1. Pán a Oživovateľ – Cirkev tak vyznáva Ducha Svätého. Vyhlasuje to slovami Nicejsko-carihradského vyznania viery, nazvaného tak podľa dvoch koncilov – Nicejského (r. 325) a Carihradského (r. 381) – na ktorých bolo zostavené a vyhlásené. V ňom tiež dodáva, že Duch Svätý „hovoril ústami prorokov“.
Sú to slová, ktoré Cirkev prijala zo samotného zdroja viery, ktorým je Ježiš Kristus. A skutočne, podľa Evanjelia podľa Jána Duch Svätý je nám daný spolu s novým životom, ako to ohlasuje a sľubuje Ježiš vo veľký deň sviatku Stánkov: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“1
A evanjelista vysvetľuje: „To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uve rili.“2
Ten istý symbol vody použil Ježiš v rozhovore so Samaritánkou, keď hovorí o „prameni vody prúdiacej do večného života“,3
a v rozhovore s Nikodémom, kde ohlasuje nevyhnutnosť zrodenia sa „z vody a z Ducha Svätého“, aby niekto mohol „vojsť do Božieho kráľovstva“.4
A tak Cirkev poučená Kristovým slovom, čerpajúc zo skúsenosti Turíc a zo „skutkov apoštolov“, od začiatku hlása vieru v Ducha Svätého ako Oživovateľa, skrze ktorého sa nevyspytateľný trojjediný Boh dáva ľuďom, a tak do nich vkladá záloh večného života.
2. Táto viera, ktorú Cirkev nepretržite vyznáva, sa musí neprestajne oživovať a prehlbovať vo vedomí Božieho ľudu. V poslednom storočí sa to uskutočnilo viackrát: od Leva XIII., ktorý zverejnil encykliku Divinum illud munus (r. 1897), úplne venovanú Duchu Svätému, cez Pia XII., ktorý v encyklike Mystici corporis (r. 1943) poukázal na Ducha Svätého ako na životodarný princíp Cirkvi, v ktorej on pôsobí spoločne s hlavou tajomného tela, Kristom,5
až po Druhý vatikánsky koncil, ktorý vyzdvihol potrebu oživiť náuku o Duchu Svätom, ako to zdôraznil Pavol VI., keď povedal: „Po kristológii a zvlášť ekleziológii koncilu musí nasledovať nové štúdium a nový kult Ducha Svätého, a to ako nevyhnutné doplnenie koncilového učenia.“6
V našich časoch nás teda stará a stále nová viera Cirkvi znovu vyzýva priblížiť sa k Duchu Svätému – Oživovateľovi. Pomáha nám v tom a podnecuje nás k tomu aj spoločné dedičstvo s východnými cirkvami, ktoré si verne zachovali nesmierne bohatstvo učenia Otcov o Duchu Svätom. Aj z tohto dôvodu možno povedať, že jednou z najdôležitejších udalostí posledných rokov bolo 1600. výročie Prvého carihradského koncilu, ktoré sa slávilo súčasne v Carihrade i v Ríme na slávnosť Zoslania Ducha Svätého roku 1981. Vtedy sme tiež, rozjímaním o tajomstve Cirkvi, lepšie poznali Ducha Svätého ako toho, ktorý ukazuje cesty k zjednoteniu kresťanov, ba ako najhlbší prameň tejto jednoty, ktorá pochádza od samého Boha a ktorú svätý Pavol vyjadril osobitnými slovami, často používanými na začiatku slávenia Eucharistie: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými.“7
V tomto povzbudení mali v istom zmysle svoj pôvod a inšpiráciu predchádzajúce encykliky: Redemptor hominis a Dives in misericordia, oslavujúce dielo našej spásy, ktoré sa uskutočnilo v Synovi, ktorého poslal Otec na svet, „aby sa skrze neho svet spasil“8
a „aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“.9
Teraz z tohto povzbudenia vzniká táto encyklika o Duchu Svätom, ktorý vychádza z Otca i Syna a ktorému sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi; on je božská osoba, ktorá je v centre kresťanskej viery a je prameňom a silou obnovy Cirkvi.10
Táto encyklika čerpá z hĺbky koncilového dedičstva. Lebo koncil nás svojou náukou o Cirkvi ako takej a zároveň o Cirkvi vo svete vyzýva, aby sme stále viac vnikali do trojičného tajomstva samého Boha, a to cestou evanjelia, cirkevných Otcov a liturgie: k Otcovi – skrze Krista – v Duchu Svätom.
Takto Cirkev odpovedá na určité hlboké túžby, ktoré číta v srdciach súčasných ľudí, ako je potreba znovu nájsť Boha v jeho nadprirodzenej skutočnosti nekonečného Ducha, tak ako ho predstavuje Ježiš Samaritánke; potreba klaňať sa mu „v Duchu a pravde“;11
nádej nájsť v ňom tajomstvo lásky a sily „nového stvorenia“:12
áno, práve Toho, ktorý dáva život.
Cirkev si je vedomá, že je povolaná ohlasovať Ducha Svätého, keď sa spolu s celou ľudskou rodinou blíži ku koncu druhého tisícročia po Kristovi. Na pozadí „pominuteľnosti neba i zeme“ sa osobitne vynímajú slová, „ktoré nepominú“.13
Sú to Kristove slová o Duchu Svätom, ktorý je nevyčerpateľným „prameňom vody prúdiacej do večného života“,14
ako pravda a spasiteľná milosť. Cirkev chce uvažovať o týchto slovách, chce ich hlásať veriacim a všetkým ľuďom počas príprav na slávenie veľkého jubilea – ako to bude vyhlásené vo vhodnom čase –, ktoré bude značiť prechod z druhého do tretieho kresťanského tisícročia.
Je zrejmé, že cieľom týchto úvah nie je preskúmať celú, nesmierne bohatú náuku o Duchu Svätom, ani sa vysloviť o konkrétnych riešeniach doteraz otvorených otázok, ale chcú sa pričiniť o vzrast vedomia v Cirkvi, že „Duch Svätý ju… podnecuje k spolupráci, aby sa uskutočnilo Božie rozhodnutie, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet“.15
3. Ježiš Kristus, keď sa priblížil čas jeho odchodu z tohto sveta, sľúbil apoštolom „iného Tešiteľa“.16
Evanjelista Ján, ktorý tam bol prítomný, píše, že Ježiš im pri veľkonočnej večeri, ktorá predchádzala deň jeho utrpenia a smrti, povedal tieto slová: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi… A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy.“17
Práve tohto Ducha pravdy nazýva Ježiš Parakletom. A parákletos značí „tešiteľ“ a zároveň aj „zástanca“ alebo „obhajca“. Kristus nazýva Ducha pravdy „iným“ Tešiteľom, t. j. druhým, lebo prvým je on sám. Ježiš Kristus je prvým Tešiteľom,18
je prvým nositeľom a darcom radostnej zvesti. Duch Svätý prichádza po ňom a zásluhou jeho diela, aby prostredníctvom Cirkvi vo svete pokračoval v diele radostnej zvesti spásy. O tomto pokračovaní svojho diela skrze Ducha Svätého hovorí Ježiš Kristus v tej iste rozlúčkovej reči viackrát a pripravuje tak apoštolov, zhromaždených vo večeradle, na svoj odchod skrze utrpenie a smrť na kríži.
Slová, na ktoré sa tu budeme odvolávať, sa nachádzajú v Evanjeliu podľa Jána. Každé z nich dáva tejto predpovedi a prísľubu istý nový obsah. Zároveň sú však navzájom úzko spojené, a to nielen perspektívou tých istých udalostí, ale aj perspektívou tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého, ktoré možno nikde vo Svätom písme nie je vyjadrené tak výrazne ako práve tu.
4. Krátko po spomenutej predpovedi Kristus dodáva: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“19
Duch Svätý bude Tešiteľom apoštolov a Cirkvi ako stále prítomný – i keď neviditeľný – Učiteľ tej istej radostnej zvesti, ktorú ohlasoval Kristus.
To „naučí“ a „pripomenie“ neznamená iba, že svojím vlastným spôsobom bude ďalej povzbudzovať k rozširovaniu evanjelia spásy, ale aj to, že im bude pomáhať pochopiť správny zmysel obsahu Kristovho posolstva a zaistí mu kontinuitu a totožnosť uprostred meniacich sa podmienok a okolností. Duch Svätý teda spôsobí, že v Cirkvi bude stále trvať tá istá pravda, ktorú apoštoli počuli od svojho Učiteľa.
5. Pri odovzdávaní radostnej zvesti budú apoštoli zjednotení s Duchom Svätým. Hľa, čo hovorí Ježiš v ďalšej časti: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.“20
Apoštoli boli bezprostrednými, očitými svedkami. Oni Krista „počuli“ a „na vlastné oči videli“, „hľadeli“ na neho, ba „dotýkali sa ho vlastnými rukami“, ako sa na inom mieste vyjadruje ten istý evanjelista.21
Toto ich ľudské, očité a „historické“ svedectvo o Kristovi sa spája so svedectvom samého Ducha Svätého: „On o mne vydá svedectvo.“ Vo svedectve Ducha pravdy nájde ľudské svedectvo apoštolov najväčšiu oporu. A neskôr v ňom nájde aj vnútorný základ svojej kontinutity medzi generáciami učeníkov a vyznávačov Krista, ktoré sa vystriedajú v priebehu storočí.
Ak je sám Ježiš Kristus najvyšším a najplnším zjavením Boha ľudstvu, tak svedectvo Ducha inšpiruje, zaručuje a potvrdzuje jeho verné odovzdávanie v ohlasovaní a spisoch apoštolov,22
kým svedectvo apoštolov mu zaručuje vyjadrenie ľudskými slovami v Cirkvi a v dejinách ľudstva.
6. Vyplýva to aj z ďalšej časti Jánovho textu, ktorý je v úzkej obsahovej a intencionálnej súvislosti s uvedenou predpoveďou a prísľubom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť.“23
V predchádzajúcich slovách Ježiš predstavuje Tešiteľa, Ducha pravdy, ako toho, ktorý „naučí“ a „pripomenie“, ako toho, ktorý o ňom „vydá svedectvo“. Teraz hovorí: „Uvedie vás do plnej pravdy.“ To „uvedenie do plnej pravdy“ v súvislosti s tým, čo by apoštoli „teraz nezniesli“, sa nevyhnutne vzťahuje predovšetkým na Kristovo úplné zrieknutie sa seba samého skrze utrpenie a smrť na kríži, ktorá vtedy, keď hovoril tieto slová, bola už tak veľmi blízko.
Ďalej však jasne vidieť, že to „uvedenie do plnej pravdy“ sa nevyhnutne vzťahuje nielen na scandalum crucis, ale aj na všetko, čo Kristus „robil a učil“.24
Celé mysterium Christi vyžaduje vieru, lebo vlastne ona uvádza človeka do skutočnosti zjaveného tajomstva. „Uvedenie do plnej pravdy“ sa teda uskutočňuje vo viere a prostredníctvom viery, čo je dielom Ducha pravdy a ovocím jeho pôsobenia v človekovi. Duch Svätý má v tom byť najvyšším vodcom človeka, svetlom ľudského ducha. Platí to pre apoštolov, ktorí boli najprv očitými svedkami a neskôr sa mali sami stať pre iných svedkami toho, čo Kristus „robil a učil“, najmä však jeho kríža a zmŕtvychvstania. V ďalšej perspektíve sa to vzťahuje aj na generácie Učiteľových učeníkov a vyznávačov, ktorí majú s vierou prijímať a otvorene vyznávať Božie tajomstvo pôsobiace v dejinách človeka, zjavené tajomstvo, ktoré vysvetľuje posledný zmysel tohto života.
7. Medzi Duchom Svätým a Kristom je teda v ekonómii spásy veľmi úzke puto, na základe ktorého Duch pravdy pôsobí v dejinách človeka ako „iný Tešiteľ“ a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radostnej zvesti zjavenej Ježišom z Nazareta. Preto v Duchu Tešiteľovi – ktorý pôsobí, že v tajomstve a činnosti Cirkvi neprestajne pokračuje historická prítomnosť Vykupiteľa na zemi a jeho spasiteľné dielo – žiari Kristova sláva, ako o tom svedčia ďalšie Jánove slová: „On (Duch Svätý) ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“25
Tieto slová ešte raz potvrdzujú všetko, o čom sa hovorí v predchádzajúcich výrokoch: „Naučí… pripomenie… vydá svedectvo.“ Najvyššie a najúplnejšie zjavenie sa Boha, uskutočnené v Kristovi a potvrdené ohlasovaním apoštolov, sa bude prejavovať v Cirkvi skrze poslanie neviditeľného Tešiteľa, Ducha pravdy. Ako sa bude toto poslanie úzko spájať s Kristovým poslaním, s akou plnosťou bude čerpať z tohto poslania upevňovaním a rozvíjaním jeho spasiteľných plodov v dejinách, o tom hovorí slovo „vezme“: „z môjho vezme a zvestuje vám“. Akoby chcel objasniť slovo „vezme“, Ježiš jasne zdôrazní božskú a trojičnú jednotu zdroja, keď dodá: „Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“26
Tým, že vezme z „môjho“, vezme z „toho, čo je Otcovo“.
Vo svetle toho „vezme“ možno teda vysvetliť aj iné významné slová o Duchu Svätom, ktoré Ježiš povedal vo večeradle pred Veľkou nocou: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd.“27
K týmto slovám sa bude treba ešte vrátiť.
8. Charakteristickou vlastnosťou Jánovho textu je, že Otec, Syn a Duch Svätý sa jasne označujú ako osoby, prvá odlišná od druhej a tretej, a tie zasa jedna od druhej. Ježiš hovorí o Duchu Tešiteľovi, používajúc viac ráz osobné zámeno „on“, a zároveň v celej rozlúčkovej reči odhaľuje zväzky, ktoré navzájom spájajú Otca, Syna a Tešiteľa. Tak „Duch… vychádza od Otca“,28
a Otec „dáva“ Ducha.29
Otec „posiela“ Ducha v mene Syna,30
Duch „vydáva svedectvo“ o Synovi.31
Syn prosí Otca o zoslanie Ducha Tešiteľa,32
ale v súvise so svojím „odchodom“ prostredníctvom kríža tvrdí tiež: „Keď odídem, pošlem ho k vám.“33
Otec teda posiela Ducha mocou svojho otcovstva, tak ako poslal Syna;34
ale zároveň ho posiela aj mocou vykúpenia uskutočneného Kristom – a v tomto zmysle je Duch Svätý poslaný aj Synom: „Pošlem ho k vám“.
Tu treba upozorniť, že ak ostatné prísľuby dané vo večeradle predpovedali, že Duch Svätý príde po Kristovom odchode, prísľub v texte svätého Jána 16, 7 n. jasne zdôrazňuje aj vzťah, možno povedať príčinnej závislosti, medzi obidvoma udalosťami: „Keď odídem, pošlem ho k vám.“ Duch Svätý príde, pretože Kristus odíde skrze kríž: príde nielen v časovej následnosti, ale aj zásluhou diela vykúpenia, uskutočneného Kristom z vôle Otca a ako dielo Otca.
9. Tak sa teda vo veľkonočnej rozlúčkovej reči v istom zmysle dotýkame vrcholu trojičného zjavenia. Zároveň sa tu nachádzame na prahu najdôležitejších udalostí a najvznešenejších slov, ktoré potom ako svoje ovocie prinesú príkaz misijného poslania, adresovaný apoštolom a prostredníctvom nich Cirkvi: „Choďte teda, učte všetky národy“; príkaz, ktorý v istom zmysle obsahuje trojičnú krstnú formulu: „Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“35
V tejto formule sa odzrkadľuje hlboké tajomstvo Boha – Božieho života – ktorým je Otec, Syn a Duch Svätý – Božia jednota Trojice. Rozlúčkovú reč vo večeradle možno chápať ako zvláštnu prípravu na túto trojičnú formulu, v ktorej sa vyjadruje životodarná sila sviatosti uskutočňujúcej účasť na živote trojjediného Boha, lebo dáva človekovi posväcujúcu milosť ako nadprirodzený dar. Ňou je človek povolaný a „uschopnený“ mať účasť na nevyspytateľnom živote Boha.