2080Desatoro je vynikajúcim vyjadrením prirodzeného zákona: poznávame ho prostredníctvom Božieho zjavenia a ľudským rozumom.
2081Prikázania Desatora vo svojom základnom obsahu vyjadrujú vážne záväzky. No poslušnosť voči týmto prikázaniam zahŕňa aj záväzky, ktorých predmet je sám osebe nezávažný (materia levis).
2082To, čo Boh prikazuje, umožňuje svojou milosťou.
2083Ježiš zhrnul povinnosti človeka voči Bohu do týchto slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22, 37).1
367 Tieto slová sú bezprostrednou ozvenou na slávnostnú výzvu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Dt 6, 4).
Boh miloval prvý. Láska jediného Boha sa pripomína v prvom z „desiatich slov“. Prikázania potom rozvádzajú odpoveď lásky,199 ktorú má človek dať Bohu na základe svojho povolania.
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“ (Ex 20, 2-5).2
„Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť'“ (Mt 4, 10).
2084Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia:2057 „Ja som... ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5, 6). Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť... Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6, 13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal.398
2085Jediný a pravý Boh zjavuje200 Izraelu najprv svoju slávu.3
Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania1701 v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.4
„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval... okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“5
2086„Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný,212 stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“6
2061
2087Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“143 (Rim 1, 5; 16, 26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení.7
Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.
2088Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:
Dobrovoľné pochybovanie o viere157 zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.
2089Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu162 alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie,817 po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“8