ľudského života a nie aj zmyslu jeho putovania v dejinách spolu s ostatnými bratmi i určenia cieľa tejto cesty, potom by Cirkev nemala dôvod o rozvoji hovoriť. Pavol VI. tak ako už Lev XIII. v Rerum novarum35
si bol vedomý, že na seba berie povinnosť svojho úradu, aby svetlom evanjelia osvetľoval sociálne problémy svojej doby.36
Povedať, že rozvoj je povolanie, je to isté, ako na jednej strane povedať, že sa rodí z transcendentnej výzvy, a na druhej, že nie je schopný dať si svoj posledný zmysel. Nie bezdôvodne sa slovo „povolanie“ nachádza aj na inom mieste tejto encykliky, kde sa tvrdí: „O pravom humanizme možno teda hovoriť len vtedy, ak sa neuzatvára pred absolútnom, uznávajúc povolanie, ktoré umožňuje správne chápanie ľudského života.“37
Táto vízia života je srdcom encykliky Populorum progressio a motivuje všetky reflexie Pavla VI. o slobode, pravde a láske v rozvoji. Zároveň je hlavným dôvodom, prečo je táto encyklika aktuálna aj v súčasnosti.
17. Povolanie je výzva, ktorá si vyžaduje slobodnú a zodpovednú odpoveď. Integrálny ľudský rozvoj predpokladá zodpovednú slobodu človeka a národov. Žiadna štruktúra nemôže zaručiť tento rozvoj mimo ľudskej zodpovednosti alebo ponad ňu. Mesianizmy, plné sľubov, „ktoré sú iba strojcami ilúzií“,38
vždy stavajú svoje návrhy na popieraní transcendentnej dimenzie rozvoja a na istote, že ho majú celý k vlastnej dispozícii. Táto falošná istota sa mení na slabosť, pretože zahŕňa v sebe podrobenie si človeka, redukovaného na prostriedok rozvoja. Naopak, pokora toho, kto prijíma povolanie, sa mení na pravú autonómiu, pretože dáva ľudskej osobe slobodu. Pavol VI. nepochybuje o tom, že prekážky a podmienenosti brzdia rozvoj, no zároveň si je istý, že „každý zostáva – nech sú vplyvy, ktoré naň pôsobia akékoľvek, – hlavným strojcom svojho úspechu alebo svojho neúspechu“.39
Táto sloboda sa týka rozvoja, ktorý máme pred sebou, ale zároveň aj tých situácií zaostalosti, ktoré nie sú ovocím náhody alebo dejinnej nutnosti, ale vyplývajú z ľudskej zodpovednosti. Preto „hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy žijúce v nadbytku“.40
Je to zároveň výzva, teda povolanie smerujúce od slobodných ľudí k slobodným ľuďom, aby spoločne vzali na seba zodpovednosť. Pavol VI. si živo uvedomoval dôležitosť ekonomických štruktúr a inštitúcií, zároveň však rovnako jasne chápal, že majú len povahu nástrojov ľudskej slobody. Len ak je rozvoj slobodný, môže byť integrálne ľudský a len v režime zodpovednej slobody môže rásť primeraným spôsobom.
18. Integrálny ľudský rozvoj ako povolanie si vyžaduje, aby sa v ňom rešpektovala nielen sloboda, ale aj pravda. Povolanie na rozvoj núti ľudí „viac pracovať, vedieť a vlastniť, a tak aj viac byť“.41
Problém je však v tom, čo znamená ono „viac byť“. Pavol VI. odpovedá na túto otázku poukázaním na podstatnú súvislosť „opravdivého rozvoja“, ktorý „musí byť úplný, t. j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“.42
V konkurencii rôznych vízií človeka, ktoré sa dnešnej spoločnosti ponúkajú ešte viac než za čias Pavla VI., je kresťanská vízia špecifická tým, že potvrdzuje a oprávňuje nepodmienenú hodnotu ľudskej osoby a zmysel jej rastu. Kresťanské povolanie na rozvoj pomáha v úsilí o povznesenie všetkých ľudí a celého človeka. Pavol VI. napísal: „Nám ide o človeka, áno, o každého človeka, každú ľudskú pospolitosť, o celé ľudstvo.“43
Kresťanská viera sa stará o rozvoj, pričom nepočíta s privilégiami ani s mocenským postavením, ba ani so zásluhami kresťanov, ktoré tu boli a dodnes existujú popri všetkých prirodzených obmedzeniach,44
ale zakladá si len na Kristovi, na ktorého treba zameriavať každé opravdivé povolanie na integrálny ľudský rozvoj. Evanjelium je základným prvkom rozvoja, pretože v ňom Kristus „tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku“.45
Cirkev vyučovaná svojím Pánom skúma znamenia čias, interpretuje ich a ponúka svetu „to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: komplexný pohľad na človeka a na ľudstvo“.46
Práve preto, že Boh vyslovuje najväčšie „áno“ človeku,47
človek sa nemôže zaobísť bez otvorenosti k božskému povolaniu, aby realizoval svoj vlastný rozvoj. Pravda o rozvoji spočíva v jeho celistvosti: ak sa netýka každého človeka a celého človeka, rozvoj nie je pravým rozvojom. To je ústredné posolstvo encykliky Populorum progressio, platné dnes a navždy. Svojím integrálnym rozvojom v prirodzenej rovine, odpoveďou na povolanie Boha Stvoriteľa,48
má človek prístup k „transcedentnému humanizmu, ktorý mu dáva najväčšiu plnosť. A to je najvyššie určenie osobného rozvoja“.49
Kresťanské povolanie na takýto rozvoj sa teda týka tak prirodzenej, ako aj nadprirodzenej roviny, pretože „kde sa zatieňuje Boh, začne sa strácať aj naša schopnosť spoznávať prirodzený poriadok a zmysel a dobro sa začína vytrácať“.50
19. Vízia rozvoja ako povolania napokon zahŕňa aj ústredné postavenie, ktoré v ňom má láska. Pavol VI. v encyklike Populorum progressio poukázal na to, že príčiny zaostalosti nie sú predovšetkým materiálneho rázu. Vyzýval nás hľadať ich v iných dimenziách človeka. Predovšetkým vo vôli, ktorá často nevenuje pozornosť povinnostiam solidarity. Na druhom mieste v myslení, ktoré nie vždy vie vhodne orientovať vôľu. Preto si úsilie o rozvoj vyžaduje „mysliteľov s hlbokou reflexiou, hľadajúcich nový humanizmus, ktorý by umožnil modernému človeku nájsť seba samého“.51
To však nie je všetko. Zaostalosť má ešte závažnejšiu príčinu než nedostatok myslenia: nedostatok „bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“.52
Môžu vôbec ľudia toto bratstvo dosiahnuť sami? Čoraz viac globalizovaná spoločnosť nás navzájom zbližuje, ale nečiní nás bratmi. Rozum sám osebe je schopný pochopiť rovnosť medzi ľuďmi a usporiadať ich občianske spolužitie, no nedokáže vytvoriť bratstvo. To pochádza z transcendentného povolania Boha Otca, ktorý nás miloval ako prvý a cez svojho Syna nás učí, čo je bratská láska. Keď Pavol VI. predstavoval rôzne roviny procesu rozvoja človeka, po tom, čo sa zmienil o viere, postavil na jeho vrchol jednotu „v Kristovej láske, čo nás všetkých pozýva mať účasť ako synov na živote Boha, živého Otca všetkých ľudí“.53