20. Tieto perspektívy, ktoré otvorila encyklika Populorum progressio, zostávajú ako základ ponúkajúci rozlet a orientáciu našej angažovanosti za rozvoj národov. Encyklika Populorum progressio ďalej opakovane zdôrazňuje naliehavosť reforiem54
a žiada, aby sa k nim vzhľadom na veľké problémy nespravodlivosti v rozvoji národov pristupovalo odvážne a bezodkladne. Táto naliehavosť je diktovaná aj láskou v pravde. Je to práve Kristova láska, ktorá nás podnecuje: „caritas Christi urget nos“ (2 Kor 5, 14). Táto naliehavosť je vpísaná nielen do vecí, nevyplýva len z tlaku udalostí a problémov, ale aj z toho, čo je v hre: z uskutočňovania opravdivého bratstva.
Tento cieľ je taký dôležitý, že si vyžaduje našu otvorenosť, aby sme ho do hĺbky pochopili a aby sme sa v konkrétnych okolnostiach zmobilizovali „so srdcom“ a umožnili, aby sa súčasné ekonomické a sociálne procesy rozvíjali smerom k plne ľudským zisteniam.
21. Pavol VI. mal rozčlenenú víziu rozvoja. Výrazom „rozvoj“ chcel poukázať na cieľ, ktorým je pomôcť národom vymaniť sa predovšetkým z hladu, biedy, nákazlivých chorôb a z analfabetizmu. Z ekonomického pohľadu to znamenalo ich aktívnu účasť za rovnakých podmienok na medzinárodnom ekonomickom procese. Zo sociálneho hľadiska ich rozvoj na solidárne a priemyselné spoločnosti, z politického aspektu zas konsolidáciu demokratických režimov, ktoré by boli v stave zaručiť slobodu a pokoj. Keď po toľkých rokoch pozeráme s obavami na vývoj a perspektívy kríz, ktoré po sebe v týchto časoch nasledovali, kladieme si otázku, do akej miery sa očakávania Pavla VI. splnili v tom modeli rozvoja, ktorý sa praktizoval v posledných desaťročiach. Uznávame, že boli opodstatnené obavy Cirkvi o schopnosti čisto technologického človeka vedieť si postaviť realistické ciele a zodpovedne si slúžiť prostriedkami, ktoré má k dispozícii. Zisk je užitočný, keď je ako prostriedok zameraný na cieľ, ktorý dáva zmysel jednak v tom, ako ho získať, ako i v tom, ako ho použiť. Ak sa zisk stane výlučným cieľom, ak nie je správne dosiahnutý a nemá za posledný cieľ spoločné dobro, hrozí nebezpečenstvo, že zničí bohatstvo a vytvorí chudobu. Ekonomický rozvoj, ktorý si prial Pavol VI., mal vytvárať reálny vzrast, dosiahnuteľný pre všetkých a konkrétne udržateľný. Pravda je, že rozvoj tu bol a že naďalej je pozitívnym faktorom, ktorý vymanil z biedy miliardy ľudí a napokon priniesol mnohým krajinám možnosť sťať sa účinnými aktérmi medzinárodnej politiky. Zároveň však treba uznať, že ten istý ekonomický rozvoj bol a naďalej je zaťažený deformáciami a dramatickými problémami, ktoré sú ešte vypuklejšie v súčasnej situácii krízy. Táto nás neodkladne stavia pred rozhodnutia, ktoré sa čoraz viac týkajú samotného osudu človeka, ktorý koniec koncov nemôže nebrať do úvahy svoju prirodzenosť. Technické sily na tomto poli, vzájomná planetárna prepojenosť, zhubný dosah zle používaných či dokonca špekulatívnych finančných aktivít na reálnu ekonomiku, mohutné migračné vlny, často umelo vyprovokované a potom neprimerane zvládnuté, svojvoľné využívanie prírodných zdrojov, to všetko nás dnes vedie k uvažovaniu o opatreniach, ktoré by ponúkli riešenie problémov. Mnohé sú nové nielen vzhľadom na tie, čo riešil Pavol VI., ale tiež a predovšetkým pre ich rozhodujúci dosah na súčasné a budúce dobro ľudstva. Jednotlivé aspekty krízy a jej riešenia, ako aj možnosť budúceho rozvoja sú čoraz viac navzájom prepojené a vzájomne sa podmieňujú, čo si vyžaduje nové úsilie o jednotné porozumenie a novú humanistickú syntézu. Komplexnosť a závažnosť súčasnej ekonomickej situácie nás právom znepokojuje, no musíme s realizmom, dôverou a nádejou prevziať nové zodpovednosti. Vyžaduje si to od nás scenár sveta, ktorý potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu a znovuobjavenie základných hodnôt, na ktorých možno stavať lepšiu budúcnosť. Kríza nás zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti, zamerať sa na pozitívne skúsenosti a odmietnuť negatívne. Kríza sa tak stáva príležitosťou na rozlišovanie a nové plánovanie. Podľa tohto kľúča, plného dôvery a nie rezignácie, sa treba postaviť k ťažkostiam súčasného okamihu.
22. Obraz rozvoja je dnes polycentrický. Aktéri a príčiny zaostalosti, ako aj rozvoja sú mnohoraké, viny a zásluhy sú diferencované. Táto skutočnosť by mala podnietiť oslobodenie sa od ideológií, ktoré často umelým spôsobom zjednodušujú skutočnosť, a viesť k tomu, aby sa objektívne skúmal ľudský rozmer problémov. Podľa toho, čo naznačil už Ján Pavol II.,55
hranica deliaca chudobné a bohaté krajiny nie je taká jasná ako za čias encykliky Pupulorum progressio. V absolútnom význame rastie svetové bohatstvo, no narastá aj nerovnosť. V bohatých krajinách schudobnievajú nové spoločenské skupiny a rodia sa nové formy chudoby. V najchudobnejších oblastiach si niektoré skupiny márnotratne a konzumisticky užívajú istý druh superluxusu, ktorý neprijateľným spôsobom kontrastuje s pretrvávajúcimi situáciami neľudskej biedy. Pretrváva „pohoršenie krikľavých rozdielov“.56
Korupcia a nezákonnosť sú, žiaľ, prítomné tak v správaní sa ekonomických a politických subjektov v bohatých krajinách, starých i nových, ako aj v samotných chudobných krajinách. Medzi tými, čo nerešpektujú ľudské práva robotníkov, sú neraz veľké nadnárodné podniky, ale aj skupiny s miestnou produkciou. Medzinárodná pomoc často míňa svoj cieľ pre nezodpovednosť, ktorá sa zahniezďuje tak v reťazi darcov, ako aj medzi prijímateľmi pomoci. Aj medzi nehmotnými alebo kultúrnymi príčinami rozvoja či zaostalosti môžeme však nájsť také isté členenie zodpovednosti. Jestvujú formy prehnanej ochrany poznania zo strany bohatých krajín prostredníctvom príliš tvrdého uplatňovania práva na duševné vlastníctvo, zvlášť v oblasti zdravotníctva. Zároveň v niektorých chudobných krajinách pretrvávajú kultúrne modely a sociálne normy správania, ktoré spomaľujú proces rozvoja.
23. Mnohé oblasti našej planéty sa dnes rozvinuli – hoci problematickým a nerovnomerným spôsobom – vstupom medzi veľmoci určené hrať dôležitú úlohu v budúcnosti. Treba však zdôrazniť, že nie je dostatočné rozvíjať sa len z ekonomického a technologického hľadiska. Potrebné je, aby rozvoj bol predovšetkým pravý a integrálny. Východisko z ekonomického zaostávania, skutočnosť sama osebe pozitívna, nerieši komplexnú problematiku ľudského rozvoja, a to ani pre krajiny, ktoré sú protagonistami týchto postupov, ani pre krajiny už ekonomicky rozvinuté, ani pre tie, čo sú ešte chudobné a ktoré okrem starých foriem vykorisťovania môžu trpieť aj na negatívne následky vyplývajúce z rastu poznačeného deformáciami a nerovnováhou.
Po páde ekonomických a politických systémov komunistických krajín východnej Európy a po zániku proti sebe stojacich „blokov“ by bolo bývalo potrebné komplexné prehodnotenie rozvoja. Žiadal oň Ján Pavol II., ktorý v roku 1987 označil existenciu týchto „blokov“ za jednu z hlavných príčin zaostávania rozvoja,57
keďže politika pohlcovala zásoby nevyhnutné pre ekonomiku a kultúru a ideológia zamedzovala slobodu. V roku 1991, po udalostiach roku 1989, žiadal aj o to, aby sa zánik „blokov“ spájal s globálnym prehodnotením plánovania rozvoja, a to nielen v týchto krajinách, ale aj na Západe a v tých častiach sveta, ktoré sa rozvíjali.58
Toto sa uskutočnilo len čiastočne a naďalej zostáva aktuálnou potrebou, ktorej treba učiniť zadosť, a to možno práve využitím rozhodnutí potrebných na prekonanie súčasných ekonomických problémov.
24. Vo svete, ktorý mal pred sebou Pavol VI., bol už síce proces socializácie natoľko pokročilý, že mohol hovoriť o sociálnej otázke, ktorá sa stala svetovou, no bol oveľa menej integrovaný, ako je dnešný. Ekonomické činnosti a politické funkcie sa vo veľkej miere odohrávali v tom istom priestore a mohli od seba viac závisieť. Produktívna činnosť sa uskutočňovala vnútri hraníc štátov a finančné investície do zahraničia boli skôr obmedzené, vďaka čomu politika mnohých štátov mohla ešte určovať priority ekonómie a istým spôsobom ovládať vývoj prostriedkami, ktoré mala zatiaľ k dispozícii.
Z tohto dôvodu encyklika Populorum progressio pripisovala ústrednú, i keď nie výlučnú úlohu „verejnej moci“.59
V našej epoche sa štát nachádza v situácii, keď musí čeliť obmedzeniam, ktoré jeho suverenite kladie nový medzinárodný ekonomicko-obchodný a finančný kontext, charakteristický aj vzrastajúcou mobilitou finančného kapitálu a materiálnych i nemateriálnych výrobných prostriedkov. Tento nový kontext pozmenil politickú moc štátov.
Dnes, slúžiac si aj lekciou, ktorú nám dáva prebiehajúca ekonomická kríza, ktorá vidí verejnú moc štátov ako priamo zainteresovanú naprávať chyby a nefunkčnosti, sa zdá realistickejšie aj opätovné prehodnotenie ich úlohy a ich moci, ktorú treba múdro zhodnotiť a doceniť, aby boli vstave – aj keď prostredníctvom nových spôsobov uplatňovania – čeliť výzvam súčasného sveta. S lepšie zameranou úlohou verejnej moci možno predvídať, že sa posilnia nové formy účasti na národnej a medzinárodnej politike, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom činnosti organizácií pôsobiacich v civilnej spoločnosti. Treba si priať, aby zo strany obyvateľov týmto smerom viac rástla pozornosť a účasť na res publica.
25. Zo sociálneho pohľadu systémy ochrany a prevencie, prítomné v mnohých krajinách už za čias Pavla VI., len ťažko dosahujú a v budúcnosti môžu ešte ťažšie dosahovať svoje ciele pravej sociálnej spravodlivosti v hlboko zmenenom rozložení síl. Trh, ktorý sa stal globálnym, vyvolal zo strany bohatých krajín predovšetkým hľadanie oblastí, do ktorých možno rozmiestniť lacnú výrobu s cieľom znížiť ceny mnohých druhov tovaru, vyvolať rast kúpnej sily a urýchliť tak mieru rozvoja, sústredenú na väčšiu spotrebu na svojom vnútornom trhu. To spôsobilo, že trh podnietil nové formy súťaženia medzi štátmi s cieľom pritiahnuť zahraničných výrobcov pomocou rôznych nástrojov, ako napríklad nízkych daní a rozptýlenia sveta práce. Tieto procesy viedli k redukovaniu sietí sociálneho zabezpečenia, ktoré nahrádzali hľadaním väčších konkurenčných výhod na globálnom trhu. To vážne ohrozuje práva pracujúcich, základné práva človeka a solidaritu, uplatňovanú tradičnými formami sociálneho štátu. Systémy sociálneho zabezpečenia tým môžu stratiť schopnosť plniť svoje úlohy tak v rozvojových krajinách, ako aj v krajinách už skôr rozvinutých, nehovoriac o chudobných krajinách. Rozpočtové politiky tak môžu svojím znižovaním sociálnych nákladov, často presadzovaným aj medzinárodnými finančnými inštitúciami, ponechať občanov zoči-voči starým i novým rizikám. Túto bezmocnosť spôsobil nedostatok účinnej ochrany zo strany odborových organizácií pracujúcich. Súhrn sociálnych a ekonomických zmien spôsobuje, že odborové organizácie zakúšajú väčšie ťažkosti pri plnení svojej úlohy zastupovať záujmy pracujúcich. K tomu prispieva aj skutočnosť, že vlády s odvolaním sa na výhodnosť pre ekonomiku často obmedzujú odborárske slobody či vyjednávaciu schopnosť samotných odborov. Výzvu sociálnej náuky Cirkvi, počnúc encyklikou Rerum novarum,60
aby sa zakladali odborové organizácie robotníkov na obranu vlastných práv, preto treba doceniť dnes ešte viac než v minulosti a poskytnúť najmä pohotovú a prezieravú odpoveď na naliehavú potrebu zabezpečiť ich novú súčinnosť na medzinárodnej a nielen na miestnej úrovni.
Mobilita pracovných síl, spojená so všeobecnou dereguláciou, sa stala dôležitým javom, ktorý má aj svoje pozitívne prvky, keďže je schopný podnecovať vytváranie nového bohatstva a výmenu medzi rôznymi kultúrami. Keď sa však neistota vzhľadom na pracovné podmienky stane v dôsledku procesov mobility a deregulácie endemická, vznikajú formy psychologickej nestability a narastajú ťažkosti vytvoriť si vlastnú pevnú životnú cestu vrátane manželstva. V dôsledku toho vznikajú situácie, ktoré okrem sociálneho plytvania degradujú samotného človeka. Vzhľadom na to, k čomu dochádzalo v industriálnej spoločnosti v minulosti, dnes nezamestnanosť spôsobuje nové aspekty ekonomickej bezvýznamnosti, pričom súčasná kríza môže túto situáciu len zhoršiť. Dlhodobé vytrhnutie z práce či predlžovaná závislosť od verejnej alebo súkromnej podpory ohrozujú slobodu a kreativitu ľudskej osoby a jej rodinné a sociálne vzťahy a spôsobujú veľké utrpenie v psychologickej a duchovnej rovine. Rád by som pripomenul všetkým, čo sa snažia obnoviť profil ekonomického a sociálneho poriadku sveta, najmä vládam, že prvým kapitálom, ktorý treba chrániť a ceniť si, je človek, ľudská osoba vo svojej integrite: „Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek.“61
26. Na kultúrnom poli sú rozdiely vzhľadom na časy Pavla VI. ešte výraznejšie. V tom období boli kultúry pomerne presne definované a mali väčšiu možnosť brániť sa pred pokusmi o kultúrnu rovnorodosť.
Dnes sú možnosti interaktivity medzi kultúrami oveľa účinnejšie a vytvárajú priestor na nové možnosti medzikultúrneho dialógu. Ak má byť tento dialóg účinný, jeho východiskovým bodom musí byť vnútorné vedomie špecifickej identity jeho rôznych účastníkov. Nemalo by sa však zabúdať na skutočnosť, že rastúca komercializácia kultúrnych výmen vytvára dnes dvojaké riziko. Po prvé dochádza k často nekriticky prijímanému kultúrnemu eklekticizmu. Ku kultúram sa jednoducho pristupuje a sú ponímané, akoby boli v zásade ekvivalentné a zameniteľné medzi sebou. To podporuje prenikanie relativizmu, ktorý nenapomáha pravý medzikultúrny dialóg. V sociálnej rovine kultúrny relativizmus spôsobuje, že sa kultúrne skupiny približujú a žijú spolu alebo žijú spolu vedľa seba, ale oddelene, bez autentického dialógu, a teda bez skutočnej integrácie. Na druhej strane existuje opačné riziko, ktorým je kultúrna nivelizácia a homologizácia vzťahov a životných štýlov. Takto sa stráca hlboký význam kultúry rôznych národov a tradícií rôznych krajín, v rámci ktorých sa ľudská osoba vyrovnáva so základnými existenčnými otázkami.62
Eklekticizmus a kultúrna nivelizácia sa stretajú v oddeľovaní kultúry od ľudskej prirodzenosti. Kultúry tak už nevedia nájsť svoju mieru prirodzenosti, ktorá ich presahuje,63
čím sa človek redukuje len na kultúrny prvok. V takomto prípade je ľudstvo vystavené novým nebezpečenstvám poroby a manipulácie.
27. V mnohých chudobných krajinách pretrváva krajná životná neistota a hrozí jej ešte väčšie prehĺbenie. Spôsobená je nedostatkom potravy a hlad neprestajne kosí veľmi mnoho obetí medzi toľkými Lazármi, ktorým nie je dopriate sedieť pri boháčovom stole, ako na to upozornil Pavol VI.64
Dať sa najesť chudobným (porov. Mt 25, 35. 37. 42) je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev, ktorá odpovedá na učenie svojho zakladateľa Pána Ježiša o solidarite a delení sa. Okrem toho sa v čase globalizácie odstránenie hladu vo svete stalo aj požiadavkou, ktorú treba sledovať, aby sa udržal mier a stabilita planéty. Hlad nepramení natoľko z materiálneho nedostatku ako skôr z nedostatku sociálnych zdrojov, z ktorých ten najdôležitejší má inštitucionálnu povahu. Chýba totiž vhodné usporiadanie ekonomických inštitúcií schopných zabezpečiť pravidelný a primeraný prístup k potrave i vode a z hľadiska výživy riešiť požiadavky spojené s primárnymi potrebami, ako aj skutočné potravinové krízy vyvolané prírodnými katastrofami alebo nezodpovednosťou národnej a medzinárodnej politiky. Problém potravinovej neistoty treba riešiť v dlhodobej perspektíve odstraňovaním štrukturálnych príčin, ktoré ju vyvolávajú, a presadzovaním poľnohospodárskeho rozvoja najchudobnejších krajín investíciami do vidieckych infraštruktúr, do zavlažovacích systémov, dopravy, organizácie trhu, vyvíjaním a šírením vhodných poľnohospodárskych techník, schopných lepšie využívať ľudské a lokálne prístupnejšie prírodné a sociálno-ekonomické zdroje tak, aby bola aj dlhodobo zaručená ich udržateľnosť. Toto všetko treba uskutočňovať zapájaním miestnych komunít do rozhodovania o využívaní obrábateľnej pôdy. V tejto perspektíve by mohlo byť užitočné brať do úvahy nové hranice, ktoré sa otvárajú korektným využitím tradičných a inovačných poľnohospodárskych výrobných techník. No iba za predpokladu, že boli po patričnom overení uznané za vhodné, že budú rešpektovať životné prostredie a budú pozorné k najviac znevýhodneným populáciám. Súčasne by sa nemala prehliadať otázka spravodlivej poľnohospodárskej reformy v rozvojových krajinách. Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv, počínajúc predovšetkým primárnym právom na život. Preto je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií.65
Okrem toho je dôležité zdôrazniť, ako môže cesta solidarity s chudobnými krajinami predstavovať riešenie globálnej krízy, ako v poslednom čase vytušili významní politici a predstavitelia medzinárodných inštitúcií. Podpora ekonomicky chudobných krajín prostredníctvom plánov financovania inšpirovaných solidaritou, aby samy mohli uspokojiť požiadavky po spotrebnom tovare a rozvoji vlastných občanov, nielenže môže viesť ku skutočnému ekonomickému rastu, ale môže viesť aj k podpore výrobných kapacít bohatých krajín, ktorým hrozí, že budú zasiahnuté krízou.
28. Jeden z najevidentnejších aspektov dnešného rozvoja je dôležitosť témy úcty k životu, ktorú nemožno žiadnym spôsobom oddeľovať od otázok týkajúcich sa rozvoja národov. Ide o aspekt, ktorý v poslednom čase nadobúda čoraz väčší význam a núti nás rozšíriť chápanie pojmu chudoby66
a zaostalosti o otázky spojené s prijatím života, zvlášť tam, kde sa to rôznym spôsobom znemožňuje.
Situácia chudoby nielenže v mnohých oblastiach vyvoláva detskú úmrtnosť, ale v rôznych častiach sveta pretrvávajú praktiky demografickej kontroly zo strany vlád, ktoré často šíria antikoncepciu a nútia do interrupcií. V ekonomicky rozvinutých krajinách sú veľmi rozšírené legislatívy odporujúce životu, ktoré dnes už vytvárajú návyk a prax. To prispieva k vytváraniu mentality neprajnej pôrodnosti spolu so snahou prenášať ju aj do iných krajín, akoby to bol nejaký kultúrny pokrok.
Niektoré mimovládne organizácie sa aktívne pričiňujú o šírenie interrupcií a v chudobných krajinách niekedy presadzujú zavedenie sterilizácií i bez vedomia žien. Okrem toho jestvuje opodstatnené podozrenie, že samotná rozvojová pomoc sa niekedy spája s istými zdravotníckymi politikami, zahrnujúcimi faktické zavedenie silnej kontroly pôrodnosti. Znepokojujúce sú aj legislatívy počítajúce s eutanáziou, ako aj nátlak národných a nadnárodných skupín, ktoré požadujú jej právne uznanie.
Otvorenosť voči životu je stredobodom pravého rozvoja. Keď sa spoločnosť zameria na popieranie a potláčanie života, skončí tak, že už nebude nachádzať motiváciu a energiu potrebnú na to, aby sa vložila do služieb opravdivého dobra človeka. Ak sa stratí osobná a sociálna vnímavosť na prijímanie nového života, ochabujú aj iné formy prijímania druhých, osožné v sociálnom živote.67
Prijímanie života posilňuje morálne energie a uschopňuje na vzájomnú pomoc. Rozvíjaním otvorenosti pre život môžu bohaté národy lepšie pochopiť potreby chudobných, vyhýbať sa vynakladaniu obrovských ekonomických a intelektuálnych zdrojov na uspokojovanie egoistických túžob vlastných občanov a, naopak, napomáhať ušľachtilé podujatia s perspektívou morálne zdravej a solidárnej výroby pri rešpektovaní základného práva každého národa a každého človeka na život.
29. Je tu aj ďalší aspekt dnešného života, veľmi úzko spojený s rozvojom: popieranie práva na náboženskú slobodu. Nemám na mysli len boje a konflikty, ktoré sa ešte vo svete vedú z náboženských dôvodov, hoci náboženstvo je neraz len zámienkou, ktorou sa zastierajú iné dôvody, ako túžba po moci a bohatstve. Dnes sa skutočne často zabíja v posvätnom mene Boha, čo viackrát verejne zdôraznil a odsúdil môj predchodca Ján Pavol II. a čo som urobil aj ja.68
Násilnosti brzdia autentický rozvoj a bránia rozvoj národov k väčšiemu sociálno-ekonomickému a duchovnému blahu. To platí najmä o terorizme s fundamentalistickým pozadím,69
ktorý plodí bolesť, ničenie a smrť, blokuje dialóg medzi národmi a odčerpáva veľké zdroje, určené na mierové a civilné nasadenie. Treba však dodať, že okrem náboženského fanatizmu, ktorý v niektorých prostrediach bráni uplatňovaniu práva na náboženskú slobodu, existuje aj programové šírenie náboženskej ľahostajnosti či praktického ateizmu. To je v rozpore s potrebami národov, ktorým sa tak odnímajú duchovné a ľudské zdroje. Boh je garantom pravého rozvoja človeka, lebo tým, že ho stvoril na svoj obraz, v Bohu má základ aj jeho transcendentná dôstojnosť a Boh v človeku živí jeho konštitutívnu túžbu „byť viac“. Človek nie je strateným atómom v náhodnom vesmíre,70
ale Božím tvorom, ktorému Boh daroval nesmrteľnú dušu a od večnosti ho miloval. Ak by bol človek len plodom náhody alebo nevyhnutnosti, alebo ak by musel zúžiť svoje túžby do tesného horizontu situácií, v ktorých žije, ak by všetko bolo len vecou dejín a kultúry a človek by nemal prirodzenosť určenú presiahnuť samu seba v nadprirodzenom živote, vtedy by sa mohlo hovoriť o raste alebo o evolúcii, ale nie o rozvoji. Keď štát podporuje, učí alebo dokonca vnucuje formy praktického ateizmu, odoberá svojim občanom morálnu a duchovnú silu nevyhnutnú na to, aby sa mohli usilovať o integrálny rozvoj človeka, a bráni im, aby s novou dynamikou napredovali vo svojom úsilí o veľkodušnejšiu odpoveď človeka na božskú lásku.71
Stáva sa tiež, že ekonomicky rozvinuté alebo perspektívne krajiny v rámci svojich kultúrnych, obchodných a politických vzťahov exportujú do chudobných krajín túto obmedzenú víziu ľudskej osoby a jej určenia. To je škoda, ktorú pôsobí autentickému rozvoju „superrozvoj“72
v prípade, že je sprevádzaný „mravnou zakrpatenosťou“.73